Veríte v osud? 12. diel

29. července 2014 v 19:03 | Mešteková |  Veríte v osud?
Úprimne ľudia, pučím oči! ĎAKUJEM za úžasné komentáre a nakopáva ma to k tomu, pridať ďalší diel :) Tak si ho užite, snáď som sa vám dostatočne odvďačila :)


"Vyveďte ho von a zariaďte, aby sa sem už nikdy nevracal," ozval sa Sasukeho autoritatívny hlas a cítila som, ako rukou niečo urobil a hneď ju zasa položil na moje kríže. Predpokladala som, že asi hovoril na ochranku. Potom som si uvedomila, že ma ťahá. Pohybovali sme sa, ale nevnímala som nič.
Až mi zrazu na polonahé telo udrel chladný letný vzduch a ochromil ma. Sasuke odo mňa odstúpil, chytil ma za ruku a ťahal ma k autu. Nič nevravel a ja som sa nechala dotiahnuť až k čiernemu Range Roveru. Otvoril dvere spolujazdca a doslovne ma vysadil na sedadlo, aj keď som to bola schopná urobiť sama. Zabuchol dvere a o pár sekúnd sedel vedľa mňa a držal mi tvár v rukách, očami skenujúc slzy, ktoré som si nestihla zotrieť z líc hoci som už prestala plakať jak malé decko.
"Si v poriadku?" jeho dych narážal do mojej tváre a oviala ma vôňa tonicu. Potom mi palcom zotrel slanú kvapku a ďalej sa na mňa díval, až kým som sa neodhodlala odpovedať.
"Áno," zamrmlala som a chytila jeho ruky, "len som mala veľký strach," až teraz keď som odpovedala vydýchol vzduch z pľúc a stisol svoju spodnú peru medzi zubami, keď vrtel hlavou zo strany na stranu. Potom sa mu zdvihli kútiky.
"Tušil som, že tieto šaty z teba budú robiť žiaducu, mal som na teba lepšie dozerať. Postaral som sa o to, aby už nikdy nevstúpil do toho klubu," pustil moju tvár a oprel sa do svojej sedačky, zakláňajúc hlavu dozadu. Stlačila som ruky do pästí, keď som sa odklonila a ucítila som čosi lepkavé. Pozrela som sa dolu a musela si ruku priblížiť viac k očiam, aby som zistila, že je to červené. V panike som sa pozrela na Sasukeho. On mu ublížil!
"Krvácaš," hlas sa mi takmer zlomil, keď sa Sasuke na mňa pozrel a zdvihol hánky, aby mi ich ukázal.
"To je v poriadku, vždy si to musí vybrať svoju daň, sú to len kĺby," pokúsil sa ma upokojiť, ale ja som sa dívala na jeho ruky, koža roztrhnutá, pramienky krvi vytekajúce a obaľujúce jeho prsty.
"Musím ti to ošetriť," zašepkala som odhodlane a zapásala sa. Sasuke na mňa zdvihol prekvapujúco obočie.
"Musíš zavolať Hinate a Narutovi, aby nastúpili, pôjdeš k nej a tam ti to ošetrím," Sasuke vydal zo svojho hrdla zvláštny zvuk, niečo ako uchechtnutie pred tým, než dal kľúč do zapaľovania, naštartoval a vycúval z parkovacieho miesta.
"Čo to robíš?" strelila som po ňom pohľadom, ale on vyzeral byť v pohode, dokonca príliš uvoľnený.
"Beriem ťa k sebe domov, Naruto zoberie taxík a odvezie Hinatu,"
"A-ale, načo?" chrbticou mi vystrelila nervozita a zadrapla sa do mňa, cítila som sa v pasci. S ním, z tohto nevycúvam.
"Pretože si rozrušená a nenechám Hinatu, aby ťa utešovala, chcem to urobiť sám," pozrel sa na mňa kútikom oka a vyrazil mimo hlavnú cestu, niekam do lesa. Idem s ním do lesa, v noci... mimo Konohu. Čo ak mi chce niečo urobiť? Bože, veď sa za mňa práve pobil, čo mi šibe? Zavŕtala som sa čo najhlbšie do sedačky a plytko dýchala, keď som sa dívala pred seba. Okolo nás bola tma, samé stromy a pred nami bolo vidieť len lesnú cestu po ktorej sa jeho auto kymácalo. A odrazu som zbadala v diaľke niečo veľké, neboli tam stromy ale veľký priestor a uprostred stálo čosi obrie. Svetlo auta dopadlo na dom obložený drevom, ktorý mala dve podlažia a veľké klenuté okná. Vyzeral elegantne a obrovská terasa nás vítala s veľkými kvetináčmi plnými kvetov z ktorých mesiac vytiahol všetku farbu.
"Takže?" sedeli sme v tme v aute a snažila som sa ukorigovať svoj dych. Som u Sasukeho doma. A vyzerá to tak, že je tu sám. Som u neho... nikdy som si takéto niečo nepredstavovala.
"Takže čo?" myslím, že nadvihol obočie. Nevidela som mu do tváre, bolo tu absolútna tma. Dostala som nostalgický pocit. Nie... vtedy to bol Cam...
Medzi nami hustlo prostredie, myslím, že si to aj on uvedomil. Ts, bodaj by nie. Určite zo mňa sála horúčava.
"Žiadny rodičia, ani brat?" spýtala som sa, keď sa mi podarilo prečistiť si hrdlo, no môj hlas takmer zlyhal. Paráda, len nech cíti tú nervozitu a potom... potom od hanby omdliem, pri najlepšom.
"Môj brat sa tu zdržuje len cez víkendy, ale tento je výnimočne v meste. A moji rodičia chodia po benefičných večierkoch a rôznych udalostiach," počula som, ako si odopol pás.
"Ehm, dnes som na toaletách počula Karin," čo?! Do pekla, čo to tu točím?! Kedy sa mi v hlave vynorila taká myšlienka? Mala som ho nechať vystúpiť a nie ju sem ťahať.
"Áno?" nabádal ma, aby som pokračovala a ďalej sedel v tme, dívajúc sa cez predné sklo. Nebol nadšený z toho, že som vytiahla túto tému. Nemala som s tým začínať, ale už to nezachránim.
"Žiarli," takmer som zašepkala.
"Žiadna novinka, budem musieť dúfať, že si nájde nový objekt," odvrkol si a následne vystúpil z auta. Chvíľu som tam sedela, vstrebávajúc jeho slová. Mala som dojem, že si ho neprávom nárokuje... Natiahla som sa aj ja pre svoju pracku, ale tým, že zatvoril dvere, svetlo, ktoré na chvíľu zažiarilo hneď zhaslo a ja som nevedela rukou našmátrať zapínanie.
"Do pekla," zakliala som naštvaná, že som taká neschopná, keď v tom sa otvorili dvere na mojej strane a ja som sa mohla pozrieť na Sasukeho, videla som ho len matne, ale aj to mi spôsobovalo divné veci so žalúdkom.
"Ja, ehm... mám problém, neviem sa..." bolo mi trápne to povedať a ukázať mu, aká som domotaná, ale on to očividne pochopil aj bezo mňa.
"Ukáž, pomôžem ti," tým, že auto bolo vyššie a načahoval sa cezo mňa, takmer položil svoje telo na moje. Bolo medzi nami snáď len pár milimetrov, ktoré sa snažil udržať. Ale aj to stačilo, aby sa mi zasekol dych. Ach... sakra, mohol tak úžasne voňať? Šikovnými rukami - hoci boli doráňané - niečo robil a pri tom si dával pozor, aby ma neušpinil od krvi. Dívala som sa na jeho rozcuchané vlasy, ktoré teraz spočívali rovno pod mojou bradou a mala som chuť zaboriť do nich prsty. Skôr ako som stihla presvedčiť svoj telo, aby nerobilo blbosti sa našťastie Sasuke odklonil a ja som bola voľná. Och, vďaka Bohu. Nesmiem mu dovoliť, aby sa ku mne tak blízko zasa dostal, hoci aj nepatrne. Je to príliš... osobné a mätúce. A okrem toho, ovláda ma túžba, ktorá mi spaľuje celé vnútro a z hlavy sa mi určite kúri a musí to vidieť, nie je šanca aby voči tomu bol slepý.
Tvárila som sa, akoby sa nič nedialo a natočila sa tak, aby som mohla vystúpiť. Ako mám do čerta v opätkoch zostúpiť z tohto auta tak, aby som si nezlomila minimálne členok keď je tu očividne štrková príjazdová cesta? Ach, ďalší trapas... a práve som úplne zlyhala na snahe držať si ho od tela. Krása.
"Mohol by si... prosím," zakopem sa... alebo nech ma niekto zahádže šutrami. Bez jediného slova mi podal ruku a ja som chcela zomrieť, takmer som zafňukala od toho, aká som bola na seba nahnevaná a zanariekala od blaha, ktorý sa mi roprestrel po celom tele ,keď vsunul jeho teplú dlaň do mojej, hoci som cítila zaschnutú krv, ale nevadilo mi to. Bola to LEN krv a ja som sa chystala na medicínu.
Zoskočila som dolu, zavrávorala, ale našťastie som udržala rovnováhu. Pustil ma, akoby som ho popálila a na moment ma to zamrazilo na mieste. Urobila som niečo zlé?
Potom vytiahol z vrecka mobil, ktorý mu svietil. Asi mu prišla správa, to preto ma tak rýchlo pustil. Modré svetlo ožiarilo jeho tvár a ja som zbadala, ako mu stvrdli črty. Nevyzeral potešene, povedala by som, že ho niečo riadne naštvalo. Rýchlo si ho zastrčil späť.
Nepovedal jediné slovo, dokonca sa na mňa ani nepozrel keď zabuchol dvere tak silno, až som nadskočila. Mala som dojem, že z neho sršala agresivita, takmer ma to donútilo cúvnuť. V bare bol jeho útok rozvážny, nič ho nevyviedlo z mieri... možno je toto nejaká oneskorená reakcia. Teraz som si nebola istá, či bol dobrý nápad nastúpiť do toho auta. V hrudi mi narástol malý strach.
Videla som jeho čiernu siluetu keď sa ku mne obrátil chrbtom a začal kráčať k domu. Čím bližšie bol, tým viac som bola zmätená. Každý jeden krok, ktorý odo mňa urobil ma bolel a to ma štvalo.
Čo to robí? To ma tu mieni nechať? Aby ma zožrali vlci, alebo medvede, alebo... alebo aby som sa odtiaľto vydrala späť, keď ani neviem kde presne som? Uvedomovala som si jednu a veľmi podstatnú vec: Bola som hlboko v lese. V Hinatiných šatách a... och, opätkoch! Takmer som zabudla!
Štrk lietal okolo jeho nôh a škrípal mu pod podrážkami. Dostal sa až ku schodom a potom sa zrazu zaplo svetlo - očividne nejaký pohybový senzor - a ja som takmer oslepla, musela som si zakryť oči. Keď som si ako tak privykla, počula som ako spravil zopár krokov ku mne.
"Ideš, či ti mám pomôcť?" vyštekol na mňa až som zalapala po dychu. Vybíja si na mne svoju frustráciu. Odrazu mi chýbal Cam, ten po mne neštekal ako na psa.Pošúchala som si ramená, ovial ma chlad. Samozrejme, že som si nechala sveter v bare, klasika...

"Nepotrebujem tvoju pomoc," odsekla som neprimeraným tónom, pretože som vedela, že toto už dôjdem sama a nemienim ho nechať, aby si na mne vylieval svoju zlosť. Kráčala som k nemu, s hlavou hrdo vztýčenou, pripravená na... vlastne ani neviem. Len sa mi obrátil chrbtom a začal kráčať po drevených schodoch. Na moment ma napadlo, že sa ho spýtam, čo sa deje. Ale potom som si to rozmyslela. Ak by chcel, povie mi to sám od seba.
Šla som za ním a pohľadom mu vypaľovala dieru do chrbta. Netušila som, že jeho nepríjemná stránka ma tak odradí. Nikdy pred tým na mňa taký nebol, desilo ma to.
Sasuke pichol kľúč do sklených dverí a otvoril ich. Takmer som prehodila sarkastickú poznámku, keď mi podržal dvere. Len čo sme boli dnu, zapol svetlo a myslím, že sa celé prízemie rozsvietilo, nie len vstup. Stála som vo veľkej hale, kde sa nachádzal šatník a botník a zopár kresiel. Pôsobilo to na mňa milým dojmom.
Vyzul si topánky a ja som sa chvíľu trápila s ramienkami na tých mojich, než som ich konečne skopla a takmer som zastonala od úľavy. Nikdy som nemala rada opätky. Ach, tá sloboda! Bolo to, akoby som zhodila okovy a kopytá dohromady.
Bez slova som ho nasledovala cez chodbu až do obývačky, ktorá bola zariadená v béžovej a hnedej farbe. Vpravo bol veľký kozub, ktorý priam lákal, aby sa v ňom zakúrilo.
Hneď oproti mne bola presklená terasa, ktorá bola otočená do lesa a musel tam byť cez deň krásny pohľad. Ani by som sa nedivila, keby odtiaľto pozoroval srnky a jelene, či inú divú zver ako sa tadiaľ presúva.
Za mnou, rovno vedľa vsupnej chodby bola pripojená veľká kuchyňa s jedálňou, celé to tu bolo otvorené. A potom tu boli točité schody z dreva, ktoré viedli hore a dokonca tam boli schody aj do suterénu.
"Chceš niečo na pitie?" ozval sa po prvýkrát od kedy sme vošli do domu... žiadne: Vitaj u mňa, alebo: Tak, tu bývam.
"Nie, vďaka, radšej by som bola, keby som ti mohla ošetriť tie ruky, pretože ma užiera vina za to, že si si rozbil hánky," len dúfam, že ich nemá prasknuté. Pozrela som sa na Sasukeho, ktorý zmizol vo dverách, ktoré som si ani nevšimla hneď vedľa schodov. Kvalitka... to je také jeho, zdúchnuť a nepovedať ani slovo, alebo vyštekávať po mne otázky. Na moment mi prešiel chrbtom hnev.
Stála som na mieste, hoci by som si najradšej sadla, ale tvrdohlavo som odmietala urobiť jediný krok, až pokým nevyšiel. Trvalo mu to trošku dlhšie, ako som čakala a ja som už začínala bojovať s presvedčením, že by som sa na neho mala ísť pozrieť.
Vošiel do obrovskej obývačky s bielou taškou v rukách a položil ju na stolík.
"Čo tam tak stojíš? Poď sem, nie?" jeho tón bol už omnoho prijateľnejší a tak som sa pohla a sadla si na pohovku vedľa neho, odsúvajúc hnedé dekoračné vankúše.
Otvorila som tašku a povyťahovala všetky potrebné veci, chcela som aspoň trochu zmierniť fakt, že sa kvôli mne pobil a odvďačiť sa mu.
A ešte ma aj hrýzli výčitky... to mi bolo treba.
"Ukáž mi ruky," zašepkala som potichu. Bála som sa mu pozrieť do očí, nechcela som tam nájsť hnev na niečo alebo na niekoho. Možno na mňa. Možno ho naštvalo, že sa kvôli mne musel pobiť. V klube jeho otca... určite sa mu to donesie a zaručene z toho jeho otec nebude nadšený. Zovrelo mi žalúdok.
Obe ruky mi vložil do mojich a ja som sa nad ne sklonila. Mal zmytú krv a boli ešte vlhké, sem-tam pokropené kvapkami vody.
Nikdy som nevidela hánky tak dorezané a zničené ako u neho. Vždy to boli odreniny, ranky, ale toto... akoby mlátil neprestajne do steny, deň a noc v kuse. Zobrala som si vatový tampón na ktorý som vyliala dezinfikačný prostriedok a priložila som mu ho na ruky. Ani sebou netrhol, aj keď som si bola istá, že to štípalo.
Čistila som mu to sústredenejšie ako si to vyžadovalo, ale to len preto, lebo napäté ticho mi drásalo nervy. Ešte sa mi nestalo, že by som s ním bola v jednej miestnosti od kedy som to o ňom zistila a ešte k tomu, keď vo vzduchu cítiť negatívne napätie.
Zachveli sa mi ruky a nespokojne som sa pomrvila.
"Sakura," jeho hlas bol ako prásknutie bičom, príliš hlasité.
"Hmm?" stále som sa dívala na tie ruky.
"Nechcel som na teba vybehnúť, neuvedomoval som si to," stále som sa na neho nedívala, vstrebávala som jeho slová. Ale, ale... niekto si uvoľnil káblik a došlo mu, že čosi prepískol?
"Ospravedlňujem sa za to, akým tónom som na teba hovoril," povedal po chvíli, keď si uvedomil, že nič nehovorím. Pozrela som sa na neho a videla, že to myslí vážne. Jeho čierne oči sa na mňa dívali a tvár bola vážna ako vždy, no vyžarovala z neho úprimnosť.
"To je v poriadku, predpokladám, že ťa niečo naštvalo," zamrmlala som, keď som opäť sklonila hlavu a pokračovala v práci.
"Hej, jedna správa môže pokaziť náladu, ale to neospravedlňuje moje chovanie." prikývol a ja som mierne nadvihla obočie. Celkom som pochybovala, že ho naštvalo práve to. Muselo to byť skutočne... zlé. Nemala som pocit, že by ho mohlo niečo len tak dostať na hranu hnevu.
"Teba nahnevala správa? A čo tá bitka?" zaklonila som hlavu viac dozadu, aby som sa na neho mohla lepšie pozrieť.
"Bitka?" on sa zasa naklonil viac ku mne, aby bol bližšie a ja som sa skoro scvrkla pod jeho planúcim pohľadom. Ako čierny oheň.
"Ako si môžeš myslieť, že by ma tamto hnevalo? Urobil by som to znovu, len aby si bola v bezpečí. Chcem ťa ochraňovať, Sakura. Nenechám, aby ti niekto ublížil," asi som sa práve roztopila a úplne som zabudla na jeho nepríjemné správanie spred pár minút. Začervenala som sa, cítila som to. Rýchlo som sa opäť sklonila k jeho rukám.
"Ďakujem," ani som necítila kedy sa moje pery pohli, keď som to vyslovila, ale bola som rada. Ruku, ktorú už mal ošetrenú zdvihol a donútil ma, aby som sa na neho pozrela, keď mi zatlačil na bradu.
"Za toto mi už nikdy neďakuj," zašepkal a musela som zažmurkať prekvapením. Prikývla som len tak, koľko mi to jeho ruka dovoľovala, zatiaľ čo mi palcom prechádzal po spodnej pere. Bože... chcem ho pobozkať. Prosím, kľudne aj zhorím v najhorúcejšom pekle, ale chcem ho pobozkať.
Potom sa usmial a pustil ma. Stále som sa na neho dívala.
"To ja ďakujem, že si sa o mňa postarala, nikto to pre mňa neurobil... ešte nikdy," potom sa zdvihol a venoval mi jeden z jeho roztomilých pokrivených úsmevov. Nahádzal veci do tašky a vydal sa to odniesť do kúpeľne. Chrbtom som sa zvalila do pohovky a zaborila sa čo najhlbšie som mohla.
Kriste, ja som ho chcela pobozkať, hoci som si sľúbila, že... vlastne som si nič nesľúbila. Ale nemôžem mať takéto myšlienky. Nemôžem ním byť pobláznená.
O chvíľu sa vrátil a sadol si vedľa mňa.
"Práve mi volal Naruto, chcel by zostať s Hinatou a rozprávať sa, takže sú u nej," díval sa na kozub oproti nám a ja som vedela, že dnes zaručene nechcem ísť do sídla. To, že bolo obrovské neznamenalo, že nemám izbu rovno pri nej. Aj keď, pochybovala som, že by urobila takú vec tak skoro, ale...
Bože, čo si to tu nahováram? Chcem zostať so Sasukem, chcem sa s ním rozprávať... hľadala som výhovorky sama pred sebou.
"Môžeš zostať tu a ráno ťa odveziem k Hinate, keď pôjdem vyzdvihnúť Naruta," práve som si nedobrovoľne, nečujne vydýchla. Sám mi navrhol, aby som zostala. Som zlá, zlá, zlá!
"Nie, mala by som ísť," zdvihla som sa z gauču, nenávidiac sa, že som to skutočne vyslovila. Oberám sa o možnosť viac ho spoznať.
"Počkaj," jeho ruka ma zachytila a stisol mi prsty. Stále sedel a díval sa na mňa.
"bol by som rád, keby si zostala." Bolo to také nevinné a jeho tvár bola až príliš úprimná. Do čerta s tým, moje vnútro vrieskalo blahom a tancovalo hula hula.
"A čo rodičia?" ešte stále som váhala, snažila som sa byť dobrá, ale on mi to kazil.
"Prídu až zajtra okolo obeda," fajn, práve som úplne zlyhala. Aspoň sa môžem so Sasukem porozprávať o Narutovi.
"Dobre," pousmiala som sa na neho a nemu sa mierne nadvihli kútiky úst. Potom si ma premeral a stále ma držiac za ruku, vstal a začal ma ťahať po schodoch hore.
"Čo to robíš? Kam ideme?" zmätene som sa obzerala a klopýtala som za ním, dávajúc si pozor, aby som mu nešlapala na päty.
"Do mojej izby," odpovedal bez náznaku emócie a díval sa rovno pred seba.


 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Taurin Taurin | 29. července 2014 v 23:56 | Reagovat

8-O prvá myšlienky čo mi prebehla hlavou, keď som dočítala bola "Chcem mať Mestekovu doma, nech mi porozpráva celý tento príbeh." ja ani neviem čo napísať, proste skvelé, páči sa mi ako sa líši tento Sasuke od tvojho na Konohe DE :-D obaja su skvelí :-D
inak ty sviňucha normálne si ma oklamala :-D myslela som si, že ten červený text bude zo Sasukeho pohľadu 8-O
naozaj sa mi páči ako píšeš takéto veci si super spisovateľka 8-) 5* teším sa na ďalší diel :-P škoda, že ich tu nedávaš každý deň

2 em em | 30. července 2014 v 0:29 | Reagovat

To je krásný :3 úplně to hltám :D přespí tam, přespí tam :3 yey :3 oživte někdo tohohle Sasukeho a pošlete mi ho expres :D

3 sameta sameta | 30. července 2014 v 0:45 | Reagovat

[1]: Opa :D ten červený text tam byť nemal, preskočilo mi to :D moja chyba a ospravedlňujem sa, že som ťa nepriamo a neúmyselne oklamala :D Každopádne, veľmi ma teší, že sa ti obaja páčia :D Tento Sasuke je úplne iný ako Sasuke v Narutovi, ale som aj tak rada, že sa ti páči aj keď jeho povahu úplne nevykreslujem :) Čo sa týka prerozprávania, na to si budeš musieť počkať, ale keby ti to mám všetko rperozprávať, bolo by to na celý deň určite koľko toho plánujem ešte :D

[2]: :3 Prespí, prespí :D

4 Nanashi Nanashi | 30. července 2014 v 8:34 | Reagovat

Prvý dojem keď som videla nový diel "Ďalší diel tak skoro...yay" :D Okamžite som sa ho jala čítať a nemám slov. Tie Sakurine myšlienkové pochody nemajú chybu, tiež mávam neraz podobné, také sarkastické poznámky k sebe. Sasukeho výkyv nálady ma toľko neprekvapil, čakala som, že bude taký typ, ale i tak je super a chcela by som ho mať doma. Hehe, spolužiačky by pukli závisťou :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama