Červenec 2014

Death note

30. července 2014 v 12:00 | Sabaku no Tanaris |  Dôležité informácie ( NOVINKY )
Ahojky... :)

Pred pár dňami som konečne dopozerala Death Note. Nevidela som to dávno a tak som si povedala, že si to kuknem znova. Je to tak božské anime! :) Spolu s Fullmetal Alchemist je najlepšie. Samozrejme je tu aj Naruto, ale každý, kto sa v tom trocha už pochybuje...vie svoje ;). Preto by som vám chcela doporučiť toto skvelé anime, ktoré je plné prekvapení. Je to vážne sugoi !!! :3 Je to o tvz. zápisníku smrti. Ak doň napíšete meno osoby, tak zomrie. Nájde ho jeden mladý chalan a tým celý príbeh začína. Toto anime je navyše aj filmovo spracované do troch movies, pričom dve z toho sú podľa anime...takmer podľa anime. :) Ja som sa rozhodla napísať FF na Death note, ktorá sa bude zamieravať na Mella a L. Ak sa skutočne do nej už pustím, tak budem sem hádzať diely. :)

Vzorný študent menom Yagami Light sa vďaka death notu zatúži stať Bohom a zmeniť svet tým, že zabije zločincov. V ceste mu stojí najlepší detektív na svete, ktorého meno nikto nevie. Vystupuje pod prezívkou L. Po stretnutí týchto dvoch mladíkov začne intelektuálna bitka...


Tu je odkaz na website Shirai.cz: http://shirai.cz/anime-zobraz/312/death-note/


Mojich pár obľúbených postáv Líbající


Toto je Mello...je jeden z kandidátov na nástupcu najlepšieho detektíva na svete. Má veľmi prchkú povahu a odkedy má tú jazvu na tvári, tak je hrozne kawaii :3. Milujem tento jeho pohľad :-*




Ďalej tu máme...samozrejme, to by sa inak nedalo - úžasného L! Milujem na ňom úplne všetko! Pod fotku L-a dám aj foto herca, ktorý ho hral v Death Note Movie. :-*



L v podaní Matsuyamu Kenichi...




Ďalší chytrolín s prezívkou N...



Táák... to by bolo asi všetko ;). Skutočne vám to doporučujem a navyše to nie je žiadne zdĺhavé anime. Žiadnych 100 dielov...ani 50. :) Táto séria má 37 DIELOV a je spravená podľa mangy. Ak teda sa rozhodnete, tak prajem príjemný zážitok ;).

Veríte v osud? 12. diel

29. července 2014 v 19:03 | Mešteková |  Veríte v osud?
Úprimne ľudia, pučím oči! ĎAKUJEM za úžasné komentáre a nakopáva ma to k tomu, pridať ďalší diel :) Tak si ho užite, snáď som sa vám dostatočne odvďačila :)


"Vyveďte ho von a zariaďte, aby sa sem už nikdy nevracal," ozval sa Sasukeho autoritatívny hlas a cítila som, ako rukou niečo urobil a hneď ju zasa položil na moje kríže. Predpokladala som, že asi hovoril na ochranku. Potom som si uvedomila, že ma ťahá. Pohybovali sme sa, ale nevnímala som nič.
Až mi zrazu na polonahé telo udrel chladný letný vzduch a ochromil ma. Sasuke odo mňa odstúpil, chytil ma za ruku a ťahal ma k autu. Nič nevravel a ja som sa nechala dotiahnuť až k čiernemu Range Roveru. Otvoril dvere spolujazdca a doslovne ma vysadil na sedadlo, aj keď som to bola schopná urobiť sama. Zabuchol dvere a o pár sekúnd sedel vedľa mňa a držal mi tvár v rukách, očami skenujúc slzy, ktoré som si nestihla zotrieť z líc hoci som už prestala plakať jak malé decko.
"Si v poriadku?" jeho dych narážal do mojej tváre a oviala ma vôňa tonicu. Potom mi palcom zotrel slanú kvapku a ďalej sa na mňa díval, až kým som sa neodhodlala odpovedať.
"Áno," zamrmlala som a chytila jeho ruky, "len som mala veľký strach," až teraz keď som odpovedala vydýchol vzduch z pľúc a stisol svoju spodnú peru medzi zubami, keď vrtel hlavou zo strany na stranu. Potom sa mu zdvihli kútiky.
"Tušil som, že tieto šaty z teba budú robiť žiaducu, mal som na teba lepšie dozerať. Postaral som sa o to, aby už nikdy nevstúpil do toho klubu," pustil moju tvár a oprel sa do svojej sedačky, zakláňajúc hlavu dozadu. Stlačila som ruky do pästí, keď som sa odklonila a ucítila som čosi lepkavé. Pozrela som sa dolu a musela si ruku priblížiť viac k očiam, aby som zistila, že je to červené. V panike som sa pozrela na Sasukeho. On mu ublížil!
"Krvácaš," hlas sa mi takmer zlomil, keď sa Sasuke na mňa pozrel a zdvihol hánky, aby mi ich ukázal.
"To je v poriadku, vždy si to musí vybrať svoju daň, sú to len kĺby," pokúsil sa ma upokojiť, ale ja som sa dívala na jeho ruky, koža roztrhnutá, pramienky krvi vytekajúce a obaľujúce jeho prsty.
"Musím ti to ošetriť," zašepkala som odhodlane a zapásala sa. Sasuke na mňa zdvihol prekvapujúco obočie.
"Musíš zavolať Hinate a Narutovi, aby nastúpili, pôjdeš k nej a tam ti to ošetrím," Sasuke vydal zo svojho hrdla zvláštny zvuk, niečo ako uchechtnutie pred tým, než dal kľúč do zapaľovania, naštartoval a vycúval z parkovacieho miesta.
"Čo to robíš?" strelila som po ňom pohľadom, ale on vyzeral byť v pohode, dokonca príliš uvoľnený.
"Beriem ťa k sebe domov, Naruto zoberie taxík a odvezie Hinatu,"
"A-ale, načo?" chrbticou mi vystrelila nervozita a zadrapla sa do mňa, cítila som sa v pasci. S ním, z tohto nevycúvam.
"Pretože si rozrušená a nenechám Hinatu, aby ťa utešovala, chcem to urobiť sám," pozrel sa na mňa kútikom oka a vyrazil mimo hlavnú cestu, niekam do lesa. Idem s ním do lesa, v noci... mimo Konohu. Čo ak mi chce niečo urobiť? Bože, veď sa za mňa práve pobil, čo mi šibe? Zavŕtala som sa čo najhlbšie do sedačky a plytko dýchala, keď som sa dívala pred seba. Okolo nás bola tma, samé stromy a pred nami bolo vidieť len lesnú cestu po ktorej sa jeho auto kymácalo. A odrazu som zbadala v diaľke niečo veľké, neboli tam stromy ale veľký priestor a uprostred stálo čosi obrie. Svetlo auta dopadlo na dom obložený drevom, ktorý mala dve podlažia a veľké klenuté okná. Vyzeral elegantne a obrovská terasa nás vítala s veľkými kvetináčmi plnými kvetov z ktorých mesiac vytiahol všetku farbu.
"Takže?" sedeli sme v tme v aute a snažila som sa ukorigovať svoj dych. Som u Sasukeho doma. A vyzerá to tak, že je tu sám. Som u neho... nikdy som si takéto niečo nepredstavovala.
"Takže čo?" myslím, že nadvihol obočie. Nevidela som mu do tváre, bolo tu absolútna tma. Dostala som nostalgický pocit. Nie... vtedy to bol Cam...
Medzi nami hustlo prostredie, myslím, že si to aj on uvedomil. Ts, bodaj by nie. Určite zo mňa sála horúčava.
"Žiadny rodičia, ani brat?" spýtala som sa, keď sa mi podarilo prečistiť si hrdlo, no môj hlas takmer zlyhal. Paráda, len nech cíti tú nervozitu a potom... potom od hanby omdliem, pri najlepšom.
"Môj brat sa tu zdržuje len cez víkendy, ale tento je výnimočne v meste. A moji rodičia chodia po benefičných večierkoch a rôznych udalostiach," počula som, ako si odopol pás.
"Ehm, dnes som na toaletách počula Karin," čo?! Do pekla, čo to tu točím?! Kedy sa mi v hlave vynorila taká myšlienka? Mala som ho nechať vystúpiť a nie ju sem ťahať.
"Áno?" nabádal ma, aby som pokračovala a ďalej sedel v tme, dívajúc sa cez predné sklo. Nebol nadšený z toho, že som vytiahla túto tému. Nemala som s tým začínať, ale už to nezachránim.
"Žiarli," takmer som zašepkala.
"Žiadna novinka, budem musieť dúfať, že si nájde nový objekt," odvrkol si a následne vystúpil z auta. Chvíľu som tam sedela, vstrebávajúc jeho slová. Mala som dojem, že si ho neprávom nárokuje... Natiahla som sa aj ja pre svoju pracku, ale tým, že zatvoril dvere, svetlo, ktoré na chvíľu zažiarilo hneď zhaslo a ja som nevedela rukou našmátrať zapínanie.
"Do pekla," zakliala som naštvaná, že som taká neschopná, keď v tom sa otvorili dvere na mojej strane a ja som sa mohla pozrieť na Sasukeho, videla som ho len matne, ale aj to mi spôsobovalo divné veci so žalúdkom.
"Ja, ehm... mám problém, neviem sa..." bolo mi trápne to povedať a ukázať mu, aká som domotaná, ale on to očividne pochopil aj bezo mňa.
"Ukáž, pomôžem ti," tým, že auto bolo vyššie a načahoval sa cezo mňa, takmer položil svoje telo na moje. Bolo medzi nami snáď len pár milimetrov, ktoré sa snažil udržať. Ale aj to stačilo, aby sa mi zasekol dych. Ach... sakra, mohol tak úžasne voňať? Šikovnými rukami - hoci boli doráňané - niečo robil a pri tom si dával pozor, aby ma neušpinil od krvi. Dívala som sa na jeho rozcuchané vlasy, ktoré teraz spočívali rovno pod mojou bradou a mala som chuť zaboriť do nich prsty. Skôr ako som stihla presvedčiť svoj telo, aby nerobilo blbosti sa našťastie Sasuke odklonil a ja som bola voľná. Och, vďaka Bohu. Nesmiem mu dovoliť, aby sa ku mne tak blízko zasa dostal, hoci aj nepatrne. Je to príliš... osobné a mätúce. A okrem toho, ovláda ma túžba, ktorá mi spaľuje celé vnútro a z hlavy sa mi určite kúri a musí to vidieť, nie je šanca aby voči tomu bol slepý.
Tvárila som sa, akoby sa nič nedialo a natočila sa tak, aby som mohla vystúpiť. Ako mám do čerta v opätkoch zostúpiť z tohto auta tak, aby som si nezlomila minimálne členok keď je tu očividne štrková príjazdová cesta? Ach, ďalší trapas... a práve som úplne zlyhala na snahe držať si ho od tela. Krása.
"Mohol by si... prosím," zakopem sa... alebo nech ma niekto zahádže šutrami. Bez jediného slova mi podal ruku a ja som chcela zomrieť, takmer som zafňukala od toho, aká som bola na seba nahnevaná a zanariekala od blaha, ktorý sa mi roprestrel po celom tele ,keď vsunul jeho teplú dlaň do mojej, hoci som cítila zaschnutú krv, ale nevadilo mi to. Bola to LEN krv a ja som sa chystala na medicínu.
Zoskočila som dolu, zavrávorala, ale našťastie som udržala rovnováhu. Pustil ma, akoby som ho popálila a na moment ma to zamrazilo na mieste. Urobila som niečo zlé?
Potom vytiahol z vrecka mobil, ktorý mu svietil. Asi mu prišla správa, to preto ma tak rýchlo pustil. Modré svetlo ožiarilo jeho tvár a ja som zbadala, ako mu stvrdli črty. Nevyzeral potešene, povedala by som, že ho niečo riadne naštvalo. Rýchlo si ho zastrčil späť.
Nepovedal jediné slovo, dokonca sa na mňa ani nepozrel keď zabuchol dvere tak silno, až som nadskočila. Mala som dojem, že z neho sršala agresivita, takmer ma to donútilo cúvnuť. V bare bol jeho útok rozvážny, nič ho nevyviedlo z mieri... možno je toto nejaká oneskorená reakcia. Teraz som si nebola istá, či bol dobrý nápad nastúpiť do toho auta. V hrudi mi narástol malý strach.
Videla som jeho čiernu siluetu keď sa ku mne obrátil chrbtom a začal kráčať k domu. Čím bližšie bol, tým viac som bola zmätená. Každý jeden krok, ktorý odo mňa urobil ma bolel a to ma štvalo.
Čo to robí? To ma tu mieni nechať? Aby ma zožrali vlci, alebo medvede, alebo... alebo aby som sa odtiaľto vydrala späť, keď ani neviem kde presne som? Uvedomovala som si jednu a veľmi podstatnú vec: Bola som hlboko v lese. V Hinatiných šatách a... och, opätkoch! Takmer som zabudla!
Štrk lietal okolo jeho nôh a škrípal mu pod podrážkami. Dostal sa až ku schodom a potom sa zrazu zaplo svetlo - očividne nejaký pohybový senzor - a ja som takmer oslepla, musela som si zakryť oči. Keď som si ako tak privykla, počula som ako spravil zopár krokov ku mne.
"Ideš, či ti mám pomôcť?" vyštekol na mňa až som zalapala po dychu. Vybíja si na mne svoju frustráciu. Odrazu mi chýbal Cam, ten po mne neštekal ako na psa.Pošúchala som si ramená, ovial ma chlad. Samozrejme, že som si nechala sveter v bare, klasika...

"Nepotrebujem tvoju pomoc," odsekla som neprimeraným tónom, pretože som vedela, že toto už dôjdem sama a nemienim ho nechať, aby si na mne vylieval svoju zlosť. Kráčala som k nemu, s hlavou hrdo vztýčenou, pripravená na... vlastne ani neviem. Len sa mi obrátil chrbtom a začal kráčať po drevených schodoch. Na moment ma napadlo, že sa ho spýtam, čo sa deje. Ale potom som si to rozmyslela. Ak by chcel, povie mi to sám od seba.
Šla som za ním a pohľadom mu vypaľovala dieru do chrbta. Netušila som, že jeho nepríjemná stránka ma tak odradí. Nikdy pred tým na mňa taký nebol, desilo ma to.
Sasuke pichol kľúč do sklených dverí a otvoril ich. Takmer som prehodila sarkastickú poznámku, keď mi podržal dvere. Len čo sme boli dnu, zapol svetlo a myslím, že sa celé prízemie rozsvietilo, nie len vstup. Stála som vo veľkej hale, kde sa nachádzal šatník a botník a zopár kresiel. Pôsobilo to na mňa milým dojmom.
Vyzul si topánky a ja som sa chvíľu trápila s ramienkami na tých mojich, než som ich konečne skopla a takmer som zastonala od úľavy. Nikdy som nemala rada opätky. Ach, tá sloboda! Bolo to, akoby som zhodila okovy a kopytá dohromady.
Bez slova som ho nasledovala cez chodbu až do obývačky, ktorá bola zariadená v béžovej a hnedej farbe. Vpravo bol veľký kozub, ktorý priam lákal, aby sa v ňom zakúrilo.
Hneď oproti mne bola presklená terasa, ktorá bola otočená do lesa a musel tam byť cez deň krásny pohľad. Ani by som sa nedivila, keby odtiaľto pozoroval srnky a jelene, či inú divú zver ako sa tadiaľ presúva.
Za mnou, rovno vedľa vsupnej chodby bola pripojená veľká kuchyňa s jedálňou, celé to tu bolo otvorené. A potom tu boli točité schody z dreva, ktoré viedli hore a dokonca tam boli schody aj do suterénu.
"Chceš niečo na pitie?" ozval sa po prvýkrát od kedy sme vošli do domu... žiadne: Vitaj u mňa, alebo: Tak, tu bývam.
"Nie, vďaka, radšej by som bola, keby som ti mohla ošetriť tie ruky, pretože ma užiera vina za to, že si si rozbil hánky," len dúfam, že ich nemá prasknuté. Pozrela som sa na Sasukeho, ktorý zmizol vo dverách, ktoré som si ani nevšimla hneď vedľa schodov. Kvalitka... to je také jeho, zdúchnuť a nepovedať ani slovo, alebo vyštekávať po mne otázky. Na moment mi prešiel chrbtom hnev.
Stála som na mieste, hoci by som si najradšej sadla, ale tvrdohlavo som odmietala urobiť jediný krok, až pokým nevyšiel. Trvalo mu to trošku dlhšie, ako som čakala a ja som už začínala bojovať s presvedčením, že by som sa na neho mala ísť pozrieť.
Vošiel do obrovskej obývačky s bielou taškou v rukách a položil ju na stolík.
"Čo tam tak stojíš? Poď sem, nie?" jeho tón bol už omnoho prijateľnejší a tak som sa pohla a sadla si na pohovku vedľa neho, odsúvajúc hnedé dekoračné vankúše.
Otvorila som tašku a povyťahovala všetky potrebné veci, chcela som aspoň trochu zmierniť fakt, že sa kvôli mne pobil a odvďačiť sa mu.
A ešte ma aj hrýzli výčitky... to mi bolo treba.
"Ukáž mi ruky," zašepkala som potichu. Bála som sa mu pozrieť do očí, nechcela som tam nájsť hnev na niečo alebo na niekoho. Možno na mňa. Možno ho naštvalo, že sa kvôli mne musel pobiť. V klube jeho otca... určite sa mu to donesie a zaručene z toho jeho otec nebude nadšený. Zovrelo mi žalúdok.
Obe ruky mi vložil do mojich a ja som sa nad ne sklonila. Mal zmytú krv a boli ešte vlhké, sem-tam pokropené kvapkami vody.
Nikdy som nevidela hánky tak dorezané a zničené ako u neho. Vždy to boli odreniny, ranky, ale toto... akoby mlátil neprestajne do steny, deň a noc v kuse. Zobrala som si vatový tampón na ktorý som vyliala dezinfikačný prostriedok a priložila som mu ho na ruky. Ani sebou netrhol, aj keď som si bola istá, že to štípalo.
Čistila som mu to sústredenejšie ako si to vyžadovalo, ale to len preto, lebo napäté ticho mi drásalo nervy. Ešte sa mi nestalo, že by som s ním bola v jednej miestnosti od kedy som to o ňom zistila a ešte k tomu, keď vo vzduchu cítiť negatívne napätie.
Zachveli sa mi ruky a nespokojne som sa pomrvila.
"Sakura," jeho hlas bol ako prásknutie bičom, príliš hlasité.
"Hmm?" stále som sa dívala na tie ruky.
"Nechcel som na teba vybehnúť, neuvedomoval som si to," stále som sa na neho nedívala, vstrebávala som jeho slová. Ale, ale... niekto si uvoľnil káblik a došlo mu, že čosi prepískol?
"Ospravedlňujem sa za to, akým tónom som na teba hovoril," povedal po chvíli, keď si uvedomil, že nič nehovorím. Pozrela som sa na neho a videla, že to myslí vážne. Jeho čierne oči sa na mňa dívali a tvár bola vážna ako vždy, no vyžarovala z neho úprimnosť.
"To je v poriadku, predpokladám, že ťa niečo naštvalo," zamrmlala som, keď som opäť sklonila hlavu a pokračovala v práci.
"Hej, jedna správa môže pokaziť náladu, ale to neospravedlňuje moje chovanie." prikývol a ja som mierne nadvihla obočie. Celkom som pochybovala, že ho naštvalo práve to. Muselo to byť skutočne... zlé. Nemala som pocit, že by ho mohlo niečo len tak dostať na hranu hnevu.
"Teba nahnevala správa? A čo tá bitka?" zaklonila som hlavu viac dozadu, aby som sa na neho mohla lepšie pozrieť.
"Bitka?" on sa zasa naklonil viac ku mne, aby bol bližšie a ja som sa skoro scvrkla pod jeho planúcim pohľadom. Ako čierny oheň.
"Ako si môžeš myslieť, že by ma tamto hnevalo? Urobil by som to znovu, len aby si bola v bezpečí. Chcem ťa ochraňovať, Sakura. Nenechám, aby ti niekto ublížil," asi som sa práve roztopila a úplne som zabudla na jeho nepríjemné správanie spred pár minút. Začervenala som sa, cítila som to. Rýchlo som sa opäť sklonila k jeho rukám.
"Ďakujem," ani som necítila kedy sa moje pery pohli, keď som to vyslovila, ale bola som rada. Ruku, ktorú už mal ošetrenú zdvihol a donútil ma, aby som sa na neho pozrela, keď mi zatlačil na bradu.
"Za toto mi už nikdy neďakuj," zašepkal a musela som zažmurkať prekvapením. Prikývla som len tak, koľko mi to jeho ruka dovoľovala, zatiaľ čo mi palcom prechádzal po spodnej pere. Bože... chcem ho pobozkať. Prosím, kľudne aj zhorím v najhorúcejšom pekle, ale chcem ho pobozkať.
Potom sa usmial a pustil ma. Stále som sa na neho dívala.
"To ja ďakujem, že si sa o mňa postarala, nikto to pre mňa neurobil... ešte nikdy," potom sa zdvihol a venoval mi jeden z jeho roztomilých pokrivených úsmevov. Nahádzal veci do tašky a vydal sa to odniesť do kúpeľne. Chrbtom som sa zvalila do pohovky a zaborila sa čo najhlbšie som mohla.
Kriste, ja som ho chcela pobozkať, hoci som si sľúbila, že... vlastne som si nič nesľúbila. Ale nemôžem mať takéto myšlienky. Nemôžem ním byť pobláznená.
O chvíľu sa vrátil a sadol si vedľa mňa.
"Práve mi volal Naruto, chcel by zostať s Hinatou a rozprávať sa, takže sú u nej," díval sa na kozub oproti nám a ja som vedela, že dnes zaručene nechcem ísť do sídla. To, že bolo obrovské neznamenalo, že nemám izbu rovno pri nej. Aj keď, pochybovala som, že by urobila takú vec tak skoro, ale...
Bože, čo si to tu nahováram? Chcem zostať so Sasukem, chcem sa s ním rozprávať... hľadala som výhovorky sama pred sebou.
"Môžeš zostať tu a ráno ťa odveziem k Hinate, keď pôjdem vyzdvihnúť Naruta," práve som si nedobrovoľne, nečujne vydýchla. Sám mi navrhol, aby som zostala. Som zlá, zlá, zlá!
"Nie, mala by som ísť," zdvihla som sa z gauču, nenávidiac sa, že som to skutočne vyslovila. Oberám sa o možnosť viac ho spoznať.
"Počkaj," jeho ruka ma zachytila a stisol mi prsty. Stále sedel a díval sa na mňa.
"bol by som rád, keby si zostala." Bolo to také nevinné a jeho tvár bola až príliš úprimná. Do čerta s tým, moje vnútro vrieskalo blahom a tancovalo hula hula.
"A čo rodičia?" ešte stále som váhala, snažila som sa byť dobrá, ale on mi to kazil.
"Prídu až zajtra okolo obeda," fajn, práve som úplne zlyhala. Aspoň sa môžem so Sasukem porozprávať o Narutovi.
"Dobre," pousmiala som sa na neho a nemu sa mierne nadvihli kútiky úst. Potom si ma premeral a stále ma držiac za ruku, vstal a začal ma ťahať po schodoch hore.
"Čo to robíš? Kam ideme?" zmätene som sa obzerala a klopýtala som za ním, dávajúc si pozor, aby som mu nešlapala na päty.
"Do mojej izby," odpovedal bez náznaku emócie a díval sa rovno pred seba.



Veríte v osud? 11. diel 2/2

24. července 2014 v 21:22 | Mešteková |  Veríte v osud?

"Sakura, poď," zavolal ma, ale moje nohy odmietli poslúchať. Proste som zrástla so zemou, inak si to neviem vysvetliť. Zapustila som tu svoje korene a už nikdy sa odtiaľto nedostanem. Len teraz neviem či preto, lebo som v šoku, alebo preto, lebo ma odmietajú poslúchať nohy.
Sasuke si prehrabol vlasy, začínala som mať dojem, že to robí vtedy, keď je frustrovaný alebo nervózny.
Prešiel ku mne, chytil ma za ruku a stisol ju.
"Neskôr ti to vysvetlím," potiahol ma a voila, moje nohy sa pohli! Kráčala som vedľa neho dnu a nevnímala nič, na moment bolo strašné ticho, aspoň tak mi to prišlo a potom si ma k sebe pritiahol bližšie, pretože nás zaplnil priestor plný svetiel, hlasitej hudby, až mi z toho skákali vnútornosti a milióna tiel natisnutých na sebe, ulepených potom od tanca. Bol tu obrovský parket, po bokoch boli samé boxy kde bola kopa ľudí a on ma pevne držal za ruku keď sme sa predierali pomedzi šialený dav. Vynorili sme sa na druhej strane rozľahlého parketu, cítila som, že mám došľapané nohy a niekoľkokrát ma niekto nechtiac štuchol. Sasuke ma ťahal k jednému z boxov na vyvýšenom mieste, okolo sa nik nepohyboval a ja som mala dojem, že to je niečo ako VIP box. Zbadala som tam sedieť Naruta, Hinatu, Siema, Kaidana, Danyho, Riu, Tenten, Nejiho, Ino a ... Karin? Ach... dnešný večer bude katastrofálny.
Dopadla som vedľa Naruta a Sasuke si sadol vedľa mňa, mala som dobrý pocit z toho, že som od Karin na celú dĺžku stola, ale to jej nezabraňovalo vraždiť ma pohľadom. Čo má za problém?
Akási mladá servírka prišla k nám a s úsmevom nás vítala.
"Prinesiem vám niečo?" spýtala sa a zadívala sa na Sasukeho. Uvedomila som si, že sme jediní dvaja, ktorí nemáme pitie pred sebou. Sasuke sa na mňa pozrel a ja som zamrmlala: "To čo vždy,".
"Ľadový čaj a tonic," prehodil okamžite a ja som si v tom uvedomila, že to vyzeralo, akoby sme boli pár. Povedala som to čo vždy a on vedel čo... Pozrela som sa na ľudí, ktorí sa na nás dívali, niektorí mali nadvihnuté obočie, ďalší sa uškŕňali a Karin sa mračila. Ino sa tvárila normálne, nechápem ako ju mohla vystáť.
Kaidan s pohárom akéhosi alkoholu sa na mňa usmial z druhej strany a odpil si. Opätovala som mu úsmev a sklopila pohľad.
Rozhovor sa rozprúdil v plnom a môj vlastný hlas sa stratil, keď som chcela niečo povedať. Mala som na Sasukeho toľko otázok!
Otočila som sa jeho smerom a videla, ako ma pozoruje spod privretých očí cez dlhé čierne mihalnice a v ruke zvieral pohár s jeho pitím. Fajn... vyzeral previnilo, no mal aj prečo!
"Okej, čakám," vyzvala som ho a zložila si ruky na hrudníku. Začínalo mi byť v tom svetri horúco. Bolo tu dusno, príliš dymu, hluku, pary a spotených tiel trejúcich sa o seba na parkete pod nami. Rozopla som si čierny sveter a zhodila ho zo seba, ale nemala som pocit, že by mi to nejako pomohlo, tak som sa napila. Sasuke sa na mňa chvíľu díval, akoby nemohol odtrhnúť oči od miesta, ktoré mi sveter zahaľoval. Skvelé... zíza na moje prsia? Fajn, je muž, ja som mu tiež zízala na hruď aj keď len cez tričko... však mám šaty! Okej, prestaň! Hádala som sa sama so sebou a cítila som sa trápne a myšlienky som mala chaotické.
Zrazu zaklonil hlavu dozadu a pevne zatvoril oči, akoby si prial byť na inom mieste. Potom sa na mňa zadíval a unavene si povzdychol.
"Môj otec to tu vlastní," opäť zdvihol svoje pitie a poriadne sa napil, akoby to čo mi povedal vôbec nestálo za otázky. Veď načo, nie?
"Aha," tým sa mnohé vysvetľovalo, ale to mi došlo aj samo. Pekný a bohatý zároveň... to je hnus, čistá pasca na ženy ako je Karin.
"Otec podniká, vlastní niekoľko klubov po krajine, zopár firiem, také nehnuteľnosti..." vedela som, že náš rozhovor ostatní nepočujú, pretože boli zabratí do vlastných, alebo nás prehlušovala hudba.
"A čo robí tvoja mama?" nebola som drzá? Ale mala som právo to vedieť, ako Cam mi to nikdy nepovedal.
"Moja matka je žena v domácnosti, ale nebýva často doma, otec si ju bráva so sebou na rôzne stretávky," to by sa na ňu celkom hodilo.
"Ako to, že si býval na internáte, keď bývaš blízko?" nemohla som zakryť zvedavosť a trochu arogancie. Ach, asi to od neho chytám...
"Pred tromi mesiacmi som sa presťahoval do Konohy skôr ako rodičia, nevedeli nájsť vhodný dom a ja som už nastupoval do školy, tak som býval zatiaľ na intráku kým sa postupne začali sťahovať, ale po našom incidente," pekne to nazval, "som šiel domov. Držal som sa na internáte dlhšie ako som plánoval, aj keď sme sa vídali, mohol som už bývať doma, ale potom... Videl som, že s tebou nemám šancu hovoriť, lebo si ma nepustila k slovu a tak som odišiel, aj keď veci som si tam nechal. Preto som si pre ne bol včera." Takže on bol na intráku aj keď už nemusel? Kvôli mne?
"Kde ste bývali pred tým?"
"Tokio," takže veľkomesto, z veľkého mesta ísť sem, tak to musela byť riadna zmena.
" Prečo ste sa presťahovali?"
"Tento klub je otvorený polroka, otec tu potreboval na určité veci dohliadať, som zvyknutý sťahovať sa," ktovie koľkokrát sa musel presúvať po celej krajine. Bolo mi ho trochu ľúto. Preto je taký vážny a trochu utiahnutý? Nikde si neudržal kamarátov? Nemal ani čas nájsť si poriadnych kamarátov a utužovať s nimi vzťahy?
Stôl sa striedavo zaplňoval a vyprázdňoval zatiaľ čo som hovorila so Sasukem, Kaidan večne niekam mizol a Naruto sa odrazu rozčúlene posadil vedľa nás.
"Čo tu zasa robí?" vyštekol prudšie, ako som na neho bola zvyknutá a prekvapene som sa na neho pozrela. Hinata si elegantne odpíjala z niečoho v jej pohári, nevedela som to identifikovať a tvárila sa vážne.
"Kto?" spýtal sa Sasuke s nezáujmom, obrátil pohľad na neho a položil si lakte na stôl.
"Karin," zaškrípal zubami. No teraz vážne, čo proti nej má, že ju tak neznáša?
"Je to tvoja sesternica, nebuď nevrlý," upozornil ho Sasuke s prižmúrenými očami a ja som si až teraz uvedomila, že má s Narutom rovnaké priezvisko. A že si ju Sasuke obraňuje, alebo sa mi to zdalo?
"Sesternica z piateho kolena môjho strýka koňa, nie je pravá sesternica, ani neviem koľko generácii nás od seba delí, zdieľame spolu len meno," vyprskol a ja som sa zasmiala nad jeho pomenovaním, nie je normálny.
"Nechaj ju, kedysi asi patrila do partie, nie? Sú tu ľudia, ktorí ju berú, tak nech si s nimi užíva," bol ku všetkému tak ľahostajný, očividne veci ľahšie zvládal. Musím sa to od neho naučiť. Neobraňoval si ju, len mu to jednoducho bolo jedno.
"Sakura, nejdeš so mnou na toaletu?" spýtala sa potichu Hinata a ja som to pochopila ako možnosť na útek. Ich konverzácia asi nebude príjemná. Prikývla som a okamžite sa postavila. Chytili sme sa za ruky, aby nás dav nerozdelil a pretláčali sme sa k priestranným toaletám. Hinata hneď zapadla do kabínky a ja vedľa nej. Práve som sa chystala ísť von, keď som začula naštvané tresknutie dverami o pár rad odo mňa.
"Nechápem, ako je možné, že ju sem priviedol!" akýsi vysoký hlas sa rozčuľoval, keď vyšiel z ďalšej kabínky. Stuhla som a zadržiavala dych. Nejaké dievča malo žiarlivostný záchvat.
"Karin, ukľudni sa. Sasuke je voľný, môže robiť čo chce," a jeje... kvôli nemu. Ino sa ju pokúšala ukľudniť, ale nervózne klopýtanie opätkov po dlaždiciach mi hovorilo, že Karin je ešte viac vytočená a pobehuje hore-dolu.
"Tu nejde o to, ide o to, ako ho mohla zaujať taká úbohá nicka. Čo si s ňou potrebuje užiť v posteli? Pochybujem, že vôbec niekoho mala, snáď je to pre neho niečo zakázané?" zakvičala a potom si pohŕdavo odvrkla a ja som si pritisla ruku na ústa, aby som niečo odporného nepovedala. Do tváre sa mi nahrnula krv od hnevu. Vedela som, že sa bavia o mne, ale nemuseli tu rozoberať intímne veci a moje panenstvo do čerta! Ino mlčala.
"Myslíš, že spolu spávajú?" ďalšie ticho, nevedela čo jej na to má odpovedať. Aspoň ona sa do nás nemotala.
"Vypadnime odtiaľto a poďme sa baviť," vyprskla naštvane a vedela som si predstaviť, ako si posúva okuliare na nose.
"Nechceš ísť zasa zmotávať nejakého chalana, že nie?" Ino sa ozvala vyčítavým tónom, ale odpoveď som už nepočula, pretože obe vybehli z toaliet a na moment sa sem vkradol hluk a hlasitá hudba. Vyšla som z kabínky a pozrela sa na Hinatu, ktorá tiež vyšla v tej istej chvíli.
"Práve si si urobila nepriateľku, mám taký pocit," zašepkala sprisahanecky. Nič iné mi neostávalo, ako myknúť plecami. Ja som jej nič nespravila, nepodarí sa mi to napraviť. Bude na nej, aby sa spamätala. Pozrela som sa na seba do zrkadla, keď som si umyla ruky. Mala som červené líca a zelené oči sa mi leskli.
"Poďme späť," zamrnčala som nespokojne a otvorila dvere, aby Hinata mohla ísť.
Opäť sme sa chytili za ruky a predierali sa späť k davu, keď mi jej ruka vykĺzla, ale už mi to nevadilo, lebo sme boli takmer pod VIP boxom. Hinata sa obzrela, usmiala som sa na ňu.
"Choď, som rovno za tebou," a tak sa otočila a dlhé čierne vlasy za ňou viali ako sa predierala von. Spravila som zopár krokov, keď mi masa tiel zakryla výhľad na jej krásne šaty.
Okolo pásu mi vkĺzli dve obrovské ruky a pritisli si ma na kamenný hrudník. Stuhla som, neschopná pohybu.
"Čo tu robíš tak sama? Poď si zatancovať," drsný hlas sa mi dostal do ucha, keď si otrel pery o moje odhalené plece a tlačil sa proti mne. Cítila som všetko, aj to, čo som cítiť nechcela.
"Nie, vďaka," pokúšala som sa od neho vykrútiť, ale on ma pevne držal, akoby som nevyvíjala dostatočnú silu. Do čerta!
,,Pusti ma." zasyčala som s odstupom. Vôbec si to nevšímal. Už som mu chcela poriadnu vraziť, skutočne som to zvažovala. Dupnutie na nohu a potom kolenom do rozkroku. Môj opätok by mu pekne prevŕtal topánku, tým som si bola istá.
"Pusti ju," chladný tón bolo počuť aj cez tú nehorázne hlasitú hudbu. Sasuke sa objavil v mojom zornom poli s nezúčastneným výrazom, aj keď som vedela, že je úplne napätý.
"Mám tu niečo rozrobené, tak sa choď hrať na hrdinu niekde inde," zavrčala tá hora svalov za mnou až som sa striasla. Nepustí ma len tak.
"Vypadni od nej." upozornil toho chalana so zabijáckym náznakom v hlase až mi naskákali zimomriavky.
"A ty si jej čo? Frajer?" zasmial sa a prezrel si Sasukeho, keď ma pustil - ale tak nepríjemne, že mnou hodilo do boku a takmer som vrazila do tancujúceho páru - a spravil k nemu jeden prudký krok aby ho zastrašil, ale Sasuke sa ani nepohol.
"Poď ku mne," povedal mi a naťahoval ruku, rýchlo som sa dala do pohybu a len tak-tak som sa vyhla pazúrom toho chlapíka, ktorý po mne chňapol, ale zvieral v ruke len vzduch. Okolo nás sa začal utvárať priestor, všetci si všímali možnej potýčky. Sasuke ma chytil za ruku a stiahol za seba v ochrannom geste. Len čo som ucítila jeho ruku a potom som zízala na jeho chrbát, vedela som, že som v bezpečí, ale začínala som pociťovať strach.
Srdce mi vyskočilo až do krku a s ťažkosťami som prehltla. On sa za mňa očividne chystal biť.
"Sasuke, nechaj to tak." povedala som potichu. Ten chalan sa zasmial. Nemala som z neho dobrý pocit. Bol obrovský, mal ryšavé, strapaté vlasy a ostré oči. Nevyzeral, že je normálny.
"Sasuke, počul si ju? Máš to nechať tak. Pôjde si so mnou zatancovať, tak zmizni." Znel takmer unudene, istý si, že tento boj vyhrá. A ja som sa toho obávala tiež, že Sasukemu ublíži.
"Nikam nepôjde." zavrčal Sasuke.
Muž vykrivil posmešne ústa a priblížil sa k nám, keď v tom sa zahnal po Sasukem a ten sa uhol a automaticky sa jeho ruka vymrštila smrtiacim spôsobom, ani som to nestihla zaregistrovať a toho chalana odhodilo do davu. V šoku som až nadskočila. Ten chalan potriasol hlavou a chytil si sánku pred tým, než sa vrhol na Sasukeho, ktorý ma rukou odstrčil čo najviac dozadu. Stála som tam a celá sa triasla. Ľudia sledovali boj, ktorý sa odohrával kvôli mne. Niektorí povzbudzovali, ďalší kričali.
"Sasuke, kašli na to... prosím!" pišťala som a snažila som sa k nim dostať, no niekto ma zozadu zdrapil a snažil sa ma udržať na mieste.
"Nechaj ich," ozval sa Naruto blízko môjho ucha, ako sa skláňal a snažil sa ma donútiť, aby som s ním prestala bojovať. Vzpierala som sa mu, chcela som sa vytrhnúť z jeho železného zovretia, ale bol až príliš silný.
"Naruto, pomôž Sasukemu! Niečo sa mu stane len kvôli mne! Choď niečo spraviť! Zabijú sa!" kričala som na blondiaka, no on len pokrútil hlavou a ťahal ma ešte ďalej.
,,Neboj sa," to bolo jediné čo mi na to povedal. Hnev prevládol nad strachom a pohltil celé moje telo. Podarilo sa mi zvrtnúť tvárou k nemu.
,,Ty si hovoríš jeho kamarát, keď sa ho nezastaneš? Keď mu nepomôžeš? Necháš ho, aby ho zmlátili?!" kričala som po ňom celá zúfalá a besná od strachu. Naruto nadvihol obočie a natočil ma k Sasukemu a tomu chalanovi.
,,Poriadne sa zadívaj a uvidíš, že ten chalan proti nemu nemá najmenšiu šancu." povedal s úplným kľudom a ja som chcela zasa vyprsknúť, keď som si uvedomila, že ten chalan ležal na zemi celý od krvi a snažil sa spamätať z bitky a Sasuke stál nad ním. Ale neznámy sa kupodivu zdvihol a začal opäť útočiť, hoci to bolo neohrabané. Sasuke ho jedným hladkým pohybom zrazil opäť na zem a ja som si spomenula ako hovoril, že ovláda niekoľko bojových umení. Asi sa mi chcelo od úľavy plakať. Obrátil sa mu chrbtom, keď si bol istý, že už nebude útočiť a pozrel sa na mňa.
V tvári mal úľavu a premeriaval si ma, či som v poriadku. Vytrhla som sa Narutovi a prebehla som k Sasukemu. Bez toho, aby som si uvedomila čo robím, som sa mu vrhla okolo krku a objala som ho. Sasuke mi objatie opätoval a sklonil sa ku mne. Bradu si oprel o moju hlavu a ja som mu zatiaľ vzlykala do košele a zvierala som ho oboma rukami. Cítila som jeho srdce ako zrýchlene bije. Tisla som sa k nemu čo najviac to šlo a vychutnávala som si jeho vôňu a blízkosť. Bol v poriadku, bol v poriadku...
Trochu som sa od neho odtiahla a prezrela som si jeho tvár. Bol bez zranenia. Ach...
,,Ani nevieš ako som sa bála! To mi nemôžeš robiť. To bolo prvý a poslednýkrát, čo si takto riskoval kvôli mne." do očí sa mi nahrnuli ďalšie slzy. Pritisla som sa na jeho hruď a opäť som prepadla plaču.
,,Pšššt." tíšil ma Sasuke a pohľadil ma chlácholivo po chrbte.
Celá som sa chvela a nevedela som sa ukľudniť. Počula som, ako sa Naruto rozpráva so Sasukem.

Veríte v osud? 11. diel 1/2

24. července 2014 v 21:11 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ďalší diel tu bude budúci týždeň v UTOROK :)

"Neviem či sa mi chce ísť," zamrmlala som, keď som vošla do izby čerstvo osprchovaná a Hinata ležala v mojej posteli rovnako čistá a naťahovala sa. Ľahla som si vedľa nej a obe sme pozerali do stropu.
"No, rozhodne by si mala ísť. Včera si nemala veľa možností porozprávať sa so Sasukem," obrátila som na ňu hlavu a videla na jej perách vedúci úsmev.
"Myslela si si, že som si to nevšimla?" teraz sa naplno usmievala a ukazovala jamky v lícach.
"Nie si ty nejaká viac odvážnejšia od kedy si bola včera s Narutom?" prižmúrila som oči a hoci sa mi páčila táto nová Hinata, nepáčilo sa mi, že si toľko všíma.
"S Narutom sme kamaráti,"
"A ja som potom rohožka pred dverami..." uškrnula som sa, "že kamaráti," odvrkla som si nahlas a obe sme stíchli. Potom sme obe vybuchli do hlasitého smiechu a trvalo dlho, než sme sa ukľudnili. Utierala som si slzy a držala sa za bolestivo stiahnuté brucho.
"Tak dobre, je to zvláštne. Naruto bol včera v kuse pri mne a ja si jeho blízkosť náramne užívam..." očervenela jej tvár a ja som hneď vedela, že je tu niečo viac. Netlačila som na ňu, poslušne som čakala kým mi to sama povie. Vedela som, že som jediná osoba, ktorej tak dôveruje a hovorí jej všetko. A ja som zasa našla ju. Boli sme odrazu najlepšie kamarátky od kedy sme sa začali baviť v škole a ja som za ňu bola vďačná. Na moment mi stislo srdce, keď som si spomenula na denník odložený v jednej z mojich tašiek. Je to len vec... už žiadne myšlienky, že je to môj jediný priateľ. Konečne som niekam zapadla, všetci sa ku mne správajú normálne a dokonca sa aj rozprávam so Sasukem. Odpustila som mu. Úľavne som si vydýchla.
"Včera mi stále hovoril, že som nádherná," zašepkala a ja som sa usmiala. Hovoriť jej to môže, zatiaľ žiadne sahanie na jej telo, lebo schytá.
"Myslíš, že... sa so mnou len zahráva?" jej otázka ma prekvapila a musela som sa prehodiť na bok, tvárou k nej. Hlavu som si položila na napriahnutú ruku a Hinata ma napodobnila.
"Prečo si to myslíš?" spýtala som sa a znervóznilo ma, že na také niečo myslí. Tiež ma to napadlo, ale... prisahám, že sa postarám o to, aby sa to nestalo. Hinata si to nezaslúži, je príliš dobrá pre tento zlý svet.
"Je populárny, síce sme už skončili školu, ale vždy bude taký... ľudia ho majú radi, myslím, že to chápeš. Sasuke je-"
"Sasuke to má kvôli svojmu vzhľadu a prístupu, je ako nejaký chladný princ, aj keď vie byť milý, to mu musím uznať, ale to, že je taký vážny a nedotieravý, dievčatá vzrušuje a chalani ostávajú v jeho prítomnosti v kľude, lebo vedia, že sa nezaujíma o objekty ich záujmu. Naruto má popularitu pre jeho dobrotu a úprimnosť, nie len pre jeho talent a vzhľad. A Naruto je jediný, ktorý so Sasukem vychádza až tak, že sú najlepší kamoši. Ostatní sa so Sasukem rozprávajú, lebo sú zastrašení jeho osobnosťou a chcú byť radšej jeho kamoši, ako nepriatelia." Myslím, že každý si všimol, že z neho vyžaruje niečo nebezpečné. Naruto bol očividne jediný, ktorý ho bral takého aký je a Sasuke ho prijal do svojho života... rovnako ako mňa - istým spôsobom. A to vďaka Meimu...
"Pokiaľ chceš, môžem sa o tom porozprávať s ním, určite bude vedieť, čo sa preháňa tou blonďavou gebuľou," ponúkla som sa ochotne, pretože sama som sa chcela porozprávať. A to s obomi.
"Fajn," zašepkala a spokojne zatvorila oči. Napodobnila som ju a obe sme ticho odpočívali.
"Sak?" zamrmlala takmer ospalým hlasom a ja som jej odpovedala miernym zahmkaním.
"Mám ťa rada, si skutočne kamarátka, ktorú som nikdy nemala," otvorila som jedno oko a videla na jej perách nežný úsmev. Už sa pomaly prepadala do sna.
"Aj ja teba Hin, aj ja teba..." zašepkala som a zatvorila oči. Potom som počula už len jej tiché oddychovanie.
Prevalila som sa na chrbát a zhlboka sa nadýchla. Keď som pred chvíľou vyslovila tamtie veci o Sasukem, potrebovala som nad tým popremýšľať. Uvedomila som si, že to bola skutočne pravda. Potrebujem ho spoznať, inak asi zomriem. Potrebujem sa dostať cez jeho fasádu. Bol zvláštna a komplikovaná osobnosť. Ale zaujímal ma rovnako ako pred tým. On o mne vedel všetko, ja o ňom príliš málo. Je na čase aby sa to zmenilo.
S týmto uvedomením som sa prepadla do chaotických snov.
"Sakura, vstávaj, mala by si sa obliecť. O hodinu odchádzame," pootvorila som oči a pozrela sa na rozospatú Hinatu, ktorá sedela vedľa mňa s nohami v tureckom sede a svietila mobilom. Až teraz som si uvedomila, že je šero a slnko zapadá. Muselo byť niečo okolo deviatej hodiny večer.
Zmútene som zažmurkala a posadila sa.
"Práve ma zobudila Narutova správa, kde mi oznamoval, že nás príde vyzdvihnúť aj so Sasukem a že sa ide do toho klubu. O desiatej sú tu," vyskočila som z postele, keď mi to oznámila, uvedomujúc si, že som hladná a úplne rozospatá. Odrazu som cítila vzrušenie z toho, že sa uvidím dnes so Sasukem.
"Fajn, tak sa poďme najskôr najesť a potom sa obliecť," navrhla som a otvorila dvere na chodbu, Hinata ma s úsmevom nasledovala. V kuchyni sme natrafili na jej sestru, ktorá sedela za notebookom u jedálneho stola a nikoho si nevšímala. Rýchlo sme do seba nahádzali niečo na jedenie a vybehli sme každá do svojej izby. Keď som za sebou zatvorila dvere, uvedomila som si, že by som sa mala ukľudniť a tak som sa zhlboka nadýchla, chvíľu som zadržala dych a potom som vydýchla. Tak, hneď je to lepšie. Správam sa ako pošahaná a pri tom nemám ani prečo, nechápem čo to do mňa vošlo.
Umyla som si tvár, vlasy som si nechala rozpustené, pretože som ich nechcela zaväzovať. Iba mierne som sa upravila, pretože som neznášala make-up a potom som zvyšok času stála pred skriňou a rozmýšľala, čo si obliecť.
Jemné zaklopanie ma upozornilo, že prišla Hinata v čiernych obtiahnutých šatách po kolená, takže jej ukazovali všetky krivky a mne takmer spadla sánka. Takto plánuje ísť do klubu oblečená?
"Čo?" spýtala sa a premerala samu seba v mojom zrkadle.
"Si si istá, že to je vhodné?"
"Určite áno, okrem toho, treba raz za čas zo seba ukázať aj ženskú stránku." No tak toto sa na ňu nepodobá.
"Kto si a čo si urobila s Hinatou?" zacúvala som viac k oknu a ona sa nad mojimi slovami rozosmiala.
"Chcem byť..." očividne hľadala to správne slovo, ale nevedela ho nájsť a jemne zrúžovela.
"Chceš sa páčiť Narutovi," dokončila som za ňu a ona sa mierne pousmiala.
"Ale čo si oblečieš ty?" spýtala sa rýchlo, akoby chcela zmeniť tému. Ha, vtipné dievča.
"Ešte neviem," pochodovala som pred skriňou a stískala pery.
"Mám jedny červené šaty, ktoré by ti perfektne šli." Zamyslene sa poklepkala ukazovákom po brade a potom sa rozžiarila.
"Hneď ti ich donesiem!" zvolala a už jej nebolo, ani nečakala na moju reakciu. Ja si rozhodne nebudem na seba naťahovať šaty!


O desať minút som stála v hale v červených šatách a topánkach na opätku a frustrovane som vrčala a doprosovala sa Hinaty, aby som sa mohla ísť prezliecť. V istom zmysle sa mi to páčilo, lebo som sa cítila žensky, ale zasa... hanbila som sa chodiť oblečená v šatách. Nebola som na to zvyknutá.
Hinata si ma však nevšímala, len sa usmievala a prehadzovala na seba jemný svetrík, ďalší, čierny podobný tomu jej mi podala. Tak som ho na seba navliekla a prisahala som si, že sa s ňou už nikdy nebudem rozprávať.
"Už sú tu," povedala a otvorila dvere, aby sme mohli vyjsť. So zatnutými zubami som vyšla von a ani som sa neobťažovala nič povedať, či ich pozdraviť, keď som naskakovala do auta, vedľa Sasukeho a protestne som zabuchla dvere. Neunikol mi Sasukeho spýtavý výraz a nadvihnuté obočie, ale nič som nepovedala, ale zazerala som na cestu pred nás.
"Čo sa deje?" spýtal sa zmätene Naruto, keď sa Hinata spokojne uvelebila vedľa neho. Sasuke stíšil hudbu a vydali sme sa smerom k tomu ich klubu, či čo to bolo.
"Nerozpráva sa so mnou, pretože som ju donútila zobrať si šaty," povedala pobavene Hinata zozadu. Svaly ma boleli ako som sa snažila nepovedať ani jedno slovo.
"Nemôžem uveriť, že teraz sedím v aute a skutočne idem v tých šatách medzi ľudí!" vyprskla som odrazu rozčúlene a hodila sa do sedačky s tvárou zakrytou rukami. Toľko k môjmu sľubu, že sa s ňou nebudem rozprávať.
"Hej, klídek," zasmial sa Naruto a Hinata mu zašepkala: "Vidíš?"
"Aby ti bolo jasné, bude to tvoja chyba, ak ich zničím, lebo ja som ich nechcela," kde je slobodná vôľa? A prečo sa už konečne nenaučím hovoriť ľuďom NIE?! Ešte tisíckrát sa spálim, sto percentne.
"Ale no ták, ako by si ich zničila?" spýtala sa Hinata a Sasuke po celý čas mlčky šoféroval, akoby sa vôbec nezúčastnil prebiehajúceho rozhovoru. Bola som za to rada.
"Môžem na seba vyliať niečo, zachytím sa o dačo a roztrhnem ich, môžem spadnúť, alebo na nás zhodou okolností spadne meteorit!" urazene som si zložila ruky na hrudi, potrebovala som mať pocit, že mám odstup, ale nedarilo sa mi to.
"Ale prosím ťa," Naruto sa dusil smiechom a mal šťastie, že sedí za mnou, inak by som ho riadne udrela. Predstavila som si, ako mu tečie z nosa krv a hneď mi bolo lepšie.
"Dobre, nedoberajte si ju," ozval sa Sasukeho autoritatívny hlas, keď sa Naruto už-už nadychoval, aby mi zdvihol adrenalín. Vďačne som sa na neho pozrela, ale on sa stále díval pred seba.
Hinata a Naruto sa vzadu o niečom rozprávali a my vpredu sme mlčali, až kým sme nezajeli na obrovské parkovisko preplnené autami a nenašli dostatočne veľký priestor na zaparkovanie. Naruto s Hinatou sa už súkali von a ja som sa odopla, keď mi na stehne spočinula Sasukeho ruka a ja som zamrzla. Čo to robí? Pozrela som sa na neho s doširoka otvorenými očami a on sa na mňa díval a len pokýval hlavou, čo som pochopila ako: Počkaj, nevystupuj... nie? Neznamenalo to presne to, čo som pochopila?
"Čo je?" Naruto pichol hlavu dnu.
"Choďte napred, dobehneme vás," Sasuke sa na neho ani nepozrel, len držal môj pohľad a odmietol ma pustiť z moci jeho čiernych očí. Nasucho som prehltla. Som v zadku... mám problém, určite hej. Prečo inak by tu tak so mnou zostal sám?
Naruto zabuchol dvere a videla som ponad Sasukeho plece, ako odvádzal Hinatu s jednou rukou na jej krížoch smerom k presvetlenej obrovskej budove, kde sa tvorila nesmierne dlhá rada ľudí prúdiacich do priestorov.

Díval sa na mňa a ja som nevedela, čo povedať. Nič mi neprišlo vhodné.
"Chceš sa prezliecť? Hodím ťa naspäť k Hinate," takmer som otvorila ústa v dokonalom O keď som si uvedomila, že Sasuke Uchiha mi chce pomôcť. Takmer som jeho lákavú ponuku prijala, ale potom som si uvedomila, že Hinata by bola sklamaná. Tak sa tešila, keď ma v nich videla... Porazenecky som zvesila plecia a vzdychla som si.
"Nie, vďaka za úžasnú ponuku, ale Hinata by mi to nikdy neodpustila. Dnes v noci musím prežiť s touto..." nenachádzala som na to slov. Mala som pocit, akoby som mala kožu natretú na červeno. Boli príliš vyzývavé a mala som ich príliš obtiahnuté až na spodok, kde sa rozširovali. A potom som si uvedomila, že som dnes na niečo zabudla. Asi mi veľmi nepoďakuje.
"Prepáč, nechala som v izbe tvoje šortky," oprela som si hlavu o sedačku a zatvorila oči. Som nesmierne zábudlivá a totálne pomotaná.
"Nevadí mi to, kľudne si ich nechaj," Sasuke nenútene pokrčil ramenami a potom vystúpil a rýchlo obišiel auto, než som sa stihla spamätať. Otvoril mi dvere a nastavil ruku.
"Predpokladám, že v tých opätkoch sa ti bude ťažko schádzať z môjho auta," opäť ten pokrivený úsmev zdobil jeho tvár. Nadvihli sa mi kútiky úst a dovolila som mu, aby mi pomohol dolu. Zatvoril dvere a zamkol ho. Potom sa na mňa obrátil a premeral si ma od hlavy až po päty... veľmi pomaly, akoby si užíval výhľad na moje telo. Nervózne som tam postávala, nevedela som čo mu mám povedať. Nečum na mňa? Správaš sa ako chlap? Veď on JE chlap!
Cítila som, ako sa mi do líc hrnie krv.
"Mohol by si prestať? Nie som výstavný kus," sklopila som pohľad k zemi a hrýzla si spodnú peru, aby som sa ukľudnila a aby sa moje srdce konečne dalo dokopy.
Ucítila som, ako mi zasunul ukazovák pod bradu a zdvihol mi hlavu, aby som sa na neho mohla pozrieť.
"Vyzeráš skvelo, neboj sa," uistil ma a palcom mi uvoľnil peru, aby som si ju toľko nehrýzla. Sasuke mi práve povedal, že vyzerám skvelo! S druhou kožou natiahnutou na tej mojej! Srdce mi opäť začalo rýchlejšie biť.
"Bojím sa, že ich zničím," zašepkala som sotva počuteľne, nemala som dych. Vzal mi ho a to len tým, že sa ma dotýkal úplne letmo a povedal mi, že vyzerám skvelo.
"Nedovolím to," opäť mi venoval úsmev a potom sa jeho tvár vrátila do stavu: normál, čiže bez výrazu.
Odstúpil odo mňa a čakal, kým sa k nemu pripojím, aby sme mohli ísť do klubu. Až teraz ma napadlo si ho prezrieť. Mal na sebe čierne džíny, biele tričko a na ňom rozopnutú čiernu košeľu. Vlasy si vždy nechával, akoby sa zobudil a ja som začínala rozmýšľať nad tým, či sa vôbec češe. Pridala som sa k nemu a keď už sme boli pri rade ľudí, uvedomila som si zdrvujúci fakt.
"Ach, nemám pri sebe peňaženku. Totižto, nerada ju nosím aj s mobilom a nemám rada kabelky, tak som obe veci dala Hinate," Sasuke sa na mňa zadíval a pokrútil nesúhlasne hlavou.
"A kto povedal, že to budeš potrebovať?" zastala som na konci radu, ale on pokračoval v chôdzi a obišiel ich. Potom zastal a počkal, kým ho zasa dobehnem - úplne zmätená.
"Nechápem," stiahla som obočie a on sa dal opäť do pohybu. Ten rad bol nesmierne dlhý a on neodpovedal ani keď sme ho celý prešli až k vchodu a ochranke, ktorá púšťala dnu ľudí postupne.
"Pán Uchiha, dobrý večer," okamžite otvoril obrovské kovové dvere a pokynul mu, aby vošiel dnu. Zastala som a prekvapene na neho pozerala.
"Dobrý večer, Ley," odzdravil ho zdvorilo Sasuke a kývnutím pozdravil aj ďalšie gorily, ktoré tam čakali a vyhadzovali prúserárov. Potom sa otočil, aby sa na mňa pozrel a keď už bol vo dverách, zistil, že stojím pred Leyom a dívam sa na neho s nadvihnutým obočím. Čo malo toto znamenať? Kto do pekla je?


Mešteková a Sabaku no Tanaris

24. července 2014 v 17:19 | Mešteková a Sabaku no Tanaris |  Dôležité informácie ( NOVINKY )
Zdravíme! Usmívající se Tak, stretli sme sa :3 a padli sme si do oka a rozumieme si nielen cez chat a rpg Usmívající se Veľmi nás to teší.
Btw: Prvú vetu, ktorú som počula, keď som vyšla z vlaku bola: Objímeme sa... či čo?" Viete, ako som sa smiala? Žiadne ahoj, ale nervozita z nej sršala Smějící se Potom som sa pozastavila nad tým, aká je Tanaris maličká ( skutočne som si myslela, že bude vyššia odo mňa... ale opak je pravdou Smějící se ) a druhú vetu, ktorú som počula bola: "Si nejaká drsná," mierené na môj výzor... a NIE nie som Smějící se No... každopádne užili sme si zábavy viac ako dosť a myslím, že máme na čo spomínať do ďalšieho rázu, kedy sa opäť naše cesty skrížia Usmívající se


EDIT. by Tanaris

To ako som reagovala...ja za to nemôžem! :D Na moju obranu hej? Jednoducho som v ten moment ostala mimo. Stáva sa ;). Každopádne bolo to skvelé stretnutie. Mestekova u mňa bola 3 dni a za ten čas sme spali asi 8 hodín. :DDD V noci sme kecali, pozerali videá na nete a kukali 4 hodiny film Road to Ninja. A to ten film má len hodinu a pol :D. Dúfam aj ja, že sa ešte niekedy stretneme...




Veríte v osud? 10. diel

16. července 2014 v 16:34 | Mešteková |  Veríte v osud?

Zo sna ma budilo stonanie a buchotanie niekde vonku. Prevrátila som sa na chrbát a prežmolila si oči. Potom som sa ponaťahovala ako mačka a zívla. Až teraz som si uvedomila, že nemôžem dýchať. Bolo tu strašne dusno. Otvorila som oči a hľadela na látkový strop stanu. Hinata vedľa mňa sa pomrvila a niečo zamrmlala. Ach... slnko nás tu uvarí - napadlo ma, keď som sa znovu nadýchla ťažkého vzduchu a strhla som sa, keď som ucítila stekať kvapku potu po krku.
Ozval sa zvuk zipsu a tak som sa posadila, aby som videla, kto ide do stanu. Sasuke odstránil sieťku a podal mi ľadovú minerálku. Asi ju chladili v mraziacom boxe, alebo vo vode, je jedno kde, okamžite ju potrebujem.
"Nie si smädná? Minerálka je to posledné, čo zostalo," ozval sa a jeho hlas bol úplne normálny, nie ako ten môj zastretý keď sa ráno zobudím.
"Ďakujem," zaškriekala som, " spal si vôbec v noci?" natiahla som sa po vodu a odštupľovala ju, aby som sa mohla poriadne napiť. Celé hrdlo mi oblial chlad a takmer som sa udusila bublinkami. Rozkašľala som sa a rýchlo sa štverala von zo stanu, aby som nezobudila Hinatu. Sasuke za mnou zatvoril sieťku, aby Hinatu neotravoval dotieravý hmyz. Slnko ma oslepilo a na moment som nič nevidela. S rukou pred ústami som prskala a žmurkaním sa snažila vyhnať slzy z očí.
"V pohode?" spýtal sa a pobavene ma sledoval, keď si šiel pre vodu aj on. Zmohla som sa len na prikývnutie, lebo ešte som pokašliavala.
"Nie, nespal som. Dával som na nich pozor," odpovedal po chvíli, keď sa napil a stiahol obočie nad očami. Zadíval sa na rozľahlú piesočnú pláž presvetlenú prudkým slnkom. Boli sme síce pri jazere, ale na moment som mala dojem, akoby sme boli niekde úplne inde, v nejakej inej krajine. Milujem to tu, človek sa tu môže tváriť, že žije úplne iný život. Zažmurkala som a znovu si pretrela oči. Až teraz som zbadala, že väčšina ľudí leží na horúcom piesku ako nejaké pohodené figuríny.
"Keď ste si šli s Hinatou ľahnúť, ostatní postupne začali odpadávať jeden po druhom a ležia na tých istých miestach už niekoľko hodín," posadil sa do rozkladacieho kresla a natiahol pred seba bosé nohy. Mal na sebe čierne plavkové šortky a biele tričko, ktoré obopínalo jeho hrudník. Prehltla som. Už som mala možnosť pocítiť jeho telo blízko pritisnuté pri mne a aj tie svaly, ktoré som sama prešla rukami. Bolo to len raz, ale mala som to vypálené v mozgu a to ma nesmierne štvalo.
Odvrátila som pohľad od jeho ležérnej pozície a prezerala si tú skazu. V stanoch spali po väčšine dievčatá, sem tam vykúkala von nejaká chalanská hlava, alebo nohy, ale väčšina z nich bola odpadnutá na piesku kde spokojne spali. Občas niekto z nich zdvihol ruku, aby sa poškriabal, alebo sa prevalil. Väčšina chalanov nemala tričká a vyzerali, že si v noci dali dokonca kúpeľ. Ležali na slnku, ktoré rozpaľovalo už aj tak dosť horúci piesok.
Sledovala som Naruta, ako ležal na bruchu úplne odpálený a prišlo mi ho ľúto. Včera to očividne prehnal a teraz ležal polonahý zaborený v zrnkách nepríjemného piesku. Ramená mu chytali na červeno, to bude rozhodne nepríjemných pár dní ak sa spáli. Mala by som ho ísť zobudiť? A v tom sa zdvihol na všetky štyri a začal sa poslepiačky plaziť ďalej od nás.
"Čo to robí?" zamrmlala som skôr sama pre seba a zmätene sa zahľadela na Sasukeho, ktorý ho pozoroval so stisnutými perami a hlavou zvedavo naklonenou k ľavému plecu. Očividne sám nevedel o čo mu ide a tak som sa rozhodla zistiť to a zamerala som sa na blondiaka. Ďalej sa štveral a až keď sa dostal ako tak do tieňa, ktoré vytvárali stromy v okolí, spadol naspäť na brucho a zostal tak ležať s roztiahnutými rukami aj nohami a pravou polkou tváre v piesku. Potreboval sa očividne dostať do chládku, ale podarilo sa mu tam prepraviť iba polovicu tela. Ostatné ho už asi nezaujímalo len čo pocítil úľavu.
Zapchala som si ústa rukami, aby som sa nezačala smiať.
"Koľko je hodín?" spýtala som sa, ledva udržujúc svoj smiech na uzde a prešla som si sadnúť vedľa do rozkladacej sedačky. Hodila som si do úst žuvačku a opäť sa napila vody, lebo som bola vyprahnutá a to som vôbec nepila alkohol. Ani Hinata, ktorá vyzerala rovnako zničená ako Naruto, ale ona nebola zvyknutá ponocovať.
"Desať preč, myslím, že dnes to tu budeme baliť až niekedy večer, som zvedavý kedy vstanú," spojil ruky a položil si ich na vypracované brucho, keď sa zošuchol do ležatej polohy s pobaveným výrazom v očiach, hoci tvár mal vážnu. Včera sme sa so Sasukem ledva dostali k slovu, keď sme sa vrátili naspäť k ohnisku. Všetko sa to tam rozbúrilo, polovica z ľudí čo tu boli sa snažila tancovať, alebo tu skôr predvádzali hriešne tance s dievčatami, ďalšia pila. Ja som odmietala tancovať, pozorovala som, ako Naruto krútil Hinatu, ktorá sa na tom náramne smiala tým svojím roztomilým zahanbeným smiechom. Boli asi jediní, ktorí tancovali slušne. Sasuke bol poväčšine pri Siemovi, lebo niečo upravovali v notebooku. Vyznal sa do viacero vecí, ako som si trúfala odhadovať. Keď sa ku mne dostal a sadol si vedľa mňa, vždy sa k nám pridali ďalší ľudia a rozprúdil sa rozhovor. Spolu sme prehodili naozaj ledva pár viet. Neskôr som odkvacla aj s Hinatou v stane, lebo sme boli vyčerpané. Bol to Narutov a Sasukeho stan, takže nás to až tak neužieralo, okrem toho, bol dosť veľký aby sme sa tam zmestili všetci štyria.
"Kedy to tu úplne zomrelo?" pousmiala som sa a dívala sa na rozhádzané odpadky, popadané fľaše a porozťahované deky či roztrúsené tričká.
"Asi pred hodinou išiel spať Kiba ako posledný... spí v aute aj so Siemom. Nechceš vidieť ako sú tam poskladaní," neveriaco zakrútil hlavou a kútiky úst sa mu stočili do náznaku úsmevu, keď sa na mňa pozrel.
Do hlavy mi z čista jasna prišla dotieravá myšlienka, ktorú by som najradšej nevyťahovala, ale uvedomila som si, že som nikde nevidela Karin. Ino tu bola, ale Karin som nevidela od kedy sme sa vrátili naspäť k párty od nášho rozhovoru.
"A kde je Karin?" ani som nevedela, či chcem počuť odpoveď práve z jeho úst.
Pokrčil plecami, "Netuším," odvrátil odo mňa pohľad so zvláštnym výrazom, ktorý som nevedela identifikovať.
Sasuke odrazu vstal a zobral do ruky jeden z veľkých čiernych vriec. Jedným švihom ho otvoril a začal sa skláňať a zdvíhať odpadky, následne ich tam hádzal. Okamžite som sa načiahla aj ja po svoje vrece a rozhodla som sa mu ísť pomôcť s upratovaním toho bordelu. Džíny sa na mňa lepili a bolo mi nepríjemne a horúco. Sasuke to postrehol, pretože sa zastavil a chvíľu ma pozoroval ako sa ošívam.
"Dám ti niečo na prezlečenie, aby si sa cítila lepšie?" spýtal sa a ja som sa k nemu obrátila s vyjaveným výrazom. Stál na pláži len pár metrov odo mňa a vyzeral ako Boh dokonca aj s odpadkami v rukách. Obaja sme sa zabárali do piesku a dívali sa na seba. Ani jeden z nás nemal na nohách žiadne topánky a to ma priviedlo k myšlienke, či zostali tam, kde som ich včera nechala.
"Kde by si tu zobral niečo na prezlečenie?" odkiaľ má vlastne to biele tričko a tie kraťase?
Hodil vrece na zem a vybral sa k čiernemu Range Roveru Evoque, ktorý bol pristavený hneď pri stanoch a odkiaľ včera hrala hudba. Vytiahol z vrecka kľúče a otvoril na diaľku kufor. Takmer mi spadla sánka na zem. To bolo jeho auto? No jasné, je bohatý... mohla som si myslieť. Potichu som si odvrkla. Nikdy som nebola na peniaze, ale už mi bolo jasné, prečo za ním Karin bude ešte viac doliezať.
Hmm... ale to auto tu stálo ešte pred tým, než prišiel.
Tak ako sa sem dostalo? Vytiahol zozadu ďalšie chalanské plavkové kraťase a podal mi ich.
"To je tvoje auto?" overovala som si s nedôverou a stále som si od neho nebrala ponúkané oblečenie.
"Hej," prikývol nevzrušene a stále čakal s napriahnutou rukou.
"Neprišiel si na ňom," kontrovala som mu a do hlasu sa mi vkrádalo trochu zvedavosti.
"Bývam len kúsok odtiaľto, prišiel som sem peši. Narutovi som požičal auto kvôli hudbe, pretože tam mám dobré repráky." Poklepal po kufri a zatvoril ho.
"Aha," môj hlas znel duto, keď som si od neho brala modré plavky. Čo je pre neho kúsok? Keď sa vydával za Cama, vravel, že býva mimo Konohy. Takže... odkiaľ vlastne je?
"Normálne nosíš takúto výbavu v kufri?" poukázala som na kus odevu, ktorý som držala v rukách. Má ich pre takéto situácie? Ponúka ich ženám? Príliš veľa otázok mi naplnilo myseľ.
"Je to vhodné, hlavne ak sa potrebujem prezliecť keď si chcem sadnúť do auta a niekam ísť. Nerád tam sadám s mokrými nohavicami a nie je na škodu mať ich pár v zálohe. Nikdy nevieš, kto ťa tu hodí niekoľkokrát za sebou do vody aj keď si už v suchom," dávalo to zmysel a ja som sa chytila za hlavu so smiechom a cítila som sa aj trošku zahanbene, že tak vyzvedám a napadajú ma také myšlienky.
Vrátila som sa do stanu k Hinate, kde som si prezliekla džíny a snažila som sa nemyslieť na to, že mám na sebe nejakú Sasukeho vec. Hinata stále spala ako zabitá a tak som ju nechala. Celkom ma pobavilo, že bola zamotaná v spacáku a pri tom bolo vidieť, že jej je horúco. Keď som vyšla von, prvé čo som zbadala bolo, ako sa Naruto opäť presúva. Tento raz sa neobťažoval so zdvíhaním sa na všetky štyri. So zatvorenými očami sa šplhal po lakťoch a odrážal sa nohami smerom ku brehu, keď zrazu vliezol do vody, ako nejaký aligátor zanechávajúc za sebou cestu v piesku.
"To je idiot," Sasuke si pobavene odvrkol a zohol sa pre ďalšiu fľašku.
Ozvalo sa čľapotanie vody a Naruto zmizol pod hladinou. A nevynáral sa. Stála som pri stane a žalúdok mi začalo skrúcať. Stále nič.
Sasuke sa stále skláňal a hádzal odpadky do vreca. Otvorila som ústa v šoku a snažila sa prehovoriť.
"Sasuke," slová mi uviazli v krku a on zdvihol hlavu, aby sa na mňa pozrel.
"Čo?" dívala som sa na hladinu, nemohla som stade odtrhnúť zrak a nedokázala mu odpovedať.
"Do čerta!" zvolal a pustil odpadky keď sa rozbehol šprintom k vode, kde zmizol Naruto. Rozklepane som sa tam rozbehla za ním, keď som zbadala, ako sa vynorila postava a potriasla hlavou, aby sa zbavila vody.
"Ty si taký debil!" vrčal na neho Sasuke, keď prudko zastal pri brehu a ja som do neho skoro napakovala.
"Čo?!" zvolal Naruto v diaľke. Páni, ten má teda riadny dych, že vydržal tak dlho pod vodou. Ale úplne som chápala hnev, ktorý lomcoval Sasukem, keď na neho kričal.
"Mysleli sme si, že si sa utopil!" zakričala som na neho, keď rýchlo plával k nám. Zasmial sa chrapľavým, rozospatým smiechom a pokrútil hlavou. Spadol mi kameň zo srdca a prudko som vydýchla vzduch z pľúc, ani som nevedela, že ho zadržiavam. Sasuke frustrovane kopol do vody a tá ho ostriekala.
"Ale no ták!" smial sa Naruto a postavil sa. Voda mu bola po boky a ošpliechal nás naspäť. Odskočila som, ale Sasuke sa ani nepohol, bolo mu to jedno.
"Urobíš to ešte raz a sám ťa utopím," Sasuke si založil ruky na hrudi a uškrnul sa, krútiac hlavou. Nezdržala som sa a vybuchla som do smiechu, pretože Sasuke bojoval s úľavou a hnevom a vyzeral vtipne. Naruto sa ku mne pripojil a náš objekt smiechu sa premiestnil naspäť k vrecu a hádzal do neho veci s väčšou vervou ako pred tým.
Hluk, ktorý sme spôsobili prebral ľudí a donútil ich s bolestivým skučaním vstať. Vyškriabali sa zo stanov, väčšina mala pricapené ruky na hlavách a hľadali niečo na pitie - hlavne nealkoholické.
Kľačala som sa na zemi a odrazu sa pri mne objavili dve ruky, ktoré mi pomáhali a tiež vhadzovali odpadky do môjho takmer už plného vreca. Vzhliadla som a videla Hinatu, ako rozospato zíva. Ešte len vstala a už mi pomáha.
"Dobré ráno," ozvala som sa so smiechom a ona sa zmohla len na slabé zamrmlanie, lebo sa jej opäť zívlo.
Keď sme už mali odpadky upratané, všetci sme sedeli na piesku ( zopár z chalanov ležalo, lebo sedenie pre nich bolo náročné ) a pili sme, či jedli, pretože všetci sme boli hladní. Potom sa chalani s frflaním rozhodli, že idú pobaliť stany a my sme sa s Hinatou zdvíhali, aby sme išli k nim domov. Potrebujem sprchu a to nutne.
"Vidíme sa večer?" uisťoval sa Naruto a držal Hinatu za ruku. Nie majetnícky, ale prosebne, akoby sa bál, že nepríde. Tá ho ukľudňovala úsmevom.
"Ehm, mala by som ti vrátiť plavky," uvedomila som si, keď Sasuke hádzal do zadného kufra ich stan, spacák a deky. Pozrel sa na mňa a mykol plecami.
"Kľudne si ich nechaj. Večer mi ich prinesieš," večer? Nemala som v úmysle ísť von.
"Ale, vážne?" ozvala som sa mierne ironicky, nikto mi o tom nepovedal a už sa so mnou ráta.
"Hej, večer sa ide do klubu, je sobota," pritakal Dany a prešiel okolo s dekami. Pokrčila som ramenami, ešte si to sama rozmyslím.
Hinata prišla ku mne a Naruto odniesol posledné veci do kufra pred tým, než ho Sasuke zatvoril.
"Pôjdeme?" spýtala som sa jej a pozrela sa po svojej ľavici na tmavovlásku.
"Hodíme vás domov," ozval sa hlboký hlas Sasukeho, keď sa opieral o auto s rukami v kapsách.
"Neviem, či to je... teda, nemusíš sa obťažovať," nechcela som, aby sa kvôli nám zdržoval, ale Naruto sa zasmial.
"To je v pohode, nechaj ho to urobiť keď chce, aspoň nemusíte merať cestu cez les." Pozrela som sa na Hinatu, ktorá chvíľu váhala pred tým, než prikývla. A okrem toho, bolo na Narutovi vidieť, že ho Sasukeho návrh potešil. Premerala som si opáleného blondiaka a prižmúrila oči. Budem si s ním musieť o Hinate pohovoriť, lebo ak spácha niečo, čo sa mi nebude páčiť a ublíži jej to, vynesiem ho v zuboch na Mars, odtrhnem mu ruky od tela a nechám ho dusiť sa vo vlastnej šťave viny. Sasuke si všimol, že si ho prezerám a stisol pery, akoby sa nechcel zasmiať. Akoby vedel, čo sa mi honí hlavou.
Naruto sa nadšene usmial a otvoril zadné dvere. Očividne chcel byť s Hinatou sám vzadu. Ach... to znamená, že musím ísť dopredu k Sasukemu.
Hinata sa tam nasúkala a Naruto sa hneď narval vedľa nej za sedadlo spolujazdca kam som sa usadila ja, keď mi prekvapivo otvoril dvere Sasuke a čakal až nasadnem. Aké spôsoby, kto by to do neho povedal.
Keď som tam bola bezpečne usadená, zatvoril a obišiel auto. Sadol si za volant a zabuchol dvere. Nasadila som si pás, keď on pichol kľúče do zapaľovania a pustil hudbu cez USB kľúč. Autom sa rozoznela pesnička Afraid od The Neighbourhood, (https://www.youtube.com/watch?v=LrWwtU7iyl0 ak by ste chceli vedieť, čo je to za pesníčku :) ) stíšil ju tak, aby sme sa počuli, ale prstami jednej ruky bubnoval po volante. Očividne to bola jeho obľúbená pesnička a text sa mi páčil.
"Už zasa táto skupina?" vzadu zastonal Narutov hlas a Sasuke pridal hlasitosť.
"Moje auto, moja hudba." Pozrel sa na neho v spätnom zrkadle a vyštartoval z pláže na lesnú cestu.
"Jeho obľúbená skupina," pretočil na mňa oči Naruto, keď som sa na neho pozrela. Mala som tú skupinu viac ako rada, takže mi vôbec nevadila. Potom som si uvedomila, že Sasuke včera pil pivo, nepil nič iné len to, ale aj to predsa obsahuje alkohol. Nie je to nebezpečné? Mohol by nafúkať.
"Ehm, nechcem byť hnusná, ale nepil si náhodou? Určite ešte máš nejaké promile v krvi," skôr ako mi stihol Sasuke odpovedať, zozadu sa ozval Narutov smiech.
"Sasuke nepije alkohol, Sakura. Pil len raz čo si pamätám a to teda vyzeral... však to tak aj dopadlo,"
"Sklapni debil," zavrčal a jeho hlas rozvibroval celé auto, aspoň ten pocit som mala. Nadvihla som obočie. Vidieť opitého Sasukeho by som chcela, je aj vtedy taký upätý?
"Včera som pil nealkoholické pivo," ozrejmil mi, ale ani raz sa na mňa nepozrel. Asi sa cítil trápne za to, že ho takto Naruto prezradil.
S úsmevom som si oprela hlavu o sklo, spokojná s jeho odpoveďou. Autom kymácalo, kvôli lesnej ceste len mierne a Sasuke na chvíľu pustil volant, aby sa mohol zapásať.
Automaticky mi vystrelila ruka a chytila som volant. Uškrnul sa.
"Neboj sa, riadim lepšie ako dýcham," dal ruku preč z pracky a chytil tú moju na volante. Mal ju teplú a príjemnú, ale mierne som sa začervenala, keď sa ma dotkol. Odtiahla som ju. Bože, ale ako som ju tam chcela nechať! No jasné, teraz sa správam ako jedna z tých hlupačiek, čo ho obletujú. Zastrčila som si ruky pod stehná, aby som nemala chuť ho chytiť. Aj tak by to vyzeralo divne.
On si z toho nič nerobil, že som ho pustila. Sledoval cestu pred sebou a opäť začal s bubnovaním prstov do rytmu keď sa pesnička zmenila na Honest (https://www.youtube.com/watch?v=quR7cs9QVpE ).
"Ktorú mám vysadiť prvú?" spýtal sa po chvíli, asi už nemohol počúvať Naruta ako niečo vzadu hovoril Hinate.
"No, vlastne bývame spolu. Takže u Hinaty, navediem ťa," musela som odpovedať ja, lebo slečna, ktorej to bol dom mala plné práce s počúvaním blondiaka.
Sasuke sa na mňa pozrel a chvíľu si ma premeriaval. Zaujímalo by ma nad čím premýšľal, ale nič sa nepýtal. Bol ticho.
Keď sme zastali pred Hinatiným sídlom, nemotorne som vystúpila z toho auta a Hinata sa lúčila s Narutom.
"Sakura," ozval sa Sasukeho hlas, keď stiahol okno u spolujazdca, aby na mňa mohol prehovoriť. Otočila som sa na neho so zvedavosťou a zároveň radosťou, ktorú som si odmietala pripustiť a videla, ako sa nakláňa dozadu a bral do rúk moje džíny, ktoré mi hodil do roztvorených rúk.
"Vidíme sa večer," kývol mi hlavou s pokriveným úsmevom, provokáciou v očach a ja som tam stála ako primrznutá, schopná len prikývnuť.
"Vďaka za odvoz," zamrmlala som, keď sa Hinata pridala ku mne. Naruto si presadol vedľa Sasukeho, ani sa neobťažoval s otváraním dverí, jednoducho preliezol, ale Sasukemu to očividne nevadilo.
"Zatiaľ," Naruto žmurkol a čierny Range Rover sa rozjel. Otočila som sa k Hinate, ktorá sa nadšene usmievala.
"Potrebujem sprchu," vzdychla som si a Hinata prikývla na súhlas.
"Prečo vlastne máš Sasukeho šortky?" zamrmlala, keď sme kračali cez vykladanú dlažbu k ich vchodovým dverám. Zasmiala som sa, pretože som si uvedomila, že jej to určite dlho vŕtalo v hlave.
"Dnu ti poviem," prehodila som v dobrej nálade a srdce sa mi rozbúšilo.

Lúč v temnote mojej duše

16. července 2014 v 11:04 | Sabaku no Tanaris |  Jednorázovky
Sasuke


Otvorím oči a pred nimi mám zelený strop. Hlavu pootočím smerom na okno a vidím, ako slnko krásne žiari nad Listovou dedinou. Na mojej poväčšine vážnej tvári sa zjaví miniúsmev. Konoha. Ležal som na posteli a premýšľal. Posledný týždeň nič iné ani nerobím, čo sme sa vrátili z vojny. Shikamaru a Ino prišli o otca... viem si to predstaviť. Ja som behom jednej noci prišiel o celú rodinu...

Volám sa Uchiha Sasuke a som človek, ktorý dostal šancu začať druhý krát svoj život v rodnej dedine. Síce so zlomenou nohou, ale zdravý. Pár monoklov na tvári, za ktoré sa mi Naruto smeje. On mal vykĺbené rameno, ale líška v ňom ho rýchlo zahojila. Vyškriabal som sa do sedu a pretrel si tvár dlaňami, opierajúc lakte o stehná. Zrak som uprel na barlu od Sakury. Sakura... zmenila sa. Už nie je taká upišťaná ako bývala. Je voči mne iná. Vidím, že ma stále miluje, no teraz je to také triezve. Neveriacko-ironicky som sa zasmial. Chcel som ju zabiť a ona aj tak...

Vytiahol som sa na nohy a odskákal si po barlu. Podoprel som sa o ňu a odkráčal do kuchyne. Z chladničky som vytiahol malé rajčiny a onigiri. Za barovým stolom som si ich vkladal do úst a pozoroval fotku tímu sedem. V duchu som sa uškrnul. Sakura sa celá červenala od mojej prítomnosti, môj pohľad značne hovoril, že mi to je jedno, či je tam alebo nie. Naruto zas mal nahnevaný výraz. Kakashi, ako jediný sa tváril normálne, aj keď väčšinu jeho tváre nebolo vidieť. Aj tak bol stále na tej papierovej spomienke ten najnormálnejší z nás.
Najedol som sa do sýta a sledoval prázdny tanier. Mama mi vždy krájala na raňajky cherry rajčiny. Zahrabol som si rukou do vlasov a povzdychol si. Mama... oco... Itachi. Pri myšlienke na brata som skoro vyvrátil ten obed. Tak veľmi ho tu chcem mať. Aspoň na niečo dobré bola tá vojna. Stretol som strateného súrodenca a jeho posledné slová ma zahriali. Na celý život.

Poobzeral som sa navôkol a štyri steny okolo mňa začali akosi klaustrofobicky pôsobiť. Musím ísť von. Znova som sa postavil a vyšiel von z bytu. Osvietilo ma slnko a príjemne zahrialo. Začal som kráčať ulicou.
Ľudia sa po mne pozerali ako po zjavení a iní mi uhýbali. Svoje deti držali pri sebe a hovorili im, nech sa odo mňa držia ďalej. Vraj som nebezpečný a zradca. Majú pravdu. Pridal som do kroku a namieril si to do ulice, kde je akadémia.

Sedím na húpačke pod stromom rovno oproti akadémii.
Tu som chodil do školy. To boli časy... tu som bližšie spoznal Naruta. Vtedy mi síce aj tak bol ukradnutý, dnes nie je.
Spomínam si na deň, kedy sme chytali mačku. Mama bola na mňa taká pyšná. Aj Itachi ma pochválil. Pokrútil som hlavou a vykročil naprieč Konohou.

Minul som ihrisko, na ktorom som sa hrával a blbol s deckami...
Mamine som robil pieskové tortičky, bil sa o hrabličky a keď už nám moc šibalo, tak sme aj hádzali po sebe piesok. Šmýkali sa, húpali sa. Mama na rozdiel od ostatných matiek, ma vždy sledovala a usmievala sa. Po každý raz, keď sa mi podaril nejaký kúsok, trebárs... že som sa spustil šmýkačkou hlavou dole, tak som sa pozrel na ňu, či ma pozoruje. Zamávala mi a uškerila sa. Aspoň, že mi nejaké pekné spomienky ostali.

Kríval som ďalej a prechádzal okolo obchodu, kde mi Itachi vždy kupoval lízanku, keď som si ju vydupal...
Tak veľmi sa ten obchod zmenil za tú dobu. Aj ja som sa zmenil. Obyvatelia Listovej dediny sa ku mne nie moc milo správajú. Nečudujem sa im, ale trocha ma to mrzí. Nebyť mňa a samozrejme Naruta... všetci by sme boli mŕtvy. Len ja a Naruto sme boli schopní poraziť Kaguyu. Natočil som dlaň zvesenú vedľa môjho tela smerom do tváre a videl čierny znak od Sennina šiestich ciest. Akoby to bolo pred pár minútami, čo sme videli ako posledné zvyšky existencie Bohyne zanikali. Trocha vďačnosti by mohli prejaviť. Stále sa mi všetci uhýbali. Pokrútil som hlavou a vybral sa na miesto, kde som vedel, že bude Naruto.

"Sasukéé," usmial sa na mňa môj večný rival s blonďavými vlasmi a modrými očami, "ramen?"
Odložil som barlu: "Môže byť."
"Starík, ešte dva rameny!" zahlásil si Naruto a ja som si prezrel štyri špinavé misky po Uzumakiho ľavici.
Naruto sa na mňa otočil a usmial sa svojím širokým úsmevom: "Sasuke, tento ramen je na mňa."
Na tvári sa mi zračilo prekvapenie... a komu by sa nie. On a niekomu platiť? Nehrozí. Má problém zaplatiť sám sebe.
Prezrel som si jeho mimiku. Ako to, že sa dokáže tak srdečne usmievať? Kedysi som to dokázal aj ja, ale smrť mojej rodiny, Orochimaru a moja vlastná nenávisť to zo mňa vypudili. Chcem... to naspäť. Dokážem byť aj iný? Iný ako som býval a aký som?

"Eto... Sasuke," ozval sa Naruto a trocha mi narušil osobný priestor, "je všetko v pohode, dattebayo?"
Letmo som pootočil hlavu, lebo mohlo by sa stať, že si dáme znova pusu a ten moment akosi už netúžim zažiť. 'Tvoja prvá pusa?' Normálny človek pri mojom pohlaví by odpovedal meno nejakého dievčaťa, no ja odpovedám: Naruto Uzumaki.
"Nie, všetko je v poriadku, Naruto," jeden kútik som mierne dvihol v pobavenom poloúsmeve nad svojím prvým "romantickým" zážitkom.
"Yosh!" tleskol, "starík... no kde je ten ramen? Som hladný."
Pokrútil som hlavou a pobavený výraz sa mi nemenil. Že je hladný a zožral za koňa, za vola.

"Naruto, Sasuke," ozvalo sa za nami. Bola to Tenten.
"Tenten... pozval by som ťa na ramen, ale už mám peniaze len na svoj posledný a Sasukeho prvý."
"A zároveň aj posledný," otočil som sa na svoju pravicu, kde stála a nepríjemne na mňa zahliadla.
Ešte aj ona... a to som sa škaredo po nej nepozrel. Mala už popredu objednané dva rameny.
"To si berieš len dva?" začudoval sa Naruto.
"Nie každý zje toľko ako ty, Naruto," ozval som sa a neobťažoval som sa na ňu pozrieť.
"Nie, jeden beriem Nejimu do nemocnice," povedala akosi naliehavo a odišla s pozdravom a dvoma zabalenými polievkami v igelitovej taške.
"Och..." vydal som zo seba.
"Ťažký deň, Sasuke-kun?" dvihol som hlavu za hlasom Ayame.

Mykol som plecom a pozrel sa naspäť do misky, ktorú predo mňa položila. Ťažký už niekoľko rokov. Odo dňa, kedy všetci zahynuli a môj brat odišiel z dediny. V tom som si uvedomil, že som jej neodpovedal, zachoval som sa nezdvorilo. Nadýchol som sa a išiel jej dať odpoveď, no keď som sa pozrel pred seba, nikto tam nestál. Zamračil som tvár. Jediný človek okrem ľudí v mojom tíme, ktorý prejaví záujem za ten týždeň a ja ho odignorujem. Potichu som dojedol a nadával si. Slíže som mal zjedené a stačilo už len vypiť šťavu. Dvíhajúc misku k ústam som zazrel v diaľke v kuchyni Ayame, ako urazene na mňa pozrela, vyťahujúc z chladničky menmu. Ach...

"Ďakujem za ramen, Naruto," postavil som sa a Naruto prekvapene ucukol smerom na mňa.
"Ty už ideš?" zosadol zo stoličky aj on, "tak skoro, Sasuke?"
"Nehnevaj sa," odvrátil som tvár od jeho oceánových očí, lebo vedel, čo mám v hlave, "idem sa vyspať domov."
"Tak... dobrú noc, Sasuke," podal mi barlu.
"Ďakujem aj tebe. Maj sa, Naruto," prehovoril som chrbtom k nemu.
"Ahoj," periférne som videl ruku na pozdrav.

Trocha mi bolo ľúto, že som ho tam nechal. Videl som ten výraz, keď som prišiel. Celý sa rozžiaril, no aj on si určite musí dať hlavu dokopy. Všetko si to urovnať. Ja musím obzvlášť. Nebol som tu od svojich štrnástich. A je to poznať. Konoha sa zmenila, ľudia v nej sa zmenili. A keď sa niečo nezmenilo, tak to zostarlo. Pomaly som sa šuchtal domov. Chcem, aby bolo všetko také, aké to bolo, keď som tu žil. Aby veci okolo mňa boli zase to, čo bývali. Aby som nemal za sebou takú minulosť, akú mám. Aby ma Konožania brali inak, ako ma berú...

Hlúpe sny a predstavy...

Niečo malé do mňa zozadu narazilo. Obrátil som sa a pohľad namieril na osobu oproti mne. Dieťa sa mi začalo ospravedlňovať: "Prepáčt-"
Vyše desať ročný chlapec zdvihol obálku, ktorá mu spadla a keď pohliadol lepšie do mojej tváre stíchol svoje slovo ospravedlnenia sa. Odstúpil odo mňa. Super, ďalší, kto sa ma straní... mal som chuť naňho zručať nech zmizne, ale predsa... bolo to dieťa.
"Prepáčte, nechcel som do vás naraziť," ospravedlnil sa a obálku pritláčal na svoje malé telo.
"To nič," mávol som rukou a mal na pláne pokračovať v ceste domov tým, že som sa pohol.
Jeho otázka ma donútila zastať: "Vy ste Uchiha Sasuke, však?"
Zaskočil ma, zaťal som zuby a otočil sa na neho. Prikývol som mu: "Prečo sa pýtaš?" čelo sa mi pokrčilo zo zvedavosti.
Hnedovlasý chlapec hanblivo pozrel na obálku: "Práve som šiel za vami domov. Rodičia hovoria, že ste hrdina... toto som nakreslil pre vás," natiahol obálku mojím smerom a mne padla sánka.

Ja... a hrdina? Srdce mi pri pohľade na ten kus papiera vynechalo pár úderov. Jeho úprimne oči ma prepaľovali a malé dlane nedočkavo čakali, kým si obrázok v obálke zoberiem. Trasľavo som dvihol ruku a prijal ho. Chlapec sa na mňa usmial detským, nevinným a širokým úsmevom. Opätoval som mu ho. Nie tak, ako on mne, ale pokúsil som sa o to. Ten úsmev musel vyzerať hrozne. Jednou rukou som sa pridržiaval barly a otváral ochranný kryt obrázku. Bol preložený na poli a tak som si ho roztiahol. Na papieri bol voskovými farbami nakreslený dom, ktorý mi pripomínal našu budovu kage. Vedľa neho dve postavičky, čiernovlasá a hnedovlasá.

Chlapec ku mne pristúpil a výhľad na nakreslené slnko mi zatienil jeho prst: "Toto ste vy a toto som ja. A tu je... slnko a tu budova kage. Vidíte?"
"Vidím," cítil som, ako sa mi pery roztiahli do malého úsmevu a srdce v hrudi divoko bilo.
Chlapec sa dvíhal na špičky, aby dočiahol ukazovákom na svoje dielo: "A tuto... tuto je Tsunade-sama, rozčuľuje sa," chlapec sa zachichotal... vôbec som si ďalšiu osobu nevšimol, tak ma tie naše dve upútali, "vždy Tsunade-sama počuť až k nám domov, ako sa hnevá... Sasuke-sama, vy ste mojím vzorom. Chcem byť taký silný ako vy. Budem trénovať, aby som to dokázal!"
Ani neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale chlapca som pohladil po vlasoch: "To je skvelé. Len tak ďalej. Ďakujem za ten obrázok..." chcel som povedať jeho meno, no nevedel som ho.
Môj zmätený pohľad spoznal: "Ame. Som Konohamarov spolužiak."

Zhlboka som sa nadýchol. Potreboval som kyslík. Keď som sa trocha ukľudnil, pozrel som opäť na neho: "Ame... keď mi dajú dole sadru, zatrénujeme si."
"Jupíííí!" chlapec vyskočil od radosti.
"Nájdem si ťa na akadémii," zložil som jeho obrázok, tak ako bol pred tým a schoval si ho do obálky, "teraz bež domov. Za dva týždne ma čakaj."
"Hai, Sasuke-sama!" nadšenie z neho sršalo a bolo vidieť, aj keď sa behom vracal k rodičom.
Sledoval som ho dokým nezašiel za roh.

Moja zdravá a zlomená noha sa vydali spolu domov.
Vraj som hrdina. Malý Itachi mi nahlodával myšlienky celý čas, čo som kráčal. Tak predsa ma v tejto dedine niekto má rád. Je čas dať zbohom starým časom, ktoré chcem vrátiť. Nikdy ku mne neprídu späť. Budú len vyše ďalej a ďalej odo mňa a vyše sa mi budú zabodávať do srdca. Konoha bude ku mne navždy iná... či v dobrom alebo zlom. Ja budem iný, nikdy nie taký, aký som býval. Treba dať zbohom minulosti a kráčať v ústrety prítomnosti a blízkej budúcnosti.

Pred dverami bytu som zastal a znova si vytiahol obrázok seba a malého Konožana. Voskovkami vytvorené umelecké dielo mi vyčarovalo plný a široký úsmev, po ktorom som na svojej tvári tak túžil. V temnote mojej duše zasvietil drobný lúč svetla, ktorý sa postupom času rozrástol, zlo úplne vyhnal a z tohto malého chlapca som vycvičil silného shinobiho.

Ďalšie doplnenie o nové FF

13. července 2014 v 22:19 | Sabaku no Tanaris |  Dôležité informácie ( NOVINKY )
Tak akosi som napísala dve kratšie jednorázovky. Jedna z nich je taká smutnejšia, ale so svetlým koncom. Druhá je tiež trocha taká mrzutá, no končí šťastne. :) Hodím sem odkaz, kde si to za pár dní budete môcť prečítať. Pokiaľ to predtým nestrčím sem ;) uvidíme... :)

Keď poviem dosť!
http://147.32.8.168/?q=node/109734

Žáner: romantika, drama
Hlavné postavy: Haruno Sakura, Sai
Vedľajšie postavy: Danzou
Dej: Jedná sa o príbeh Saia, ktorý sa vracia z dlhodobej misie a pred jej odchodom sa takmer rozišiel so svojim dievčaťom Sakurou. Dôvodom bolo to, že Sakura nedokázala znášať Saiovu špinavú prácu v ANBU root. Po pol roku, kedy sa Sai konečne vráti do dediny a nevie, čo má čakať od Sakury a od seba. Musí sa rozhodnúť. Buď ona alebo spoločenstvo ANBU. Ako sa rozhodne?

Lúč v temnote mojej duše
http://147.32.8.168/?q=node/109735

Žáner: vlastné myšlienky postavy
Hlavné postavy: Uchiha Sasuke
Vedľajšie postavy: Naruto Uzumaki, Ame, Ayame,Tenten
Dej: Sasuke po návrate do Konohy, uvažuje nad svojim doterajším životom, tak ako minulosťou, prítomnosťou, tak aj budúcnosťou. Myseľ mu však zastiera len temnota jeho minulých prežitkov a činov. Do jeho duše mu však za krátko zasieti malé svetlo...




Veríte v osud? 9. diel

12. července 2014 v 19:55 | Mešteková |  Veríte v osud?
Prekonala som sa a rozhodla sa, že sem dám ďalší diel, keďže som s Osudom pokročila o niekoľko dielov napred Usmívající se Tak ja dúfam, že si to užijete a že som vás tým potešila. MOC ĎAKUJEM za vaše komentáre, povzbudilo ma to - ako vidíte Smějící se a toto je moja vďaka za váš čas a slová, ktoré ste mi tu zanechali.



"Prinesiem ti niečo na pitie?" ozval sa Kai, otáčajúc svoju tvár mojím smerom a s náznakom úsmevu. Okamžite som sa na neho obrátila, ignorujúc oči Sasukeho. Nechcem, aby ma pristihol ako na neho civím.
"Hej, ďakujem," zamrmlala som sotva počuteľným hlasom a Kai sa odtiahol a vstal, aby prešiel na druhú stranu ohniska, bližšie k Sasukemu kde sa nachádzal stolík, ktorý bol preplnený pitím. Počkať... bližšie k Sasukemu? Už nebol na svojom mieste.
Než som sa nazdala, už si vedľa mňa sadal s fľaškou ľadového čaju, ktorý mi podával a plechovkou piva z ktorej pred tým upíjal. Kedy stihol zobrať tú fľašku? Veď som ho spustila z očí len na pár sekúnd. A čo tu vlastne dopekla chce?
Zobrala som si ju, lebo som nevedela čo mu mám povedať ani ako sa mám chovať. Ale on ostal ticho a mne začínalo byť nepríjemne.
"Vďaka," zašepkala som neochotne - neprosila som ho o to - a celé telo mi zachvátil kŕč. To tu budeme teraz potichu sedieť?
"Som prekvapený, že ťa tu vidím. Nečakal som, že prídeš," jeho hlas sa mi vkradol do uší a ja som sklopila hlavu k fľaške v ruke. Zatvorila som oči a snažila som sa, aby mi jeho tóny vychádzajúce z hrdla nezneli ako tá melódia, tá uspávanka, ktorú som si užívala mesiac pod jeho falošnou identitou a nepočula som poriadne ten hlboký hlas tak dlho.
"Ani ja som nečakala, že prídeš. Mal si byť s rodinou na nejakej večeri," ľahostajne som odkrútila vrchnák a napila som sa. Rozčuľovalo ma, že vedel akú vodu mi má priniesť. Poznal ma viac, ako som si priala.
"Nebola dôležitá," v jeho hlase sa ozval akýsi divný, napätý podtón, ale nepýtala som sa. Pozerala som sa do ohniska a strácala sa v plameňoch oblizujúcich drevo.
"Sakura nepije alkohol, Kai." Sasukeho chladný tón prerazil do mojich ušných bubienkov a donútil ma pozrieť sa hore. Kaidan stál s plastovým pohárom v ruke a pozeral na mňa. Do čerta! Prečo o mne všetko vie, prečo?
"Ehm, prepáč. Moja chyba, mala som ti to povedať," ospravedlnila som sa mu a on len pokrčil ramenami a usmial sa pred tým, než do seba vyklopil to, čo malo byť moje. Potom sa pozrel na niekoho z partie a ospravedlnil sa s tým, že si musí odbehnúť.
"Mne si nemusela vravieť aké pitie ti mám doniesť," Sasuke sa ku mne mierne naklonil. Prišlo mi to ako čistá provokácia, schválna.
"Pretože si sa mi hrabal v denníku a vyčítal si to odtiaľ. Tomu sa hovorí arogantné a drzé vniknutie do súkromia," pripomenula som mu pred tým, než som sa opäť napila. Jeden bod pre mňa. Ha.
"Možno, no vďaka tomu neľutujem ani chvíľu, ktorú som s tebou strávil, hoci to dopadlo tak, ako dopadlo." Zachvela som sa keď sa oprel svojím plecom o moje a opäť sa naklonil, dýchajúc mi na krk. Zasmial sa mojej reakcii a opäť sa odklonil. Ach, skóre sa vyrovnáva.
"Chceš sa tváriť, že to, že si ma tak podlo oklamal zatiaľ čo ja som ti dôverovala a zverila som ti svoj pokašlaný život je v pohode?" stisla som pery dokopy, aby som nezvýšila tón. Nepotrebujem, aby ma počuli všetci. Odrazu som ho chcela obliať alebo strčiť do toho ohniska. Hm, to by mu to háro zbĺklo ako fakla.
"Sasuke-kun," obaja sme vzhliadli, aby sme videli Karin, ktorá tam stála. Och, už prišla za svojou láskou. Asi budem vracať.
"Čo je?" Sasuke sa zahľadel na mňa, nevšímajúc si ju. To isto, ďalší krát sa so mnou zahrávať nebude. Zbadala som na druhej strane Kaia a vyskočila som na nohy.
"Nechám vás porozprávať sa, ja utekám," vybehla som, ani som sa na neho radšej nepozerala. Prešla som ku Kaidanovi a on ma okamžite zaregistroval. Postával sám medzi stanmi s mobilom v ruke a niečo na ňom robil, keď ma zbadal, zastrčil si ho do zadného vrecka.
"Predhodila si ho supom, uvedomuješ si to?" ukázal bradou k Sasukemu a mne až teraz došlo, že nás celý čas pozoroval. Pokrčila som plecami.
"Prečo by? Veď Karin mu je očividne celkom blízka keď vie, kedy večeria s rodinou," okej, toto bolo určite dosť okaté a musel byť zo mňa cítiť hnev. Vedela o ňom takú zásadnú vec. Určite s ním volala, alebo niečo. Má jeho číslo - stislo mi srdce.
"Nemyslím si, Sasuke nevyzerá ako ten typ, čo by ho zaujímali hlúpe dievčatá," oponoval mi a opäť sa napil.
Pokrčila som plecami, bolo mi to jedno. Neviem či som poznala Sasukeho Uchihu dostatočne dobre, aby som si mohla myslieť svoje.
"Ale pokiaľ ho drží od teba ďalej, je to pozitívum pre mňa," kývol k nim dvom. Obaja sedeli na lavičke, Karin na mieste kde pred tým ja a niečo mu hovorila, zatiaľ čo on pil pivo poriadnymi dúškami. Z Kaidanových slov sa mi zasekol dych a on na mňa hľadel a v očiach sa mu odrážalo pobavenie.
"Ha ha ha," pretočila som očami a jemne ho udrela päsťou do ramena, na čom sa on schuti zasmial.
"Budem musieť odísť, lebo musím vyzdvihnúť kamarátku z baru. Písala mi, že je v núdzi." Venoval mi úsmev a mykol plecom, akoby sa to dialo často.
"Och, to je v poriadku. Ale nepil si náhodou? Je to nebezpečné-"
"Len trochu piva, to zvládnem autom," prerušil ma, ale ja som si nebola istá.
"Dávaj si pozor,"
"Je milé vidieť, že sa obávaš o môj život,"
"A o životy druhých," podotkla som a prevrátila očami... znovu. Ak si myslel, že by mi na ňom až tak záležalo hneď v prvý deň, tak to sa prepočítal. Zasmial sa a odhodil pitie do koša.
"Dúfam, že sa uvidíme aj zajtra," jeho veľké, silné telo sa pritislo ku mne, aby ma mohol objať na rozlúčku a mňa to na moment zaskočilo. Odtiahol sa skôr, ako som stihla zareagovať.
"Možno," podpichla som ho. Ale pochybovala som o tom, že sa tu ešte niekedy vyskytnem. Dnes som tu len kvôli Hinate.
Kai sa so mnou rozlúčil zachechtaním sa a rozbehol sa do tmy, úplne sám. Porozhliadla som sa a sledovala ako do seba ľudia lejú alkohol, vykrikujú, spievajú a dokonca aj tancujú. Niekto z nich mal veľké auto pristavené pri stanoch a z kufra duneli repárky, ktoré vyhrávali The Big Bang od Rock Mafie a rozliehalo sa to po celej pláži.
To nebolo nič pre mňa. Potrebovala som byť sama, trochu si odpočinúť a nezaťažovať sa tým hlukom. Otočila som sa smerom k vode a vyzula sa. Nechcela som, aby sa mi piesok nabral do topánok, ktoré som nechala pri jednom zo stanov. Kráčala som popri brehu a užívala si ako sa mi nohy zabárali do chladného piesku a vnímala kľudný šum vody, mesiac, ktorý sa odrážal od jej hladiny a nočné húkanie sovy.
"To nebolo fér," za mnou sa ozval jeho hlas, až som nadskočila od ľaku. Zhlboka som sa nadýchla a potlačila nadšené výskanie, ktoré mi zalomcovalo orgánmi a srdce v mojej hrudi začalo pumpovať dvakrát viac krvi ako pred tým, pretože teraz mi hučala až v ušiach a hlava mi šla vybuchnúť od očakávania.
"Neviem o čom hovoríš," ako dobre som vedela o čom hovorí! Nechala som ho s ňou, nech si to užije. Nepozrela som sa na neho aj keď moje telo kričalo, nech sa do čerta otočím, ale skalopevne som držala oči prilepené na bielych vlnkách vody.
"Ale vieš," postavil sa vedľa mňa a díval sa na mesiac. Jeho postoj bol nenútený, zato môj stuhnutý.
"Je to nič v porovnaní s tým, či si urobil ty mne. To nebolo fér," nenechám ho správať sa, akoby sa nič nestalo. Hoci som ho dva mesiace ignorovala, nechám ho aj tak poriadne si to vyžrať.
"Nastane niekedy deň, kedy mi odpustíš a pochopíš, prečo som to robil?" vzdychol si, akoby bol unavený tým, že ho stále dusím. Ak budem musieť, tak ho aj udusím jeho vlastnou vinou a aroganciou.
"Nemal si ma pobozkať, ako si si mohol také niečo dovoliť?" vyprskla som naštvaná a odolala som pokušeniu priklapnúť si ruku na ústa. Nechcela som, aby to zo mňa vyletelo. Dosť dlho ma to zožieralo, ale keď už som to povedala, neukážem pred ním moju slabosť a nerozhodnosť a rozhodenie z tejto situácie. Teraz mu bude jasné, že ma to štvalo... náš bozk.
"Dovolil som si to preto, lebo si mi to sama dovolila. A páčilo sa ti to," obrátil hlavu na mňa a za kútiky úst mu zaťahal pokrivený úsmev, keď skenoval moju tvár a pristál očami na mojich perách. Do čerta!
"Bola som hlúpa, verila som v človeka, ktorý neexistuje a-"
"Hej, hej, hej," brzdil ma vážnym tónom, chytil ma za lakeť a potiahnutím ma donútil otočiť sa k nemu. Bol odo mňa o toľko vyšší, cítila som sa bezmocne.
"existujem, verila si mne," protirečil mi so stiahnutým obočím.
"Verila som Camovi, poznala som Cama, nie Sasukeho," zakrútila som odmietavo hlavou. Cam bol vymyslený, jeho príbeh mohol byť vymyslený. To ako žil Cam, tak tak nemusel žiť Sasuke. Nemuselo to znamenať, že do toho zakomponoval pravdu.
"Cam som ja, Sakura. Sme tá istá osoba a môj život bol jeho život. Všetko čo som ti o sebe hovoril bola pravda, bol som k tebe úprimný vo všetkom," stískal pery do úzkej linky a v očiach sa mu odrážal mesiac. Odvrátila som od neho pohľad.
"Nie, vo všetkom nie," opravila som ho a medzi nami nastalo ticho.
"Ach, máš pravdu... Nechcel som, aby si sa vyľakala. Bál som sa tvojej reakcie. Viem, že som to nakoniec totálne posral." Ukazovákom a palcom si stlačil koreň nosa v porazeneckom geste a sklonil hlavu.
"Zachoval si sa v škole presne tak, ako sa chovali ostatní. Bola som..." prehltla som, nevedela som vysloviť tie slová. Ponížil ma sám pred sebou. Díval sa pri tom na mňa.
"Nemohol som na teba prehovoriť. Keby som povedal jediné slovo, spoznala by si ma. Nebol som si v tej chvíli istý čo mám robiť. Nečakal som, že do seba narazíme." Zdvihol ku mne hlavu.
"Ale keď som videl, že si našla odkaz, Sakura... vidieť tvoj výraz bolo... usmiala si sa, nikdy si sa v škole tak neusmievala ako keď si bola so mnou v izbe. A ja som nechcel ničiť ten moment. Chcel som sa k tebe proste dostať, pretože mi na tebe záleží. Zaujala si ma, Mei mi ťa prezradil. Ale predstava, že sme sa stretli za tých... divných okolností bola neskutočná. Ty si si ma vysnívala, ja som ťa našiel," cítila som ako sa mi trasie brada, chcelo sa mi plakať a oči sa mi tlačili dnu do hlavy, keď sa mi v nich objavili nepreliate slzy. On ma po celý čas pozoroval v škole. Nemohla som mu vidieť pod šilt ani za okuliare, ale jeho oči boli vždy prilepené na mne.
"Fajn, nebudem z toho už robiť takú vedu. Stalo sa, pohnime sa ďalej." Nechcem sa o tom už baviť, lebo sa rozrevem ako malé decko... pred ním. Načo sa trápiť niečím, čo sa už stalo? Darmo plakať nad rozliatym mliekom. Bolo to tak, ako mi povedal. Ja som si ho vysnívala a on si ma našiel... aj tak by som vyvádzala, keby sa mi objavil v izbe a predstavil sa hneď na úvod jeho menom, tak čo.
"Začneme odznovu?" ozval sa a ja som na neho pozrela s nadvihnutým obočím.
"Rád by som sa ti predstavil svojim pravým menom," usmial sa a pri tom vydýchol vzduch, "som Uchiha Sasuke," napriahol ruku a pozorne mi pozeral do očí. Zasmiala som sa nad absurdnosťou jeho geniálneho nápadu. To by ma nenapadlo a bolo to skutočne skvelé, môžeme začať bez klamstiev a tajomstiev. Začať úplne od začiatku.
"Haruno Sakura," vložila som tú svoju do jeho a obaja sme ich stisli, pozorne sa dívajúc jeden druhému do očí.
"Tak, Sakura... úprimne," prehovoril nenúteným tónom - akoby sme sa skutočne práve spoznali - a vložil si ruky do vačkov, ústa sa mu vykrivili do jeho úsmevu, "som rád, že si tu. Tvoj život sa očividne radikálne mení," kývol hlavou smerom k hluku a to gesto znamenalo: priatelia, zábava, život... A začalo to vďaka nemu. Keby nenašiel denník, keby sme sa nedostali k hádke a všetkému tomu, čo mi znepríjemnilo život, nestála by som tu, nešla by som sem s Hinatou kvôli Narutovi. Aj tie najmenšie rozhodnutia nás posúvajú dopredu a menia nám smer.
"Áno, je to niečo, čo som si myslela, že nikdy nezažijem."
"Hej! Sasuke, Sakura! Čo nejdete k nám!" Naruto na nás mával, stojac na lavičke a kričal na plné hrdlo.
Sasuke pretočil očami a ja som sa so smiechom po jeho boku vydala do víru hudby a zábavy, kde som sa hneď pridala k čakajúcej Hinate, aby sme sa mohli zabávať.

Veríte v osud? 8. diel

10. července 2014 v 19:09 | Mešteková |  Veríte v osud?
Ako som povedala, ďalší diel tu bude v priebehu tohto týždňa a tak vám ho prinášam. Ďakujem za komentáre! :)
Hej, ak sú tam chyby :D ja si to neskôr opravím, ale stane sa, že mi ujdu popri opravovaní :) len ma upozorňujte :)

Stála som pred skriňou a rozjímala. Každý by si asi myslel, že nad tým čo si mám obliecť. Ha... vôbec. To bola moja posledná starosť. Dívala som sa na oblečenie ale v skutočnosti som ho nevnímala. Len som v duchu skúmala svoje pocity. Mala som stiahnutý žalúdok, kŕče mi spôsobovali, že som lapala po vzduchu. Bola som nervózna, bola som ustráchaná. Prvýkrát od kedy... vlastne nikdy som nešla von s kamarátkou a nejakou partiou ľudí. Nepochybujem o tom, že sú to ľudia z našej školy, aspoň po väčšine. Nemusia ma prijať medzi seba, nikdy to neurobili. Ako sa ku mne zachovajú? Budem pre nich opäť vzduch? Aj mimo školskej pôdy? Veď keby aj, môžem odísť. V prvom rade tam idem len preto, lebo sa potrebujem uistiť, že Hinata bude v dobrých rukách. Ak zistím, že je v poriadku, môžem kedykoľvek odísť. Áno, presne to urobím.
Opäť mi úzkostlivo zovrelo žalúdok. Mám pocit, že sa povraciam.
Nie, stačilo. Nebudem padavka. Zhlboka som sa nadýchla a zhodila som zo seba bielu osušku, ktorú som mala doteraz omotanú na tele. Natiahla som na seba spodnú bielizeň, tmavé džíny, biele tielko na ramienka a prehodila som cez seba čiernu mikinu s kapucňou. Obula som si conversky a vlasy si stiahla do chvosta. Fajn, som pripravená na... leto.
Vyšla som z izby a zaklopala naproti Hinate. Otvorila mi dvere a skoro ich rozrazila, ako z nich takmer vybehla. Ucúvla som a nadvihla obočie.
"Poďme už, lebo sa tu od nervozity zbláznim," zaskučala a už kráčala po schodoch.
"Ehm, Hinata, si si istá, že ti v letných šatách nebude zima? Keď sa zotmie tak sa ochladí," podotkla som, keď som pozorovala biele šaty tesne nad kolena, ako sa jej hompáľajú na bokoch. Mala úžasnú postavu. Čierne rovné vlasy si zaplietla a nechala na jednej strane splývať na hrudník. Vyzerala nežne, Narutovi sa musí páčiť a ak nie, rozkopem mu zadok.
Otočila na mňa hlavu a ponad plece sa pousmiala.
"Nie, dnes bude teplo, som zvyknutá takto chodiť oblečená." oponovala mi a ja som sa rozhodla, že sa nebudem hádať. Však ona na to príde.
"Kde máš otca?" ozvala som sa, keď sme zatvorili vstupné dvere a vyšli do večera presvieteného slabými lúčmi slnečného svetla. Začínalo zapadať slnko a hodiny na neďalekom kostole odbíjali deviatu večer. Nepýtala som sa, prečo ideme tak neskoro von, ale bolo mi jasné, že to bol pokyn Naruta.
"Išiel na dáku konferenciu a vráti sa až o niekoľko dní, chcel sa s tebou rozlúčiť, ale nebol čas," jemne sa pousmiala, nadýchla sa čerstvého vzduchu a potom trasľavo vydýchla.
"Si v poriadku?"
"Som nervózna, neviem ako sa mám pred ním správať," zašepkala a pozrela sa na mňa spod mihalníc zahanbeným výrazom. Ale no ták.
"Buď sama sebou, len by si mohla prestať koktať a tváriť sa, akoby ťa išiel každú chvíľu uhrýzť," poštuchla som ju lakťom popod rebrá a ona sa tomu zasmiala.
"Iste, byť sama sebou," zavesila si do mňa ruku a spolu sme kráčali do parku, kde sme sa mali stretnúť. Už z diaľky sme počuli smiech a dobrú náladu, ktorá panovala niekde za kríkmi. Obe sme stisli pery dokopy. Budeme tu jedna pre druhú. Samozrejme, že hej. Podržíme sa.
Vyšli sme spoza rohu, ktorý tvorili stromčeky rôznych veľkostí a zbadali siluety asi desaťčlennej skupiny. Niektorí sedeli na lavičke, iní postávali okolo.
"Hinata, Sakura!" ozval sa nadšený výkrik, keď sme sa približovali a cítila som, ako Hinate spadol kameň zo srdca. Ja som v tej bande pátrala po približne rovnakej stavbe tela akú mal Sasuke, ale nenašla som ho tam. Vtedy som si mohla aj ja mierne vydýchnuť, hoci zároveň vo mne bublalo sklamanie. Sklapni!
Naruto k nám vybehol z lavičky a obe nás objal, celý natešený.
"Som rád, že ste si to nerozmysleli. Už som uvažoval, že ti zavolám Hinata, dával som ti ešte minútu," ukázal rad jeho bielych zubov a nadšene nás viedol k jeho kamarátom. Bolo to od neho milé, že nás tak privítal. Lepšie som sa chytila Hinaty, lebo ešte stále sa mi krútila hlava od jeho sladkej kolínskej, ktorú na seba očividne vylial. Uff... Mal na sebe modré džíny, čierne tričko a na ňom oranžovo bielu bundu, ktorú nosili iba členovia jeho týmu.
Keď sme prišli ku skupine, všetci si nás prezerali zvedavý kto sme.
"Ľudia, toto sú Hinata a Sakura," ukázal na nás dve a potom sa rozhodol, že nám predstaví ostatných.
"Toto je Tenten," ukázal na dievča s hnedými vlasmi v dvoch copíkoch a rovnakými očami, ako sa na nás usmieva. Pamätala som si ju zo strednej, bola o ročník vyššie a teraz by mala byť na vysokej. Nemyslela som si, že Naruto sa takto kamarátil so staršími.
"Nejiho poznáte predpokladám," tak to som vôbec nečakala, že tu bude. Jeho dlhé hnedé vlasy stiahnuté gumičkou a rovnaké levanduľové oči aké mala Hinata sa na mňa usmiali.
"Lee," chalan s čiernymi očami a vlasmi zostrihanými podľa hrnca mi natešene mával.
"Kiba," menovaný mal na sebe kapucňu a nevidela som mu poriadne do tváre. Sedel na lavičke s pivom v ruke a len na nás kývol. Myslím, že väčšina z týchto ľudí bola z druhých štvrtáckych ročníkov, mohla som ich vidieť na chodbe alebo na nejakej hodine, ale tam som si ich nejako nevšímala, takže to bolo, akoby som ich stretla prvýkrát.
"Chouji," jediný chalan pevného vzrastu s chrumkami v rukách, milé.
"Dany," usúdila som, že to bude jeho prezývka. Modré oči a hnedé vlasy usporiadané rovnako ako Narutove sa mi páčili. Vyzeral ako príjemný typ chalana. A určite bol starší ako my.
"Kaidan, ten je tu najstarší zo všetkých. Má dvadsať jeden." Naruto potľapkal čiernovlasého chalana so zelenými očami a opálenou pokožkou, ktorý sa na nás usmial.
"Priatelia mi hovoria Kai," venoval mi oslňujúci úsmev a prevŕtal moje oči svojimi. Na moment som prestala dýchať, mal intenzívny pohľad. Planúci. A mierne ma rozptyľovalo to, že sa podobal Sasukemu. Mal podobne rozcuchané a tmavé vlasy, no nemu ešte viac padali do úplne iných očí - až magicky zelených - ako Sasukemu a bol tmavší a širší v pleciach. Rozhodne mal viac svalov ako Sasuke. A bol jediný, ktorý okamžite prehovoril a nielen na nás kývol. Páčil sa mi... veľmi.
"Ria," dievča so zlatými vlasmi v prstienkoch sa na nás ostražito usmialo a mierne sa priblížilo Danymu, akoby nám dávalo najavo, že je jej. Skoro som sa rozosmiala. Už len te fakt, že sa nejaké dievča cítilo ohrozené nami dvomi ma pobavil.
"No a posledný je Siem," trošku hyperaktívny chalan prebehol k nám a obe nás objal.
"To by stačilo, Siem," Kaidan prišiel a odtrhol ho od nás, za čo som mu bola v celku vďačná, lebo jeho náraz do môjho tela mi na moment vybil dych a potom mi obmedzil prísun kyslíka, keď mňa a Hinatu tuho stisol.
Vďačne som sa na neho pozrela a on zo mňa nespúšťal pohľad. To ma ešte viac znervóznilo a zároveň sa mi to páčilo.
Zaštípali ma dlane, keď som si uvedomila, že Hinata bola odo mňa odtiahnutá Narutom, ktorý jej niečo horúčkovito hovoril a ona ho počúvala s jemným úsmevom na perách. Dúfam, že nezadrie nejakú hovadinu a všetko si poserie, lebo ho zabijem.
"Ok, mali by sme vyraziť, čaká nás ešte dlhá cesta," zvolal Kiba a postavil sa z lavičky.
"Cesta kam?" zamrmlala som zmätene a porozhliadla sa, keď som videla, ako sa všetci rozhýbali jedným smerom.
"Naruto vám nevravel, že dnes sa ide opekať a grilovať na pláž k jazeru?" spýtal sa ten veľký, myslím, že sa volal Chouji alebo tak nejako.
Odmietavo som pokrútila hlavou a až teraz som si všimla, že všetci chalani mali na chrbtoch veľké batohy. Predpokladám, že v nich mali jedlo a spacáky a také veci.
"No, tak tam máme namierené. Ostatní z partie na nás už čakajú, urobili vatru a rozostavali nejaké stany myslím," povedal Kiba a otočil sa na mňa s príjemným úsmevom. Všetci sa so mnou rozprávali úplne bez problémov, mohla som slobodne dýchať. Cítila som sa tak dobre, tak voľne.
"Prejdeme cez les a budeme pri jazere, nebude to kus, ale potrebujem, aby ste mali všetci zapnuté svetlá na mobiloch, lebo nechceme aby sa tu niekomu niečo stalo," Tenten kráčala vpredu vedľa Nejiho, ktorý pozorne sledoval Naruta a Hinatu vedľa nich ako sa rozprávajú.
"Ideme cez les?" s obavou som si prehľadala vačky, aby som si vytiahla mobil a zasvietila. Som nešikovná aj zo svetlom, nebudem riskovať, že si neposvietim a vrazím do najbližšieho stromu.
"Neboj kočka, ja ťa povediem," okolo pliec sa mi ovinuli paže a pritiahli ma k sebe.
"Siem, nemusíš sa vešať hneď na prvé dievča, ktoré vidíš," podľa hlbokého hlasu som usúdila, že to bol Kaidan, ktorý ma vykrútil spod zovretia Siema a teraz ma za ruku ťahal nabok, aby sme mu unikli.
"Ďakujem za záchranu," povedala som bez dychu, keď sme stáli na mieste a čakali, až všetci prejdú a pripojili sme sa k ním úplne na konci. Pustil moju ruku a zamával svetlom s mobilom.
"Bez problémov, každá je pri ňom vystrašená. On nevie ako na dievčatá a potom ich musím zachraňovať, lebo by ich samým záujmom zabil, samozrejme nevedomky," uškrnul sa myslím, aspoň tak som usúdila z jeho tónu. Ušlo mi menšie pobavené uchechtnutie.
"Ešte raz ďakujem, Kaidan," opäť som mala potrebu sa mu poďakovať, lebo medzi nami nastalo ticho a bolo trošku nepríjemné... teda aspoň pre mňa.
"Kai, pre kamarátov som len Kai," opravil ma a v slabom svetle som zbadala, ako sa usmial. Tak fajn... páči sa mi jeho meno.
"Takže... ty si tu najstarší zo všetkých, hej?" overovala som si informáciu, ktorú som už počula. Nedávalo mi zmysel, prečo sa tu s nimi vláči.
"Tak je," prikývol.
"Máš veľa mladých kamarátov?"
Zasmial sa a ja som videla, že ho v celku mojimi otázkami bavím. Nevedela som čo si mám o ňom myslieť.
"Celé dva semestre som v kuse na výške v meste, cez leto som tuto. Dany je môj bratranec, vyrastal som s ním odmalička. A on a Neji sú najlepší kamaráti, tak som sa s nimi nejako dal dokopy a zrazu som bol v ich parte. Byť najstarší je niekedy otravné, pretože mám za nich istú zodpovednosť keď sa dostanú do problémov a kupujem im alkohol, lebo nemajú na to vek a zároveň je to niekedy príliš zábavné a príjemné, lebo sa s nimi cítim bezstarostne. Všetkých mám rád a poznám ich už nejakú dobu. Ale stále sa nám to tu rozrastá. Dnes ste sa pridali vy dve a dúfam, že s nami budete tráviť každý večer." Znel úprimne a ja som mu verila. Neviem prečo, ale verila. Dúfam, že sa opäť raz nespálim. Vyšli sme z lesa na pieskovú cestičku a ja som sa na moment ponorila do počúvania bezstarostného smiechu a rozprávania ostatných. Mesiac bol v tvare C a hviezdy nám ukazovali úžasné súhvezdia. Milovala som nočnú oblohu.
Nohy sa mi zabárali do piesku, ktorý mal biely nádych vďaka mesačnému svetlu. Čím bližšie sme boli k jazeru, tým viac sme počuli ďalší výskot a nadšený hovor. Zbadala som veľkú vatru a okolo nej sedelo ďalších... no... veľa ľudí. Už teraz som si nepamätala mená tých deviatich poriadne, ako si zapamätám mená tamtej tlupy?
Všetci už nás očakávali a natešene jačali, nad ohniskom sa opekali snáď všetky druhy mäsa a zeleniny, okolo bolo postavených najmenej dvanásť stanov. Tak toto je rozhodne obrovská partia kamarátov. Hinata mi zmizla z dohľadu, keď nás všetci zavalili a kričali jeden cez druhého privítavajúc sa.
Po chvíli som zistila, že všetky tie batohy, ktoré mali na chrbte chalani obsahujú len a len alkohol. Nič viac. Žiadne spacáky, žiadne jedlo. To všetko plánujú dnes vypiť?
Keď mi rukou potriasol už asi dvadsiaty človek a povedal mi svoje meno, prestala som to rátať. Jednoducho som dokola opakovala: "Teší ma, som Sakura," des.
Keď sa to tam konečne ukľudnilo, posadali sme si okolo ohniska a všetci začali vykecávať. Sedela som vedľa Kaidana a obaja sme viedli rozhovor a nevnímali okolie. Hovoril, že chodí na prírodné vedy, čo ma naozaj zaujalo. Rozoberali sme to tak dlho, až kým som si nevšimla, že si vedľa Kaia z druhej strany sadol Naruto s Hinatou po boku a pridali sa k nám do konverzácie.
"Kde je Sasuke?" spýtal sa so záujmom chalan, ktorého meno som si nepamätala. Zbystrila som. Takže tu mal byť. Ach, vďaka Bohu, že tu nie je.
"Dnes mali nejakú rodinnú večeru, tak nemohol prísť," vysoký tón mi rezonoval v ušiach, keď som otočila hlavu a zadívala sa na dotyčnú osobu. Ten hlas som poznala a nenávidela zároveň. Karin. Odkiaľ o ňom vedela? Mala s ním niečo?
Naruto sa zamračil, akoby ju až teraz zbadal. Ja som ju doteraz ignorovala a tvárila sa, že som ju nevidela.
"Čo tu robí?" zavrčal ledva počuteľným tónom až som na neho prekvapene vzhliadla. Nikdy som nemala dojem, že by ju nemal rád, hlavne preto, lebo na strednej patrila medzi roztlieskávačky, ktoré povzbudzovali jeho tým.
"Čo ja viem," ľahostajne pokrčil ramenami Kai a ani sa na ňu nepozeral. Za to ja som sa dívala na to, ako sa rozprávala s Ino. Nevedela som, čo si mám myslieť o tom, že sú tu. Vyzeralo to, že nie všetci ju majú radi. Ani sa im nedivím. Ale Ino im očividne nevadila. Hocikedy sa s ňou rozprávali, akoby boli fakt kamoši.
"Ukľudni sa, Naruto. Patrila do tejto partie kedysi a to, že je sliepka jej už nepomôže. Nemusíš sa s ňou rozprávať, proste si ju nevšímaj." Kai mal pravdu, keď Naruta ukľudňoval. Zaujímalo by ma, prečo ju Naruto tak neznesie. Mala som pocit, že je v tom viac ako len obyčajná nechuť k jej osobe.
Blondiak sa len zamračil a otočil sa k Hinate.
"Keby som vedel, že prídeš takto naľahko oblečená, sám by som ťa obliekol do niečoho vhodnejšieho," chytil jej jemnú látku medzi prsty a pokrútil hlavou. Uškrnula som sa.
"Ja som ti to hovorila," vyklonila som sa spoza Kaia a hodila som po nej veľavýznamný pohľad. Hinata radšej nič nepovedala.
Potom Naruto vstal, vošiel do jedného zo stanov a o pár sekúnd sa vrátil s modrou mikinou.
Kľakol si pred ňu a na perách mu pohrával jemný úsmev.
"Zdvihni ruky, prosím," užasnuto som sledovala, ako sa k nej správal. Ako k najjemnejšej kvetine, akoby sa bál, že sa mu pod rukami rozpadne. Hinata zdvihla ruky a nechala ho, aby jej cez hlavu pretiahol jeho vlastnú mikinu.
"Hneď som spokojnejší," zamrmlal si popod nos a sadol si vedľa nej. Musela som odvrátiť pohľad. Vedela som, že civím. Nečakala som od neho také správanie.
Partia ľudí začala niečo hlasnejšie kričať a to upútalo moju pozornosť. Zadívala som sa pred seba.
"Sasuke!"
"Sasuke, vitaj medzi nami! Už sme si mysleli, že neprídeš!"
"Čau, Sasuke!"
Asi mi zamrzla krv v žilách. Nechcela som ho vidieť, nebola som na to pripravená. Vkráčal medzi partiu ľudí, zdravil ich len zdvihnutím ruky a vyzeral... vyčerpane či frustrovane.
"Ktosi vravel, že si bol na večeri s rodinou," ozval sa Kiba, ale Sasuke ho ignoroval. Prehrabol si vlasy, ktoré mu padali do očí a zahľadel sa do plameňov. Mal na sebe čiernu mikinu spod ktorej mu vykúkalo fialové tričko a tiež mal modré džíny. Cez plece mal prehodenú tašku, ktorú nosil do školy, čo ma celkom prekvapilo. Ruky si zastrčil do predných vačkov. Vyzeral, akoby ho niečo trápilo, myslím...
Naruto sa na moment ospravedlnil a prešiel vedľa Sasukeho, podávajúc mu pivo. Zobral mu tašku a podal ju Siemovi, ktorý sa v nej okamžite začal prehrabovať. Zrejme im niečo priniesol. Nakoniec sa ukázalo, že tam mal notebook.
"Vďaka za opravu!" zvolal Siem a už aj zdúchol do stanu. Sasuke sa uškrnul a zakrúžil s pivom, akoby si ho premiešaval. Naruto horúčkovito niečo hovoril a Sasuke sa usmial pred tým, než sa napil. Potom jeho oči zaostrili pred seba a zbadal ma. Pomaly sklonil plechovku a prebodol ma pohľadom. Automaticky som sa posunula bližšie ku Kaiovi. Ten pohľad ma prevŕtal a vypálil dieru do stromu za mnou.