Veríte v osud? 5. diel

24. května 2014 v 21:35 | Mešteková |  Veríte v osud?
Tak... a je to tu. Napísala som nový diel, keď som si našla čas na odreagovanie sa. Ja len dúfam, že sa vám bude páčiť a samozrejme, budem rada keď mi zanecháte akýkoľvek komentár, postrehy, otázky, kritiku :) hocičo ma poteší. Snažím sa stále len a len zlepšovať. Ďalší diel neviem kedy pridám, pretože mám ešte terány a potom skúškové, ale pokúsim sa v čo najbližšej dobe. :)

Ruky som mu ovinula okolo krku a poslepiačky sa mu vyšplhala do lona. Pritiahol si ma k sebe a poriadne ma objal, až som prekvapene vydýchla. Zubami mi stisol spodnú peru, až sa mi z hrdla vydralo slastné zavrčanie.
Jeho vôňa mi udierala do nosa takou silou, až som bola omámená a túžba vidieť ho vo mne ešte viac vzrástla. Pane Bože, veď predsa musím vedieť, ako vyzerá človek, do ktorého som sa zamilovala a ktorému ponúkam samu seba na zlatom podnose, nie?
Kým by ma nepobozkal, možno by som to vydržala. Ale ak sa sám nevedel ovládnuť a urobil to, teraz už je skutočne ten správny čas. Zdvihla som ruky z jeho krku a premiestnila ich k uzlu na šatke, keď v tom sa jeho prsty uzatvorili okolo môjho zápästia ako železné putá. Zamrzla som a odtiahla od neho tvár. Jeho zrýchlený dych mi narážal na ústa a cítila som, ako sa jeho telo striaslo.
"Ja viem," povedal ešte skôr ako som stihla prehovoriť. Jeho hlas bol neprirodzene hlboký a plný potláčanej vášne a strachu zároveň.
"Nechcel som to dnes nechať zájsť takto ďaleko, ale keď už sa stalo toto, musíš ma vidieť." Neviem, či som pociťovala strach, alebo nadšenie. Oba pocity sa vo mne bili jeden cez druhý. Bože... začínala som mať strach z toho, že ho uvidím hoci vzrušenie búchalo na poplach.
"Neboj sa, bude to dobré..." neviem či som utešovala len neho alebo aj seba, ale hlas sa mi chvel nedočkavosťou.
Súhlasne zahmkal a tesne pred tým, ako mi pustil ruky dodal: "Budem sa ti musieť potom s niečím priznať..."
"Dobre, teraz ma trošku desíš," zasmiala som sa placho a nervózne odviazala uzol na šatke, ale ešte stále som si ju nechávala na očiach. Potom som ich zatvorila a dala ju dolu, no ešte stále som sa na neho nepozrela. Cítila som, ako sa celé jeho telo podo mnou naplo.
"Si pripravený?" spýtala som sa a z jeho hrdla sa ozvalo len súhlasné zamrmlanie.
Zhlboka som sa nadýchla, vychutnávajúc si ten okamih pred veľkým odhalením a nabrala som odvahu na to, aby som konečne otvorila svoje veľké zelené oči a zahliadla ho. V prvom rade som musela viackrát zažmurkať, pretože svetlo v izbe ma na moment zmiatlo a až potom som sa odhodlala. Sklopila som pohľad dolu a hľadela na tmavé nohavice, ktoré mal na sebe. Sedela som mu na nohách. Postupne som pohľadom pátrala vyššie cez biele tričko obopínajúce jeho svalnaté brucho a hruď. Opieral sa o posteľ a ruky mal vzadu.
Tričko s výstrihom do V odhaľovalo jeho bledú pokožku, kľúčnu kosť a krk. Okamžite som zbadala špicatú bradu, ktorú som vtedy cítila na dotyk. Mal sklonenú hlavu k svojim prsiam a nevidela som mu poriadne do tváre, len rovnú linku nosa a odrazu obrovský výbuch na jeho hlave. Čierne vlasy mu stáli na všetky strany a vyzeral, akoby sa ešte len teraz zobudil. Mal čierne vlasy... myslela som si, že bol... blondiak.
Vypustil zo seba dlhý výdych pred tým, než sa mi pozrel priamo do očí. Ticho, ktoré okolo nás panovalo ešte viac zhustlo. Okamžite som sa utopila v tej černote. V tmavej temnote očí, do ktorých som tento deň už hľadela. Nevidela som v nich žiadnu emóciu, také boli nečitateľné.
Dych sa mi zasekával a zbledla som. Dlane som si okamžite pritlačila na tvár a tuho som zatvorila oči.
"No do..." nevedela som na to nájsť vhodné slovo, chcela som tak strašne zanadávať... niekto si zo mňa práve urobil úžasný žart. Atmosférou sa šíril výboj z môjho tela. Bola som naštvaná.
"Sakura," jeho hlas bol tichý a váhavo ma oslovil. Sklopila som ruky dolu a dívala sa na neho. Hoci jeho hlas prejavoval emócie, jeho tvár sa nezmenila, akoby nevedel používať mimiku... stále taký... vážny. Okamžite som sa od neho začala driapať preč a on mi v tom ani v najmenšom nezabránil. Postavila som sa na druhú stranu miestnosti, nohy som mala ako z gumy.
"Vidím, že som očakával správnu reakciu," mierne naklonil hlavu na ľavý bok a zvedavo si ma prezeral. Možno si to ani sám neuvedomoval, ale arogantnosť z neho sršala. Práve v tejto chvíli vyzeral pobavený mojou reakciou.
"Robíš si zo mňa srandu?" zašepkala som vyrazeným dychom a púlila na neho neveriaco oči.
"Ja viem, že toho je teraz na teba príliš," sadol si normálne a lakte si oprel o kolená.
"Príliš? Príliš?!" vyprskla som v totálnom záchvate amoku a hystérie. Mala som chuť zabiť ho hneď v tejto sekunde. Nadvihol obočie a vyzýval ma k vysvetleniu. Tohto chalana v tele Boha som začínala nenávidieť. Každú jeho mimiku z ktorej sršal ten egoizmus.
"Veď si ma dneska zramoval na chodbe! Díval si sa na mňa ako zbieram knihy a nepovedal si ani jedno jediné slovo! Urobil si presne to isté, čo ostaní!" neveriacky som prskala a rozhadzovala rukami okolo seba. Nemôžem uveriť, že to je on! ON! A ešte mi zatĺkal, že ma dnes nevidel! Ani v sne by ma nenapadlo, že sa tak ku mne zachová niekde v škole a tuto v izbe sa bude správať... takto! Pokrytecký idiot!
Ešte viac som zbledla, keď som si uvedomila, že som pred ním našla jeho vlastný lístok. Do očí sa mi tlačili zúrivé slzy.
"Nechcel som na teba hovoriť, lebo by si to hneď zistila podľa môjho hlasu, potreboval som ti nechať čas," vysvetľoval okamžite a prehrabol si rukou vlasy.
"Čas? A načo?" vystrúhala som sarkastickú grimasu. Neverím mu už ani jedno jediné slovo.
"Sakura... keď som našiel tvoj denník a čítal o tvojom imaginárnom priateľovi, bol som v takom šoku, že som musel zistiť kto si. Všetko to bola náhoda, práve som šiel z kancelárie riaditeľa, kde som sa bol zapísať na školu a prechádzal som sa po Konohe, keď som ho zbadal... tvoj denník. A zrazu keď som si o ňom prečítal, vedel som, že je tu niečo zvláštne. Tá zhoda medzi tvojou vysnívanou postavou a mnou. Musel som ťa nájsť... a potom som sa bál, ako to všetko zoberieš, nevedel som ako by si reagovala, možno by si si myslela, že si sa zbláznila a tak som ťa na to chcel pomaly pripraviť, že ma uvidíš v škole, ale nebudeš vedieť kto som, zvykneš si a potom ťa to menej prekvapí..." isteže som nevedela kto je, iba som bola zaskočená krásou toho nového chalana, ktorý čistou náhodou chodil v noci za mnou. Neveriaco som si odvrkla.
"Kam tým mieriš?"
"V skutočnosti sa nevolám Cam..." nastalo hrobové ticho. Bolo počuť len náš zrýchlený dych. Sťažka som prehltla.
"A ako sa teda voláš," nepýtala som sa, nejako som nemala silu dať na koniec vety otáznik. Ale tesne pred tým, ako vyslovil to meno som to vytušila.
"Sasuke... Uchiha Sasuke," prebodával ma čiernymi očami a kontroloval moju reakciu, možno si myslel, že sa tu zosypem.
"Neverím ti," hlas mi vybehol do výšky, vypískla som a celá som sa roztriasla. To nie je možné, to je totálna hlúposť. Nemôže tu predo mnou stáť môj Sasuke z denníka... meno, výzor.... a možno aj to správanie...
"Mám ti ukázať doklad?" pomaly sa postavil a díval sa na mňa. Dnes žiadne slnečné okuliare ani šilt stiahnutý až do tváre, len jeho strapaté čierne vlasy, ktoré lemovali tú bledú a krásnu tvár.
Natiahla som ruku k nemu a dívala sa, ako sa mi trasú prsty. Zo zadného vrecka vytiahol peňaženku a celú mi ju podal dávajúc si pozor, aby sa ma nedotkol. Chvíľu mi trvalo, než sa mi ju podarilo otvoriť, to z toho ako sa mi triasli ruky.
A zrazu som to videla. Odvšadiaľ na mňa vyskakovalo meno Sasuke Uchiha. Zdravotná kartička, občiansky preukaz, študentská karta, internátny preukaz... a všade na mňa hľadel Sasuke...
Zakrútila sa mi hlava a peňaženka mi vypadla z meravých prstov. Cítila som v sebe výbuchy takej zmätenosti a srdce sa mi snažilo predrať von z hrude. Ako to, že som v škole ani raz nezaznamenala meno Sasuke? Prečo som nikoho nikdy nepočúvala? Určite sa o ňom niekde bavili, veď stále o ňom hovorili, nový prírastok do školy a ešte k tomu kus. Ale nie, hoci som žasla nad jeho podobnosťou s mojim Sasukem, v hlave som mala neho... Cama, ktorý je vlastne Sasuke. Bože ja asi vybuchnem! Oboma rukami som si chytila hlavu a cítila som, ako mi po lícach stekali slzy. Cítila som sa zradená, podvedená. Okrem toho... to, ako sa dnes v škole ku mne zachoval... vôbec sa mi to nepáčilo. A tu bude zo seba robiť niekoho, kým vlastne ani nie je.
"Sakura," natiahol sa ku mne, ale ja som od neho odskočila, až som narazila o stôl. Nechcela som, aby sa ma dotýkal. Nemôžem uveriť, aká hlupaňa je zo mňa. Takto niekomu naletieť... nemôžem uveriť tomu, čo sa to tu deje. Nie je možné, aby som si niekoho vysnívala a to doslovne... nie, nevysnívala, lebo keby to bol môj Sasuke... neurobil by mi toto... nehral by sa so mnou. Neodhalil by sa mi až potom, čo by si odo mňa ukradol bozk. Nesprával by sa tak ku mne v škole.
"Čo odo mňa chceš," zašepkala som v hrôze a prebodávala ho pohľadom. Stisol pery a pretrel si oči jednou rukou, potom si chytil koreň nosa, akoby sa potreboval upokojiť.
"Nechcel som, aby to takto dopadlo. Musíš mi veriť," takmer naliehal, keď sa na mňa opäť zadíval.
"Ja nemusím nič," odsekla som a prekráčala k dverám, ktoré som otvorila dokorán.
" Nič neospravedlní to, že si ku mne nebol od začiatku úprimný a to, ako si sa ku mne zachoval v škole. Nechcem ťa vidieť a nechcem sa s tebou ani rozprávať, takže teraz buď taký láskavý a opusti moju izbu." Prísnym pohľadom som ho vyprevadila z izby, kedy vôbec neprotestoval a len rezignovane vyšiel.
"Ja viem, že som urobil chybu," otočil sa ku mne.
"A preto sem už nikdy nemusíš chodiť. Maj sa, Sasuke." Zabuchla som mu dvere pred nosom a odkráčala som z predsienky do izby. V momente som sa zvalila do postele a začala som usedavo plakať. Každý človek sklame, ublíži. Neuveriteľné aká hlúpa a naivná som bola, ako som mu uverila, ako som sa nechala ovplyvniť ním, pobozkať ním. A pri tom je to ten arogantný chalan, ktorého som dnes stretla a ani sa neobťažoval sa mi ospravedlniť či pomôcť mi po tom, čo ma zrazil. Zachoval sa ako všetci tí ostatní, hoci čítal môj denník, vedel o mne všetko, rozprávali sme sa o tom ako sa ľudia správajú... ukázal svoju pravú tvár, ukázal že je presne taký istý ako ostatní. Nemu na mne proste nezáležalo, len sa chcel pobaviť... Možno ma chcel úplne zničiť, lebo mu to všetko krásne nahralo do kariet.
Ak by bol v skutočnosti taký, ako sa mi javil keď som ho ešte nevidela, nepredstieral by... Nie predo mnou.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Taurin Taurin | 25. května 2014 v 21:33 | Reagovat

No ako by som začala :) takmer každý deň tu chodím a čakám kedy už vyjde ďalšia časť :) keď som ju tu zbadala bola som celá bez seba :) ja viem že máš toho teraz veľa, ale mňa ide poraziť z toho čakania :D píšeš veľmi dobre :) konečne si to zdramatizovala :P urobila si to úplne podľa mojich predstáv takže som strašne rada :) veľmi sa teším na ďalšiu časť :)

2 em em | 26. května 2014 v 21:13 | Reagovat

Už jsem byla rozhořčena z toho čekání :D nevěděla jsem, že to máš teď ve škole hektický, takže to je pochopitelný :D Píšeš pořád stejně suprově, tak už nemám jak chválit, za chvíli by tě to už ani nebavilo číst :D
Už je tam cítit ta známá Sakura. Teď mi je líto Sasukeho, ale když se se Sakurou srazili, měl jí pomoct, to že nepromluvil je jasný že jo :D

3 davidjaho davidjaho | 9. července 2014 v 14:42 | Reagovat

Tak se nám to začíná zamotávat. Na jednu stranu si myslím, že Sakuřina reakce je docela přemrštěná, na druhou stranu musím uznat, že právem. Jsem velmi zvědavý, jak bude příběh pokračovat.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama