Červen 2014

Veríte v osud? 6. diel

10. června 2014 v 19:03 | Mešťánková |  Veríte v osud?
Čaute, prinášam vám nový diel, ktorý som dnes zosmolila tesne po skúške :) dúfam, že si ho patrične užijete! :)

Ráno som sa zobudila do nepríjemného počasia, vonku bolo všetko mokré, nebo bolo upršané a z prírody sa vytratili farby. Cítila som sa ako omámená, úplne unavená, vyčerpaná všetkým, čo som sa za noc dozvedela. Všetko dnes úplne odrážalo moju pochmúrnu náladu.
Umyla som sa, mala som problém zdvíhať ruky. Veľmi dobre som vedela, že sa mi to nepodarí ani samej pred sebou zhodiť na chorobu, bola to len malátnosť. Tvár som mala bledú a pod očami sa mi vytvorili kruhy, za celú noc som takmer oka nezažmúrila. Až na svitaní sa mi podarilo zaspať, no stále ma vyrušoval bubnujúci dážď na parapety.
Navliekla som na seba prvé rifle, ktoré som schytila zo stoličky, čierne tričko a na to mikinu. Vlasy som si zviazala do copu a pretiahla ho cez otvor na šilte. Obula som si konversky a prehodila tašku cez plece. Zamkla som za sebou dvere a potichu sa vydala dolu po schodoch, modliac sa, aby som ho nestretla. Vôbec som nemala v úmysle sa s ním rozprávať. Ešte stále som nevstrebala ten šok. Nemohla som tomu všetkému uveriť, ako je to možné, že sa toto stalo? Je nereálne vysnívať si muža, ktorý sa mi objaví v izbe len tak z ničoho nič.
Čľapotala som sa pomedzi bariny a slúchadlá s hudbou na plné pecky som mala v ušiach. Snow Patrol ma vedeli vždy upokojiť, ich hudba bola geniálna a moje myšlienky stále dokola rozoberali neho. Ani na meno som mu nechcela prísť, aj keď som vedela, že je to smiešne.
Otvorili sa mi dvere a vošla som do vstupnej haly v škole. Všade naokolo bol rozruch, študenti postávali pri skrinkách, rozprávali sa, zabávali, niektorí sa ponáhľali na hodiny. Každú chvíľu som do niekoho vrazila, ale vôbec som sa nad tým nepozastavovala. Moja prvá cesta bola rovno na hodinu, kde som si sadla do lavice a zošuchla sa čo najhlbšie.
Niekto mi poklepkal po pleci a tak som si vytiahla slúchadlo. Vedela som, že je to Hinata, pretože mala veľmi jemné prsty a jej poštuchnutie bolo bojácne.
"Môžem si k tebe prisadnúť?" zamrmlala so sklopenou hlavou a uhla môjmu pohľadu. Zložila som si šilt a milo sa na ňu usmiala. Aspoň jeden jediný človek, ktorý nie je podrazák.
"Že sa vôbec pýtaš," pokrútila som hlavou a usmiala sa na ňu, aby pochopila, že som to myslela v dobrom. Zložila si veci na zem a s vystretým chrbtom si sadla, ruky si úhľadne položila na lavicu jednu cez druhú.
"Aký si mala večer?" spýtala sa trošku smelejšie a ja som sa zachmúrila. Všetko bolo katastrofálne... no, až na ten bozk, ale na to si nesmiem dovoliť myslieť. V žiadnom prípade.
"Taký obyčajný," pretisla som pomedzi pery a ona pochopila, že sa o tom nechcem rozprávať.
"Vyzeráš dnes veľmi..." očividne nevedela nájsť to správne slovo a tak radšej zmĺkla.
"Nemohla som spať, dážď," ukázala som von oknom.
"Hej, u nás v sídle sa to ozýva nesmierne hlasno a ešte ten vietor, och..." potriasla hlavou a ja som sa zasmiala, bola skutočne milá.
Hneď na to nám do triedy nakráčal profesor a tak sme sa začali venovať jeho učivu. Na konci hodiny som si uvedomila, že sa už teším kedy odmaturujem. Na vysokej začnem úplne nový život, v lete budem pracovať a bude zo mňa iný človek. Áno... mierne som sa pousmiala pri tej predstave, nadšená, že sa konečne nebudem musieť trápiť. Áno, medicína ako vysoká je najťažšia, no zato je to niečo, čo ma bude rozhodne baviť.
S Hinatou sme mali všetky hodiny rovnako a tak sme spolu trávili celý deň. Dokonca aj na obede sedela so mnou a rozprávali sme sa. Rozumeli sme si a ja som bola šťastná, ona očividne tiež.
Keď sme dojedli, zobrala som tácku a odniesla ju na pás, ktorý všetko odnášal do kuchyne. Otočila som sa na Hinatu, aby som jej mohla navrhnúť, že by sme šli na čaj, ale nestála tam ona. Bol tam on, bez tácky, bez šiltu, bez slnečných okuliarov, opäť božsky krásny a stále arogantný. Pozrel sa na mňa a možno mi chcel niečo povedať, ale nedala som mu šancu. Obišla som ho a zbadala Hinatu, ktorá stála za ním a snažila sa pretlačiť popri ňom, aby mohla odovzdať svoje nedojedené zvyšky jedla.
Keď ju zbadal, poslušne jej uhol a nechal ju. Potom sa na mňa opäť pozrel, ale to som sa už otáčala ťahajúc Hinatu čo najďalej od neho.
"Vyzeral, akoby sa s tebou chcel rozprávať," zašepkala potichu, keď sme vyšli na rušnú chodbu. Pokrčila som plecami, bolo mi to v skutočnosti fakt šum a fuk.
Nasledujúce dni prebiehali podobne, s Hinatou sme trávili všetok voľný čas po škole. Chodili sme na čaje, učili sme sa spolu, rozprávali sme sa o všetkom a začali sa z nás stávať najlepšie kamarátky.
Po pár dňoch ma pozvala k sebe domov, kde som mala česť zoznámiť sa s jej rodinou. Mala mladšiu sestru Hanabi a bratranca Nejiho, ktorý už chodil na vysokú a ako som zistila, bola to práve medicína. Obaja sme sa ponorili do rozhovoru o učebných materiáloch.
"Hinata, ty kam chceš vlastne ísť na vysokú?" už by bolo na čase podať prihlášky.
"Plánujem ísť na medicínu, máme to v rodine," usmiala sa a ja som bola ešte viac nadšená. Neskôr prišiel jej otec, ktorý bol milý, zdvorilí ale bolo na ňom vidieť, že je pevná hlava rodiny, ktorá svoje deti vedie k disciplíne a tvrdej práci.
Ubehol mesiac od toho incidentu a Sasuke sa ani raz neukázal u mňa v izbe. V škole som na neho natrafila častejšie, akoby som si priala, ale nikdy som mu nevenovala pozornosť ako jeho šľahnuté fanynky.

Blížil sa Máj a to bol čas maturít. S Hinatou sme boli zahrabané nad knihami a poctivo sa pripravovali. Práve som si čítala Japonskú literatúru, keď som si uvedomila, že som zablúdila myšlienkami niekde úplne inde.
Práve som myslela na to, ako sa pár hodín dozadu pri mojej skrinke pristavil Sasuke. Keď som sa ho snažila odignorovať, zablokoval mi cestu a prvýkrát od vtedy na mňa prehovoril.
"Nemôžeš sa tváriť, akoby som neexistoval," jeho chladný hlas ma prebodol ako ostrá čepeľ, no aj napriek tomu som tam počula emócie. Chcel, aby sa medzi nami všetko urovnalo. Ale to som nemala ani v najmenšom v pláne.
"Tak sleduj," pohliadla som mu do čiernych očí a obišla ho, nechajúc ho stáť pri mojej skrinke. Roztlieskavačky stojace pri okne sa na mňa zvedavo obzerali. Dopočula som sa, že sa Sasuke skoro s nijakým dievčaťom nerozpráva a toto bola pre nich rarita. Ts...
,,Nad čím premýšľaš?" ozvala sa mi pri uchu Hinata, až som nadskočila. Nechcela som jej hovoriť o Sasukem, prišlo mi to trápne s celým tým denníkom a všetkým okolo toho.
"Žeby som si mala nájsť prácu a hmm... keď pôjdem na vysokú, nejaký byt. Decák mi už nebude platiť ubytovanie," to bolo prvé čo ma napadlo. Vlastne od ukončenia strednej som bola na ulici. Zhrozene som sa zadívala pred seba, keď som si to uvedomila. Musím si nájsť podnájom a pracovať, aby som to zvládla.
"A prečo nezostaneš bývať zatiaľ tu? Neskôr s Hinatou odídete do veľkého mesta a budete môcť ťahať byt spolu, nebudete na to samé a spolu vám bude lepšie ako keby ste boli každá sama," spoza dverí vyšiel jej otec a ja som sa v tej sekunde zmenšila.
"N-nie, nie... to je, to-"
"Čo? Ja to vidím ako výborný nápad. Keď odmaturuješ, presťahuješ sa k nám. Si poctivá študentka a nepochybujem o tom, že budeš na sebe tvrdo pracovať."
"Ešte ani nevieme či nás prijali," oponovala som v šoku, cítiac sa trápne. Nechcela som okupovať ich dom štyri mesiace než by začal semester.
"Ja si myslím, že to nebude problém s vašimi výbornými priemermi."
"Áno, prosím zostaň tu. Čo by si aj tak robila? A aspoň to leto bude znesiteľnejšie," Hinata sa ku podivu pridala k svojmu otcovi a to som si myslela, aký rešpekt pred ním má a aká je neškodná myška!
"A-ale,"
"Sakura, nevymýšľaj prosím. U nás v dome si kedykoľvek vítaná," sama som bola prekvapená, že jej otec ma tak vnímal.
"Dobre," zašepkala som bez dychu a rezignovane zvesila plecia. Vlastne som si všetko náramne uľahčila.
"Ale nájdem si prácu a budem vám prispievať do domácnosti," vyhŕkla som, keď sa obaja spokojne usmiali.
Jej otec si len pobavene odvrkol a potom opäť nahodil svoju vážnu masku, keď vychádzal von. Bol to zvláštny muž vzbudzujúci rešpekt, no mal veľké srdce. Občas z neho šla hrôza, ale všetko robil len pre dobro svojich dcér.
Hinata sa spokojne usmiala a opäť sa začítala do poznámok. Zničene som sa zvalila do kresla a užasnuto zízala pred seba. Dnes je ale zvláštny deň.