Srpen 2014

Veríte v osud? 30. diel

31. srpna 2014 v 18:32 | Mešteková |  Veríte v osud?






A ten prostredný je približne podobný Kaiovi, povedala by som :) Prepáčte za ďalšie oneskorenie, ale včera večer sa ma blog.cz rozhodol štvať a nepustil ma prihlásiť sa :D


Vo štvrtok okolo poobedia sme všetci štyria sedeli v obývačke na zemi, mali sme pustenú hudbu tak potichu, aby nás nerušila a sústredili sme sa jeden na druhého. Pod sebou sme mali deku, ďalšie deky na sebe a hrali sme spoločenské hry. Nikomu z nás sa nechcelo pozerať filmy a v tomto odpornom upršanom počasí sa nedalo robiť nič iné. Začal sa Jún a vôbec to nevyzeralo, že by sa poriadne blížilo leto. Počasie sa vlastne pokazilo posledný týždeň. Pred tým bolo riadne teplo, ale už som si začínala myslieť, že leto ani nepríde.
"Vyhrali sme," povedala som sladkým hláskom a hodila po chalanoch kartičky aby som zdôraznila ich prehru. Naruto sa tváril zničene, zatiaľ čo na Hinatinej tvári hral nadšený úsmev z výhry. Sasuke sa pousmial a drgol do Naruta, aby sa prestal ofukovať.
"Podvádzali," zahundral blondiak s našpúlenou spodnou perou. Ledva som držala smiech na uzde. Za dnešný deň to bolo už piaty krát, čo mňa a Hinatu obvinil z podvádzania. Hrali sme logické hry, v ktorých som bola dobrá, ale viem, že Sasuke sa ani veľmi nesnažil, pretože jeho inteligencia bola tak vysoká, že by nás položil obe keby chcel. A to ma iritovalo, že nás nechal vyhrať...trochu.
"Idem urobiť niečo na jedenie," zdvihla som sa v momente, kedy Naruto vytiahol shogi a rozložil figúrky. Vybrala som sa do kuchyne, kde som vytiahla pečivo, zeleninu, šunku a syr. Začala som všetko pripravovať a myslela som na to, že sa cítim omnoho lepšie, takmer zdravá a vôbec som nebola malátna. Stále som síce vyzerala choro, bola som bledá a kašľala som, ale už som mala len slabú teplotu a len večer, nie ráno.
Stála som tam a počúvala dážď, veľké sklené dvere do záhrady boli otvorené a cítila som vôňu ozónu, ktorú som si obľúbila. Na moment som sa zadívala na zelené kríky, stromčeky a trávu, ktoré siahali kam moje oko dovidelo a priala som si ísť von či už pršalo, alebo nie. V dome mi z toho už riadne šibalo.
Odvrátila som hlavu od záhrady, aby som sa mohla sústrediť na krájanie.
"Pomôžem ti?" Sasukeho hlas ma vyľakal až tak, že som nadskočila a nôž mi prešiel kožou do hĺbky prsta. Pustila som ho so zakričaním a odskočila som od dosky so zeleninou, trasúc rukou aby som sa zbavila bolesti. Sasuke rýchlo prešiel ku mne a chytil mi ruku, silou si ju pritiahol k sebe, ale stále som sa trhala z jeho dosahu. Nechcela som aby sa zakrvácal, alebo aby sa toho dotýkal. Štípalo to!
"Nie je to hlboké," povzdychol si a pozrel sa na mňa, keď mi púšťal ruku a ja som mohla ísť k umývadlu, aby som si napustila vodu. S rozboleným hrudníkom som sa pokúšala zhlboka dýchať, ale srdce sa snažilo predrať si cestu von od ľaku.
"Nemôžeš ma takto desiť... ach," mumlala som potichu a sledovala vodu, ako sa farbila do červena.
"Prepáč, ani ma len nenapadlo, že sa ma tak zľakneš," šiel do linky, kde boli rôzne veci a vytiahol odtiaľ bielu tašku.
"Čo to je?" zúžila som oči a pozorovala ako ju drží v rukách.
"Je tam leukoplast," nadvihol obočie nad mojou podozrievavosťou. Správala som sa ako trubka, viem. Ale prekvapilo ma, že vedel, kde je lekárnička.
"Vyznáš sa tu lepšie ako ja a si tu len štyri dni," pokrútila som hlavou v neveriacom geste keď vyťahoval veci. Obrátil sa na mňa s úsmevom, podávajúc mi gázu, do ktorej som si mala utrieť ruku.
"Ibalgin sme čerpali odtiaľto, lebo sme ho zabudli kúpiť," pokrčil ramenami v jednoduchom vysvetlení a donútil ma vložiť moju ruku do jeho dlane. Stále sa odtiaľ valila krv a mala som dojem, že nestihne ten leukoplast ani priložiť na ranu. Krvné doštičky pracoval príliš pomaly a rozčuľovalo ma to.
"Hmmm," Sasuke si priblížil môj ukazovák k tvári, aby sa mohol lepšie prizrieť a odrazu otvoril ústa a vložil si ho tam. Šokovane som vypúlila oči a zalapala po dychu, keď som ucítila vlhkosť a uvedomila si, že mi cucá zranený prst.
"Č-čo to," sánku som mala dolu a nevedela som sa preniesť cez prvotný šok. On si ma nevšímal, ani sa mi nedíval do očí. Sústredene sal môj prst a potom sa na mňa pozrel s pobavením v očiach. Vytiahol ho z úst, utrel a rýchlo ho prelepil.
"Je to stará metóda, sliny na chvíľu zadržia krvácanie, ale skutočne len na chvíľočku," tváril sa, akoby to bola úplne bežná vec, ale veď... on cucal moju vlastnú KRV! Odložil tašku späť na svoje miesto, nabral do pohára vodu a poriadne sa napil, asi aby spláchol pachuť železa.
"Koľkým ľuďom si takto ošetroval rany?" striasla som sa.
"Nikdy nikomu, len som to čítal a zaberá to očividne. Bol to pokus," venoval mi úsmev, ktorý rozdávajú hviezdy na červenom koberci, akoby sa nič nedialo. Ten prst som si mohla do úst strčiť aj sama!
"A-ale, bola to krv a ty si... a cudzi-" ani sa nezaxichtil, akoby mu nevadila tá chuť.
"Nevadí mi krv, zvykol som si na jej chuť po toľkých bitkách a okrem toho, spláchol som ju vodou." pokrčil ramenami. Okamžite sa mi však v hlave vynoril obraz Sasukeho ako vypľúva krv. Musela som sa oprieť o linku pre podporu.
"Kedy ma prestaneš prekvapovať?" z úst mi vyšiel malý smiech, ešte stále s podtónom šoku.
"Dúfam, že nikdy," vtlačil mi bozk na líce a uväznil ma medzi jeho telom a linkou, keď mi jednou rukou objal pás a v druhej držal vodu z ktorej sa opäť napil.
"Začínam sa ťa trošku báť," rukou som si musela prejsť po tvári, mala som dojem, že by som tak mohla zotrieť svoj výraz plný neviery.
"Nie som upír, A nevzrušuje ma cucať ti krv, bola to prvá vec čo ma napadla." zachechtal sa mi do ucha a pritisol bližšie k sebe, odkladajúc pohár na pult. Zasmiala som sa už len tej predstave.
"Ak to urobíš ešte raz, začnem o tom pochybovať," jeho tvár sa ocitla pred mojou a sklonil sa nižšie, aby sa mi mohol zadívať rovno do očí. Jednu ruku položil zboku na môj krk a prechádzal mi stade jedným prstom. Zachveli sa mi pery a jeho oči ich hypnotizovali. Och, hej... chcem aby ma pobozkal. Veľmi. Priblížil sa ešte bližšie, ale zamrzol, keď sa celým domom ozval zvonček. Chvíľu sme boli ticho, dýchali sme si do tváre a počúvali kto to je, než sa ozvalo ďalšie zazvonenie. Takže ani Naruto, ani Hinata nešli otvoriť.
"Do čerta," zamumlal Sasuke a jeho pery sa pohybovali na mojich, čo mi vysielalo elektrické výboje do tela a spadla by som na zadok, nebyť jeho ruky a linky za mnou. Tretíkrát sa rozoznel ostrý tón a Sasuke sa oddialil, spúšťajúc ruky z môjho tela.
"Naruto, sakra, nemôžeš tam ísť?!" Nekričal na plné ústa, ale bolo ho dosť počuť. Z jeho nepríjemného, hlbokého hlasu bolo jasné, že ho to zvonenie vyrušilo z toho, aby ma pobozkal. Teda, mne to bolo zrejmé.
"Hráme shogi a sme sústredení, nemôžeš tam ísť ty, alebo Sakura?!" Naruto zareval späť a Sasuke na moment zadržal dych, akoby sa snažil ukľudniť. Pozrel sa na mňa pohľadom v ktorom bola frustrácia. Zobral banán z tácky a šiel do haly. Pred tým sa však zastavil pri oblúkových dverách, ktoré viedli do obývačky a šmaril ten banán rýchlosťou kobry.
"Smola kámo, chytil som to. Výhoda toho byť basketbalista," Narutov úškrn som mohla doslovne počuť. Sasuke prevrátil očami, niečo zavrčal a zvrtol sa na päte k vchodovým dverám.
"Ach," povzdychla som si s úsmevom nad ich hašterením a opäť sa otočila k zelenine, aby som skontrolovala, či som ju náhodou nezakrvácala. Všetko čisté, uff.
"Sasuke," zamrzla som, keď som počula, že niekto oslovil Sasukeho jeho menom. Prestala som dýchať, keď som si uvedomila komu ten hlas patril. A znel prekvapene, že mu otvoril práve Sasuke.
Okamžite som sa rozbehla k vchodovým dverám, pokúšajúc sa pripomínať si, aby som šla pomaly, nech sa tam nevrútim ako nejaká raketa. Ale moja rýchlosť bola dostatočná na to, aby som po ceste zakopla o koberček a tak preletela polovicu vstupnej haly. No našťastie som pristála na oboch nohách, len som sa zadržiavala steny jednou rukou a bola som v miernom predklone.
"Kaidan," Sasukeho chladný tón sa mi zahryzol až do kostí. Stáli oproti sebe, Sasuke držal ruku na kľučke a díval sa na Kaidana, ktorý vyzeral zmoknuto, prekvapene a v očiach sa mu odrážal hnev. Obaja na seba zazerali a nenávisť bola cítiť tak silno, že zaplnila všetko, dokonca sa nasiakla aj do stien a kričala na mňa. Dusila ma.
Čo tu do pekla robí?

Veríte v osud? 29. diel

29. srpna 2014 v 23:49 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ďakujem za každý komentár :) ospravedlňujem sa za omeškanie a naozaj neplánujem z tejto poviedky urobiť pubertálny príbeh o tom, ako to len robia :D Taurin má pravdu, (ďakujem za podporu :3) naozaj sa zameriavam na citové záležitosti v poviedkach - je to moja slabina. Takže dúfam, že to, že tam napíšem necenzúrovanú verziu ohľadom tamtej veci nezaradí túto poviedku do erotických :D



Ďalší deň som sa zobudila ráno, keď mi do postele skočilo čosi, čo som nevedela identifikovať. Zvreskla som tak nahlas, že Sasuke sa vedľa mňa strhol a posadil sa tak prudko, že sa s niečím očividne zrazil - a to niečo bol Naruto. Dvojité: "Au" mi to napovedalo skôr, ako som otvorila oči.
Sasuke sedel vedľa mňa a držal sa za čelo, zatiaľ čo Naruto si trel bradu s grimasou, ktorú som nevedela zaradiť. Niečo medzi bolesťou a nadšenosťou.
"Čo si blázon?" zakňučala som a pokúšala sa odsunúť z dosahu Narutovej nohy, ktorá mi tlačila na koleno.
"Vymätenec," Sasuke mumlal nesúvislým hlasom a zložil si ruku z čela, aby mohol zazrieť na Naruta.
"Chcel som vám urobiť budíček, keď tak sladko spinkáte," päť kilo cukru v jednej káve mohlo ísť do prdele oproti Narutovému presladenému hlasu.
"Hinate je už lepšie, čo ty Sakura?"
"Cítila by som sa lepšie, keb-"
"Výborne," Naruto si nadšene tleskol a nadskočil, čím mi vohnal slzy do očí.
"Ty debil, okamžite z nej zlez! Čo nevidíš, že jej mliaždiš nohu?" Sasuke zavrčal na Naruta desivým hlasom a odstrčil ho, takže sa prevalil dozadu a takmer spadol z postele. Nepreliate slzy mi vystupovali z očí od úľavy. Pozrela som sa na Sasukeho s vďačným pohľadom a nečujne si oddýchla. On mi položil ruku na koleno pod prikrývkou, aby mi ho pomasíroval, pokúšajúc sa zbaviť ma bolesti. Bolo to od neho milé.
"Naruto, ja som ti hovorila, že ich máš nechať vyspať sa," Hinatin slabý hlások doľahol k nám a tak sme sa tam všetci pozreli. Stála v zárubni zabalená v deke a strapaté vlasy mala na všetky strany. Nepochybovala som o tom, že na tom nie som o nič lepšie.
"Som rada, že už vystrčíš hlavu z izby, Hin," venovala som jej úsmev, ktorý mi oplatila. Sasuke sa zvalil na chrbát naspäť do postele a prehodil si jednu ruku cez oči, zatiaľ čo mi palcom hladil pokožku na kolene. Bolo to príjemné a šteklilo to.
"Poď k nám," kývla som hlavou a Hin sa pohla, aby sa mohla následne vyšplhať na posteľ a Naruto ju zozadu objal.
"Ako si prežila dva dni horúčok?" usmiala sa na mňa a pokúšala sa vyhnúť pohľadu na Sasukeho, ktorý vyzeral otrávene. A keď očervenela, pochopila som, že to nebolo kvôli jeho prístupu, ale kvôli tomu, že bol opäť polonahý hoci zakrytý do pol pása. Roztomilé, ako ju vedelo mužské telo rozhodiť. Naruto musí mať zábavu. Skutočne by ma zaujímalo, ako včera zvládla tých desať minút o samote so Sasukem.
"Och, myslím, že už toho bolo dosť. Mám toho plné zuby," striasla sa a zaborila sa hlbšie do Narutovej náruče.
"A ty, ako sa cítiš?" Sasuke zamumlal a stisol mi koleno, aby som zaznamenala, že prehovoril. Pohodlne som sa uložila vedľa neho tak, aby som bola mierne opretá chrbtom o stenu.
"Omnoho lepšie a už ma to v tej posteli ani nebaví,"
"V tom prípade by sme si mohli spraviť filmový večer v obývačke, nie? Keď už vám je o toľko lepšie, tak je to úplná pecka," Naruto sa zazubil a sklonil sa k Hinatiným vlasom, aby ju mohol pobozkať na temeno hlavy. To, ako ju zbožňoval bolo magické a v istom slova zmysle naozaj vyzeral, akoby nikdy v živote nechcel nič viac, ako držať ju v náručí.
"A čo by sme si pozreli?" so záujmom som sa na neho zadívala a skutočne ma to nadchlo.
"Ja neviem... horor, komédia, akčný film?"
"A čo romantika?" podpichla som ho a videla, ako sa kyslo zatváril. Vyzeral, že ho to desí.
"Ale no tak, čo sa ti na tom nepáči?" úškrn na mojej tvári musel byť zreteľný.
"Neviem, či sa chcem dívať na to, ako niekto niekomu oblizuje tvár a vyznáva lásku," jeho chytrácky výraz donútil Hinatu rozosmiať sa jemným hláskom, ktorý mi znel ako zvonkohra.
"Och, aké trefné. Máš pravdu, radšej sa poďme pozerať na lietajúce odtrhnuté končatiny," zaškerila som sa a Naruto mi ukázal rad bielych zubov v žiarivom úsmeve plnom nadšenia.
"Okej a čo budeme robiť cez deň?" Hinata mi vzala slová rovno z úst.
"V prvom rade by som povedal, že by bolo super, keby sme sa všetci najedli a hlavne vy, pretože ste nejedli snáď celé veky," blondiak vyzeral, že "nie" neberie ako odpoveď keď z úst vypúšťal túto vetu.
"Teraz si začínam uvedomovať, aká hladná som," v závislosti od Hinatiných slov mi zaškvŕkalo v bruchu tak hlasno, že sme sa na tom všetci zasmiali. Teda, nie všetci. Sasuke mlčal. Pozrela som sa na neho s otázkou v očiach, než som zistila, že pravidelne dýcha a spí. Tuho. Prestala som sa okamžite chichúňať a priložila si ukazovák na pery, aby som utíšila dvojicu oproti mne.
"Je unavený, prídem za vami dolu a niečo podnikneme," zašepkala som potichu a pozrela sa naspäť na Sasukeho. Naruto s Hinatou sa potichu zdvihli a vyšli z izby do prízemia.
Pozorne som sa na neho pozerala a prišlo mi ho ľúto. Musel byť nesmierne vyčerpaný. Vedela som, že má ľahký spánok a zlé sny a veľmi som si želala, aby sa vyspal. Teraz sa pár dní o mňa nepretržite staral a určite to na neho muselo mať dopad.
Sklonila som sa k nemu a vtisla mu bozk na priehlbinku na kľúčnej kosti. Zachvel sa, ale neprebral. Pohľad na neho mi vyčaril široký úsmev a takmer som neodolala pokušeniu zopakovať to. Ale na moje milé prekvapenie som sa potichu vyšuchla z postele, navliekla na seba župan a papuče, zatvorila dvere a zišla dolu.
Hinata už stála za sporákom a čosi varila, zatiaľ čo Naruto krájal zeleninu a veselo sa rozprávali.
"Nezobudila si ho?" Narutova tvár sa na mňa obrátila, keď ma zaznamenal vchádzať dnu.
"Nie, chcem aby sa vyspal," odmietavo som zavrtela hlavou.
"Tak nám poď pomôcť, kým on sa vyhajá do ružova," Naruto sa posunul, aby mi uvoľnil priestor vedľa neho. Vybrala som si nôž a začala krájať paradajky. Hej, to môžem zvládnuť. Tu mi nehrozí, že by som niečo pokašľala... no, okrem toho, že by som si mohla odrezať prst... alebo ruku. Neškodná prácička.
Hinata robila volské oká so šunkou, syrom a salámou a mne sa krútili vnútornosti od tej vône.
Skoro som si spálila samotný žalúdok, keď sme sa všetci traja usadili a začali jesť pri barovom pulte.
Čo najviac rajčín -pretože som si pamätala, že ich Sasuke miloval aj keď mi to spomínal ako Cam - aj s pár volskými okami som odložila pod pokrievku.
Všetci sme sa usalašili v obývačke na gauči a rozprávali sa snáď o všetkom možnom aj nemožnom.
Keď som počula zavŕzgať schody o tri hodiny neskôr, vedela som, že Sasuke sa už zobudil. Zišiel dolu do obývačky a zostal stáť vo dverách, opretý o zárubňu s rukami si zahrabujúc do rozstrapatených čiernych vlasov, ktoré vyzerali byť vlhké. Takže bol v sprche. Mal na sebe čierne šortky a biele tričko. Uvedomila som si, že k sebe ladíme. Mala som na sebe rovnakú farebnú kombináciu oblečenia.
"Ránko, Šípková Ruženka," Naruto sa zazubil a pretiahol si svalstvo na chrbte.
"Ahoj," pousmiala som sa, keď som sa stavala na nohy, aby som prešla k Sasukemu, "odložila som ti jedlo," a ignorujúc Naruta, ktorý niečo hovoril, som ho chytila za ruku a začala ťahať do kuchyne.
"Tadá!" zdvihla som pokrievku a zahrialo mi srdce keď som videla, ako mu nepatrne zažiarili oči pri pohľade na paradajky.
"Poctivo som ich bránila pred útokom blonďavého žrúta," hrdo som sa popýšila, načo ma on zozadu objal a zasmial sa mi do ucha ponad plece.
"Ďakujem, ale podstatné je, či si jedla ty?" jeho hlas bol ešte mierne chrapľavý z toho, aký bol rozospatý a ucítila som mentol.
"Zjedla som za dvoch," prevrátila som očami nad jeho prehnanou starostlivosťou.
"To je moje dievča," pochválil ma a stisol môj pás na zlomok sekundy než sa usadil na jednu z barových stoličiek.
"Ako si sa vyspal?" sadla som si vedľa neho a nadšene pozorovala ako začínal jesť.
"Mala si ma zobudiť," zastavil vidličku kúsok od úst a karhavo sa na mňa pozrel. Takže sa vyspal dobre, to bola jasná maskovaná odpoveď.
"Nie, potreboval si to. Veď si sa o mňa toľko staral a viem, že máš problém so spánkom," poslednú časť vety som zamumlala, lebo som to nechcela pripomínať, ale už mi to vyšlo z úst.
"To nemusí byť tvoja starosť, Sakura," pokýval hlavou, akoby neveril, že si kvôli nemu robím starosti.
"Ale-" jeho nadvihnuté obočie ma donútilo stíchnuť.
"Radšej mi povedz, či sa mi len snívalo, že Naruto spomínal akési pozeranie filmov,"
"Och, to." Zasmiala som sa, pretože som si bola viac ako istá, že ak necháme vyberanie filmov na Narutovi, bude to nejaká totálna hlúposť. O tom nebolo pochýb.
"Nesmieme na ňom nechať výber," akoby mi čítal myšlienky, povedal presne to, čoho som sa tak trochu obávala.
"Hej! Čo takto si pozrieť Oko?!" Naruto sa vrútil do kuchyne so širokým úsmevom a tým nás vyrušil.
"Neskoro," zamumlal Sasuke a rýchlo si do úst vložil ďalšie sústo.
"Oko? Čo to je?" obrátila som sa na neho so zvedavosťou a keď som zbadala obálku, ktorú držal v ruke, zamračila som sa. Nevyzeralo to vôbec lákavo.
"Ale no, je to japonský horor, musíme si to pozrieť! Nakrútili ho naši, nie nejaký amík!"
"Však sa budeš báť," Sasuke naklonil hlavu s otráveným pohľadom na Naruta, ktorý sa zamračil.
"Jasné, jasné." Odkýval ho ofučane a s nádejou sa na mňa pozrel, "Tak, pozrieme si?" zasa sa mu rozžiarila tvár. S jeho blonďavými vlasmi vyzeral ako slnko a to doslovne.
"A čo Hinata? Veď ona určite nemá rada horory," oponovať Narutovi je ako hádzať hrach na stenu.
"Ale, veď je to len horor a okrem toho budem pri nej," opáčil a tento krát sa zatváril arogantne. No, Narutovi to rozhodne nešlo, hádzať formu.

"Je to LEN horor Naruto, pamätáš?" Sasukeho hlboký hlas sa niesol po obývačke a Naruto kvôli tomu až poskočil. Sedeli sme pohodlne na gauči v tme a dívali sa na veľkú obrazovku. V skutočnosti to nebolo desivé a zatiaľ čo Naruto a Hinata z toho mali doslovnú hrôzu, ja a Sasuke sme mali komédiu z pohľadu na nich.
Naruto sedel za Hinatou a objímal ju zozadu, skrývajúc svoju tvár do jej vlasov každé dve sekundy, zatiaľ čo Hinata to pozorovala s doširoka otvorenými očami a okusujúc si nechty.
A my so Sasukem sme sa na tom zabávali.
Keď konečne skončil ten film, vyštverali sme sa do izieb a hodiny práve odbili desať hodín večer.
Musela som si ísť dať sprchu, pretože som sa necítila pohodlne a len čo som sa prezliekla do trička a pyžamových šortiek, už som si líhala vedľa Sasukeho.
"V piatok pôjdeme na kontrolu," ozval sa po chvíli, keď sme len ležali a dívali sa do stropu v príjemnom tichu.
"Už zasa?" zaskučanie z môjho hrdla ho donútilo pousmiať sa.
"Nie si náhodu prijatá na medicínu?"
"No, hej?" prečo sa pýtam? Veď to viem!
"A máš strach z doktorov a paniku z ihiel," úškrn na jeho tvári ma donútil sčervenať. Nebolo to tak, nemala som strach z doktorov, len som nemala rada, keď som musela byť pacient ja.
"Skôr by som povedala, že sa mi tam fakt nechce ísť. A čo sa týka tých ihiel, snažím sa to prekonať. A nezabráni mi to stať sa doktorkou a pomáhať iným." Raz ten blbý pocit z injekcii prekonám. Určite.
"Rád budem sledovať tvoje pokroky," hlas mal zastretý a vysielalo mi to príjemné brnenie do celého tela.
Škola, naozaj som sa tam tešila. Budem bývať v Tokiu s Hinatou na byte a... kde bude Sasuke a Naruto?
Takmer ma myklo od toho uvedomenia si, že ani neviem v akom meste majú študovať a vlastne som ani nevedela, na akú školu Naruto ide.
Počkať... Sasuke mi hovoril, že ide na právo. Ako to, že ide na právo po tom, čo sa stalo? A nevravel mi náhodou pred tým, že chce pokračovať v bojových umeniach? Začínala som pociťovať zmätenosť nad rozhádzanosťou mojich vlastných myšlienok.
"Sasuke?" ozvala som sa váhavo, neistá si, či to môžem na neho vytiahnuť.
"Hm?"
"Keď si ku mne chodil ako Cam," začala som potichu, "vravel si mi, že chceš pokračovať v bojových umeniach,"
"To bol plán do budúcna, ak sa prenesiem cez to všetko, tak raz by som s tým chcel opäť začať."
"Počkaj a ako je to vlastne s tým bojovým umením a tebou?"
"Nechápem, čo myslíš."
"No, máš nejaký pás, alebo čo to vlastne je? A chodil si pred tým na súťaže, či ako to funguje? Na to, aby si dosahoval úrovne asi potrebuješ nejaké bojové skúsenosti ohodnotené vyššími, nie?" znela som ako znalec, čo som ani v najmenšom nebola. Len som vychádzala z toho mála, čo som vedela z filmov.
"No, nie. S Itachim som síce trénoval a učil sa, ale nechodil som na sústredenia. Nechcel som a preto som ani neriešil nejaké postupy vpred. Nemám žiadnu úroveň, nikdy ma to netrápilo, robil som to len preto, lebo ma to bavilo a odpútavalo od myšlienok. Itachi sa ma síce snažil kedysi presvedčiť, aby som také niečo skúsil, no vždy som odmietol a on to akceptoval. On má čierny pás, pretože ak chcel viesť poriadnu školu bojových umení, mal byť plnohodnotným senseiom." ozrejmil mi a mne to akosi začalo docvakávať na svoje miesto.
"A hm... ako to, že ideš na právo... keď...?" nevedela som ako pokračovať, hľadala som správne slová, ale akosi sa skrývali.
"Keď som sa prestal ťahať so súdom ohľadom tamtej veci, nakopnutý nespravodlivosťou som sa rozhodol, že chcem brániť podobné prípady ako som bol ja. Áno, mal som ísť do väzenia a skutočne som to chcel, pretože som to spravil. Bral som to ako trest, ale stále nedostačujúci, no otcova moc je nechutná, peniaze ho robia odpornými. Neprehryzol by skutočnosť, že Uchiha sedí vo väzení za vraždu. Vyšiel som odtiaľ ako neodsúdený a zbavený viny. No vždy sa tu nachádzajú tí, ktorí o tom pochybujú a považujú ma za chladnokrvného vraha." Povzdychol si a na chvíľočku sa odmlčal, než sa rozhodol pokračovať, "A ja som sa nenávidel za to, že si neodpykávam svoj trest, hoci som bol istým spôsobom nevinný. A nezniesol som ten pohľad, ktorý na mňa ľudia vrhali. Posledné dva mesiace som musel na sebe tvrdo makať. Moje výborné študijné výsledky mi nestačili na to, aby som sa dostal na právo. Musel som absolvovať niekoľko pohovorov s dekanom fakulty, rektorom školy a školskou radou, aby som ich presvedčil o mojich čistých úmysloch a mojej nevine. Nepodarilo sa mi to úplne, sú veci, ktoré hrajú proti mne, ale rektor a ja sme spolu komunikovali dva mesiace v kuse, každý deň. Chcel ma spoznať, chcel si byť istý tým, že ak mi dá šancu a tá šanca je len jedna jediná, tak nepošpiním meno univerzity. On je veľmi dobrý a rozumný človek, je starý ale takú múdrosť, ktorú v sebe uschováva som ešte u nikoho nevidel. Vypočuje si človeka, vytvorí si názor na základe vlastných inštinktov a neodsúdil ma len na základe toho, čo sa o mne hovorí. Dal mi šancu a ja som do toho šiel s vedomím, že keď som pre to dva mesiace potil krv, tak to nesmiem pokašlať." Užasnuto som sa na neho dívala, predstavovala si ako im rozpráva svoj príbeh, ako sa ich pokúša presvedčiť, ako robí všetko pre to, aby si splnil sen. Len nech môže zachrániť podobné prípady.
"Otec na teba musí byť pyšný, keď si to aj napriek všetkému dotiahol až tam. Možno to len neukazuje, možno to nedokáže dať najavo," jeho trpký smiech mi napovedal, že som sa úplne zmýlila. Ale pre Boha! Ktorý otec nevidí takú tvrdú snahu?
"Nie, otec má voči tomu čo sa stalo v Novembri svoj vlastný postoj. Mohol by som povedať, že si nie je vôbec istý tým, či som to urobil schválne, alebo to bola nehoda. A okrem toho chce, aby som po ňom prebral rodinný podnik," striasol sa hrôzou, "pretože Itachi už svoje má a ja som jediný, kto to môže po ňom prevziať keďže starší brat odmietol. A čo sa týka môjho úspechu dostať sa na právo, myslí si o mne, že sa verejne idem vysmiať do tváre polície. Vrah právnikom, wow," nevzrušene napodobnil otcov hlas a zaťal sánku.
"Vôbec ťa nepozná, najradšej by som ním zatriasla a donútila ho spamätať sa," alebo z neho vytĺcť dušu, aj to by sa dalo.
"Ja už som sa dávno prestal zaoberať mojim otcom a jeho myšlienkovými pochodmi. Viem čo chcem a idem si za tým."
"A za to ťa obdivujem, že si sa otcovi postavil týmto štýlom,"
"Dúfam, že som konečne na správnej ceste," jeho povzdych mi vyslal do tela niečo, čo som nevedela pomenovať. Ale strašne som si želala, aby mal pocit, že konečne robí niečo dobre.
"Na správnej ceste si už dlho," pokúšala som sa ho povzbudiť, ale on nebol jeden z tých, čo to potrebovali počuť. Odmietal to rovnako ako ľútosť.
"Od momentu kedy som natrafil na tvoj denník," jeho pery sa rozšírili do úsmevu. Prisunula som sa k nemu bez toho, aby som si to uvedomovala. Až keď som ucítila jeho dych na mojej tvári, až vtedy mi doplo ako blízko sa nachádzam.
"Od vtedy robíš správne veci?" zašepkala som tak potichu, že keby sa neusmial, myslela by som si, že to ani nepočul.
"Áno, myslím si, že áno. Konečne cítim, že som sa dostal na správnu cestu. Keď som bol Cam, mohol som sa tváriť ako úplne obyčajný chalan. Možno som sa tak trochu bál, že ma nejakým zázrakom spoznáš keď uvidíš moju tvár. Párkrát som sa stihol objaviť v novinách, než to otec stiahol. A keď si ma nevidela, bol som plný nadeje. A teraz, keď som ťa... získal späť," odmlčal sa a pozrel sa na mňa s úsmevom na tvári, "tak proste žijem, dovtedy som len prežíval."
"Nemyslím si, že to je mnou," zamumlala som potichu a on sa na mňa obrátil ešte viac a pritiahol si ma tak tesne k sebe, že sa mi krížili oči.
"Je to tebou, viem to. A za to ti ďakujem," jeho hlas mohol byť kľudne letný dážď bubnujúci na vonkajšiu parapetu. Tak ukľudňujúci a dôverný, že som sa cítila úplne uvoľnene.
Pritisol pery na moje čelo a chvíľu tak zotrval, zhlboka sa nadychujúc.
"Ďakujem," zopakoval a cítila som, ako sa jeho ústa pohybujú na mojej pokožke keď hovoril. Spokojne som zatvorila oči, pretože vedieť, že som pre neho taká dôležitá bola najlepšia vec na svete. Nepovedal to priamo a ani nemusel, už som ho poznala dostatočne na to, aby som mohla povedať, že je voči mne úprimnejší ako len úprimný. Byť jeden druhému oporou, to je vo vzťahu dôležité.
Chcela som chlapca, ktorý by ma každý večer držal, keď by som zaspávala v jeho objatí. Chlapca, ktorého by som videla ako prvého len čo by som otvorila oči v jeho náručí. Takého, ktorý by mi kradol bozky keď by som to najmenej očakávala, alebo keď by sme sa hádali. Môjho starostlivého ochranára, ktorý by mi zdvíhal adrenalín a vedel ma šokovať aj tou najmenšou vecou. Niekoho, kto by ma neopustil pre nič za nič, len tak. Nemusel byť dokonalý a Sasuke taký nebol, mal svoje temné tajomstvo a desivú stránku, ale zároveň bol presne to čo som hľadala. Bol láska... moja láska. Kto vie, či by sa mojim rodičom páčil...

Veríte v osud? 28. diel

27. srpna 2014 v 17:20 | Mešteková |  Veríte v osud?
Táto poviedka má neurčitý počet dielov... zatiaľ. Riadim sa podľa bodov, ktoré som si určila, plus pomedzi to vsúvam veci, ktoré mi vnukne múza. Je možné, že VvO presiahne 50 dielov :D Taurin, tvoj komentár ohľadom mojej chyby mi tam vôbec nešpatí, som len rada, že si ma na to upozornila ;) Čo sa týka tragikomédie.... davidjaho ma pobavil a sama ešte neviem ako to moje prsty v spolupráci s mojim šibnutým mozgom napíšu :D
Táto poviedka... hm, chcem tam vlastne všetko. Na Konohe píšem poviedky, ktoré dodržiavajú pravidlá Ff. Ale túto poviedku plánujem spraviť necenzúrovanú a nejako sa neplánujem držať späť vzhľadom k tomu, že som sa ju rozhodla napísať a bolo by to chabé. No... na tú necenzúrovanú časť si budem potrebovať asi dať alkohol, aby som to bola schopná napísať, ale tak uvidíme :D Vybrať slová bude pre mňa mučenie, dať to na blog bude odvaha, ktorú budem potrebovať nazbierať :D Ale proste to tam chcem, inak by to nebolo ono :D



"Čo si tak tuho spal a ona to zneužila? V tom prípade by si to mohol brať ako znásilnenie," podpichla som ho, pretože mi prišlo neuveriteľné, že si niekto svoj prvý raz nezapamätá.
"No, to si nemyslím, ale určite na tom mala rovnaký podiel ako ja. Dovtedy som na to ale nepomyslel," moje nadvihnuté obočie ho prinútilo opraviť sa, "Teda, nie tým štýlom, že by som to začal praktizovať. Mal som príliš veľa vecí a nezaujímal som sa o ženy. Som muž, takže myšlienky zostávajú," venoval mi divoký pohľad, "ale myslel som si, že keď už sa rozhodnem urobiť to, budem si to aspoň pamätať, ale mám okno. Totálne. Kvantá alkoholu. V krvi som musel určite mať toľko promile, že to hraničilo s otravou. Keby som si vtedy mohol vybrať, nebolo by to s ňou. Potom, keď som to zistil... bolo mi to už jedno. Stalo sa."
"A ako si to zistil?" musel v mojich očiach vidieť číru zvedavosť a nie žiarlivosť, lebo pokračoval.
"No... to proste cítiš, vieš. A okrem toho, keď som na druhý deň prišiel, nezabudla mi to pripomenúť,"
"Počula som, že prvý sex v ľuďoch spustí akýsi spínač,"
"U chlapov to rozhodne platí, ale aj u žien predpokladám," na chvíľu sa na mňa pozrel.
"No, mám tu pred sebou očividne živý dôkaz," nechápavo sa na mňa pozrel, "vravel si, že ste to ťahali dva mesiace," dokončila som, načo sa on zachmúril.
"Nerád na to spomínam. Takmer vždy, keď som to urobil, bol som opitý. A keď som nemal alkohol v krvi na otupenie vnímania, alebo som sa práve nemlátil, vybíjal som si svoje veci takto. Celkom to pomáhalo. A ona sa mi sama ponúkala, tak som sa toho chopil." Napadali ma zvláštne myšlienky. Ak si vybíjal svoju frustráciu pri sexe, nebol asi vždy najnežnejší. Bože, načo to myslím? Naozaj si ho pri tom predstavujem? Neznášam svoju fantáziu!
"Ale toto by som nemal hovoriť svojej nevinnej priateľke, nie som dobrý v celej tejto veci ohľadne vzťahu," dodal a vyhol sa môjmu pohľadu. Cítila som, že z neho vyžarovalo zahanbenie. Vyšlo zo mňa pobavené odfrknutie.
"Tvoja priateľka," okúsila som to slovo na jazyku a páčilo sa mi, ako znelo, "je strašne zvedavá a sama sa vypytovala. Nemienim ti to vyhadzovať na oči. Skutočne mi nevadí, že si sa miloval s dvomi ženami,"
"Nie, nenazývaj to milovaním," oponoval s kyslím výrazom a stiahol obočie nad svojimi čiernymi očami. A ako to mám nazvať? Nesexoval? To znie divne.
"A čo si s nimi robil? Keď to ľudia robia, tak sa to tak nazýva. Bozky, dotyky-" ak som si chcela mučiť srdce predstavou ako sa dotýka inej ženy, len do toho. Možno som si práve zarazila žeravý kôl rovno do ľavej komory. Fajn, nevadí mi, že to urobil, vadí mi predstava, ktorú môj debilný mozog vyprodukoval.
"Milujú sa spolu ľudia, ktorí sa majú radi. Ja som nemal ani jednu z nich rád, v skutočnosti som sa ani s jednou nebozkával, vyhýbal som sa tomu. Šlo mi len o sex, nie o vyjadrovanie niečoho, čo tam nebolo. Bozky sú o tom vyjadriť city, sú to nevyrieknuté slová. A to medzi nami nebolo. Len som ich..." stíchol, hľadal správne slovo, alebo ho radšej ani nechcel vysloviť.
Nebozkával sa s nimi? To je viac desivé. Prišiel, vyhrnul jej sukňu a vyriešil to? Asi by som chcela zomrieť, ak by so mnou takto zaobchádzal.
"Okej, ako tomu teraz všetci hovoria? Sexu bez lásky?" pokúšala som sa vyčistiť si myseľ, tak som premýšľala nad vhodným pomenovaním toho, čo robil.
"Šuk-"
"Klátil?" prerušila som jeho slovo, ktoré išiel povedať, ale aj tak mi to doznelo v ušiach. Obaja sme stíchli a zostali na seba civieť - ja v šoku, on pobavene - a potom si odrazu zakryl tvár dlaňami, než vybuchol do hlasitého smiechu. Smial sa tak veľmi, ako som ho ešte nikdy nepočula ani nevidela.
"Klátil?" znelo to blbo, keď to povedal jeho hlbokým hlasom a ešte sa pri tom dusil, "Sakura, ty si neuveriteľná," prevalil sa na bok, zabárajúc tvár do vankúša. Celé telo sa mu chvelo a doliehal mi do uší jeho tlmený, chrapľavý smiech.
"Že si práve nešiel povedať to slovo, ktoré si myslím, že si išiel povedať?" obrátil sa na mňa späť so šibalskými očami, kútiky úst mu cukali a hruď sa mu stále natriasala, ako sa snažil udržať.
"Myslíš slovo š-"
"Nie! To slovo je hrozné! Znie to tak strašne!" vyprskla som v nervózny smiech, pretože som sa cítila fakt trápne.
"Okej, nepoviem ho."
Chytala som sa za brucho, ako ma už bolelo keď sme sa obaja chichúňali jeden na druhom.
"Ach, dosť bolo srandy. Myslím, že témy sex mám dosť minimálne na ďalší deň,"
"Iba deň?" podpichol ma a ja som vyplazila jazyk. Ako malé decko. Práve som dokázala, že keby chcel so mnou mať sex, bolo by to pedofilné. Vek je len číslo, vyplazovanie jazyka je spôsob správania sa decka. Výborne, Sakura.
"Okej, na nejakú dobu, skôr či neskôr sa k tomu dostaneme," bola som červená ako rajčina. Myslím, že by som sa mala dať natrieť rovno farbou. Ušetrila by som si prácu s predstieraním, že sa nehanbím.
Sasuke arogantne zdvihol jedno obočie.
"Myslíš k praktickej časti?" spýtal sa a moja červeň ho opäť rozosmiala, keď si ma vťahoval do náruče, aby ma mohol poriadne objať a pobozkať na priehlbinkou pod uchom. Predstava mňa a Sasukeho pri sexe ma vydesila. Veď by som ani nevedela čo mám robiť! Ale muselo by to byť super, byť mu tak blízko. V našom prípade s bozkami, čiže vyjadrovaním citov podľa jeho slov.
"Alebo sa k nej môžeme prepracovať hneď teraz," zašepkal. Zalapala som po dychu, keď ma vsunul pod seba a zamestnal moje pery natoľko, že som nebola schopná nič povedať a môj mozog odmietal protestovať, aj keď som vedela, že Hinata je rovno oproti nám s otvorenými dverami. Ale nejako sa mi to všetko odplavovalo z mysle, keď som cítila jeho hrudník, ako sa pritíska na mňa a jeho ruku, ako pohladila kožu na mojom páse pod tričkom. Jednou rukou držal moje slabé rúčky nad mojou hlavou, takže som sa nevedela pohnúť a tú, ktorú mal na mojom páse presunul k mojej brade. Vkladal mi na ústa jemné bozky, než mi jazykom prešiel po hornej aj spodnej pere a tým žiadal, aby som ho nechala ísť dnu. A môj otupený mozog mu to dovolil. Skúmala som jeho chuť a dovoľovala som mu viesť tanec s našimi jazykmi až kým sa neodtiahol a tak bolo odrazu počuť náš ťažkopádny dych. Sakra, on sa vie bozkávať!
"Tvoje žarty nie sú na mieste... v tejto situácii," povedala som totálne zastretým hlasom, keď mi pustil ruky, lapajúc po dychu.
"Podľa teba," uškrnul sa na mňa a potom v zlomku sekundy jeho tvár zostala vážna, zamyslená.
"Čo je?" zašepkala som a pohladila ho po líci. Jeho náhle zmeny nálad ma už nenútili zostávať pozadu. Zvykala som si, uvedomovala som si, že to je proste on. V jednej chvíli mohol zúriť, v druhej sa smiať.
"Ani nevieš, aký som šťastný, že si neskúsená," vadilo by mu, ak by som pred tým už s niekým bola -to viem podľa jeho reakcie včera. Bol trošku majetnícky. Jeho pohľad bol úprimný. A ja som mala chuť niečo povedať, ale nevedela som čo.
"To, aký som bol už nezmením, nie som na to hrdý, skutočne nie. A nie som jeden z tých, čo si robia zárezy na svojom opasku." pred tým sme sa nepoznali a nemienila som mu vyčítať jeho sexkapády. Vtedy to bol iný Sasuke... taký, ktorý nechcel o vzťahoch ani počuť. Vedela som si predstaviť tie dievčatá, ako ich to muselo štvať, že nikdy nebude ich. Že sú s ním a zároveň nie sú. Nezvládla by som takýto vzťah, spávať s niekým, kto nie je môj a ja jeho. Trošku som obdivovala ich odvahu a odcudzovala ich hlúposť. Možno si však mysleli, že ho zmenia. Nechcela by som po chalanovi, aby sa zmenil. Zaľúbila som sa predsa do neho do takého, aký bol, nie do zidealizovanej verzie jeho samotného.
Ale on už teraz vzťah chcel. V tomto sa zmeniť mohol a ja som ho dostala práve vo vylepšenej verzii aj keď poškodenej.
"Mne to nevadí. V skutočnosti som asi viac rada, že aspoň jeden z nás je vo vzťahu skúsenejší ohľadom tamtej stránky," jeho prevrátenie očami ma donútilo usmiať sa. Rozhodne som ho brala takého aký bol.
"Och, nerobíte to, čo dúfam, že nerobíte, že?" Narutov sarkastický tón nás vyrušil. Sasuke na mne ležal a mal dolu tričko, čo mohlo vyzerať hocijako vzhľadom k tomu, že bol zakrytý tak akurát, aby si človek mohol myslieť, že je pod prikrývkou nahý.
S povzdychom zo mňa zliezol a ja som mala výhľad na blondiaka s prekríženými rukami na hrudi a prižmúrenými očami.
"Takto si sa staral o moje dievča, Sasuke?" aj keď vrčal, vedela som, že si ho doberal tak, ako som vedela, že Sasuke po mne nebude vyžadovať ten zásadný krok tak skoro a teraz si len robil srandu.
"Neboj, Hinata spí," hneď na to vyliezol z postele.
Hinatin kašeľ doľahol až k nám, čo znamenalo, že už asi nespí ako sa domnieval. Dúfam, že nepočula moje hlúpe zastonanie. Opäť do mňa vošla horúčava, tak som sa viac zakryla.
"No, tuším, že jej už je lepšie," Sasuke sa poškriabal vzadu na krku a vôbec si z ničoho nerobil... nič.
Naruto pohodil hlavou dozadu a odkráčal k Hinate. Sasuke sa na mňa uškrnul a šiel za ním. O dve sekundy sa vrátil a obliekal si tričko.
Zaujato som ho pozorovala prekvapená jeho zmenou stanoviska.
"Je ti zima, dievčatko?" podpichla som ho a on sa na mňa pozrel s rukami nad hlavou, ako si naťahoval šedú látku na svoje telo.
"Nie, Naruto ma vyhodil z izby. Vraj to na Hinatu nepôsobí veľmi ukľudňujúco, keď tam stojím polonahý, chlapče," pokúšala som sa tváriť, akoby som si preťahovala svalstvo na rukách, ale asi sa mi nepodarilo skryť vykrivené pery. Že chlapče, ha.
"Ja som si to myslela," zaspievala som a zívla, keď som sa usadila.
Sasuke mi venoval potmehúdsky úsmev a sklonil sa ku mne, aby ma pobozkal a vzal mi tým dych, lebo som chcela viac.
"Hmmm, bozky sú nevyrieknuté slová," zopakovala som jeho vlastné slová, ktoré sa mi páčili. Zubami som mu prešla po spodnej pere a cítila, ako si zaplietol prsty do mojich rozpustených vlasov a pritlačil ma k sebe. Než som sa nazdala, už som sa štverala na kolená a objímala ho okolo krku.
"Ale, ale... choroba povoľuje?" zašepkal mi podpichovačným tónom na perách.
"Práve som objavila liek," trápne som dychčala, neschopná polapiť vzduch, ktorý sa nachádzal okolo mňa.
"Do postele, dievčatko," ešte raz ma pobozkal a potom ma štuchol, takže som spadla na zadok.
"Už sme si vymenili role? A ja som bola v tom, že som chlapec," odula som peru nadol a prevrátila sa dozadu, ignorujúc, že ma všetko stále bolelo. Ale bolo mi podstatne lepšie!
"Vtipné, drobec." Zakryl ma a ukazovákom prešiel po mojej spodnej pere, aby som ju dala zasa do normálu.
"Stále budeš moje dievčatko, aj keby si chcela byť chlapec," uškrnul sa na mňa.
"Dobre, aj ty budeš moje dievčatko," naše doberanie sa jeden druhého ma celkom bavilo a najviac ma rozosmialo, keď sa pozrel nahor, akoby prosil Boha o pomoc.
"Okej, teraz zahájime misiu: spánok," hodil na mňa vankúš a vypochodoval z izby s duniacim smiechom z jeho hrude. Bola som rada, že som ho vedela rozosmiať na totálnych blbostiach. O to mi šlo. Nech nemusí stále myslieť na svoju minulosť, nech sa cíti normálne. Vedela som, že tomu venuje väčšinu myšlienok a trápilo ma, že sa tým stále sužuje.

Veríte v osud? 27. diel 2/2

26. srpna 2014 v 22:59 | Mešteková |  Veríte v osud?

Neviem akým spôsobom sa mi podarilo zaspať, ale zobudil ma Sasukeho príchod. Rozprával sa s Narutom, nerozumela som o čom, ale keď vchádzal do mojej izby s cestovkou prehodenou cez plece, už som mala otvorené oči a bola som úplne prebratá. Len čo vošiel dnu, usmiala som sa na neho na privítanie. Položil tašku vedľa kresla a šiel ku mne. Kľakol si a ruky položil na voľný kúsok postele vedľa môjho tela, hlavu znížil na úroveň mojej a pozrel sa mi do očí.
"Ahoj," zašepkal potichu, asi videl, že som sa ešte len zobudila a tak nechcel šokovať moje ušné bubienky.
"Ako ti je?" odhrnul mi ofinu z čela a priložil tam dlaň. Len čo sa ku mne priblížil, ucítila som sprchový gél a vôňu, ktorá bola typická pre Sasukeho.
"Lepšie," naozaj mi bolo, ale stále mi bola zima.
"Tak ja idem. Neskôr sa vidíme! Staraj sa mi o Hin dobre, lebo si ťa podám, Sasuke!" zakričal, keď vybiehal z jej izby a zakýval mi. Obaja so Sasukem sme naraz prevrátili očami, na čom som sa musela zasmiať.
Sasuke sa postavil, stiahol zo seba šedé tričko a opäť si ľahol vedľa mňa, aby ma mohol zahriať vlastným telom. Dnes na sebe nemal nepríjemnú džínsovinu, ale tepláky, ktoré boli mäkké a nevadili mi. A on sa určite tiež lepšie cítil.
"Čo si robila, kým som bol preč?" ovinul okolo mňa ruky a pritiahol si ma na hruď, takže som mala líce na jeho prsných svaloch... hmmm, tiež dobré.
"Spala," pokrčila som ramenami, lebo to bolo skutočne všetko, čo som za ten čas robila.
"Dve hodiny v kuse? Nič medzi tým, ani nič pred tým?"
"To si bol preč dve hodiny?" prekvapene som sa na neho pozrela a divila som sa, že Naruto sa za to nesťažoval.
"No, cesta tam, sprcha, rýchle nahádzanie nejakého oblečenia do tašky a vysvetlenie mame, kde budem teraz pár dní prespávať plus jej vyzvedanie a rodičovské reči, potom cesta späť a pomedzi to sa zastaviť v tvojej práci, aby som šéfovi vysvetlil, že nie si schopná tento týždeň nastúpiť, to dá dohromady dve hodiny."
"Och, Bože. Ja som na to úplne zabudla, tento týždeň som mala mať krátky. Dúfala som, že sa do stredy dám dokopy, ale asi nie... počkať, ako vieš, kde pracujem?" nadvihla som hlavu, aby som mu videla do tváre a on mi venoval pohľad, ktorý značil, že si to zistil od Naruta. Ako inak.
"Myslíš na všetko, čo by som bez teba robila?" povzdychla som si, keď som vrátila hlavu naspäť na jeho hrudník, "Vieš variť? Potom by som si ťa fakt chcela zobrať," uškrnula som sa a zaplietla si nohy do jeho tak, aby sa mi pohodlnejšie ležalo.
"No, viem variť tak, že sa na tom dá prežiť, ale nie je to nejaké kuchárske umenie, ty snáď nevieš?" ukazovákom mi kreslil po chrbte a prechádzal ním po každom jednom stavci. Bolo to ukludňujúce a príjemne to šteklilo.
"Ehm, niečo, nie veľa," drmolila som, pociťujúc hanbu. Nemala som sa od koho naučiť variť, vždy som bola v tom, že dievča sa naučí variť pri matke, ktorú som ja nemala. Väčšina mojich pokusov dopadla hrozne. Buď sa to nedalo jesť, alebo sa mi to spálilo. Raz mi vzbĺkla panvica s olejom, lebo som ju zabudla na horáku. Celý intrák videl, ako som flambovala na chodbe, vydesená kam ju mám dať. Nakoniec som ju vyhodila von oknom do snehu.
"Keď spojíme naše kuchárske zručnosti dokopy, určite s tým vyžijeme," zhrnul a myslím, že sa usmieval, jeho hlas tak znel. Nemohla som zabrániť úškrnu, ktorý sa mi vytvoril na perách. To určite. Pri najlepšom spôsobím, že mu vyhorí dom. Pri najhoršom, že tam uviazneme zavalení ľadničkou pri úniku a uhoríme.
Doľahlo k nám tiché zakašlanie a hneď na to sa Sasuke už hrabal z postele, aby išiel skontrolovať Hinatu. Ani sa neobťažoval dať si na seba späť tričko. Sledovala som, ako mu nohavice spočívali nízko na páse a už mi bolo horúco. Dúfam, že si Hinata nebude myslieť niečo... čo nie je pravda. A neviem, či je dobrý nápad, aby tam šiel tak naľahko oblečený. Hinata je hanblivá povaha. Snáď neodpadne. Sasuke tam s ňou pobudol okolo desiatich minút, než som ho zbadala stáť vo dverách, otočeného k nej a počúval, čo mu hovorila.
A potom sa zasa vráti ku mne do postele. Mala som z toho všetkého zvláštny pocit. Sasuke spiaci vedľa mňa, objímajúc ma. To, ako sa o mňa staral a potom aj Naruto o Hinatu, nikde nikto doma. Neboli to nepríjemné pocity, ale nikdy som si ani nepredstavila, že by sme sa mohli dostať do takejto situácie. Ale tešila som sa na to, že tu ešte zopár dní so mnou pobudne než sa zotavím.
"Nad čím premýšľaš?" jeho hlas ma vytrhol z myšlienok keď vchádzal do izby a obchádzal posteľ, aby si mohol ľahnúť späť. Posunula som sa a ľahla si oproti nemu, podkladajúc si vankúš s úsmevom, zatiaľ čo on vystrel svoju pravú ruku, na ktorú si položil hlavu.
"Že zajtra to bude už tretíkrát čo sa budem budiť vedľa teba," priznala som potichu, klopiac oči. Nie som príliš úprimná? Neodplaším ho tým?
"A dnes po tretí raz, čo budeš zaspávať vedľa mňa," kútiky sa mu pozdvihli. Nie, je s tým v pohode.
"Áno, je to zvláštne, nikdy som to nezažila, ale je to... príjemné,"
"Hej, to rozhodne je, tiež sa mi to páči." Zmĺkol, akoby sa nad niečím zamyslel a ja som čakala, zvedavá čo z neho vypadne.
"Nikdy som si nemyslel, že to môže byť tak fajn, ale asi to bude tebou," pokrčil ramenami, akoby sa tým všetko vyriešilo, ale namiesto toho mi v hlave rozprúdil otázky. Nikdy si nemyslel, že to môže byť fajn... a bude to mnou? Takže už s nejakou takto zaspával a nepáčilo sa mu to?
"Som prvá s kým si sa zobúdzal?" pochybovačne som nadvihla obočie a uškrnula sa na neho. Proste som neverila tomu, že nemal dievča. Bola som si istá, že už nejakú mal.
"Ešte som s nikým nespal v jednej posteli," nespal, ako... nespal v objatí, alebo nespal na jednej posteli vedľa seba, alebo nespal, akože... nikdy nespal, čiže nemal ani sex? Zadržala som frustrovaný povzdych.
"A čo Gina?" lepšie by pre mňa bolo, keby som si prepichla ušné bubienky, ako chcela počuť odpoveď na túto otázku, ktorú moja ukecaná papuľa musela vytresknúť.
"S ňou som... ehm," zasekol sa a vyhol sa mojim očiam. Špendlík, potrebujem špendlík! Ach... skutočne si nechcem predstaviť jej tvár. Je blondýna? Alebo ryšavka? Alebo... má hnedé či čierne vlasy?
Jeho vyhýbavý pohľad všetko vysvetlil a ja som sa pokúšala rozlúštiť svoje pocity vo vnútri mňa. Takže bol už pred tým zaľúbený... ale prečo s ňou takto nikdy nespal? A koľkokrát sa človek môže zamilovať za svoj život?
"Och, aha... S ňou si spával," namáhavo som prehltla a on mlčal. Keď niekto mlčí, je to súhlas.
"Ale nezaspával si pri nej?" nebýva to tak, že keď to ľudia urobia, zaspia spolu v objatí? Zvlášť, keď sú zamilovaní? Alebo len ja som taká staromódna a čítam príliš veľa románov?
"No... nie. Vždy som odišiel... len som..." nedopovedal, ale ja som si to bez problémov domyslela. A do mozgu sa mi vkradol obraz Sasukeho, ako sa oblieka a vychádza z dverí zatiaľ čo ona tam sedí zakrytá prikrývkou s rozcuchanými vlasmi. Zachvela som sa kvôli tej predstave.
"Okej," nevedela som čo mám povedať, mala som príliš veľa myšlienok v hlave, "no, tušila som že nebudeš nevinný," pripustila som po chvíľke.
"Chalanská záležitosť," nepohodlne sa zamrvil a ja som sa zasmiala na tom, ako to nazval. Očividne nevedel čo má na to povedať a mlčanie pre neho bolo horšie. Chalanská záležitosť v štýle - potreboval som vybúriť svoje hormóny, ako každý iný teenager. Takže spával s Ginou, bola jeho prvá? A posledná? Alebo to bol niekto iný?
"Koľko?" nemôžem uveriť, že sa ho to naozaj pýtam. Takéto veci ničia vzťahy, ale naozaj ma to zaujalo a k môjmu prekvapeniu, nešokovalo ma to... a ľahko som to prehrýzla. No tak mal už s niekým sex. No a čo. On ani len nevyzerá, že by chcel dodržiavať celibát. S jeho výzorom sa to ani nedá. Skoro som si odvrkla.
Vždy to z neho bolo cítiť, že bol... skúsenejší, proste som ho tak asi brala, bola som s tým od začiatku zmierená.
"Čo koľko?" zháčil sa, nechcel mi odpovedať a preto sa hlúpo pýtal. Ale keď už som s tým začala, nie je šanca aby som prestala. Vycúvať z vecí nebola moja povaha.
"Koľko dievčat?"
"Sakura, fakt sa o tomto chceš baviť?" zastonal odťahujúc sa odo mňa. Okamžite som mala zlý pocit. Plaším ho.
"No, ono by to vo vzťahu nemalo byť, ale ja ti to vyčítať nebudem ani keby ich bolo dvadsať, len som... zvedavá. Už len z princípu, že som neskúsená. A ty to o mne vieš. A hm, po včerajšom výsluchu s antikoncepciou ma to zaujalo. No, že či.. si už..." s farbou von a to doslovne nie len myšlienkovo. Celá som očervenela ako rajčina, neschopná dopovedať myšlienku.
"Ale nie, nemusíš mi to hovoriť," misia: pokus o záchranu situácie. Ale on dobre vedel, že to chcem vedieť, stačil mu jediný pohľad na moju tvár.
Sasuke si prehodil ruku cez oči, akoby sa na mňa nechcel dívať a povzdychol si.
"Dve," ledva to slovo vyslovil. Dve? No, to nie je tak veľa. Asi som čakala viac... možno.
"Vravel si, že Cross ťa za ňu nenávidel, ale myslela som, že... si s ňou nič nemal," mala by som do neho už prestať zabŕdať, koledujem si o malér. Takže Cross možno nemal výbuch len tak za nič. Sasuke sám povedal, že s ňou spával.
"Keď som bol v partii, bola tam ona. Hm... nejako, ani vlastne neviem ako sa to stalo, som sa s ňou zaplietol. Ale nechcel som vzťah a ona sa s tým nevedela zmieriť. Istým spôsobom som..." poslednú vetu mumlajúc nedokončil.
Využíval ju na sex. Paráda. Takže chlapec je sexuálne posadnutý?
"Vydržali sme takto asi dva mesiace, než si začala s Crossom. Ten na vzťah bol. A mne to bolo jedno, bol som rád, že som sa jej zbavil. Stále viac bola neznesiteľná a otravná a bola tak viac menej mrcha. Povýšenecká, zlá... Preto som s ňou bol. Myslel som si, že keď je taká, nebude po mne žiadať vodenie sa za ručičky, vyznávanie lásky a takéto veci. No, aj mrchy občas poľavia a srdce im zmäkne. Bol som rád, že sa zamerala na niekoho iného. Našla u neho to, čo som jej nebol ochotný dať a vyzerala šťastná. S Crossom bola potom nejaké tri mesiace a on si očividne po celý ten čas myslel, že Gina si s ním začala, aby som žiarlil čo bola blbosť. Ona sa cez to ľahko preniesla. No, vyzeralo to tak, že on si to aj tak myslel podľa toho čo mi vykričal v poslednú noc. Fet ľudí robí paranoidnými. Stačilo mu keď sme okolo seba len prešli."
"Ako vyzerala?" predstavovala som si ju ako tmavovlásku, vysokú, štíhlu s hadími očami. Krásnu a nebezpečnú.
"Plavé vlasy... no, skôr také pieskovité. Menšia od teba, tintítko, modré oči. Nič extra." Pokrčil ramenami.
"Takže s ňou si o to prišiel?" na moje prekvapenie sa začal smiať, čo mi vyslalo husiu kožu po celom tele.
"Ja si svoje po prvý krát nepamätám, Sakura," dal ruku dolu a videla som, ako sa mu ešte aj oči smejú. Fakt sa na tom zabával?

Veríte v osud? 27. diel 1/2

26. srpna 2014 v 22:59 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ďakujem, som happy, že vás to tak teší a aj vaše pochálne komentáre ma robia mrte šťastnou :) Ďakujem Taurin za upozornenie na moju chybu :D Blog.cz mi nechce ukázať tvoj koment na vymazanie, takže tvoja prosba nebude vypočutá, prepáč, ale venujem ti tento dvojdiel za tvoju pomoc :D Snáď si ho užiješ :)


Keď som ráno rozlepila oči, Sasuke ležal vedľa mňa a mala som pocit, že celá posteľ je totálne mokrá ako som potila chorobu. Cítila som sa nepríjemne a trápne, že tu so mnou ležal aj keď som mala teploty a celá som bola ulepená od potu.
"Ránko, ako sa cítiš?" len čo zaznamenal, že som hore, už sa naťahoval pre teplomer a pichal mi ho do úst. Nevyzeral, že by sa práve zobudil, takže jeho tvár bola čulá. Tisol si ma k sebe, ignorujúc v akom stave som sa nachádzala.
"Pfotrebfujem sprfu," aj keď som mala plné ústa, očividne pochopil čo som chcela.
"Cítiš sa na to dať si sprchu?"
"Ehm..." viem presne na čo myslel: Čo ak sa mi zakrúti hlava a šmyknem sa?
Teplomer pípol a Sasuke mi ho vybral, aby sa mohol následne mračiť na výsledok. Nepáčil sa mu.
"Hej, rozhodne potrebuješ sprchu, máš stále horúčku," povzdychol si a než som sa nazdala, už ma vyťahoval z postele do náruče. Tisol ma na svoju nahú hruď a niesol do kúpeľne. Ja som nariekala a tričko sa mi prilepovalo na spotené telo na ktorom mi okamžite naskočila husia koža. Chcela som, aby ma zložil dolu. Vôbec ho netrápilo, že sa zo mňa dalo žmýkať?!
Ale kŕčovito som sa ho držala okolo krku, ako som sa chvela. To bol pravý opak toho, čo som chcela.
"Ty so mnou do sprchy nepôjdeš," zaprotestovala som, keď ma pokladal do vane. V jednu bláznivú sekundu ma napadlo, že sa ujme toho, aby ma sám osprchoval. Keď už ma obliekal a spal so mnou pod jednou prikrývkou zatiaľ čo moje telo plakalo od bolesti. Prečo nie?
"Neplánoval som to, myslím, že to zvládneš sama," uškrnul sa a podal mi sprchovú hlavicu, "budem čakať za dverami a budeš sa mi hlásiť každú sekundu, jasné?"
Panovačnosť v jeho hlase ma nútila chmúriť sa.
"Preháňaš to," prevrátila som očami, ale venoval mi jeden z "tých" pohľadov.
"Dobre, tati," odvrkla som si a pohodlnejšie sa usadila. Musím nabrať odvahu. Je to len studená voda, nič viac. Ruka so sprchou sa mi klepala tak, že to až zacinkalo, keď narazila sprchová hlavica do steny vane.
Sasuke pokrútil hlavou a šiel za dvere, kým ja som zo seba nejako dala dolu veci a pustila na seba ľadovú vodu. Vykríkla som. PANE BOŽE! ZABITE MA NIEKTO!
"Sakura?" nechal pootvorené dvere, takže som jeho hlboký hlas počula dosť zreteľne aj cez tečúci prúd.
"S-som v p-p-poria-dku," drkotala som zubami a priala si zomrieť, keď som postupne púšťala prúd na svoje nohy a šla stále vyššie, až po krk.
Neviem akým spôsobom som si dala ľadovú sprchu, potom vodu prehodila na teplú, umyla sa a zasa ju dala na ľadovú aby moje zrážanie horúčky nevyšlo na zmar. Zabalila som sa do osušky, rýchlo si prešla druhou po vlasoch a umyla si zuby. To som rozhodne potrebovala. Necítila som sa síce ako nový človek, ale bolo mi lepšie. A zrazu som si uvedomila, že som v tej kúpeľni nesmierne dlho. Moja príprava mi trvala trikrát dlhšie ako zvyčajne vďaka tomu, že som sa pohybovala ako v spomalenom zábere. Každých pár sekúnd som musela prehovárať na Sasukeho, ktorý sa ma stále niečo pýtal a uisťoval sa, že som sa neskĺzla a nezlomila si väz. Prichytávajúc sa steny som vyšla z kúpeľne do mojej izby a videla, ako naprával prikrývku.
"Ty si mi... vymenil posteľné povlečenie," sánka mi spadla na zem a on sa na mňa pozrel so zdvihnutým obočím. Sasuke prezliekol posteľ, to je... divné. Takmer som sa rozosmiala, ale bolela ma hlava a nemala som náladu na úsmev.
"Hej, myslel som, že ti tak bude pohodlnejšie." Asi som znela veľmi nevďačne.
"Nie, je to super, len som... kde si to našiel?"
"Bol som sa spýtať Hinaty,"
"Ako jej je?" tak som sa ponáhľala obliecť sa, že som sa takmer potkla po ceste ku skrini, aby som si odtiaľ vytiahla teplákové nohavice a tričko s dlhými rukávmi.
"Lepšie, ale stále leží. A ty by si mala tiež," začal na seba navliekať tričko, zatiaľ čo ja som sa súkala pod osuškou do sivých teplákov.
"Nechceš sa ísť osprchovať? Po celej noci preležanej v baciloch by sa ti to hodilo," prestrčila som hlavu cez tričko a navliekla ho na seba a až potom som strhla osušku zo svojho neschopného tela. Fungovalo tak na dve percenta a aj to som bola rada, že tá dvojka zahrňuje ako taký pohyb.
"Keby si tu mala niečo na prezlečenie pre mňa, žiaden problém, ale musím sa zastaviť doma pre čisté veci." Cítila som, ako mi ramená ochabli, keď som si uvedomila, že odchádza. Fakt som dnes nechcela byť sama. Ale potreboval čisté a pohodlné oblečenie a sprchu tiež.
Sasuke ku mne prešiel a pohladil ma palcom po líci, zhŕňajúc moje mokré vlasy na chrbát.
"Daj mi tridsať minút a hneď som tu,"
"Radšej nech ti to trvá aj dve hodiny, hlavne jazdi opatrne a neponáhľaj sa. A mal by si chvíľku stráviť aj s rodinou," som hrozná. Kradnem syna jeho matke, ktorá ho má konečne späť. Pocit viny dosadol na moje plecia až tak, že som si musela sadnúť na posteľ.
"Si v poriadku?"
"Áno, som. To tá choroba," vyhovorila som sa, "mal by si stráviť trochu času aj s mamkou, takže sa neponáhľaj," pozrela som sa do jeho očí a videla, že pochopil o čo mi ide. Povzdychol si, sklonil sa ku mne a vtisol mi vlhký bozk na pery.
Divila som sa, že stojí na nohách a vyzerá, akoby na neho nič neliezlo. Po tom čo so mnou prespal celú noc v tuhom objatí a ešte ma aj bozkával vyzeral, akoby sa vyspal do rúžova.
Zobral kľúče z vrecka svojich džínsov a vyšiel z izby, aby následne mohol otvoriť dvere na Hinatinej izbe.
"Naruto, tak ja idem, budem tu čo najrýchlejšie, aby sme sa mohli vystriedať," uistil ho a mávol rukou. Nechávajúc im rozchlámené dvere, - aby na mňa Naruto na tú chvíľu dohliadol - sa na mňa pozrel a zbehol schody dolu.
Ani nie o minútu, keď som počula ako Sasuke naštartoval auto a odchádzal, vošiel Naruto.
"Sasuke ma kontroloval pred tým, než odišiel, Naruto," súkala som sa do postele a počula, ako sa zasmial.
"Chcel som vedieť, či nechceš niečo na jedenie,"
"Nie," zatvárila som sa znechutene, žalúdok sa mi prevracal iba pri predstave, že niečo prehĺtam.
"Takýmto tempom z vás budú triesky. Prisahám, že Hinata mi mizne pred očami rovno v posteli,"
"No, my to naspäť naberieme, neboj sa," úškrn na mojej tvári ho rozosmial.
"Fajn, to beriem. Tak... keby si niečo potrebovala, som hneď oproti." Palcom ukázal za seba a videla som, ako si hryzie vnútorné líce.
"Nechám ťa odpočinúť," prikývla som. Bolo milé, že mi dával priestor.
Obrátil sa von z izby, ale nakoniec sa zastavil.
"Hmm?" ozvala som sa, keď som si líhala na vankúš. Vlasy ma chladili na chrbte a tak som si ich dala nad hlavu. Nepríjemné, ale musím to prežiť. Na fénovanie som nemala energiu.
"Som rád, že ste so Sasukem v pohode," jeho úprimné slová ma zaskočili. Nečakala som, že to na mňa vytiahne.
"Aj ja," zapýrila som sa ale to už nevidel, lebo sa otáčal preč, aby mohol ísť za Hinatou, ktorá na neho volala slabým hláskom.
Zatvorila som oči, hlava ma bolela a mala som ju strašne ťažkú, až mi to privieralo viečka. Už ma nebavilo vykašliavať hlieny, pretože ma z toho celý krk bolel. Priala som si znovu zaspať a zobudiť sa zdravá ako rybička. Zachumlala som sa a dostala som pocit, že je tá posteľ na mňa príliš veľká, čo v podstate bola, keďže mala rozmer manželskej, ale keď tu neležal Sasuke, tak bola ešte väčšia a unikalo odtiaľto teplo. Povzdychla som si a zakryla sa až po uši. Nadychovala som sa pracieho prášku, ktorý razil z posteľného a otupovalo mi to zmysli. Bola to príjemná vôňa. A bola som rada, že na to Sasuke pomyslel. Ležať v prepotenom by bolo totálne na nič.

Veríte v osud? 26. diel 2/2

25. srpna 2014 v 19:29 | Mešteková |  Veríte v osud?
Chyby si postupne opravím, nie vždy ich vo worde zaznemanám, ale keď sú na blogu, tak na mňa vyskočia :D


"Kedy už budeme v Disney Lande?" Hinatin slabý hlások doľahol až k nám a to ma vytrhlo zo zízania.
"Čo to hovoríš, zlato?" Naruto sa nad ňu starostlivo naklonil, ale ona stále len opakovala niečo o poníkoch a srnkách.
"Blúzni," Sasuke ju kontroloval v spätnom zrkadle a potom sa pozrel na mňa, akoby čakal, že aj ja tu začnem hovoriť o Bambim a trpaslíkovi Držgrošovi či Snehulienke.
Naruto sa na neho vyplašene pozrel, ale nekomentoval to. Radšej. Hinata bola teraz ticho a tak som zbadala, ako si ju viac priťahoval do náruče a mierne sa usmieval.
"Už sa teším, kedy jej pripomeniem jej halucinácie," odvrkla som si nad jeho slovami a oprela si čelo o kolená. Začínala som mať závrat.
V momente, kedy sme sedeli v čakárni a čakali až kým prídeme na radu, bola som nesmierne naštvaná, lebo chalani nechceli počkať vonku. Celá čakáreň bola zaplnená rovnakými prípadmi ako sme boli my a bolo jasné, že to je akási viróza. A oni mali ešte väčšie šance ochorieť.
Ale v momente, kedy sme sa každá opierala o jedného, pretože to bolo pohodlnejšie a ich teplo nás zahrievalo som bola vďačná, že sú pri nás. Zároveň ma rozčúlilo, keď jedno dievča možno o rok mladšie ako ja a rovnako choré, hádzalo pohľad na Sasukeho a Naruta akoby si nevedela medzi nimi vybrať, alebo čo. Ešte aj teraz si trúfala flirtovať s plným, červeným a večne trúbiacim nosom. Hlupaňa.
Cítila som sa čoraz viac podráždene... to bude tým ako mi je zle. Jednoznačne.
Len čo sme sa dostali naspäť do Hinatinho sídla po tom, čo sa Sasuke zastavil v lekárni, aby nám kúpil lieky a pre neho a Naruta kupoval nejaké vitamíny pre ten pocit, že sa aspoň pokúsia vyvarovať chorobe, aby sa na nich nepreniesla, spadla som do postele, skopávajúc zo seba veci a Sasuke mi pomáhal.
Keď som ležala v posteli, tento krát bez triašky a hltala liek, bola som spokojnejšia. Potom som upadla do hlbokého spánku od únavy z tej cesty a nedokázala som Sasukemu ani poďakovať, čo ma dosť mrzelo. Vlastne som s ním za dnešný deň hovorila strašne málo, lebo som nevládala otvárať ústa.
Prebrala som sa, keď som mala v izbe šero a začínala som chytať ďalší príval zimnice, ktorá sa zahryzávala do môjho tela a nútila ma cinkať zubami. Prerývane som sa nadýchla, aby som mohla opäť zakašlať a zbadala som Sasukeho v kresle. Bol zošuchnutý a napoly ležal, rukou si podopieral hlavu a mal zatvorené oči. Spal?
A ak spal, už musel byť hore, lebo mojim kašľom som zobudila celý vesmír. Len čo zdvihol hlavu, okamžite sa ku mne presunul.
"Nechcela som ťa zobudiť," zachrapčala som, ale on len pokrútil hlavou.
"Nespal som, len som vypúšťal myšlienky z hlavy,"
"A pomáha to?"
"Mám to overené," pousmial sa a potom si ma pozorne prezrel.
"Už som si myslel, že sa dnes nezobudíš," zašepkal a sadol si na kraj postele, aby mi podal ďalší horúci čaj. S Narutom sa striedali v robení kanvíc plných čaju a stále sme mali po ruke čerstvé horúce tekutiny. Boli perfektne zohratá dvojka.
"Čo tu vlastne ešte robíš? Mal by si ísť domov," argumentovala som, keď som dopila a on pokladal šálok na stolík.
"V žiadnom prípade ťa tu nenechám samú,"
"Ale-"
"Žiadne ale, Sakura," nekompromisne zavrtel hlavou a ja som sa znovu rozkašľala v odpovedi.
"Koľko je hodín?" pomedzi kašeľ sa mi podarilo vypľuť nejakú otázku a v krku ma škriabalo, akoby som tam mala šmirgeľ.
"Bude desať večer," zložil mi z čela obklad a zamrzol, keď som zhíkla.
"Čo je?" očami ma preletel a nakrčil frustrovane obočie.
"Zabudla som si zobrať antikoncepciu," zanadávala som a okamžite sa natiahla do nočného stolíka pre tabletky.
"Načo berieš antikoncepciu?" Sasuke na mňa pozeral s divným výrazom v tvári.
"Na čo sa asi berie antikoncepcia?" než som ich chytila, Sasuke sa tam načiahol a zobral ich skôr, ale nepodával mi ich, len ich držal v ruke a díval sa na takmer poloprázdne plato.
"No... to mi povedz ty, mňa napadá jediný dôvod," pozrel sa na mňa a držal ich z dosahu mojej ruky.
"Sasuke, beriem ich už dva roky," prevrátila som očami a načiahla sa po nich, ale on uhol. Čo sa zbláznil?!
"Nerada ich beriem mimo časový interval a už som to dnes prešvihla o päť hodín, tak mi ich daj," teraz som sa začínala mračiť, pretože jeho správanie mi nedávalo zmysel. A možno som už začínala blúzniť ako Hinata dnes v aute.
"Takže Mei nevedel všetky tvoje tajomstvá?" teraz nadvihol jedno obočie a prsty mal pevne obalené okolo tabletiek.
"Čo?" vyprskla som a s námahou sa posadila, púliac na neho oči. Mohol zasa spomínať môj denník a pripomínať mi, že vie o mne VŠETKO?! Prestala som si do neho písať už dávno a zamkla som ho do kufríka. Ešte som sa nerozhodla čo s ním spravím.
Sasuke chytil plato medzi ukazovák a prostredník a zašermoval mi ním pred očami.
"Poznám ho?" Och! Neveriaco som sa na neho dívala skladajúc jeho slová dokopy s reakciou.
"Čo si blázon?" vyprskla som v smiech, keď som si uvedomila, na čo myslel. On si... on si vážne myslel, že som už s niekým bola.
"Čo je na tom vtipné?" teraz sa už mračil a ja som sa musela smiať ešte viac. Štekavo som sa chichúňala, pretože som sa medzi tým dusila kašľom.
"Ja... som... s nikým..." opäť som sa rozosmiala, "tie tabletky sú aj na to, aby mi nebláznili hormóny, chápeš... aby všetko fungovalo v presnom čase, príchod aj odchod." Nevedela som ako mu to vysvetliť, ale o to som sa momentálne nestarala. Výraz Sasukeho úľavy na tvári ma donútil pokrčiť kolená, lebo som sa bála, že sa snáď od smiechu pocikám. Podal mi tabletku a ja som sa pokúšala ju prehltnúť pomedzi smiech, ale musela som si zobrať čaj na zapitie.
"Nevedel som, že antikoncepcia sa využíva aj na iné veci, ako na zabránenie otehotneniu. Ale dobre, som rád, lebo by som ho musel asi vyhľadať a vykastrovať," vyprskla som čaj naspäť do hrnčeka a pozrela sa na neho. Teraz sa on smial na mojom výraze.
"Veľmi smiešne," sarkasticky som sa ohradila a utrela si ústa do chrbta ruky s červeňou rozširujúcou sa po celej tvári čo bolo fajn, lebo aspoň na chvíľočku som zabudla na triašku.
"To, že sa smejem neznamená, že som to nemyslel vážne," žmurkol na mňa a zobral mi hrnček z ruky.
"Och, vy muži... všetko môžete a my máme byť ovečky, že?" hundrala som naštvane a zvalila sa na chrbát až mi v pľúcach zahrkalo. Zamotala som sa hlbšie, aby som sa zahriala, ale nepomáhalo to.
"To som nepovedal." Navlhčil obklad a vyžmýkal ho, akoby sa nič nedialo. Neplánovala som v našej konverzácii pokračovať, čo sa týkalo sexu mňa a chlapov, lebo som bola pod bodom mrazu. A neviem, či som chcela vedieť ako na tom Sasuke je.
"Nie, už ho nechcem," zaprotestovala som a odstrčila jeho ruku. Bála som sa, že mi bude ešte viac chladno, keď mi ho dá na hlavu.
"Fajn," položil ho späť do vody a priložil ruku na moje čelo. Bola taká studená! Až som sa strhla.
"Kde je N-naruto?"
"Je s Hinatou,"
"Och, vy ste skutočne úžasní chl-apci," zacinkala som zubami.
"Samozrejme, že sme. Nenechali by sme vás len tak. Hinata by so svojim blúznením do tvojho čaju dala prací prášok a ty by si mohla zomrieť. A na to, aby ste si takto zničili životy vás máme príliš radi, aby sme vás nechali to urobiť," uškrnul sa na mňa, tváriac sa, akoby si práve vylial srdce nie len za seba, ale aj za Naruta. A v istom zmysle to tak aj bolo, myslím.
"Máš horúčku a chveješ sa." Skonštatoval, vyťahujúc ďalšie tabletky, ktoré som musela užiť. Opäť som sa nedobrovoľne posadila.
Kým som ich zapíjala, zazvonil mu mobil a on ho s povzdychom zdvihol.
Už bola v izbe úplná tma a ani sa neobťažoval zapínať lampičku, za čo som mu bola skutočne vďačná, lebo ostré svetlo by mi vypálilo do sietnice diery.
"No," ozval sa na pozdrav a očami ma kontroloval, či som všetko zjedla. Čo sa týkalo tabletiek, tak hej. Ale na jedlo som dnes ani nepomyslela a Sasuke sa ho do mňa ani nepokúšal natlačiť.
"Mami, zajtra ráno nebudem môcť ísť, povedz to otcovi." Stíchol a potom sa opäť jeho hlas rozoznel po tmavej izbe, "Ani som tam neplánoval ísť, bol to jeho výmysel." Chvíľu mlčal a počúval čo mu hovorila. Cítila som sa zle, že je tu so mnou a nie s ňou.
"Áno, počul som ho, hovorí dosť jasne, aby ťa prehlušil v reproduktore." Sasuke nepohol ani svalom, len strnulo počúval a potom sa uvoľnil.
"Dobre, otec. Budúci týždeň. Uhm." Pozeral sa na mňa a ani na sekundu nespustil pohľad z mojich očí.
"Nie, dnes neprídem domov. Zostanem u svojej priateľky, je chorá a nemá nikoho doma. Musím sa o ňu postarať." Šokovane som vyvalila oči a on sa nad tým pousmial. On ma práve nazval svojou priateľkou! Pred matkou, alebo otcom, alebo kým.
"O tom sa porozprávame neskôr, musím ísť." S týmito slovami zrušil hovor a hodil mobil na kreslo, kde doteraz sedel.
"Neznášam, keď si ma dajú na hlasný odposluch a naraz do mňa hustia," povzdychol si a potom prevrátil očami.
Opäť sa na mňa pozrel a ja som ešte stále nebola schopná povedať jediné slovo, lebo som vstrebávala to, že ma označil za jeho priateľku. Dobre, nikdy sme si nepovedali, že sme spolu, ale myslím, že to ani nebolo potreba, či? A robí sa to vôbec v dnešnej dobe?
"Máš zimnicu, ukáž," zhodil si z tela tričko a než som sa nazdala, ležal vedľa mňa a preťahoval cez nás prikrývku až k ušiam. Obalil moje telo jeho rukami a pritlačil si ma na svoju hruď. Okamžite som mu zaplietla nohy do tých jeho a cítila som, ako sa strhol, keď moje ľadové prsty narazili do jeho vyhrnutých nohavíc. Tvár som zaborila do jeho hrude a pokúšala sa na neho nedýchať, nechcela som aby to odo mňa chytil, ale prísľubu tepla som nemohla odolať. Trel moju kožu pod tričkom dlaňami a po celej chrbtici sa mi rozširovali teplo a zahrievalo moje stuhnuté svalstvo.
"Ďakujem," zašepkala som vďačne a ešte bližšie sa k nemu posunula.
"Neďakuj, Sakura," cítila som, ako mi dýchal do vlasov a striaslo ma z toho pocitu, že je tak blízko, čím okolo mňa tuhšie obalil svoje ruky.
"Takže sme... priatelia? Práve si to oznámil rodičom?" Spýtala som sa ho a cítila, ako sa nadýchol.
"Alebo mám inú definíciu priateľstva ako ty?" dodala som náhlivo a začala sa cítiť trápne, že som to vytiahla. Ale jasne povedal u svojej priateľky, nie? Alebo mám už naozaj halucinácie?
"Matka ťa bude chcieť spoznať v čo najbližšej dobe." Vytiahol ma vyššie, aby som sa mu ocitla tvárou v tvár.
"A áno, si moja priateľka. Ak o to stojíš," jeho výraz bol vážny a ja som to zbožňovala. Celého takého aký bol, pretože... keby bol uletený, nie... to k nemu nesedí, ani uvažovať nad tým nemôžem.
Prikývla som totálne bez dychu. Na to čo povedal mi došli slová. A potom som ucítila, ako sa ku mne približuje. Jeho dych ma pošteklil na perách. Och, nie! Odsúvala som sa od neho, ale jeho ruky ma pevne držali a znemožnili mi dostať sa od neho čo i len o milimeter ďalej.
"Nie, Sasuke! Nemôžeš ma teraz bozkávať, nakazíš sa!" vyvádzala som, odstrkovala som ho, ale keď som počula jeho smiech, prestala som s tým. Tak málo bolo počuť jeho úprimný smiech, že som tomu neodolala.
"Chcem pobozkať svoju priateľku a žiadna choroba mi v tom brániť nebude," opäť si ma pritiahol na svoju hruď a aj cez moje protesty pritisol svoje pery na tie moje. Nehýbal sa, len ich tam držal a ja som zadržovala všetok vzduch.
"Budeš. Chorý." Mumlala som na jeho ústach a cítila, ako to zneužil a vsal moju spodnú peru dnu. Pritisol si ma k sebe a zakryl moje telo svojim, keď sa na mňa prevalil a ešte viac ma tým zahrial. Ja ho snáď prerazím. Nie, že by som nebola šťastná z toho, že ma pobozkal, veď jeho pery som necítila dva dni a úplne mi chýbali, ale predstava, že mi tu na druhý deň odkvacne ma vôbec nevzrušovala. Nebudem schopná sa o neho starať, sama ledva dýcham.
Potom sa oddialil a díval sa na mňa.
"Si blázon," neubránila som sa úsmevu a on mi opäť vtisol bozk na ústa a ľahol si vedľa mňa.
"Nevieš či je Hinate lepšie?"
"Od kedy sme sa vrátili, odvtedy spí, takže netuším. Ale je večer, horúčka jej stúpne."
"A Naruto? Nie je mu zle?"
"Nie, hovoril, že sa cíti fajn,"
"Dobre, ale ak jeden z vás ochorie, ubijem vás k smrti, vôbec tu nemáte čo robiť," pripadala som si ako trucovité decko. Ale proste, nechcela som, aby jeden z nich bol na tom tak blbo zdravotne.
"Sakura, asi si potrebuješ zasa pospať, trepeš," Sasuke ma usadil jednou vetou, ale nebola ostrá. Keby som necítila ako sa zasmial hoci nečujne, možno by som sa stiahla, ale... no dobre, budem ticho. Nič čo poviem ho neodradí od toho, aby ostal.

Veríte v osud? 26. diel 1/2

25. srpna 2014 v 19:23 | Mešteková |  Veríte v osud?
Okej, som príliš nakopnutá a noci trávim písaním :D úžasné to využitie, rozhodne :D


Ráno som sa zobudila s hlavou ako vo zveráku, plnými pľúcami hlienu a triaškou, akú som ešte nezažila. Vlasy som mala nalepené na spotenom čele a bolelo ma celé telo. V noci som sa chúlila a pokúšala sa spať, ale bolo to, akoby na mňa neustále niekto vylieval ľadovú vodu. A teraz to bolo jasné, som chorá. Do kelu!
Už včera ma striasalo, ale ignorovala som to. Mala som si aspoň dať nejaké vitamíny. Nevládala som sa postaviť z postele, ale donútila som sa vyhrabať z toho tepla, ktoré mi aj tak nepomáhalo a aj tak mi bola nekontrolovateľná zima. Navliekla som na seba tri mikini a tepláky, aby som mohla zísť dolu urobiť si horúci čaj. V kuchyni som stretla Hinatu zamotanú v župane na ktorom mala prehodenú deku a na nohách mala chlpaté papučky. Keď sa na mňa pozrela, obe sme vedeli, že sme v tom až po uši. A spolu, čiže ani jedna z nás sa nebude schopná postarať o tú druhú.
"Myslíš, že je to nejaká viróza?" zamumlala som, keď mi podávala šálku a rozklepanými rukami do nej nalievala horúcu tekutinu.
"Asi," mdlo zašepkala, obe sme nevládali ani rozprávať. Padali nám hlavy na hrudníky, ako sme ich nedokázali udržať vzpriamené a myslím, že sme si obe spálili jazyky.
Vrátili sme sa do postele so zaželaním skorého uzdravenia.
Zhodila som zo seba mikini a vrútila sa do postele, prehadzujúc na seba ešte deku a skrútila som sa do klbka, pretože mi bolo horšie ako len zle.
O nejakú dobu mi na dvere klopali čiesi hánky. Zakrákala som namiesto toho, aby som niečo povedala a okamžite sa rozkašľala odporným kašľom, ktorý ma dusil.
"Och, nie. Sakura, aj ty?" Naruto otvoril dvere a zhrozene sa díval na moju chabú schránku z ktorej som asi vykašlala dušu.
"N-naruto," prskala som a pokúšala sa lapiť dych.
"Jednoznačne nejaká viróza," zakrútil hlavou a vošiel do mojej izby, aby si ma prezrel.
"Prišiel som za Hinatou, lebo som si tu včera zabudol mobil a našiel som ju v posteli s horúčkami. Krásny to deň." Povzdychol si a pozrel sa na môj nočný stolík, "no nič," spľasol rukami, "donesiem ti čaj," a s týmito slovami sa vyrútil z izby.
Keď sa vrátil, položil svoju ruku na moje čelo a zamračil sa.
"Hin vravela, že sa necítiš dobre, tak som ťa šiel pre istotu skontrolovať, ale moje modlitby neboli vypočuté... očividne." Dodal sucho posledné slovo a potom m venoval úsmev v rade žiarivých zubov.
Ďakovala som Bohu za Naruta keď mi priniesol čaj a lavór s ľadovou vodou a potom mi položil na čelo vyžmýkaný obklad, aby zrazil horúčavu.
"Ď." asi som chcela povedať: ďakujem, ale nejako som sa nezmohla na dokončenie vety.
"V pohode, idem skontrolovať Hin," vykročil a následne už vstupoval do Hinatinej izby naproti. Počula som, ako si povzdychol a oslovil ju, akoby sa bál, či ju nezobudí.
"Zlatko, si hore?"
"Chcem zomrieť," zaškriekala Hinata nespoznávateľným hlasom a potom bolo počuť len zastonanie a tiché mumlavé poďakovanie.
Chudák, celý deň pendloval od jednej izby do druhej, nechával otvorené dvere, aby sme na neho mohli zakričať, keby sme niečo potrebovali, takže behal hore-dolu a neodpočinul si ani na chvíľu, lebo sme striedavo spali.
Pred obedom sa zvalil na chodbu medzi naše izby, opierajúc sa o stenu. Chcel nás mať obe na očiach. Bolo to od neho veľmi milé, ale bolo vidieť, že je jedináčik. Hovorila som mu, že nás nemusí tak strážiť, akoby sa bál, že každú chvíľu zinfarktujeme, ale odbil ma mávnutím ruky. Nikdy sa ešte o nikoho tak nestaral.
"Mal by som vás zaviesť doktorovi," zamumlal a Hinata mu odpovedala zadrkotaním zubov.
"Nedostaneš nás tam. Ja sa nevládzem postaviť Naruto, naozaj," šepkala som a opäť ma zachvátil ďalší kašeľ.
V tom sa ozval zvonček od domu a Naruto sa postavil, aby šiel otvoriť.
"Museli dostať práve tento týždeň Misa a Saki voľno?" zachrapčala som a dúfala, že ma bude Hinata počuť oproti z izby, keďže sme mali otvorené dvere.
Odpovedalo mi len zakašlanie.
Nechcela som, aby Naruto musel behať ešte aj otvárať dvere, alebo robiť čaj. Nemala som rada vedomie, že sa o nás stará a môže sa nakaziť, ale dobre som vedela, že bez neho sme boli stratené, keďže doma sme boli len my dve a totálne nepoužiteľné.
Z chodiska sa ozval rozhovor a počula som Naruta, ako spomínal nemocnicu.
A potom do mojej izby vkročil Sasuke, sťahujúc zo seba koženú bundu, ktorú odhodil na kreslo a priniesol so sebou vôňu dažďa a sviežeho chladivého vzduchu. Dnes vyzeral omnoho lepšie, žiadne kruhy pod očami, ani príliš bledý, skôr by som povedala, že bol viac ako vo forme. Alkohol mu očividne skutočne neprospieval.
Šiel ku mne, aby ma skontroloval bez jediného zaváhania. Bol si tak istý svojimi krokmi tak ako ja som si bola istá, že keď sa priblíži, chytí to odo mňa.
"Och, nie..." zachrčala som a pokúšala sa od neho dostať čo najďalej, "choď domov. Ešte sa aj ty nakazíš. Stačí, že Naruto bude za chvíľu vyriadený, nie ešte aj ty," jemne som ho odstrkovala päsťami, alebo skôr.... pokúšala som sa o to, ale on len zakrútil hlavou a so starosťou v očiach sa nahol nado mňa, ignorujúc moje slabé štuchance. Zobral mi obklad a namočil ho do lavóra s vodou, aby mi ho následne dal naspäť na čelo a posadil ma. Upravil mi vankúš a oprel ma oň tak, aby som mohla sedieť.
"Prestaň Sakura, Naruto mi volal. Ty by si mi ani nedala vedieť, že si takto chorá, kým by som večer neprišiel," zamračil sa na mňa, začo som sa cítila fakt zle. Podal mi hrnček, ale nemohla som ruky ani zdvihnúť, boli také ťažké.
Milo sa usmial, keď som si usrkla z čaju, ktorý mi pridržiaval pri ústach. Okamžite sa mi hrdlom rozliala horúčava a príjemne to pálilo.
"Výborne, Sakura." Pochválil ma a prešiel mi po vlasoch, akoby ich dával z mojej tváre preč.
"Ako sa cítiš?"
"Akoby mi otrieskali hlavu o stenu, prerazili mnou štyri škvarobetónové budovy, potom ma topili a následne ma udupalo stádo kráv a aby toho nebolo málo, pridali sa k nim býci a ešte ma aj rozprášili ako na ródeu. Mám snáď na čele červený bod?" zafrflala som a kýchla, až ma zaboleli pľúca. Sasuke mi zobral hrnček a položil ho späť s úsmevom. Akoby to, že som sa cítila tak zle bolo vtipné.
"Hneď som späť," pohladil ma po líci a šiel do Hinatinej izby. Neobťažovala som sa odpovedať, mala som čo robiť s hľadaním balíčku vreckoviek, ktoré som mala niekde pod vankúšom. S víťazoslávnym úsmevom som sa ho pokúsila otvoriť, ale prsty som mala ako drevené triesky, totálne nepohyblivé. Zafňukala som a odhodila balíček preč, hádzajúc sa na vankúš. Videla som Sasukeho, ako postáva pred Hinatinou posteľou a podával Narutovi ďalší čaj, ktorý sa snažil do Hinaty natlačiť.
Ich rozhovor som nepočula, lebo som mala zaľahnuté v ušiach a opäť som upadala do vyčerpaného spánku.
"Sakura, zoberieme vás doktorovi, dobre?" zamrnčala som v nesúhlase, ale on to úplne ignoroval a odkryl ma. Zajačala som, lebo ma pochytila triaška a rýchlo ma opäť zakryl.
"Musíš sa obliecť, doktor vám dá niečo na zrazenie horúčky a zasa sa môžeš vrátiť do postele, bude to len chvíľka." Uisťoval ma, ale ja som tam nechcela ísť. Nemala som pocit, že by som mohla prežiť mimo postele dlhšie ako dve sekundy.
"Nie, neznášam doktorov," zafňukala som a to bola pravda. Bála som sa, že mi pichne nejakú injekciu, alebo bude brať krv, alebo čo. Mala som strach z ihiel a ak by do mňa teraz nejakú zabodol, asi by som nabrala posledné zvyšky sily a vrazila mu.
"Budem celý čas s tebou," chlácholil ma a šiel ku skrini aby vytiahol niečo, čo si môžem obliecť.
"Sľubuješ?" mumlala som unavene a pokúšala sa posadiť.
"Sľubujem," usmial sa na mňa a ja som sa pokúšala oplatiť mu to, ale len som skrivila tvár.
Nebola som schopná obliecť sa, musel mi pomôcť. Akosi sa mi podarilo navliecť si pod prikrývkou podprsenku a on mi ju vzadu zapol s uštipačnou poznámkou, že to ešte nikdy nerobil. Za to si vyslúžil spýtavý pohľad, lebo mi to nedocvaklo. Príliš chorá. Príliš otupená aby som vnímala obyčajné slová.
"Vieš, ako muž som skôr podprsenku rozopínal, než zapínal," zazubil sa keď som ho udrela do hrude slabou rukou. Na pyžamové tričko mi navliekol dve mikini - odmietla som ho nechať dať mi ho dolu, hoci som vedela, že nemyslel na nič sexuálne, ale nebola som tak chorá aby som sa necítila trápne, keď sa bude dívať na moje prsia. Nikdy ma nikto nevidel ani len v plavkách.
Pomohol mi do nohavíc a topánok, zatiaľ čo ja som sa ho držala a pokúšala sa neprevrátiť naspäť na posteľ. Dokonca mi aj zapínal gombík na džinoch aj keď som si bola istá, že to by som zvládla aj sama. Spomenula som si na môj úbohý pokus rozlepiť balíček vreckoviek. Hm... alebo nie.
Nakoniec šiel skontrolovať Naruta, aby zistil, že ten ešte stále bojuje s Hinatou a jej obliekaním. Bola ako mŕtvola, nedokázala sa ani pohnúť podľa toho, čo mi Sasuke povedal. Ľutovala som ju, jej krehké telo to muselo znášať horšie ako to moje.
Keď som sa pokúšala zísť dolu, - pretože som si chcela udržať aspoň ako takú hrdosť - po jednom kroku som sa rútila k zemi, keď sa mi zatočila hlava. Ale Sasuke ma zachytil za plecia - hrdinovia ešte existujú! - a radšej ma odniesol, aby ma dostal na predné sedadlo svojho auta skôr, ako si rozrazím lebku. Naruto vyniesol Hinatu a usadil ju dozadu.
Cítila som sa ako blbka, lebo nás niesli a starali sa o nás. Toto sme mali zvládnuť aj samé, ale nezvládli by sme to, nie keď si vidím ledva na špičku nosa. A vôbec, oni boli tak ochotní, že sa obaja obetovali.
"No, dievčatá, obliekať vás bola fuška," Naruto sedel vzadu s Hinatou a držal ju, akoby sa ju snažil zahriať vlastným telom. Na Sasukeho tvári sa na zlomok sekundy objavil úškrn, ktorý som zreteľne postrehla, lebo som sa práve na neho pozrela.
"To si si tak neužil, čo, Naruto?" zachrapčala som a hneď na to si kýchla až ma nadhodilo a pás sa mi zarezal do ramena. Obrátila som sa dozadu, aby som videla jeho široký úsmev.
"Keď sa vrátime od doktora, vyzliekanie si už užijem," sprisahanecky žmurkol, ale veľmi dobre som vedela, že si robil srandu.
Pozrela som sa na Sasukeho, ktorý si trel dlaňou zátylok a vyzeral trochu nesvoj. Uhm... dvaja skúsení verzus dve panny... výsledok? Na hovno.
A má vôbec Sasuke také niečo za sebou? Ani to som nevedela. S tou podprsenkou si ešte vždy mohol robiť srandu. Ale v hlave sa mi zasa vynorilo meno, ktoré použil. Gina.
Pozorne som pozorovala Sasukeho ostré črty, ponárajúc sa do spleti jeho milostného života o ktorom som vedela... asi toľko čo vedel môj mozog o plánoch NASA. Prd.

Veríte v osud? 25. diel

25. srpna 2014 v 0:19 | Mešteková |  Veríte v osud?
Mám pocit, že už to s tým pridávaním preháňam :D


Z bezsenného spánku ma zobudil pohyb, ktorý som ucítila na svojom páse. Otvorila som oči a videla Sasukeho ležať rovno oproti mne tak blízko, že keby som sa pohla iba päť centimetrov, mohla by som spojiť naše pery. Jeho dych stále cítiaci po ústnej vode mi ovieval tvár a jeho ťažká svalnatá ruka sa pohybovala. Držal prikrývku, ktorá sa zo mňa zošuchla, keď som spala a zakrýval ma, nechávajúc ruku na mojom páse, akoby sa chcel uistiť, že už sa neodkryjem. Oči mal po celý ten čas zatvorené a mňa napadlo, že ma zakrýval za spánku. Bolo to milé, že sa o mňa staral zatiaľ čo sníval. Moju pozornosť pritiahla bledá pokožka jeho tela, ktoré bolo odkryté až k pásu kde mu vyčnievali tmavé pyžamové nohavice. Videla som jazvy na jeho hrudi, ktoré som si už pred tým všimla. Pozorovala som ich, dívala sa na ich štruktúru. Nevedela som rozlúštiť od čoho to mohlo byť. Rany, ktoré sa nezahojili boli v presných rozostupoch od seba. Nevravel, že mali pravidlo bíjavať sa bez pomôcok?
Túžila som sa ich dotknúť, tak ako som sa túžila dotknúť tej najhoršej rany, ktorá vyčnievala nad jeho nohavicami a takmer spôsobila, že mohol zomrieť na vykrvácanie. Oči som mala prilepené na tej jazve a v hlave sa mi objavil obraz trčiaceho nožíka z jeho tela. Takmer ma striaslo, ale ovládla som sa. Nechcela som ho budiť keď vyzeral, že má pokojný spánok. Zvlášť po tom čo mi pred tým hovoril, že veľa nespí. A on sa potreboval vyspať, čierne kruhy po očami, ktoré sa mu teraz sťahovali, to dokazovali. Nohy sme mali zapletené do seba a tak som sa bála jediného pohybu, ale užívala som si to. Skúmala som ten pocit, aké to je zobúdzať sa pri niekom. Pri ňom. Nikdy som to nezažila. Nikdy som nezaspávala v objatí, dokonca ani dnes sa ma nepokúšal dotknúť, ani si ma k sebe nepriťahoval keď sme zaspávali. Doprial mi svoj osobný priestor, čo som si skutočne vážila. Jednu nohu som mala medzi jeho kolenami a druhú prehodenú cez tie jeho a až teraz som si uvedomila, že som na jeho polke postele. Presťahovala som sa k nemu, keď sme spali a on ma nevytlačil späť, ale zakryl ma... a držal ma.
"Ahoj," jeho hlas ma prebral z myšlienok a takmer som nadskočila. Okamžite som premiestnila pohľad na jeho tvár, ale oči mal stále zatvorené.
Vymyslela som si to snáď?
A potom sa jeho kútiky pohli do náznaku úsmevu.
"Zobudila som ťa?" nechcela som to urobiť, želala som si, aby sa vyspal.
"Už som nejakú dobu hore," chraplák, ktorý sa mu vkradol do hlasu mi spôsoboval, že sa mi stavali vlasy. Bolo to príjemné. Takže nejakú dobu? On ma úmyselne držal, nebolo to nevedomky. Usmiala som sa a prehľadávala jeho tvár, stále nechával zatvorené viečka.
"Nad čím si premýšľala než som ťa oslovil?" Takže vedel, že som bola dlhšie hore, aké galantné nechať ma, aby som si ho prezrela.
"Že som sa ti nasťahovala na tvoju polovičku postele," takmer som na koniec dala otáznik. Blbka.
"Mne to nevadí. Pokúšala si sa ma síce zhodiť z postele, ale ustál som to," opäť sa usmial a na moment otvoril oko, aby videl moju reakciu.
"Vážne?" červeň šíriaca sa po mojej tvári ma okamžite prezradila, že som bola v rozpakoch. Vedela som, že sa rozťahujem.
"Uhm," pritakal a opäť zatvoril to oko, akoby mal problém nechať ho otvorené. Asi bol ešte unavený.
"Ďakujem, že si ma zakryl," a staral sa o mňa aj napriek tomu, že som ťa skoro vykopala z postele. Opäť moje telo vyslalo vlnu horúčavy.
"Nenechal by som ťa spať v mojej posteli bez prikrývky, zvlášť, keď si sa striasala od zimy," až teraz som si uvedomila, že to bol ten prvý moment, ktorý ma vytrhol zo spánku. Cítila som chlad a hneď na to pohyb a príjemné teplo.
Ako na povel, opäť ma zachvátila triaška.
"To je od teba milé," povedala som s úškrnom.
Pretože som spala v jeho posteli? To bol určite ten pravý dôvod na zakrývanie ma.
"Nad čím ďalším si premýšľala? Pochybujem, že práve to, že si sa mi nasáčkovala na moju polku, ti vytvorilo vrásku na čele keď si sa zamračila." Ani som si neuvedomila, že som vráštila obočie.
"Dívala som sa na tvoje jazvy," pozorne som sa pozrela na jeho tvár, ktorá mierne strnula a sánka sa mu napla. Videla som, ako mu pracujú čeľustné svaly.
"A zatúžila som sa ich dotknúť, neviem prečo," byť úprimná teraz, alebo nikdy. Vyber si.
"Tak to sprav," tuhšie zatvoril oči a ja som na neho zostala ohromene pozerať. Čože?! On mi to dovolí?
"Myslela som, že nechceš, aby sa ich niekto dotýkal," spomenula som si na moju skúsenosť s ním a vyschlo mi v hrdle. To, aký desivý pohľad mi venoval, keď ma v zlomku sekundy pritlačil na linku. Ako mi vrčal do tváre rozrušený mojou odvážnosťou.
"Nie, neznesiem to, pretože..." zmĺkol a otvoril oči, aby sa na mňa mohol pozrieť. Bolo v nich odhodlanie.
"Istým spôsobom to stále bolí, ako staré zlomeniny. Ale chcem, aby si to urobila, možno... neviem, mám pocit, že mi to pomôže," pokrčil ramenami s miernym výdychom. Pocítila som nervozitu a nádej. Zveril sa mi, dôveroval mi. Vytiahla som ruku spod tej jeho a on tú svoju premiestnil nad hlavu, prehadzujúc si ju cez chaotické vlasy.
"Ak sa ťa dotknem, nezhodíš ma z postele?" jeho strnulý pohľad naznačoval, že si spomínal na jeho prchkú reakciu naposledy.
"Vtedy som to nečkal, nebol som pripravený. Prepáč," šepkal, sršalo z neho totálne napätie. Venovala som mu ukľudňujúci úsmev. To bolo všetko čo som mu mohla dať.
"To nevadí, budem jemná," zažartovala som a prisunula sa bližšie. Priblížila som ruku, dívala sa mu celý čas do očí, pozorovala ako sa v nich striedajú emócie.
"Pripravený?" spýtala som sa ho pre istotu a on len jemne prikývol.
Keď som prešla po tých ľahších jazvách, maličkých, zdobiacich jeho prsné svalstvo, koža na bruškách prstov mi brnela. Ešte som sa ho takto nedotýkala, polonahého. Bolo to zvláštne, hrýzla som si od sústredenia spodnú peru a zadržiavala dych.
"Od čoho sú tieto jazvy?"
"Občas som sa zaplietol do bitky ešte pred tým, ako som sa začal učiť bojové umenie.Videl som týpka, ako trýznil psa. Mal som strašené nervy, keď som to zbadal. V tom momente mi bolo úplne jedno, že tam je jeho skupina kamošov. Boxerom mi rozodrel kožu, vtedy som sa nevedel ani zahnať poriadne." Išiel zachrániť psa. Bože, oči sa mi zaliali slzami, ale zažmurkala som a zatlačila ich späť.
"Bolo to odvážne,"
"A hlúpe zároveň," zasmial sa suchým humorom a zhlboka sa nadýchol, pretože som stále pohládzala jeho prsné svaly. Boli to maličké priehlbinky v jeho koži, viditeľné len z tesnej blízkosti.
"Čo sa stalo s tým psíkom?"
"Utiekol, našťastie mal dosť sily sa postaviť a ísť," v očiach sa mu odrazila chvíľková radosť. Takmer som zalapala po vzduchu. Skutočne bol dobrý človek, ktorý sa zaplietol do zlých vecí.
Postupne som prechádzala prstami dolu cez jeho hrudník, chcela som, aby vedel kam mierim, aby bol pripravený na ten dotyk a tak som ani na moment neodlepila svoju kožu od tej jeho. Keby som nemala určitý smer, ktorým som sa vydala, keby som sa nešla dotknúť jazvy nad jeho nohavicami, prišlo by mi to, akoby som išla siahať na jeho intímne partie. Ale teraz som si to vôbec neuvedomovala, len som pokračovala ďalej, až kým bruško môjho ukazováku nenarazilo na hviezdicovitú ranu, mierne zvrásnenú a zároveň hladkú. Striaslo ho a namáhavo prehltol, ohryzok sa mu pohyboval a ja som to fascinovane sledovala. Mala som pocit, že je v skutočnej agónii a tak som odťahovala ruku preč.
"Nie," jeho hlas ma vyrušil a stuhla som, "pokračuj," dal mi pohľad, ktorý naznačoval, že je všetko v poriadku a tak som sa natiahla, aby som mohla prejsť po poslednej jazve, ktorá zdobila jeho chrbát. A hoci ho nemal hladký a bez poškodenia, tá jazva tam patrila. Nevedela som si ho predstaviť bez nej, bolo to niečo, čo robilo Sasukeho tým, kým bol. Musela som sa nakloniť k nemu, aby som tam lepšie dočiahla. Prisunula som sa tak, že to vyzeralo, akoby som ho objímala, zatiaľ čo som prechádzala po jej celej dĺžke a cítila náznaky stehov.
Nemohla som si ani predstaviť čím všetkým si musel prejsť. Až mi z toho bolo do plaču. Jeho dýchanie bolo plytké a srdce mu bilo ako na poplach, moja tvár bola tak blízko k nemu, že sme sa takmer dotýkali nosmi, oči uzamknuté do seba.
"Môžem.... môžem ťa objať?" mala som pocit, že ak to spravím, aspoň na chvíľu ho zlepím dokopy, aspoň tak ho udržím pohromade. Neodpovedal, namiesto toho si ma vtiahol do náruče a ja som zaborila hlavu do priestoru medzi jeho kľúčnou kosťou a bradou. Prijímala som horúčavu jeho tela, ktorá sa opierala o moje čelo, líce, prenikala cez tenkú látku môjho trička, zahrievala moje ruky obmotané okolo neho. Viac sme do seba zakvačili nohy, aby sme mohli byť čo najbližšie pri sebe a on zaboril ruku do mojich vlasov, jemne popoťahoval ich pramene a ukľudňujúcimi malými krúživými pohybmi hladil môj chrbát, zatiaľ čo ja som neustále prechádzala rukami po jeho jazve fascinovaná, zhrozená a hrdá na to, aký človek je.
Tiché zaklopanie nás vyrušilo z našej chvíľky ticha, kedy sme blúdili v myšlienkach. Ani jeden z nás nepotreboval povedať jediné slovo.
"Choď preč," Sasuke sa ani neotočil, aby čelil svojmu bratovi za dverami a ja som sa neubránila menšiemu zachichotaniu, ktoré mi vyšlo z hrdla.
"Dúfam, že neruším," Itachi úplne ignoroval jeho slová a otvoril dvere, aby sa vzápätí mohol oprieť o zárubňu so založenými rukami a blýskajúcim úsmevom.
"Čo myslíš, braček?" Sasuke sarkasticky odsekol a otočil sa na neho, keď som sa vymotala z jeho objatia a trochu zahanbene sa posadila na posteli, vyhýbajúc sa Itachiho očiam.
"Máme sa s našimi o dve hodiny stretnúť, tak som si povedal, že ti to pripomeniem," zažmurkala som a pozrela sa na Sasukeho. Musel vedieť, že som sa s nimi nechcela stretnúť.
Ten si povzdychol a sadol si na posteli, aby sa následne mohol postaviť, prehrabujúc si prstami vlasy, dívajúc sa na zem.
"Hm, večera," zamrnčal nespokojne a založil si ruky na hrudi presne tak, ako jeho brat. Lenže Sasuke bol len v nohaviciach, takže jeho svaly vynikli. Potom prešiel k Itachimu a zohol sa pre veci, ktoré porozbíjal. Z rozmlátených súčastiek mobilu vytiahol simkartu a všetko vyhodil do koša. Potom šiel k stolu, odkiaľ vytiahol ďalší mobil, aby ju tam mohol pichnúť a zapol ho. V momente mu začali dochádzať esemesky, tak dal tichý režim, aby nás to nevyrušovalo.
"Mala by som ísť," postavila som sa z postele, upravujúc si tričko a navliekajúc na seba mikinu, ktorá už bola suchá.
Pozrela som sa na hodiny na mojom mobile a takmer vypískla. Po piatej večer! Bože! Bola som tu príliš dlho! Prišla som len niečo okolo dvanástej a bola som tu viac ako päť hodín.
Sasuke na seba hodil tričko zatiaľ čo ja som sa lúčila s Itachim, ktorý na mňa vrhol milý šibalský úsmev a šiel ma vyprevadiť až k autu. Absolútne ho nesralo, že vonku pršalo a on mokol, zatiaľ čo stál pri mojom spustenom okienku.
"Uvidíme sa zajtra?" spýtal sa a opieral sa o strechu Hinatinho auta. V hrudi sa mi zdvihla vlna radosti, ale nedávala som to na sebe poznať, len som sa usmiala.
"V to dúfam," žmurkla som na neho a naštartovala. V tej chvíli sa na jeho perách objavil pokrivený úsmev. Keď sa rukami odrazil od auta, aby sa mohol vrátiť do domu a ja som vyrazila na cestu, šokovane som zažmurkala. Och, Bože. Ja som práve flirtovala? Ja?
Musela som vyzerať smiešne. Hlúpo.
Celú cestu som si nadávala a potom som sa rozosmiala, nad svojimi vlastnými rozpakmi. V bruchu mi nesmierne zaškvŕkalo a ucítila som tlak v hlave. Bola som hladná, nejedla som celý deň. Len čo som sa dostala k Hinate do sídla, zhltla som niečo na jedenie a potom sa vyrútila do jej izby, aby som sa s ňu mohla podeliť o novinky. Čítala si knihu v kresle, ale len čo ma zbadala, zaklapla ju a presťahovala sa do jej postele na ktorú som sa hodila a začala som jej všetko hovoriť, pretože... no proste som jej to potrebovala povedať. Nešla som do detailov a ona ich po mne nevyžadovala, lebo vedela, že to je Sasukeho vec, čo bolo v skutku úžasné.
"Kde je vlastne Hanabi? Dlho som ju nevidela," zamyslela som sa asi po dvoch hodinách, ktoré som s ňou prekecala. Hanabi po väčšine trávila čas v obývačke, alebo v kuchyni a večne so sebou vláčila notebook, ale teraz, akoby sa po nej zľahla zem.
"Išla dnes ráno zo školy na týždeň do hôr," venovala mi milý úsmev, milovala som ho, bol úprimný.
"A kedy sa vráti tvoj otec?" musela som si priznať, že mi jej otec chýbal. Bol síce vážny a dosť rešpektu hodný, ale rozumeli sme si. Bol inteligentný a takých ľudí som mala rada, pretože som od nich mohla čerpať informácie, obohacovali tak môj život.
"O týždeň," povzdychla si a vyhodila vankúš do vzduchu, aby ho mohla opäť zachytiť.

Veríte v osud? 24.diel 2/2

24. srpna 2014 v 1:03 | Mešteková |  Veríte v osud?
Rada používam Noctisa, lebo mi príde ako reálnejší Sasuke, aj keď trošku strapatejší :D



"Držal som nôž v ruke, druhou som sa pokúšal zastaviť krvácanie a odrazu som sa mu ocitol tvárou v tvár, cítil som jeho dych na svojich perách a videl krv, ako mu vyteká z kútikov úst, prefetované oči sa na mňa dívali v šoku a život z nich pomaly vyprchával a ja som sa tomu prizeral, pokúšajúc sa pochopiť, čo sa stalo. Neuvedomil si, že som si vytiahol nožík z tela, jeho mozog bol zahmlený a pohľad šialený a ako sa ku mne rozbehol, nabodol sa v momente, kedy som sa pokúšal ustúpiť dozadu z jeho dosahu, naťahujúc ruky dopredu, aby som sa bránil, alebo ho odstrčil. Neviem, neuvedomoval som si, že držím nôž v ruke, bol to reflex keď som videl, ako sa proti mne rúti. Obaja sme sa dívali jeden druhému do tváre, čas sa zastavil, dýchanie sa spomalilo, srdce mi bilo ako zvon, ale aj tak som počul to jeho, ako usilovne bojuje o prežitie. Neudržal som jeho váhu, nohy sa mi klepali, oči ma boleli ako som na neho civel, z úst mi splýval môj vlastný hlas, ale nemám poňatia čo som hovoril. Zosunuli sme sa na zem, obaja sme ležali vedľa seba a dívali sa jeden na druhého, pokúšal sa mi niečo povedať. Cítil som, ako na mňa padá tiaž všetkého toho, čo sa stalo, zastrelo mi to pohľad. Posledná myšlienka, ktorú som mal než som omdlel bola, aby prišla čo najrýchlejšie pomoc a zachránila ho. Keď som sa prebral, mal som zatvorené oči, bál som sa ich otvoriť. Modlil som sa, aby to bol len sen. Ale keď som počul všetky tie prístroje, vedel som, že som v nemocnici. Tak som sa modlil, aby sme tam obaja ležali, ale sestrička mi povedala, že... to nezvládol."
"Och. Môj. Bože." Zašepkala som sotva počuteľne a čakala som, kým sa ku mne vráti, kým sa na mňa pozrie a zameria sa na moju osobu. Nebude sa pozerať len skrz niečo, skrz jeho myšlienky a spomienky.
Po troch minútach, nekonečných sto osemdesiatich sekundách sa na mňa pozrel a okamžite sklopil pohľad, akoby sa na mňa nemohol dívať.
"Nie," prisunula som sa bližšie a nadvihla mu bradu, aby sa mi pozrel do očí.
"Nedívaj sa na mňa, akoby si sa hanbil a ani s výčitkami, nie som tu od toho, aby som ťa súdila," cítila som sa tak hrozne, že som včera na neho jačala. Nikdy som si nemyslela , že za touto fasádou sa skrýva taký príbeh plný bolesti.
"Ten svedok, bol to... Ryuu? Vypovedal proti tebe on?"
"Och, áno. Ten bastard zavolal sanitku dúfajúc, že Crossa zachráni, ale keď mu oznámili, že je mŕtvy, povedal svoju verziu špinavého príbehu. Ak by zistili, že sa celý čas prizeral, bol by spolupáchateľ, pretože tomu nezabránil. A nakoniec to vymyslel viac ako len perfektne. Bol predsa svedok, ktorý prechádzal okolo, nie? Nevinný, nezainteresovaný, tak prečo by verili vrahovi?"
"Nie si vrah. Si v tom nevinne Sasuke, musíš si to uvedomiť," videla som v jeho pohľade, ako sám sebou pohŕdal a potom odo mňa odvrátil oči, líhajúc si na chrbát.
"Urobil som v živote príliš veľa zlých rozhodnutí, ktoré ma dostali na pokraj, spáchal som najhorší skutok, nečaká ma nič dobré na druhej strane."
"Nie, to, že si sa rozhodol, že odídeš bolo správne rozhodnutie a aj to, keď si si povedal, že ho omráčiš, aby si sa tomu vyhol. Tie rozhodnutia boli správne, bola to jeho chyba. Prosím, neobviňuj sa," pokúšala som sa ho hocijako presvedčiť, ale videla som, aké je to neúspešné. Stále sa díval mimo, nevnímajúc ma. Mohla som cítiť jeho smútok a bolesť, ktorá ma takmer paralyzovala. Vyštverala som sa na všetky štyri a preliezla cez tú dĺžku, ktorá nás od seba oddeľovala, chytila som ho za ramená a trhla ním, aby som ho donútila pozrieť sa na mňa. Neviem prečo, ale mala som pocit, že sa mi stráca. A ja som mala skutočne strach.
Ja by som to nezvládla, už dávno by som tu asi nebola, ale on je silný. On bol ten, kto ma zachránil viac ako raz, on bol ten, kto ma rozčuľoval a zároveň ma robil šťastnou už len pri pohľade na neho, on bol ten, kto bol netolerantný k nikomu a ničomu okrem mňa, kto ma ochraňoval. Bez neho by som tu zrejme už nebola.
"Počúvaj ma," zašepkala som, hoci som chcela hovoriť jasne, Sasuke sa nepohol.
"Počúvaj ma!" zvýšila som hlas a vyštverala sa na neho, aby som ho donútila sa na mňa pozerať, držiac ho pevne obomi rukami za hlavu skláňajúc sa, aby mi musel pozerať do očí.
"Spravil si v minulosti veci na ktoré nie si hrdý, ale nikdy s úmyslom niekomu vážne ublížiť, každý chybuje. Mladý delikvent? Pokúšal si sa získať rešpekt a priazeň vlastného otca. Deti to robia, urobia rôzne hlúposti len aby na seba strhli pozornosť. To, že si bol osamelí, tak je úplne pochopiteľné prečo si robil to, čo si robil. A nelegálne boje? No nech, tí chalani, ktorí proti tebe bojovali to chceli, neber to tak, že by si im ubližoval proti ich vôli. Pokúšal si sa pomôcť svojim kamarátom a oni tvoju snahu zneužívali, tak si sa rozhodol pre jedinú správnu vec a odišiel si. To, čo sa stalo potom, za to ty nemôžeš. On na teba útočil prvý, on na teba vytiahol nôž, on ťa zranil a on nabehol na tú čepeľ. Ty vieš pravdu, ja ju viem a aj Naruto a veríme ti, držíme si ťa a my sme tí skutoční priatelia, nie sme náhrady. Si na slobode a na tom záleží, si tu s nami a zostaneš tu aj keby som ťa mala priviazať na tejto posteli do konca tvojho života a sedieť na tebe, aby si sa nemohol pokúsiť ujsť, je ti to jasné?" cítila som, ako sa mi do očí hrnuli slzy nad bolesťou v jeho vlastnej tvári. Jeho oči boli ako čierna opona, ktorá sa práve zhodila a ukázala všetky tie emócie, ktoré ho zvnútra drásali, jeho osobný démoni na mňa vykukovali z jeho tmavých očí. Zdvihol ruku a jedným prstom zachytil slzu, ktorá sa preliala cez okraj. Zotrel mi ju z líca a prikývol. A to ja som tu bola tá, ktorá plakala, zatiaľ čo on sa pevne držal. Bol neuveriteľne silný.
Vydýchla som si a cítila, ako sa mi pery rozťahujú do mierneho úsmevu a o to viac ma zarazilo, keď sa Sasukeho tvár totálne napla a zbledol.
"Čo je? Čo sa deje?" vyľakane som sa na neho dívala, čakala som hocičo, niečo zlé, niečo horšie ako to čo mi povedal.
"Cením si tvoje slová a aj to, že si dnes neušla s krikom z izby, ale-"
"Áno, ja viem, že včera som to pokašľala a strašne ma to mrzí. Prisahám, že už nikdy sa tak nezachovám, skutočne sa za to nenávidím. Chcem to vziať späť, chcem aby sme na to zabudli," skočila som mu náhlivo do reči. Potrebovala som sa tak veľmi ospravedlniť.
"Uhm..." mierne si odkašľal, aby si prečistil hrdlo.
"Chcel som pred tým vlastne povedať, či si myslíš, že by si mohla zliezť z môjho brucha, ja totižto..."
"Och, Bože! Prepáč!" zoskočila som z neho a žuchla vedľa na posteľ s vydesenou tvárou a videla ako sa postupne uvoľnil, keď mu nevoľnosti ustupovali a do líc sa mu vrátila zdravá rúžová farba.
"Hej, je to lepšie," vydýchol si, pokladajúc ruku do oblasti žalúdka.
"Stále ti je zle?" spýtala som sa ho dosť blbú otázku. Samozrejme, že je keď na ňom sedím!
"Teraz už nie," povzdychol si a otočil sa opäť ku mne, zarážajúc sa, keď čelom skoro vrazil do môjho, ako som ležala vyvalená na jeho polke.
"Vyzeráš unavene," z jeho pier vyšiel tichý šepot po chvíli sledovania mojej tváre a ja som sa dívala do jeho. Nevyzeral o nič lepšie. Čierne kruhy mal ešte viac viditeľné.
"Hm... nespala som v noci skoro vôbec, nemohla som," ako na povel sa mi zívlo "ale ty vyzeráš, akoby ti spánok bodol, mala by som ťa nechať odpočinúť," mierne som sa usmiala, rozhodnutá, že ho skutočne nechám odpočinúť a presunula sa na svoju polovicu.
"Ty vyzeráš rovnako, tak čo si nepospíš so mnou? Alebo už sme dospeli k momentu úteku?" v jeho hlase bolo podpichovanie a kútiky úst sa mu vyzdvihli v provokačnom úsmeve. Akoby sme sa pred chvíľou nerozprávali o ničom desivom, je úžasné ako sme sa vedeli pohnúť dopredu.
"Ja neutekám, nikdy to neurobím," sľúbila som mu to. Mala som pocit, že mu to dlžím za to, ako som sa včera zachovala. A neušla by som, stále ho mám rada, viem to. A to, že je nevinný potešilo moje srdce.
"Nikdy nehovor nikdy," ležali sme oproti sebe a len sa na seba dívali, rozprávali sa. Bolo mi teplo a príjemne a bola som kľudná, spokojná. Rozhodla som sa, že pomôžem Sasukemu vyrovnať sa sám so sebou.
"Sasuke, ja neutečiem, včera som zaváhala, ale poučil si ma, že si mám vypočuť vec od zainteresovaného človeka a až potom sa rozhodovať, čo poviem a spravím"
"Poučil? No, aspoň v niečom som dobrý," odvrkol si.
"Si k veľa veciam dobrý... napríklad, presvedčiť ma len jedinou vetou, aby som si pospala v tvojej posteli," pokúsila som sa trochu odľahčiť vzduch a zaberalo to, opäť sa usmial.
"Naozaj? Zostávaš?" jeho hlas bol úplne normálny, ale vedela som, že tam bola istá nádej, ale jeho vyjadrovanie emócii a nadšenia boli vždy tak ťažké. Akoby som to z neho musela dolovať.
"Keby som nebola taká unavená, že nevládzem zdvihnúť hlavu, asi by som nakoniec neprijala tvoju ponuku," uškrnula som sa na neho a on mi venoval pokrivený úsmev. Stále sa vedel po tom všetkom usmiať, to bolo dobre. Bola by škoda, ak by jeho tvár nevedela mať iný výraz ako chladný. Potom mal človek pocit, že je nedotknuteľný... čo v istom ohľade bol.
"Už ťa nebolí hlava?"
"Ale áno, no dá sa to vydržať," pokrčil ramenami.
"Málokedy sa usmievaš," zamyslela som sa a natiahla sa na posteli ako mačka, aby som si pretiahla stuhnuté svaly a mohla sa pohodlne uvelebiť s oboma rukami spojenými pod lícom.
"Nebolo veľa príležitostí na úprimný úsmev. Nejako to neviem."
"Tak to by sme mali napraviť, je príjemné vidieť v tvojej tvári pobavenie," až teraz som si uvedomila, že jeho dych je cítiť po mentole, vrážal mi do tváre ako hovoril.
"Potom nie je taká strnulá," opäť som si zívla zakrývajúc si ústa, ale to nezabránilo jemu, aby si tiež nezívol.
"Mali by sme si trochu odpočinúť," zamumlal, "potrebuješ aby si tvoj mozog utriedil veci v hlave," pozrel sa na mňa a následne zatvoril oči a hlbokým unaveným nádychom. Zadržal vzduch v pľúcach a potom vydýchol. Inak sa ani nepohol, bol ako socha vytesaná z mramoru.
Ja to mám presne utriedené v hlave, ale urobila som to isté ako on a tiež som ich zatvorila, počúvajúc len jeho dýchanie. Každý sme ležali na svojej strane, nedotýkali sme sa, len sme boli oproti sebe a ja som si uvedomila, že sme spolu takto ešte neboli. Alebo možno boli v tú noc keď som spala v tejto istej posteli, ale nepamätám si to? Ležal oproti mne, alebo si ustlal na zemi, alebo čo?
"Každý náš spoločný víkend je príliš nabitý emóciami, však?" Sasuke sa ozval ospalým hlasom a tým ma donútil trochu sa prebrať.
"Uhm..." zamumlala a napravila si vankúš.
"Budeme musieť tieto emocionálne veci rozložiť aj do ďalších dní, pretože víkendy sú namáhavé a nechceme, aby nám prasklo srdce od toľkých výkyvov," potešila som sa jeho slovám, lebo to znamenalo, že ho uvidím aj cez týždeň, nie zasa ďalší víkend, takže... sme neskončili. To je fajn.

Veríte v osud? 24. diel 1/2

24. srpna 2014 v 0:58 | Mešteková |  Veríte v osud?
A už sa nám odhaľuje Sasukeho život, užite si to :)


"No," zháčil sa, vraštil obočie a díval sa medzi nás, zhlboka sa nadýchol a potom vypustil vzduch.
"Môj otec má svoje nehnuteľnosti rozšírené po celej krajine, dosť často sme sa kvôli tomu museli sťahovať, chápeš... podnikanie. Raz ho bolo treba tam, raz tu. Nevidí nič iné ako vplyv, moc a peniaze. Zabúdal na svoju rodinu. Vždy." Povzdychol si než pokračoval, "Mama sa držala pri ňom, pretože pochádza z rodiny, ktorá vzpieranie sa manželovi berie ako neposlušnosť... družky," zatvoril oči a takmer zavrčal posledné slovo, až som sa takmer prikrčila, "Itachi, ten sa ho snažil nejako ukorigovať, ale otec ho nepočúval, stále bol len jeho syn. No Itachi bol už dospelí, vedel sa o seba postarať sám na rozdiel odo mňa. Kedykoľvek si mohol zobrať auto a vypadnúť do mesta za kamošmi, ktorí boli jeho kamoši, nie len náhrady predošlých kamošov ako u mňa. Kam sme prišli, tam som bol ten... Uchiha z vplyvnej rodiny," striasol sa a na chvíľu sa odmlčal, akoby sa strácal vo vlastných myšlienkach a ja som to počúvala, akoby to nebol príbeh jeho reálneho života, ale rozprávka v ktorej mal byť šťastný koniec, "často som sa dostával do problémov, zo začiatku preto, lebo sa všetci chceli kamarátiť a ja som bol naivný, avšak boli to úplne nevinné hlúposti." Odvrkol si a pohodil hlavou dozadu, krútiac hlavou. Cítila som, ako si hryziem peru nervózna z toho, čo ďalej povie.
"Neskôr po mnoho sťahovaniach, - nikdy sme nezostávali na jednom mieste dlhšie ako pol roka - som začínal byť frustrovaný. Nikde poriadne žiadny kamaráti, nikde trvalá škola, večne nové prostredie, adaptácia, zvykanie si na pohľady ľudí. Drel som kvôli uznaniu otca a nikdy sa ho nedočkal, bol som stále viac naštvaný. Hádal som sa s rodičmi, robil som všetko, aby si ma všímali. A matka to aj robila, ale ja som potreboval otcove uznanie. Bol som chlapec, ktorý počul o otcovskej hrdosti a mužských vzoroch od iných chalanov." Stiahol obočie, akoby sa mu nepáčila tá myšlienka, mať otca za vzor. A ja som sa musela zamyslieť... čo za otca si nevšimne, že jeho syn túži, aby bol na neho hrdý?
"Nakoniec si Itachi založil školu bojových umení, otec jeho rozhodnutie podporil, lebo videl, že Itachi vie, čo chce a okrem toho, pokračoval v rodinnej tradícii. Itachi ma od štrnástich učil rôznym bojovým umeniam, dúfal som, že aspoň takto si ho nejako získam. Ale dospieval som, menil zmýšľanie a za tie roky sa toho nakopilo viac ako len dosť a nakoniec už som to nebol ochotný znášať. Už som nechcel otcovo uznanie, chcel som slobodu, vlastnú vôľu, rozhodovať sa a prestať robiť to, čo otec po mne chcel, čo požadoval. Za tie roky sa vo mne nazbieralo tak veľa emócii, tých negatívnych, že som sa začal stavať proti nemu inak... horšie, za účelom mu ublížiť za to, ako som ja musel po celé tie roky čeliť falošným kamarátstvam, zrade, bolesti a opovrhnutím od neho. Nenávidel som, ako sa mnou pýšil pred ostatnými kvôli mojim úspechom, ale keď sme boli spolu, tak sa na mňa ani nepozrel. Snažil som sa zo seba robiť perfektného syna a on to nevidel." Naozaj som čakala šťastný koniec? Vedela som, že to tam nesmeruje, ale... dúfala som v nejaký zázrak, hocijaký.
"Pred rokom sme sa presťahovali do Tokia a ja som skončil s bojovým umením. Do vtedy som tam dochádzal kvôli tréningu a potom som šiel späť do mesta, kde sme žili pred tým. Vracal som sa, aby som mohol ísť von, urobiť niečo neuvážené, dostať sa do partie mladých delikventov, sem-tam rozbiť nejaké okná, alebo dvere, brány či niečo na verejnom majetku, počkať si na policajtov a potom vidieť poníženie a hnev v očiach môjho otca a čakať, kým sa konečne uvedomí. Lenže keď som bol v Tokiu, rozhodol som sa skončiť. Dôvod? Dostal som sa do školy a jedného dňa som sa ocitol v partii, ktorá bola... iná. Slobodná, anarchistická, divoká. Všetko to, čo som chcel byť ja. A tak som začal žiť úplne iným životom. Bol to alkohol, zábava, party a na moju záľubu som si odrazu nemohol nájsť čas. A keď som sa mal rozhodnúť medzi tým mať skutočných kamošov a konečne žiť a tým byť zatvorený v telocvični, mal som jasnú voľbu." Odvrkol si keď hovoril tú poslednú vetu, akoby sám sebou opovrhoval.
"Neskôr som zistil, že v Tokiu sa odohrávajú nelegálne boje, ktorých som sa odmietol zúčastniť, už len z toho princípu, že som ovládal bojové umenie. Cítil som, že to je nefér voči druhým, ale rýchlo ma to vyhodilo z omylu, keď som zistil, že väčšina chalanov ovláda istý druh bojového umenia a zneužívali to. Po väčšine som tam figuroval ako divák. Odmietal som sa pliesť do týchto vecí až do toho dňa, kedy som šiel po nejakej veľkej party domov tmavou uličkou a odchytili ma," zamumlal a začal prstom kresliť neurčité tvary na posteli medzi nami. Až teraz som si uvedomila, že vydychujem vzduch o ktorom som nemala ani poňatia, že ho zadržujem. Ublížili mu?
"Boli dvaja a ja som sa bránil, vtedy som nemyslel na nič iné, ako na to, aby som sa dostal živý domov. O pár dní neskôr sa opäť konalo kolo nelegálnych bojov, dialo sa to raz za týždeň a účastníci a diváci dostávali esemesky na poslednú chvíľu s oznamom, kde sa to konalo a o koľkej. Párkrát sa nám stalo, že tam vtrhli policajti a tak sme sa to pokúšali ututlať. Keď som tam v ten večer prišiel, protivník odmietol bojovať s jedným z našich ľudí. A následne si ma vyžiadal pred celým obecenstvom. A vtedy mi došlo, že on patril k partii, ktorej dvaja členovia ma pár dní pred tým prepadli. To, že sa viem biť sa očividne rozšírilo veľmi rýchlo, ako nejakým rozhlasom. Odmietol som, ale prišiel za mnou... Cross," zatvoril oči v momente, kedy som ja stuhla. Je to tu, spomenul ho...
"Povedal, že ak to neprijmem a nebudem bojovať, veľa ľudí príde o prachy a bude to problém. Veľký problém. A tak som prijal. Povedal som si, že jeden zápas a končím. Nezneužíval som svoje schopnosti do momentu, kedy som si uvedomil, že ten chalan je v bojových umeniach na vysokej úrovni a mne nezostávalo nič viac, ako brániť sa... len brániť. Skutočne som mu nechcel ublížiť. Ale potom, každým úderom som odhadzoval svoje zábrany, až kým som si neuvedomil, že nemám na výber a musím bojovať. A neskôr som zistil, že som si svoju zlosť vybil na niekom a pomáhalo to, bolo to lepšie ako nejaké búšenie do vriec a hranie boja s protivníkmi. Dostal som zo seba všetko to sklamanie, frustráciu, hnev a bolesť, každým úderom to opúšťalo moje telo. A než som sa nazdal, bol som v každom zasranom boji, každý jeden som vyhrával len vďaka svojej nenávisti popoháňajúcej ma vpred v chladivom sústredení. Párkrát som sa kvôli tomu dostal do cely na jednu noc, keď nás chytili policajti a môj otec zúril, ale robilo mi to ešte väčšie potešenie. Itachi sa ma pokúšal donútiť spamätať sa, ale ja som ho odmietol počúvať. Moja matka ma prosila, ale ignoroval som ju. Žil som. Konečne žil." Zamračil sa, videla som, že teraz si uvedomuje, že to čo vtedy považoval za žitie bolo hlúpe.
"A potom som zistil, že Cross ide v horších veciach, ako sú nelegálne boje a alkohol s neplnoletými. Raz večer som ho videl, ako si niečo berie od nejakého chlapa, neskôr mi došlo, že to bol dealer. Zaťahoval do svojich heroinvých a kokainových sračiek ďalších z partie a ja som proti tomu nič nezmohol, díval som sa ako sťahoval tie slabšie povahy na dno a ja som sa snažil ich z toho vyhrabať. Z dlhov, ktoré narobil, lebo drogy stáli prachy. Trávil som čas s feťákmi, ktorí sa každý večer klepali pre ďalšiu dávku. Sledoval som, ako sa všetci sfetovávali a nemohol som proti tomu nič urobiť, nenechali si pomôcť. Nakoniec som bol k nelegálnym bojom donútený, nechceli ma pustiť, lebo som im zarábal prachy na fet. Boje sa odohrávali častejšie ako len raz do týždňa a ja sám som bol na pokraji síl, nezvládal som to. Ešte som sa nezotavil z predchádzajúceho kola a už som bol v ďalšom. Matka si všímala, aký som zničený a komunikoval som s ňou menej ako pred tým, nemohol som sa na ňu pozrieť, stále som premýšľal ako sa dostať z tej sračky. Itachi ma raz prichytil keď som vyšiel zo sprchy a videl modriny na mojich rebrách. Povedal mi, že s tým musím skoncovať... a ja som vedel, že musím inak ma jedného dňa zabijú, alebo skončím ako oni. Keď som oznámil, že končím nielen s bojmi, ale aj s celou tou fraškou a prerušujem kontakt, rozpútalo sa peklo. Nikto z nich ma nechcel pustiť. Až keď som sa rozhodol odstúpiť, dozvedel som sa o nepísanom pravidle. Zostaň a ži, alebo odíď a zomri," zasmial sa trpkým smiechom, ktorý postrádal humor, ale zato bolo počuť bolesť a odtieň hnevu, "do riti, akoby som sa dostal do nejakej maskovanej mafie," pozrel sa na mňa a na chvíľu zmĺkol. Mala som doširoka otvorené oči, srdce mi bilo na poplach a hučala mi v ušiach vlastná krv, cítila som znechutenie a smútok, zároveň ľútosť a hnev nad nespravodlivosťou toho, čo sa mu udialo.
"Si v poriadku?" uistil sa ticho a nespúšťal zo mňa oči v ktorých sa odrážala vina.
"Pokračuj, prosím," namáhavo som prehltla, ignorujúc husaciu kožu, ktorá sa rozprestrela po celom mojom tele a pritiahla som si prikrývku vyššie k brade, aby to nevidel.
"Odmietol som to, samozrejme. Nebol som debil, aby som niekomu úmyselne vzal život. Vždy som mal svoju hranicu, vždy som vedel, kedy stačilo a nikdy som ju neprekročil. Áno, robil som debiliny, problémy, ale vedel som, kedy je to už príliš vážne. Nikdy som protivníka nenechal pocítiť ani len závan smrti. Keď mi bolo povedané toto pravidlo, odišiel som preč vysmievajúc sa im do tváre, že nie sú normálni, čo som v podstate vedel. Tí, ktorí nešli v kokse a iných drogách sa do toho neplietli, nezarábal som tie prachy nim, ale feťákom. Oni sa len pozerali a brali to ako zábavu. Ale Cross, bol niečo ako... nevyhlásený boss našej partie, po väčšine on riadil veci, ale nikdy sme to neurčovali, nerobili sme rozdiely, boli sme si rovní až do momentu, kedy som odišiel. Nasledujúci deň som večer chcel ísť za Itachim, vedel som, že je ešte v škole. Rozhodol som sa skončiť s tými sračkami, prebrať zodpovednosť za svoje činy, mal som už osemnásť a keď som videl všetky tie trosky ako si každý večer a ráno pichali do žíl, pochopil som, že život je o inom ako sa len stavať na úkor svojho otca. A rozhodol som sa postaviť sa na vlastné nohy, prestal som sa starať o to ubližovať mu už dávno. Na svoj vek som bol vždy popredu od ostatných, mal som vynikajúce výsledky a ani som sa o to nestaral, všetko toto mi šlo samo od seba. A povedal som si, že začnem opäť robiť bojové umenie, začnem na sebe makať ešte viac ako pred tým, no tentoraz pre seba, nie pre otca. Budem učiť ľudí, ako to robiť a podelím sa s nimi o svoj príbeh, aby nikdy nespadli do takých problémov ako ja. Chcel som, aby včas rozoznali príznaky a nevrhali sa do toho bezhlavo.
Do školy som sa však nedostal. Cestu mi zastal Cross a zobral si so sebou Ryua. Pokúšal sa ma dostať naspäť na ich stranu, ale nepochodil, tak ma vyzval na osobný súboj v domnení, že keď sa budem dívať smrti do tváre, tak si to rozmyslím. Ale ja som ho znovu odmietol. Vedel som, že Ryuu by nič neurobil, on bol slabý článok partie, odporný feťák, jeden z najväčších. Ale Cross začal bezhlavo útočiť. Povedal som si, že pokiaľ ho omráčim, môžem odísť. Jedno z pravidiel nelegálnych bojov bolo, že sa útočilo len prostredníctvom našich tiel, žiadne strelné ani pomocné zbrane, nič iné, len naše končatiny, naše telo. Tým, že som bol ešte nezotavený z posledného súboja, moje reflexy ma zrádzali, bol som menej obratný a moje útoky nemali dostatočnú silu na to, aby ho poslali k zemi. Ale Cross bol v kŕčoch, potreboval fet a nemal žiadne prachy, nedokázal sa sústrediť na vlastný útok a tým pádom som voči nemu získaval prevahu. Čím častejšie končil na kolenách, tým viac nasratý bol, až nakoniec vytiahol nôž v momente kedy som to najmenej čakal a podarilo sa mu zahnať sa. Otočil som sa, ale nevyhol som sa čepeli, ktorá prešla mojim chrbtom, dosť hlboko. Nôž bol takmer tupý a namiesto toho, aby ma porezal, doslovne mi roztrhol kožu na chrbte prudkým pohybom špičkou hrotu." Bola som vydesená, jeho oči boli neprítomné, akoby nebol so mnou v izbe, díval sa niekam do minulosti, tvár prázdna, hlas doslovne mŕtvolný a ja som všetko videla, akoby som nazerala do jeho vlastných spomienok, všetko som si predstavovala. Sasukeho doráňaného, ako sa tacká a pokúša sa ubrániť. Crossa, ako zúrivo reve v agónii z abstinencie. Krv, ktorá zaliala Sasukeho chrbát po tom, čo ho dostal... tá rana sa mu nikdy nezahojila... preto... on má tú jazvu z toho boja, preto tak reagoval. Pripomína mu to tak strašne bolestivú spomienku.
"Pokúšal som sa mu vytrhnúť nôž z ruky, ale bol som vyčerpaný. Cross sa vedel biť, áno... boli sme si rovní, ale obaja oslabení. Než som sa nazdal, nožom sa mu podarilo preniknúť cez moju vtedy už chabú obranu a zarazil mi ho do tela, pevne ho zvierajúc v rukách, pootáčajúc ním, len aby som cítil tú bolesť viac. Mal som také šťastie, že nezasiahol dôležité orgány, ale keby neprišla sanitka, vykrvácal by som. Z posledných síl som ho odstrčil a vytiahol si čepeľ z rany, aby som mal aspoň ten chabý pocit, že som sa pokúsil zabrániť infekcii. A Cross ma videl v úplných koncoch a chcel ma doraziť, v očiach mu svietila taká nenávisť, že ma to zaskočilo. Kým som nezačal bojovať proti jeho závislosti, boli sme kamoši. Všade sme chodili spolu a ja som ho bral ako dobrého človeka, niekoho, kto mi rozumie. V tú noc po mne kričal, nenávidel ma kvôli... nej, darilo sa mu to perfektne maskovať. Nikdy by som si ani nepomyslel, že je tak dobrý herec a že mu tamto vadilo. Nemal ani dôvod ma nenávidieť kvôli Gine. Bola to jeho paranoja. Myslím..." Gina? Kto je to? Chcela som o nej vedieť viac, skutočne. Ale neprerušovala som ho, nechala som ho vyrozprávať sa.