Reset 1 - Hinatin príchod domov a nemilé prekvapenie

7. července 2014 v 15:56 | Mešteková |  Reset
Neviem prečo, ale nakoniec som sa rozhodla pridať sem túto poviedku, ktorá je na Konohe. Každý týždeň pridám 2 časti, plus budem pridávať aj Osud a možno neskôr doplním tento blog aj o Dangerous Existence. Najskôr som sem tieto poviedky nechcela dávať, ale dnes som sa rozhodla, že ich sem dám - nepýtajte sa ma prečo a ani ty Tanaris, neviem :D. Tak snáď si užijete túto poviedku o dievčati, ktoré je zasnúbené proti svojej vôli.

Hinata Hyuuga - to je moje meno a toto je môj príbeh.
Po Štvrtej Veľkej vojne ninjov som bola šťastná, konečne. Samozrejme, mala som k tomu dôvod.
Naruto, moja detská láska, môj hrdina, človek ku ktorému som vzhliadala si uvedomil, že ma miluje... teda, lepšie povedané miloval... do istej udalosti.
Môj otec bol proti môjmu vzťahu s Narutom, hoci sa mal už čoskoro stať Šiestym Hokagem.
Boli sme spolu presne rok. Pre mňa to bol ten najšťastnejší rok môjho života. Vyzeralo to tak, že konečne môžme žiť v pokoji.
Madara padol, Obito - hoci on mal dobré úmysli a chápem jeho bolesť a smútok, tak toho láska k žene a nenávisť k priateľovi dohnala až k smrti.
Je mi ho veľmi ľúto, no bol jednou z príčin nášho utrpenia.
Keď skončila Štvrtá Veľká vojna ninjov, zomrelo veľmi veľa ľudí... nám blízky priatelia.
Zomrel Neji, ktorý pre mňa bol ako môj vlastný brat a ktorý mi bol jedným z najlepších kamarátov.
Keď sme sa vrátili do dediny, všetci sme smútili za ľudmi ktorých sme stratili. Chouji, Shikaku, Tsunade, Ten ten aj Sasukeho brat Itachi... a mnoho ďalších ninjov s odvážnym srdcom a rodinami, ktoré na nich nikdy nezabudnú.
Keď sme sa vrátili a ja som bola opäť doma, otec, ktorý bol ťažko ranený bol v nemocnici a mal zakázané návštevy. Hanaby to veľmi ťažko znášala a mne nezostávalo nič iné, iba čakať na správy. Keď som v noci okolo druhej nadránom ležala v posteli a len tak hľadela na strop, aj keď som bola veľmi unavená, nemohla som zaspať. Pred očami som mala všetko to čo som videla na bojisku. Krik, bolesť, krv, smrť... Zrazu ma ale z myšlienok vytrhlo klopanie. Ale nie na dvere, ale okno. Opatrne som sa k nemu priblížila a všimla som si iba blonďaté vlasy a modré oči, ktoré sa na mňa pozerali. S Narutom sme sa ani nemali kedy porozprávať, bolo toho veľa čo bolo treba spraviť a ja som bežala hneď do nemocnice za otcom. A teraz, zrazu prišiel. Sem, do Hyuuga sídla a za mnou! Uprostred upršanej noci. Rozbušilo sa mi srdce a myslela som, že hneď na mieste zamdliem, ale tie časy už sú preč. Pri pohľade na Naruta už nezamdlievam.
V tú noc sme sa dlho rozprávali, snažil sa ma rozveseliť a zostal pri mne až kým slnko nevyšlo spoza kopcov.
V ten deň sme dostali správy z nemocnice, že otec je v poriadku a čoskoro sa vráti domov.
A v ten deň sa vlastne začala moja rozprávka. Aspoň som si tak myslela. Keď sa otec dozvedel, že ja a Naruto sme spolu, strašne vyvádzal a vrieskal. Nepáčilo sa mu to, pretože ako mi povedal, pre svoju dcéru, váženú Hyuugu si predstavoval po boku úplne iného muža, ale ja som sa s ním neprestala stretávať aj cez vyhrážky.
Naruto mi dal veľa, ale vzal mi srdce.
A čo bolo s ostatnými? Sasuke, ten mal svoj vlastný tým a chodil s nimi na misie, arogancia ho neopustila a ani jeho ľadové správanie a Naruto sa často smial, že jeho zverenci z neho mali občas strach.
Sakura pracovala v nemocnici a pomáhala ľuďom. Ino stále vypomáhala v kvetinárstve a pri tom plnila misie a Shikamaru odišiel do Suny za Temari.
Neskôr, keď sa Naruto stal Hokage, náš vzťah ochladol. Viac a viac času trávil v kancelárii a mala som pocit, že sa mi vzďaľuje. A nebol to iba môj pocit. Keď sme boli spolu, nemali sme si už čo povedať. Mlčal, alebo robil hlúposti, na ktorých som sa smiala i keď nútene. Keď ma pobozkal, už to nebolo ako pred tým. Netočila sa mi hlava a srdce mi nešlo vybuchnúť od radosti.
Každý krát keď som mala byť s Narutom mala som strach, že sa bude všetko zhoršovať a aj sa zhoršovalo. Nakoniec medzi nami nebol žiadny kontakt, ani fyzický, ani slovný.
Až neskôr som zistila, presne v deň kedy sme mali osláviť rok, ktorý sme boli spolu, že Sakuru, ktorú Sasuke znovu nepríjemne odmietol - žiadne dievča pre neho asi nebolo dosť dobré - vohnalo do Narutovej náruče a on ma s ňou podviedol.
Vždy som tušila, niekde hlboko v srdci som cítila, že Naruto Sakuru stále miluje a bola som taká hlúpa a naivná, že som samu seba klamala.
Keď som sa to dozvedela, Naruto mi nebol schopný povedať nič iné, iba ,,Prepáč."
A hoci predo mnou ronil slzy a ľutoval to - a ja som tiež plakala, bolelo to, tak strašne to bolelo - vedela som, že zničil, zadusil a pošliapal moju lásku k nemu. Zobral moje srdce, rozdrtil ho a kopol mi ho naspäť.
Nevládala som sa s ním rozprávať, otočila som sa na päte a vybrala som sa preč, čo najďalej od neho a hoci sa ma snažil zastaviť, Kiba, ktorého som si so sebou zobrala ako podporu, keby som sa náhodou zosypala vo chvíli keď mi to potvrdí, mu od nervov takú vrazil, až Naruto odletel ani neviem kam. Radšej som sa ani neobzrela. Chcela som aby cítil aspoň z časti takú bolesť ako ja. A Naruto? Ten sa vôbec nebránil. Vedel, že si to zaslúži.
Celé dni som preplakala až som sa nakoniec rozhodla, že musím odísť z Konohy a od spomienok.
Vtedy som odišla do Suny na päť mesiacov len aby som sa mohla konečne dať do poriadku.
Gaara mi v tom období bol veľkou oporou. Trávil so mnou každý voľný čas a stále ma zamestnával, aby som na to nemyslela.
Naruto prišiel do Suny žiadať o odpustenie, ale Gaara, ktorý sa stal mojim najlepším priateľom mu vysvetlil, aby radšej odišiel a nechal ma na pokoji.
Osemnáste narodeniny som ešte stihla osláviť v Sune no potom som sa musela vrátiť, pretože odrazu prišla naliehavá správa z Konohy, aby som sa vrátila domov. A to hneď. A keď som tam prišla, čakala ma nemilá správa.
Som zasnúbená. A ani nepoznám svojho snúbenca. Nevybrala som si ho a je to ešte aj proti mojej vôli.
Len čo sa otec dozvedel, že nie som s Narutom a netajil sa svojou radosťou, očividne začal spriadať plány... a hlavy rodiny sa dohodli, že zosobášia svoje ratolesti.
Musela som tú správu prijať so stiahnutým chvostom.
Mojou povinnosťou bolo už od chvíle kedy som sa narodila, aby som rozšírila klan, či už to bude s láskou, alebo bez nej.
A tak som sa obliekla do svojich najlepších šiat. Vonku bolo teplo, začínalo leto. Bol posledný Júnový víkend.
Dala som na seba biele hodvábne šaty po kolena so špagetovými ramienkami a musela som si dať make-up, ktorý zvyčajne nepoužívam, ale tvár som mala fľakatú od sĺz a musela som to nejako zakryť. Nakoniec som nahodila perfektne vycvičený úsmev a zišla som dolu do obývačky kde som mala spoznať svojho nastávajúceho. Nohy sa mi triasli a dlane potili od strachu.
A keď som zišla dolu po schodoch a zbadala som ho ako sedí na pohovke... takmer som omdlela. Toto musí byť veľmi zlý žart.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama