Veríte v osud? 4. diel

7. května 2014 v 22:13 | Mešteková |  Veríte v osud?
Napred sa chcem ospravedlniť, že som dlho nič nepridala, ale začína mi skúškové obdobie a je to skutočne zaberák, tak sa potom nehnevajte, že nikde nič prosím :) Určite neprestanem písať poviedku, som za to, aby sa každá poviedka dokončila, pokiaľ ju píše jeden autor. U spoluaut. to bohužiaľ je na dvoch ľuďoch, ale pokiaľ píšem môj príbeh z mojej vlastnej hlavy, kde je treba len moje slová, tak každú poviedku dokončím :) A teraz sa chcem ešte poďakovať za komentáre, ktoré ma veľmi potešili :) ĎAKUJEM

Druhý deň ráno som sa zobudila na to, že je tma. Otvorila som oči a zmätene sa obzerala. Do pekla! Ja som zaspala do školy! Prespala som celý deň určite!
Vyskočila som na nohy raketovou rýchlosťou a odostrela žalúzie. Okamžite ma oslepili ostré slnečné lúče až ma to takmer zrazilo naspäť do postele. Rukou som si zakryla tvár a počkala, kým si privyknem. Takže je deň... škola mi určite už začala. Pozrela som sa na hodiny a keď som zbadala, že do začatia prvej hodiny mám dvadsať minút, zabudla som na všetko ostatné a utekala som do kúpeľne. Umyla som si tvár, vyčistila zuby a učesala vlasy raketovou rýchlosťou. Po ceste ku skrini som vrazila rovno do dverí, až som zajajkala od bolesti držiac si ľavý lakeť. Vytiahla som zo skrine prvé, čo mi padlo do rúk. Bledé nohavice, bielu košeľu bez rukávov. Navliekla som to na seba a skackajúc na jednej nohe som si obúvala topánky. Tašku s vecami som schmatla zo stoličky a bežiac do školy som si ešte snažila strapaté vlasy upraviť do jednoduchého copu.
Nevnímala som nikoho a nič, rozrazila som dvere na škole a vbehla na preplnenú chodbu. Tu a tam sa všetci ponáhľali na hodiny a dalo mi veľa námahy, aby som nikoho nezrazila. Šmykom som zabrzdila pred triedou, keď sa ozvalo zazvonenie a vstúpila som dnu. Profesor Iruka sa na mňa pozrel a len prevrátil očami. Okamžite som sa pratala na miesto kde som sa usadila a vytiahla som si zošit a pero. Potom som sa snažila vnímať o čom je dnešná hodina.
Na ďalšiu hodinu sme sa presúvali o poschodie vyššie a tak som sa musela odlepiť z lavice a nasledovať celú triedu. Po ceste na chodbe som sa zastavila u svojej skrinky. Kľúčom som ju otvorila a vymenila si veci, ktoré som potrebovala.
Odrazu som počula neskutočný jasot a výskot a piskot, ktorý mi dral ušné bubienky. Otrávene som sa rozhliadla, aby som na rohu mohla zahliadnuť červenovlásu Karin, ako so svojimi kamarátkami omdlieva pri pohľade na skupinku chalanov, ktorí sa blížili chodbou za hlasného smiechu.
Na moment som zamrzla, aby som si všimla toho nového, ktorý sa tu očividne skamarátil s Narutom a jeho kamošmi. Kráčal vedľa nich a bez záujmu hľadel okolo seba. Prisahám Bohu... bol nádherný, skutočne. Krajší ako môj vysnívaný Sasuke.
Vyzeralo to tak, že si veľmi ľahko našiel kamarátov, bodaj by nie. Však Naruto je spoločenský typ, určite sa mu okamžite prihovoril a chlapec bol určite rád, že je rád a nie je sám... ako ja. Na hlave mal šiltovku spod ktorej mu odstávali čierne neposlušné vlasy a mal ju stiahnutú hlbšie do tváre, ale neušlo mi, že bol pohľadný.
Zatvorila som skrinku a zamkla ju. Potom som odstúpila pripravená prešmyknúť sa popri nich na schodisko, ktoré viedlo vyššie, keď v tom som do niekoho vrazila.
Zapotácala som sa a knihy mi popadali na zem. Pane Bože, to sa mi snáď len sníva! Vzhliadla som do väčšej výšky, aby som zbadala práve toho nového, ako stojí a s nadvihnutým obočím sa na mňa pozerá. Ani buuu, ani meee...
"Prepáč," zamrmlala som zahanbene a sklonila sa k zemi zbierajúc všetky knihy. Hmm... jasné, že mi ich nepomôže pozdvíhať. Som predsa vzduch. Vždy som bola.
Až keď som mala všetky knihy na jednej hromade, všimla som si, že na zemi leží malý kúsok poskladaného papierika. Zdvihla som ho a so zamračeným pohľadom ho roztvorila.

Krásny deň prajem, vždy s úsmevom,
Cam

Len čo som si to prečítala, už sa mi kútiky dvíhali a úplne som zabudla na to čo sa teraz stalo. Schytila som knihy a lístoček si strčila do vrecka na nohaviciach. Určite mi ho tam strčil včera, keď sme sa rozprávali.
Postavila som sa na nohy a pozrela sa na toho chalana, ktorý sa jemne pousmial, ale takým arogantným úsmevom. Stisla som pery pripravená, že mu už-už niečo poviem, keď odrazu sa pri nás zastavil hnedovlasý chalan a spýtavo sa pozrel na toho nového.
"Ideš, či tu budeš ešte dlho stáť?" Kiba nespokojne prešľapoval a mňa si nevšímal. Klasika.
Chalan sa odo mňa odvrátil a šilt si stiahol ešte hlbšie do tváre. Potom odkráčal k postávajúcej partii chalanov, ktorí na neho čakali.
Až teraz som si uvedomila, že celá chodba sledovala tento náš menší incident. Roztlieskavačky v čele s Ino a Karin sa roztápali a zároveň ma pohľadom vraždili len za to, že som pri ňom bola tak blízko a ostatní boli zvedaví na to, ako sa chalanisko zachová.
S nahrbenými plecami som sa vybrala po schodoch a snažila sa opäť raz splynúť s davom. Toľko ľudí to sledovalo... možno medzi nimi bol aj Cam. Ani som sa neodvážila otočiť a pozrieť sa za seba, ako som sa hanbila. Ale keby to Cam videl, neprišiel by za mnou, nepomohol by mi alebo niečo? Ach...
"Si v poriadku? Videla som tú zrážku," prekvapene som vzhliadla, aby som zistila, kto na mňa prehovára. Po mojej strane kráčalo tmavovlasé dievča s levanduľovými očami a dívalo sa pod nohy.
"Uhm... áno som, ďakujem za opýtanie, Hinata," milo som sa na ňu usmiala, príjemne prekvapená a šťastná, že niekto sa so mnou skutočne rozpráva.
"Ten nový je tu hviezdou, ešte tu ani poriadne nechodí," mykla plecami a zabočila do tej istej triedy ako ja. Usadila som sa hneď vpredu, aby som mala dobrý výhľad na tabuľu a na moje obrovské prekvapenie, Hinata nepokra čovala ďalej, ale prisadla si ku mne.
"Áno, zvlášť keď je v partii s Narutom," napodobnila som ju a tiež som mykla plecami v predstieranom nezáujme. Ten chalan bol svojský, taký, akého si predstavujem môjho Sasukeho, ale ja som mala odrazu plnú hlavu Cama. Stále ma mátalo, či to videl, alebo nie.
Hinata okamžite očervenela a preniesla tému na školu, ktorej som sa vďačne chytila. Nechcela som myslieť na nikoho iného ako na Cama. Ten sa mi tak dostal pod kožu, že som mala pocit, že sa mu už nik nevyrovná. A to som ho nevidela.
Večer po škole som už nedočkavo kráčala cez ulicu, aby som sa mohla dostať do izby. Vedela som, že meškám a preto som bola zvedavá či Cam dnes príde. Zdržala som sa s Hinatou v parku, kde sme sa rozprávali a keď som si tak za chôdze rekapitulovala dnešný deň, odhliadnuc od toho incidentu bol veľmi znesiteľný a mal jedno plus. Konečne sa so mnou niekto zhováral. Začínam mať pocit, že sa veci obracajú na lepšie.
Vypýtala som si na vrátnici kľúče od izby a takmer šprintom som vybehla schody. Odomkla som dvere a vstúpila dnu. Dnes Cam asi nepríde... mali sme sa stretnúť pred štvrťhodinou. Sklamane som si povzdychla a natiahla sa rukou k vypínaču na svetlo.
"Som tu, Sakura," znel ako zvonkohra, celá som stuhla, napla som sa a nedočkavo čakala.
"Nechaj zhasnuté svetlo," odrazu stál za mnou a jeho hlas opantával moje zmysli. Horúci dych mi narážal na pokožku na krku a spôsoboval mi zimomriavky.
Odrazu som ucítila, ako mi okolo očí dáva šatku. Tú istú. Potom sa ozvalo šťuknutie a miestnosť rozžiarilo svetlo, aspoň myslím.
Vzal mi veci z rúk a položil ich na stolík. Potom jeho ruky jemne dosadli na moje plecia a odviedol ma k posteli, kde som sa usadila.
"Opäť si sa mi vlámal do izby," skonštatovala som s úsmevom na tvári. Proste som sa mu nemohla ubrániť keď som vedela, že je tu. Jeho charizma, jeho povaha, všetko ma na ňom priťahovalo. Dokonca aj tá jeho tajomnosť.
"Požičal som si tvoj zámok, aby sme sa dnes mohli vidieť. Či mám odísť?" vedela som, že ma podpichuje hravým hlasom. Mierne som sa zapýrila keď som si uvedomila, že v žiadnom prípade nestrpím, aby odišiel. Podľa pohybu som usúdila, že kľačí na jednom kolene predo mnou a začal mi rozväzovať šnúrky na topánkach.
"Čo robíš?" prekvapene som pootvorila ústa a jeho prst spočinul na mojej spodnej pere. Prešiel mi po nej a potom sa opäť vrátil k šnurovaniu.
"Bolo by síce vtipné dívať sa, ako zápasíš so všetkým s obviazanými očami, ale chcem ťa uchrániť pred úrazom," skonštatoval opäť tento krát tak potmehúdsky, že som si vedela predstaviť úsmev na jeho tvári.
"Veľmi galantné, pán Uchiha," pochválila som ho a posunula sa ďalej dozadu a vystrčila k nemu viac nohu. Rukou mi zovrel kotník a vyzul mi ich, no pred tým, než premiestnil ruky na moju druhú nohu, pohladil mi chodidlo. Až ma to zašteklilo niekde v lone ako som reagovala na jeho dotyk. Zadržala som dych.
"Ďakujem za odkaz, dnes mi vylepšil náladu," zašepkala som a opäť zo mňa sálala horúčava ako toľko krát pred tým, keď som bola s ním.
"Som rád, že ti vylepšil deň, o to mi šlo,"
"Bol si dnes v škole?" divná otázka, akoby mi pomohlo vedomie, že hej.
"Samozrejme, som tam každý deň, Sakura," teraz znel, akoby ma karhal za to, že ho nepriamo obviňujem, že sa ulieva. Zasmiala som sa.
"Kde si sa nachádzal dnes po prvej hodine?"
"Prečo sa pýtaš?" opäť sa usmieval, určite.
"Myslím, že som ťa videla," stuhol. Tak takúto reakciu som nečakala.
"Nie, robím si srandu... len som chcela vedieť tvoju reakciu," prečo nechce aby som ho videla? Do čerta s tým, ale ja to chcem! Túžim po tom, ale nie za cenu toho, že by sa mi potom vyparil zo života.
"Dnes si ma vidieť nemohla, ja sa dívam veľmi pozorne a určite by som o tom vedel, keby sme sa čo i len minuli na chodbe,"
"A dal by si mi vedieť o tom, že sme sa stretli?"
"Možno,... Sakura, príde k tomu. Len ešte chvíľočku vydrž," unavene si povzdychol a odložil moju druhú topánku. S nohou mi urobil presne to isté čo s tou prvou a zasa som ucítila to šteklenie.
"Nechceš skočiť do sprchy? Ja ťa tu zatiaľ počkám," ani mi nedal šancu odpovedať mu na jeho prvé slová, ale pravdu povediac, ani sama neviem čo by som mu povedala. Prikývla som a v tom sa opäť ozvalo šťuknutie. Ako rýchlo sa stihol premiestniť k svetlu. Dala som si dolu šatku a takmer poslepiačky hmatala po všetkom, než som prešla do kúpeľne.
Počula som ako sa jemne zasmial na mojom úbohom pokuse trafiť do dverí po tme.
"Veľmi vtipné," zavrčala som otrávene a zasvietila si svetlo.
"Všetky úrazy mi neskôr preplatíš za túto tvoju tajomnosť," zvolala som z kúpelky a odpoveďou mi bol opäť smiech. Neveriaco som zakrútila hlavou a zhodia zo seba veci. Sprcha mi trvala pätnásť minút a ešte som to schválne trošku predĺžila. Nech si len počká. Navliekla som si dlhé tričko a kraťasky na spanie, umyla zuby a s osuškou som si vytrela vlasy čo najviac do sucha. Potom som zhasla a pred očami sa mi objavovali šmuhy. Opäť som mala problém sa dostať do izby, ale to už bol pri mne a zaväzoval mi oči.
"Nie si na tie šatky trochu úchylný?" zafrflala som si nespokojne a napravila ju.
"Pokiaľ ide o teba, tie šatky budem využívať aj o rok trebárs. Si s ňou sexy," rukou mi zotrel kvapky, ktoré som ešte mala na krku a pohladil ma po tepne, ktorá mi zbesilo búšila. Nie, prosím, nechcem aby videl čo so mnou robí jeho dotyk. Ako schválne sa na tom mieste zastavil a pridržal tam jeden prst.
"Hmmm..." vydralo sa mu spokojne z hrude a potom ma nasmeroval opäť do postele, kde ma posadil.
"Aký si mala dnes deň, okrem toho vylepšenia v podobe môjho lístka?" posteľ vedľa mňa sa prehla a obaja sme sa opreli o stenu. Prehodil cez nás deku a ja som sa okamžite cítila... akosi... intímnejšie. Zdielame spolu jednu prikrývku, dotýkame sa nohami... srdce mi vytočilo do neskutočných výšin pri tejto predstave.
"No... dnes som stretla na chodbe jedného nového chalana, alebo lepšie povedané... vrazila som do neho. A potom som našla tvoj lístok a potom sa so mnou Hinata rozprávala, preto aj meškám. Zakecali sme sa. Konečne niekto," povzdychla som si šťastne, úplne v roztržení, že sa mám komu zveriť.
"Som veľmi rád, dúfam, že tá Hinata je fajn," aj na jeho hlase bolo počuť, že je šťastný.
"Je... skutočne. Ona je super, len ten chalan," povzdychla som si a mierne sa zamračila, čo nemohol vidieť.
"Čo s ním?" mierne sa napol, akoby ho štvalo, že ma niekto dnes nahneval.
"Vieš čo je vtipné? Podobá sa na..." stíchla som a zasekla sa.
"Čítal si môj denník, takže vieš o Sasukem, však?" overovala som si, keď som si uvedomila ten fakt. Musím mu prísť skutočne strelená. Mať imaginárneho priateľa...
"Iste... prepáč, ale čítal som si celý tvoj denník. Viem všetko," nuž, aspoň tá úprimnosť sa cení.
"Do budúcna, v cudzích denníkoch sa nepatrí hrabať," upozornila som ho karhajúco, načo sa mi potichu ospravedlnil.
"Nuž, tak k veci... podľa opisu asi vieš, ako mal Sasuke vyzerať. Čierne vlasy, čierne oči. Nejako podobne som si ho predstavovala a ten chalan je ešte krajší, ako ten Sasuke, to ma celkom prekvapilo a zarazilo zároveň." Priznala som sa v rýchlosti, zahanbená, že som mu to povedala.
"Nuž, čierne vlasy a čierne oči môže mať každý štvrtý chalan, nie je to až také prekvapujúce," mierne si odkašľal a potom sa rozosmial. Celkom odľahčil situáciu a ja som sa musela zasmiať tiež.
"Ja viem, len... uff, je to sranda. A to ma privádza k otázke, aké oči a vlasy máš ty?"
"Nechaj sa prekvapiť," postrapatil mi rukou už vlhké vlasy a mala som dojem, že teraz už nie je opretý, ale sedí vzpriamene.
"Tak dobre," chcela som zasa zafrflať, ale nechcela som riskovať, že ho odplaším, alebo niečo. Nesmiem na neho tlačiť, stále som sa snažila pripomínať si to, ale nešlo to.
Prežmolila som si rukou boľavé miesto na stehne kde som sa udrela o dvere a mierne som zasyčala.
Odrazu som ucítila, akýsi tlak vzduchu, akoby sa scvrkol a začal sa na mňa tlačiť, akoby ho Camova pokožka odrážala a tlačila proti mne. Možno to bolo tým, že som viac a viac vnímala jeho približujúci sa dych. Sedel myslím naklonený ku mne, len zopár centimetrov odo mňa.
Spýtavo som otočila na jeho stranu hlavu, možno v prekvapení a zároveň v dychtivom očakávaní, sladkej nevedomosti z toho, čo prichádza. Čo sa teraz udeje.
"Bolí ťa to?" odhrnul prikrývku, ktorú som mala položenú na nohách a končekami prstov prešiel po mieste, ktoré mi teraz doslovne horelo pod jeho dotykom.
"Už nie," proti mojej vôli sa mi z hrdla ozvalo spokojné zavrnenie, až som sa samej seba na moment zľakla, že som schopná niečo také vydať zo seba.
Teraz som už cítila sladkastú vôňu, ktorá mi udrela do nosa a z vedomia, že je tak blízko, že by mi stačilo prekonať len pár centimetrov sa mi začala krútiť hlava.
A zrazu som dostala strach. Pobozká ma? Vysmeje s mi, že čakám na bozk? Nikdy pred tým som sa nebozkávala. A chcem aby ma pobozkal? Do pekla, samozrejme že áno! Hneď teraz, okamžite v tejto sekunde! Prosím!
Posteľné som stískala v ruke, ktorú som mala kŕčovito zovretú a prerývane som dýchala. Vedela som, že je len kúsok odo mňa, sedí, pozerá sa na mňa a nič nerobí.
"Čo chceš spraviť?" pokúsila som sa ho nejako nabádať, bože, ako som túžila po tom, aby ma pobozkal. Až sa mi z toho zbiehali sliny. Ucítiť jeho chuť, nasať jeho vôňu.
"Chcem ti splatiť moju dlžobu, ktorú u teba mám za každý krát, čo si sa udrela," teraz zašepkal omamne hypnotizujúcim hlasom a priložil svoje líce k tomu môjmu. Jemne sa mi o neho obtrel a špičkou nosa poláskal moje ucho. Potlačilo som chvenie, mala som pocit, že sa pod ním roztrieštim na milión kúskov.
Pery priložil k môjmu uchu a triaška sa ma zmocnila. Ústa sa mu pohli v sladkom úsmeve keď to ucítil. Nebozkával ma, len mi nimi prechádzal po sánke, krku až k ramenu a späť. Takto to zopakoval ešte niekoľko krát než som zúfalo zaúpela túžbou. Jeho víťazoslávny úsmev sa dal vycítiť na sto kilometrov. Teraz si už jemnými cmukavými bozkami razil cestu cez môj krk a bradu smerom k perám. Natiahla som sa, aby mal lepší prístup a v tom ma pobozkal naliehavým, túžobným a zároveň láskyplným spôsobom. Ruky som obmotala okolo jeho krku a doslovne sa mu vyškriabala do lona. Bolo to lepšie ako hocičo iné, vedela som, že už nikdy nechcem prerušiť tento moment. Nechcem sa od neho oddeliť, nechcem ho prestať bozkávať ani na sekundu.
A tu sa mi potvrdilo to, že človek sa dokáže zamilovať do druhého a na kráse nezáleží. Milovala som ho aj cez to, že som ho nikdy nevidela. O tom je láska, tak ako cítiš a vidíš srdcom, nie očami.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Taurin Taurin | 8. května 2014 v 9:38 | Reagovat

pekný diel ale neda mi nevyjadriť sa k jednej veci ;-) neber to v zlom mohla by som tu písať ako sa mi to páči a podobné veci páči sa mi to to áno lenže keď čítam túto poviedku tak si nejak podvedome hovorím "nebuď taká čitateľná" veď on ju má na podnose, vieš myslím si že žiadne dievča by sa nemalo takto bezvýhradne vydať napospas nejakému chlapovi. zaviaže jej oči a ona nemá šajnu čo sa bude diať. tá predstava je pekná aj všetko lenže čakala by som od nej trošku nedôveri veď v živote zažila dosť tak prečo teraz len tak bez všetkého dovolí niekomu aby si s ňou robil čo chce to sa mi nezdá :D prepáč veľa píšem :-x neber to v zlom je to tvoja poviedka a fakt sa mi páči len mi to príde ako keby ona bola nejaký jeho experiment :D a dúfam že ti týmto komentom nepokazím chuť písať ďalšie diely to by som si neodpustila O_O

2 sameta sameta | 8. května 2014 v 10:40 | Reagovat

[1]:Iste, ja to chápem :) Každý komentár si cením, tvoj názor pre mňa veľa znamená. Každopádne s tebou v istom zmysle súhlasím. A však neboj sa aj s týmto budem ďalej pracovať a príde na vysvetlenie všetkého. Sakura a jej naivita spočíva skôr v tom, že už jej je istým spôsobom všetko jedno, nemala svoj zmysel života. Ale odrazu je tu niekto, kto skutočne javí záujem, nemusí sa zamilovať len do toho človeka, ale aj do tej sladkej naivity a nebezpečenstva, kedy jej je už istým spôsobom jedno čo s ňou bude, podstatné je, že nie je už sama...  Ďakujem za komentár :-)

3 *Lusya* *Lusya* | 8. května 2014 v 18:16 | Reagovat

Neviem, ako ale náhodne som sa sem dostala a myslela som, že to bude ten taký amatérsky blog, až do momentu kým som začala čítať! Myslela som si že to bude tá japonská blbosť o pokémonoch, alebo o čom :D Ale toto je fakt dobré! Kľudne by si mohla napísať knihu a zaručujem, že by bola kvalitná! Po tomto diely som sa rozhodla, že si prečítam ostatné :) A Taurin má pravdu, Sakura mi príde fakt až moc naivná, ale keď si to už vysvetlila tak chápem :)

4 sameta sameta | 8. května 2014 v 19:42 | Reagovat

[3]: Ďakujem veľmi pekne, moc som sa potešila :) už som uvažovala nad knihou, ale tuto na Slovensku... ťažko si myslím :-D Nesmierne si cením tvoj komentár aj názor. Poviedok mám veru veľa, len táto je však zasadená do reálneho sveta... :-D a láska, u mňa je všade, musí byť :) Som rada, že si ma pochopila. Ja s Taurin tiež súhlasím, ale táto poviedka má poukazovať nie len na lásku, ale aj veľkú naivitu, dôveru, strach, bolesť a na všetko okolo toho. Na to, ako niekto dokáže prežívať tieto emócie, ako je každý iný. :-)

5 davidjaho davidjaho | 4. července 2014 v 18:40 | Reagovat

Mně Sakura nepřijde moc naivní, spíš zoufalá. Hold samota je pěkná svině a když v ní někdo žije delší dobu je vážně rád za jakoukoliv příležitost se z ní vymanit. Jsem zvědavý jak bude příběh pokračovat.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama