Veríte v osud? 7. diel

6. července 2014 v 18:48 | Mešteková |  Veríte v osud?
Opäť prinášam nový diel, začína leto a tak mám čas písať. Užite si ho Usmívající se Chcela by som poďakovať za každý jeden komentár, ktorý ste mi zanechali a verte mi, že toto sa ešte len rozbieha, všetko nie je také jednoduché ako sa zdá a aj tá najmenšia vec sa môže obrátiť. Teším sa z každého vášho postrehu :)

"Sakura!" vyšla som z posledných dverí, zhlboka som sa nadýchla a ani som sa nestihla spamätať, keď na mňa ktosi kričal. Pozrela som sa pred seba a zbadala Hinatu oblečenú v čiernej sukni a bielej košeli, ako sa ku mne náhli s úsmevom na tvári.
"Hinata!" usmiala som sa a zatvorila dvere za sebou. Všetok stres a nervozita zo mňa opadli v momente, kedy som vošla do miestnosti ale teraz, keď som odtiaľ vyšla, mohla som slobodne dýchať. Bola to posledná skúška, ktorú som zvládla. Bola som človek, ktorý dosť často panikáril aj keď nemal prečo, ale ja som si vždy hovorila - panika je len dobrá vec. Človeka to vybičuje do takých výkonov, ktoré by nepodal v kľudnom stave. Myslím...
Prešla ku mne a objala ma. Výhľad mi zastreli jej čierne vlasy a svoje telo pritisla na moje. Vedela som, že je šťastná, že máme po tom ale nečakala som jej reakciu. Objala som ju a potľapkala po chrbte, ešte stále trochu vyvedená z mieri.
"Čo sa deje?" spýtala som sa jej keď sa odo mňa odtiahla s rúžovými lícami.
"Nič, ja len..." hľadala slová a mierne klopila oči. Podozrievavo som si ju prezrela.
"No?"
"Len som šťastná, Naruto... on sa so mnou dnes rozprával," ešte viac zružovela a začala sa hrať s prstami. So smiechom som pokrútila hlavou, pretože ma jej reakcia pobavila. Áno, vedela som, že Naruto sa jej páči - to by si všimol aj slepý človek keď ju už trošku viac pozná. Ale mať takú radosť len z toho, že sa s ňou zhováral? To môže len Hinata.
"To je skvelé," moje nadšenie, ktoré som s ňou zdieľala opadlo v sekunde, kedy som zbadala Sasukeho, ako kráča k nám. Mal na sebe bielu košeľu vytiahnutú z nohavíc, vrchné gombíky mal rozopnuté, takže odhaľovala jeho kľúčne kosti a kravatu mal uvoľnenú. Vlasy mal rozcuchané ako každý iný deň a vyzeral tak... sexi. A mieril k nám. A ja som sa s ním nechcela rozprávať. Alebo hej? Nie, som na neho stále naštvaná. Presne, ale keď...
Uvedomila som si, že toto je koniec a my sa už nikdy neuvidíme. Maturity skončili, pôjdeme si už len vybrať papiere o absolvovaní školy a to je konečná. Už ho neuvidím a aj keď sme sa nerozprávali tak dlho, asi mi bude chýbať. A asi vo mne aj ten chlad voči nemu mierne poklesol. Začala som si zvykať, že ho aspoň vídam na chodbách. To, že ma oklamal som mu nevedela odpustiť, nikdy mu to neodpustím... nie, stále som na neho naštvaná, aj keď vo mne teraz bojuje moje zvrhlé ja, ktoré kričí že vyzerá totálne na zožratie a očividne mieri práve k nám. "Sasuke," po schodoch dolu zbehla Karin v oblečení, ktoré by na maturite nemalo prejsť. Veď kto si už oblečie sukňu tak krátku, že jej vidím pomaly zadok a čižmy až nad kolená? Nepríde mi to vôbec vhodné, ale ona je celá nevhodná. Sasuke sa zarazil a stále na mňa hľadel. Už som si začínala zvykať na to, že jeho oči neukazujú emócie, ako jeho tvár. Mal ju ako chladnú masku, večne vážnu a hlboký hlas mi spôsoboval, že sa mi mráz driapal po chrbte a spôsoboval, že som mala zimomriavky aj na takých častiach tela, ktoré mi nepatrili. Ironické...
"Volajú ťa na skúšku, mal si tam byť už pred piatimi minútami," sladko sa usmiala a menovaný stiahol svoje dokonalé čierne obočie a niečo si potichu zamrmlal. Znelo to ako nadávka. Uškrnula som sa a chytila Hinatu za ruku. Sasuke zmenil smer a vybehol po schodoch berúc ich po dvoch a frustrovane si prešiel rukou po vlasoch. Poskočilo mi srdce keď som ho sledovala. Uvedomila som si niekde v kútiku duše, že mi chýbajú naše rozhovory a aj jeho správanie a... nie, dosť! Na čo to myslím?
"Ideme?" pokúsila som sa rozptýliť od myšlienok na neho a vydali sme sa von zo školy, rovno do auta, ktoré mala Hinata pristavené.
"O čom ste sa vlastne rozprávali? Chcem všetko vedieť," prešla som na svoje miesto a sadla si. Hinata sa opäť zapýrila a tiež sa usadila.
"Si si istá, že zvládneš šoférovať, keď sa toľko červenáš?" podpichla som ju s úsmevom a Hinata pokrútila hlavou so smiechom. Zobrala gumičku a zopla si vlasy aby jej nebolo horúco, pretože vonku sa teploty začali šplhať do nenormálnych výšok a v aute bolo snáď dvakrát toľko.
"No," Hinata naštartovala a zaradila, "dnes sa ma pýtal, ako som dopadla na maturite... hmm a potom sa pýtal na nejaké otázky ohľadom tém. Stresoval, že nič nevie."
"Pochybujem, že sa učil," uškrnula som sa pochybovačne.
"No, dal všetky skúšky pokiaľ viem. Vyšiel z inej miestnosti skôr ako ty a..." opäť sa jemne začervenala.
"No tak to vyklop, Hinata!" povzbudila som ju a pozorne ju sledovala.
"Bol šťastný, povedal, že som mu zachránila život a objal ma, teda... zatočil ma a dal mi pusu na čelo," nadšene zatvorila oči a poskočila od radosti.
"Hinata, auto!" skríkla som, pretože si nevšimla na semafóre červenú a takmer napálila do auta pred nami. Dupla na brzdu, až nami trhlo a mne sa pás zarezal do kože. Na moment sme sa obe rozdýchávali a pulzujúca bolesť postupne ustupovala.
"To bolo ochlp," zašepkala Hinata a zakryla si dlaňou ústa.
"Ok, v kľude. Chcem sa dostať na intrák v stave, kedy by som dýchala a mohla chodiť. Baviť sa o tom budeme, keď budeme bezpečne z auta von," zamrmlala som a neviem prečo, ale musela som potláčať smiech. Nie, nespôsobila pred chvíľou takmer dopravnú nehodu, vôbec. A mne je tu do smiechu. Ach...
Opatrne sa rozjela a dodržiavala pozorne vzdialenosť od auta pred nami.
Na parkovisko pred vchod sme dorazili živé a šťastné, vystúpila som z auta s nohami ako želé od strachu. Hinata sa nevedela celú cestu poriadne sústrediť a tak som viac menej bola šoférka ja. Hovorila som jej rýchlosť, značky, do ktorého pruhu sa musí preradiť, pretože hlavou lietala niekde v oblakoch.
"Fajn, ideme pre moje veci," Hinata sa pripojila ku mne a obe sme vošli do budovy. To málo čo som mala, som napchala do štyroch krabic a troch cestoviek a teraz to čakalo v mojej izbe, aby sme to dali do jej auta a aby som sa mohla presťahovať k nim do sídla. Odomkla som dvere, prehodili sme si po jednej cestovke cez plece a zobrali krabicu. Odniesli sme to do kufra jej audi A4 v bielom prevedení. Musela som si zvyknúť na auto, ktoré Hinata používa, pretože jej otec jej nedovolil jazdiť v žiadnom inom. Vravel, že je dosť bezpečné, aby sa jej nič nestalo a to, že na nás ľudia pozerali, tak na to sme si jednoducho museli zvyknúť. Hinata toto auto riadila už dlhšie, takže si na to zvykla skôr ako ja, ale keď ma začala vyzvedať každé ráno spred internátu, musela som sa s tým stotožniť a trvalo mi zniesť, že sa na nás lepili oči kdekoľvek sme vystúpili. Nakoniec, celkom som si neuvedomovala, že je z bohatej a vplyvnej rodiny. V izbe zostali dve posledné krabice a cestovka. Poslala som Hinatu napred s jednou z krabíc, aby som sa tu mohla posledný krát rozhliadnuť a odovzdať kľúče s podpisom, že končím ubytovanie na tomto internáte a detský domov ma už nemá v dočasnej opatere. Prešla som sa po prázdnej izbe a pozrela sa na svoju posteľ. Tu sme so Sasukem ležali a rozprávali sa, tu ma pobozkal... tu mi odhalil svoje tajomstvo. A v tamtom kresle sedával na úplnom začiatku, v tme... tak, aby sme na seba nevideli. Zacnelo sa mi a srdce mi stislo tak, že som nemohla na moment dýchať. Ruku som si položila na hrudník, zatiaľ čo druhou som sa chytila stola, aby som nespadla. Chýbala mi istá časť, ktorú mi zobral. Dostal sa mi pod kožu... ale na tom teraz už nezáleží. Striasla som zo seba všetky pocity, zobrala cestovnú tašku s oblečením, poslednú krabicu a zamkla za sebou. Potom som prešla do kancelárie, kde som odovzdala kľúč a podpísala posledné papiere. S ľahším dychom som kráčala po schodoch dolu. Začínala sa nová éra môjho života. Od budúceho týždňa mám začať pracovať v kaviarni a potom odídeme do mesta, kde nám s Hinatou začne pravý študentský život. Vyšla som von z dverí a takmer vrazila do Hinaty, ktorá stála predo mnou a ešte stále držala jednu z mojich krabíc. Čo ju ešte neodniesla do auta? Vykukla som spoza svojej a takmer mi klesla sánka. Naruto stál pred ňou, obe ruky mal spojené za hlavou a usmieval sa na ňu, ako sa rozprávali. Naozaj som nečakala, že sa budú zasa zhovárať alebo... no, on si málokedy niekoho všímal, hlavne takého nevýrazného ako bola Hinata, alebo ja. Tiež mal na sebe oblečenie z maturity, kravata mu visela z predného vrecka nohavíc a rukávy mal vyhrnuté až po lakte. Zbadal ma a jeho pery sa pohli do úsmevu. Zvláštne.
"Vidím, že sa sťahujete v plnom prúde," ozval sa a venoval mi pohľad pred tým, než jeho oči preskočili späť na Hinatu.
"J-ja... len po-máham Sakure, uhm... odsťahovať ju," Hinata vo svojom koktaní prezrádzala, že je z Naruta mimo. S tým budem musieť niečo urobiť.
"Ach, ukáž zoberiem ti tú krabicu Hinata, kam s ňou?" vytiahol jej ju spod rúk a potom sa na mňa pozrel, bez slova prešiel ku mne a tiež si odo mňa zobral moju krabicu a naskládal ich na seba. To bolo od neho milé.
"Sakura, blokuješ dvere," zasmial sa, keď som sa ešte stále nepohla a dívala sa na neho ako v tranze. On pozná moje meno? On sa zaujíma o Hinatu? A čo tu vlastne robí?
"Čo tu robíš? Nebývaš na internáte, či?" môj hlas znel tak zvláštne, duto. Hinata ho naviedla do kufra auta, kam dal náklad a otočil sa na mňa, ruky si zastrkujúc hlboko do vreciek.
"Prišiel mi pomôcť s odubytovaním," za mnou sa ozval hlas, ktorý mi spôsobil triašku. Jeho horúci dych mi narážal odzadu na krk a pery sa mi jemne zachveli, keď som ich otvorila aj keď som sama nevedela čo mám povedať. Otočila som sa a prvé čo som zbadala bola jeho košeľa, ktorá bola mierne rozopnutá a odhaľovala bledú pokožku. Pátrala som očami po jeho kľúčnej kosti, línii krku, hranatej sánke až mi oči zastali na dokonalo vykrojených rúžových perách, ktoré sa skrútili do arogantného úsmevu. Mala by som si uvedomiť, že toto je úsmev, ktorý je pre neho typický. On sa inak ani nevie usmievať. A mne sa vlastne jeho pokrivený úsmev páčil. Srdce mi poskočilo a musela som si prečistiť hrdlo pred tým, než som sa odhodlala odpovedať. Toto je prvýkrát a vlastne aj posledný, kedy sme sa stretli na našom internáte mimo moju izbu.
"Aha," no, veľa som toho nepovedala. Namiesto toho som sa rozhodla, že sa odpracem z jeho dohľadu a zbehla som po schodoch k Hinatinému autu, kde som hodila na zadné sedadlo poslednú tašku. Sasuke stál opretý vo dverách, s rukami na prsiach a premeriaval si ma. Teraz blokoval dvere on.
"Takže už máte po skúškach?" opýtala som sa a svoj pohľad zamerala na blondiaka, ktorý ešte stále stál pri kufri vedľa Hinaty.
"Práve sme skončili, ideme to tu rýchlo vybaviť a konečne si užiť leto," zazubil sa na mňa a potom sa obrátil na Hinatu.
"Hinata, vlastne chcel som sa ťa spýtať, ehm... Nepôjdeš dnes večer von?" stisla som pery, aby som zabránila úsmevu a pozrela sa na čiernovlásku. Pramene jej vypadli z copu a teraz jej voľne ležali pozdĺž tváre z ktorej jej vyprchala akákoľvek farba. Bože, len neodpadni Hinata, len neodpadni. Podarilo sa jej jemne kývnuť a Naruto sa celý rozžiaril.
"Výborne, tak ti neskôr zavolám, dobre?" opäť nesmelé prikývnutie z jej strany. Ach dievča... Obaja si vymenili čísla a Hinate sa klepali ruky, keď zatvárala kufor. Po celý ten čas som cítila Sasukeho oči, ktoré do mňa vypaľovali dieru a ja som mala pocit, že zhorím rovno na mieste. Alebo to bolo tým prudkým slnkom, ktoré žiarilo? Stiahla som si slnečné okuliare na oči, aby nevidel ako po ňom stále nervózne pokukujem. Chcel sa dnes so mnou rozprávať v škole, alebo sa mi to zdalo? Nevyzeral, že by sa to teraz snažil napraviť. Možno som si to len zle vydedukovala. Možno som ho už prešla, veď koniec koncov, nedala som mu možnosť rozprávať sa so mnou tak dlho.
"No poď ty milovník, je toho veľa na vynášanie," Sasuke prevrátil očami a otočil sa nám chrbtom. Potom mi zmizol z dohľadu a ja som mala chuť sa za ním rozbehnúť. Naruto sa s nami rozlúčil a vybehol za ním. Pozrela som sa na Hinatu.
"Okej, šoférovať do sídla budem ja, lebo to neprežijeme," venovala mi pohľad, ktorý hovoril, že sa asi rozsype od šťastia a naskočila na sedadlo spolujazdca.

O dve hodiny neskôr mi do mojej novej izby vkráčala s váhavým zaklopaním, tisknúc si mobil k hrudi. Dokončovala som vybaľovanie a unavene si pretrela čelo.
"Už sa ti ozval?" hádala som a očividne správne, nič nevravela len sa na mňa dívala ako šťastné šteňa.
"No kam ťa berie?"
"Ono to vlastne nie je rande... vravel, že... by bol rád, keby sme šli von s jeho partiou, aby som sa mohla zoznámiť aj s ľuďmi a hm, že by si mohla ísť aj ty ak chceš," usmiala sa na mňa.
"Neviem či to je dobrý nápad," zaváhala som a stiahla svoje ružové obočie.
"Prosím, ja tam nechcem ísť sama... s nikým sa tam nebudem poznať okrem neho a vieš, ako je to s ním," hodila na mňa zúfalé psie oči a sadla si na okraj mojej postele.
Čo ak tam bude Sasuke? Chodí s jeho partiou von? A kto sú vlastne Narutova partia? Len skupina chalanov? To tam bude jediné dievča?
"Dobre," takmer som zavrčala keď som si uvedomila, že mám tak trochu strach o Hinatu a musím s ňou ísť. Modlila som sa, aby tam on nebol. Alebo aby som nebola ako piate koleso u voza.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Taurin Taurin | 6. července 2014 v 20:48 | Reagovat

:) :) :) na môj vkus (a čo už som u teba zvyknutá, že píšeš takmer bezchybne) trošku veľa chýb ale strášne si ma potešila novým dielom... minulý ma veľmi neohúril, no týmto si to napravila :) strašne sa teším na ďalší diel aj keď mám pocit, že toto SasuSaku bude vážne zamotané :D musím povedať, že niektoré scény mi prišli ako keby si opisovala svoje vlastné zážitky :D veľmi dobre si vystihla všetky postavy a tá Karin v neslušnom oblečení bola suprová :D ale Hinata šoferujúca ako samovrah to celé zabila :D teším sa na ďalší diel :) dúfam, že to Hinata prežije :D

2 davidjaho davidjaho | 9. července 2014 v 17:06 | Reagovat

Musím říct že se mi ty Sakuřiny monology začínají líbit čím dál tím víc. Jinak tento díl je vskutku povedný. Už aby byl další díl.

3 sameta sameta | 10. července 2014 v 19:33 | Reagovat

[1]: :D ďakujem, aj keď budem ťa musieť sklamať, nie, nie sú tu moje vlastné zážitky, ak by som sa mala riadiť zážitkom samovražednej Hinaty, vďaka Bohu, že som si také niečo ešte neprežila :-D A áno, môj chorý mozog vymýšľa samé chujoviny -,-" takže by to malo byť zamotané :-P Každopádne, chyby sa poopravujú, ale moja slepota je desná :) ďakujem za komentár, veľmi ma potešil! Samozrejme, treba tam aj také nudné pasáže, keďže sa to má rozbiehať :)

[2]:
ĎAKUJEM, cením si tvoje komentáre, veľmi ma tešia :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama