Veríte v osud? 15. diel 2/2

8. srpna 2014 v 1:00 | Mešteková |  Veríte v osud?



Na druhý deň som vstala ako rybička a v práci som sa orientovala, akoby som tam pracovala už dlho a nie len druhý deň. Chalani opäť prišli okolo siedmej večer a tento krát si Kai hneď sadol za bar a robil mi spoločnosť ak som práve neodbiehala k iným stolom.
Dnešný večer mi Sasuke chýbal tak, že ani práca mi nezamestnala hlavu natoľko, aby som ho nevidela v každom zákazníkovi a nedúfala, že príde, alebo že sa akýmsi zázrakom ozve.
Rozprávala som sa s Kaidanom a hľadala na ňom rozdiely. Bol tak iný v každej veci, bol o trošku vyšší a vypracovanejší, hoci Sasuke bol vypracovaný viac ako len dobre, no Kai mal zreteľné kopce. Vlasy mal síce strapaté, ale nie tak ako on a robilo to z Kaia takého... miláčika dievčat v takom sladkom zmysle. A hlavne, bol otvorený. Rozprával sa so mnou o všetkom, nič predo mnou nezatajoval. Kaidan Ameti bol tak iný a tak príjemný človek, že som si po chvíli ani neuvedomila, že som ho porovnávala so Sasukem.
Hltala som jeho slová, jeho hlas bol teplý, príjemný a zvučný, Sasukeho hlas bol chladný, ale aj tak príťažlivý, že by som ho dokázala počúvať celú noc, ale... sakra, sakra, sakra! Nie, stále ich porovnávam.
Frustrovane som si vydýchla a pustila som sa do pulírovania pohára s väčším odhodlaním.
"Si v poriadku?" Kaidan sa naklonil ponad bar bližšie, zvierajúc v ruke nealkoholické pitie a starostlivo si ma prezrel.
"Iste, len som už unavená," ešte že bolo na čo sa vyhovoriť. Pohľadom sme obaja zablúdili k hodinám, aby sme zaznamenali ako sa minútová ručička pohla bližšie k dvanástke.
"Ak ti to nebude vadiť, zoberiem ťa autom domov," ponúkol sa s milým úsmevom a starosťami v očiach. Takmer som si vydýchla úľavou. Dnes som bola narobená viac ako dosť, mali sme cez obed strašný fofr a privítala som to, pokiaľ som nemusela šlapať pešo.
Ako sa ukázalo, Kai bol veľmi ochotný a ponúkol odvoz aj Ino. Najskôr sme vyhodili ňu pri dome a až potom som prišla na rad ja.
"Poď si presadnúť dopredu, Sakura. Budem potrebovať, aby si ma navigovala," Kaidan sa pozrel ponad plece na mňa, schúlenú za sedadlom spolujazdca.
Prešuchtala som sa dopredu a zabuchla som za sebou dvere. Zapásala som sa a unavene si oprela čelo o sklo.
"Vieš, kde je sídlo Hyuugovcov?" zamumlala som a obávala sa toho, že každú chvíľu zaspím.
"Isteže,"
"Tak tam teraz bývam," Kaiovi takmer spadla sánka, nie prekvapením, ale nechápaním, prečo bývam u nich a tak som mu vysvetlila svoj životný príbeh. Teda, len časť toho, prečo tam bývam a že som z decáku.
"Tvojich rodičov mi je skutočne ľúto," Kaidan sústredene pozeral na cestu a videla som z neho nervozitu, nevedel ako sa má zachovať. Vlastne som to chápala, málokto vedel ako sa správať a čo povedať v situácii, kedy niekomu oznámite, že vám zomreli blízky a ešte k tomu pred niekoľkými rokmi keď už to prebolelo. Vždy ten dotyčný zostane v nerozhodnom a trápnom tichu.
"To je v poriadku," zastali sme pred veľkým sídlom, kde dnes bolo dosť svetla dokonca aj u Hinaty v okne. Takže sa s ňou konečne poriadne pozhováram. Dnes ráno som ju nezastihla.
"Tušil som, že si silná žena, ale že si si prešla tak ťažkými vecami, to som sa ani neodvažoval myslieť si. Máš môj rešpekt a úctu," Kai sa na mňa díval, ako na nejakú úžasnú bytosť a to ma znervózňovalo.
"Každý by to zvládol," pokrútila som hlavou a odopla si pás.
"Ďakujem za odvoz,"
"Uvidíme sa vo štvrtok, Sakura," Kaidan, istý si, že sa uvidíme, lebo vedel, že to tak bude, mi venoval pokrivený úsmev, poprial mi dobrú noc a ja som mohla vystúpiť. Počkal, až kým som nezatvorila dvere a až potom sa rozjel od domu. Skopla som si z unavených nôh topánky a vybrala som sa do kuchyne niečo zjesť a tam som natrafila na Hinatu s ktorou som si konečne mohla vymeniť slová po dvoch dňoch.
Ráno sme šli spolu do školy, oblečené v šatách, ako nám bolo povedané. Mal to byť náš posledný deň na škole.
Od momentu, kedy sme zaparkovali Hinatine auto na parkovisku, okamžite som sa ohliadala po Sasukeho čiernom Range Roveri Evoque. Ale nikde som ho nevidela. Pokúšala som sa zakryť sklamanie a do žíl sa mi vlial hnev. Neviem prečo, ale mala som dojem, že možno si pre maturitný papier nešiel práve kvôli tomu, aby sa mi vyhol, hoci sme boli v rozdielnych triedach.
Sedeli sme spolu s Hinatou v lavici, počúvajúc srdcervúce reči načmárané na papier a nakoniec sme si mali ísť spraviť poslednú maturitnú fotku štvrtého ročníka. Zišli sme sa na dvore a každý sme v rukách stískali kabelky či maturitné tlačivo.
Ino a Karin stáli ďalej od nás, hoci boli v inej triede, zišli sme sa tu všetci naraz. Ino mi zamávala, ignorujúc Karinin pohľad, ktorý na ňu vrhala. Odkývala som jej späť a obrátila som sa k Hinate, ktorá sa rozhliadala na opačnú stranu k inej štvrtáckej triede. K tej, kde sa nachádzal Naruto. Nasledovala som jej pohľad, aby som mu mohla tiež zakývať. Práve pózovali ich fotografovi a stáli v dvoch radách. Dievčatá stáli a chalani si posadali na zem, triedna medzi dievčatami a všetci sa usmievali.
Mal na sebe bielu košeľu a džíny a uškŕňal sa do fotoaparátu, štuchajúc kohosi vedľa neho.
"Sasuke, trochu sa usmej, je to tvoja jediná fotka s našou triedou a zároveň posledná na strednej," zastavilo sa mi srdce, keď som počula jeho meno a pozrela som sa na Sasukeho. Mal na sebe biele tričko s gombíkmi, ktoré mal rozopnuté a pod tým biele tielko. Jednu nohu v čiernych džínoch mal pokrčenú v náznaku tureckého sedu, druhú pokrčenú nad tou prvou a opieral si o ňu ruku, v ktorej zvieral maturitné vysvedčenie. Na tvári mal neutrálny výraz, neusmieval sa a ani sa netváril zmučene. Ani raz sa na mňa nepozrel, len sa díval pred seba ignorujúc Naruta.
"No poďme na to," náš triedny spojil ruky v nadšenom geste a všetkých nás zrovnal tak, aby sme sa zmestili na fotku. Len čo som nahodila nejaký úsmev a fotograf oznámil, že sme skončili, okamžite som sa rozhliadala, aby som videla, ako sa ich trieda lúči s triednou. S Hinatou sme povedali zbohom nášmu triednemu a pretláčali sme sa k Narutovi, ktorý kráčal naproti nám a sám.
"Čaute, kočky," venoval nám oslnivý úsmev a obe sme ho pozdravili. Vzápätí prehodil ruku cez Hinatine ramená, čo si vyslúžilo šepkanie, pohľady a pár spadnutých sánok od iných študentov.
"A je koniec!" zvolal natešene a ignorujúc všetkých a všetko, zatočil Hinatu vo vzduchu, ktorá mierne zvýskla prekvapená a ustráchaná tým náhlim činom, tuho zvierajúc jeho ramená.
Ja som sa slušne usmievala, ale očami som prehľadávala dav a hľadala som neho. Zbadala som ho, ako sa opiera o stĺp s rukami vo vačkoch, v tieni a díval sa niekam do prázdna.
Než som sa presvedčila, aby som zostala stáť na mieste, šla som k nemu. Nevenoval mi pozornosť, nedíval sa na nič, bol v duchu úplne inde. Oddeľovalo nás už len pár študentov, keď som zbadala, ako si siahol do džínov, vytiahol mobil a zdvihol prichádzajúci hovor. Potom sa neúmyselne otočil mojim smerom a jeho oči spočinuli na mne. Zastala som a dívala sa, ako niečo odpovedá do telefónu. Už som čakala, kedy zloží a my sa budeme môcť porozprávať, keď v tom sa mi otočil chrbtom, pridŕžajúc si mobil pri uchu a kráčal smerom odo mňa. Bola som zamrznutá a v šoku. Nechcel, aby som počula jeho rozhovor, alebo sa nechcel zhovárať so mnou a vyhol sa mi?
Videla som ako k nemu šiel Naruto, ťahajúc Hinatu za sebou, ktorá ma stihla po ceste zachytiť a vliekla ma ako handrovú bábiku, aj keď som sa jej chcela vzpierať. No skôr, ako som sa nazdala, stáli sme na parkovisku, rovno pri Sasukeho aute, ktoré tu pred hodinou a pol rozhodne nestálo. Takže prišiel až po mne.
Sasuke zrušil hovor a zasunul si mobil späť do vrecka, než sa na nás otočil, oči pevne fixované na Narutovi.
Akoby som tam ani nebola. Cítila som, ako sa mi do tváre hrnie červeň z pocitu totálnej ignorácie, ktorú mi venoval.
"Sasuke, ideme si sadnúť na mini oslavu oficiálneho konca, nie?" Naruto si zahrabol do vlasov a nadšene sa usmieval, priťahujúc si Hinatu bližšie pod svoje rameno.
"Rád by som, Naruto. Ale musím odísť," Sasukeho monotónny hlas sa rozprestrel v mojej mysli a moje srdce zaspievalo. ČUŠ!
"Och," blondiak sa zatváril sklesnuto a stisol pery k sebe "vraciaš sa do Tokia?"
"Musím odísť, rodinné záležitosti," posledným slovám som neverila, hoci som nevedela prečo. Naruto sa na neho chápavo pozrel, akoby vedel o čom hovoril a obrátil sa na nás.
"Tak, dievčence, vyzerá to, že dnes budem vaším lámačom sŕdc ja," zazubil sa na nás a Hinata očervenela.
Sasuke si len nespokojne povzdychol, akoby sme ho zdržovali a moje pokusy prehovoriť na neho úplne zlyhali. Nechcel tu s nami byť.
"Musím, uvidíme sa neskôr, Naruto," mávol mu rukou, otočil sa a centrálne odomkol auto. Naruto ho odzdravil a opäť ťahal Hinatu k jej autu, ale ja som tam zostala stáť.
Sasuke nasadol do auta a ja som mala poslednú možnosť niečo povedať.
"Sasuke, ja-" a zabuchol dvere.
Takmer mi spadla sánka, šokovane som zažmurkala a na mojej tvári sa musela objaviť bolesť z pocitu odmietnutia. Naštartoval auto a stiahol okienko, prvýkrát sa na mňa pozerajúc. Stisol pery, akoby sa rozhodoval, či mi má niečo povedať, alebo nie, ale nakoniec mávol rukou v rozlúčkovom geste.
"Rád som ťa opäť videl, Sakura," a s týmito slovami vycúval a odišiel.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Nanashi Nanashi | 8. srpna 2014 v 15:46 | Reagovat

Tak tento dvojdiel bolo veľmi príjemné prekvapenie :D Diely teraz síce také obyčajnejšie, ale viem, že nie vždy musí byť nejaká akcia. Inak, ZABIŤ toho Sasukeho!! xD

2 Taurin Taurin | 8. srpna 2014 v 17:31 | Reagovat

vau... najprv to porovnávanie Sasukeho a Kaidana bolo fakt vtipné a zaujímavé, musím povedať, že napriek tomu, že bola táto časť taká zvláštna a vlastne sa tu dokopy nič nestalo, dočítala som to ako obarená, každé jedno slovo som s napätím odhaľovala mojim očiam a aj keď som vedela, že presne takto sa mi to páči a je to podľa mojich predstáv, tak sa cítim ako masochista, pretože mi ten koniec trhal srdce na kúsky
super dielik a super ukončenie, nechala si nás v riadnom napätí, ale tento krát mi to ani neprekáža, strašne sa teším na ďalšie diely 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama