Květen 2014

Veríte v osud? 5. diel

24. května 2014 v 21:35 | Mešteková |  Veríte v osud?
Tak... a je to tu. Napísala som nový diel, keď som si našla čas na odreagovanie sa. Ja len dúfam, že sa vám bude páčiť a samozrejme, budem rada keď mi zanecháte akýkoľvek komentár, postrehy, otázky, kritiku :) hocičo ma poteší. Snažím sa stále len a len zlepšovať. Ďalší diel neviem kedy pridám, pretože mám ešte terány a potom skúškové, ale pokúsim sa v čo najbližšej dobe. :)

Ruky som mu ovinula okolo krku a poslepiačky sa mu vyšplhala do lona. Pritiahol si ma k sebe a poriadne ma objal, až som prekvapene vydýchla. Zubami mi stisol spodnú peru, až sa mi z hrdla vydralo slastné zavrčanie.
Jeho vôňa mi udierala do nosa takou silou, až som bola omámená a túžba vidieť ho vo mne ešte viac vzrástla. Pane Bože, veď predsa musím vedieť, ako vyzerá človek, do ktorého som sa zamilovala a ktorému ponúkam samu seba na zlatom podnose, nie?
Kým by ma nepobozkal, možno by som to vydržala. Ale ak sa sám nevedel ovládnuť a urobil to, teraz už je skutočne ten správny čas. Zdvihla som ruky z jeho krku a premiestnila ich k uzlu na šatke, keď v tom sa jeho prsty uzatvorili okolo môjho zápästia ako železné putá. Zamrzla som a odtiahla od neho tvár. Jeho zrýchlený dych mi narážal na ústa a cítila som, ako sa jeho telo striaslo.
"Ja viem," povedal ešte skôr ako som stihla prehovoriť. Jeho hlas bol neprirodzene hlboký a plný potláčanej vášne a strachu zároveň.
"Nechcel som to dnes nechať zájsť takto ďaleko, ale keď už sa stalo toto, musíš ma vidieť." Neviem, či som pociťovala strach, alebo nadšenie. Oba pocity sa vo mne bili jeden cez druhý. Bože... začínala som mať strach z toho, že ho uvidím hoci vzrušenie búchalo na poplach.
"Neboj sa, bude to dobré..." neviem či som utešovala len neho alebo aj seba, ale hlas sa mi chvel nedočkavosťou.
Súhlasne zahmkal a tesne pred tým, ako mi pustil ruky dodal: "Budem sa ti musieť potom s niečím priznať..."
"Dobre, teraz ma trošku desíš," zasmiala som sa placho a nervózne odviazala uzol na šatke, ale ešte stále som si ju nechávala na očiach. Potom som ich zatvorila a dala ju dolu, no ešte stále som sa na neho nepozrela. Cítila som, ako sa celé jeho telo podo mnou naplo.
"Si pripravený?" spýtala som sa a z jeho hrdla sa ozvalo len súhlasné zamrmlanie.
Zhlboka som sa nadýchla, vychutnávajúc si ten okamih pred veľkým odhalením a nabrala som odvahu na to, aby som konečne otvorila svoje veľké zelené oči a zahliadla ho. V prvom rade som musela viackrát zažmurkať, pretože svetlo v izbe ma na moment zmiatlo a až potom som sa odhodlala. Sklopila som pohľad dolu a hľadela na tmavé nohavice, ktoré mal na sebe. Sedela som mu na nohách. Postupne som pohľadom pátrala vyššie cez biele tričko obopínajúce jeho svalnaté brucho a hruď. Opieral sa o posteľ a ruky mal vzadu.
Tričko s výstrihom do V odhaľovalo jeho bledú pokožku, kľúčnu kosť a krk. Okamžite som zbadala špicatú bradu, ktorú som vtedy cítila na dotyk. Mal sklonenú hlavu k svojim prsiam a nevidela som mu poriadne do tváre, len rovnú linku nosa a odrazu obrovský výbuch na jeho hlave. Čierne vlasy mu stáli na všetky strany a vyzeral, akoby sa ešte len teraz zobudil. Mal čierne vlasy... myslela som si, že bol... blondiak.
Vypustil zo seba dlhý výdych pred tým, než sa mi pozrel priamo do očí. Ticho, ktoré okolo nás panovalo ešte viac zhustlo. Okamžite som sa utopila v tej černote. V tmavej temnote očí, do ktorých som tento deň už hľadela. Nevidela som v nich žiadnu emóciu, také boli nečitateľné.
Dych sa mi zasekával a zbledla som. Dlane som si okamžite pritlačila na tvár a tuho som zatvorila oči.
"No do..." nevedela som na to nájsť vhodné slovo, chcela som tak strašne zanadávať... niekto si zo mňa práve urobil úžasný žart. Atmosférou sa šíril výboj z môjho tela. Bola som naštvaná.
"Sakura," jeho hlas bol tichý a váhavo ma oslovil. Sklopila som ruky dolu a dívala sa na neho. Hoci jeho hlas prejavoval emócie, jeho tvár sa nezmenila, akoby nevedel používať mimiku... stále taký... vážny. Okamžite som sa od neho začala driapať preč a on mi v tom ani v najmenšom nezabránil. Postavila som sa na druhú stranu miestnosti, nohy som mala ako z gumy.
"Vidím, že som očakával správnu reakciu," mierne naklonil hlavu na ľavý bok a zvedavo si ma prezeral. Možno si to ani sám neuvedomoval, ale arogantnosť z neho sršala. Práve v tejto chvíli vyzeral pobavený mojou reakciou.
"Robíš si zo mňa srandu?" zašepkala som vyrazeným dychom a púlila na neho neveriaco oči.
"Ja viem, že toho je teraz na teba príliš," sadol si normálne a lakte si oprel o kolená.
"Príliš? Príliš?!" vyprskla som v totálnom záchvate amoku a hystérie. Mala som chuť zabiť ho hneď v tejto sekunde. Nadvihol obočie a vyzýval ma k vysvetleniu. Tohto chalana v tele Boha som začínala nenávidieť. Každú jeho mimiku z ktorej sršal ten egoizmus.
"Veď si ma dneska zramoval na chodbe! Díval si sa na mňa ako zbieram knihy a nepovedal si ani jedno jediné slovo! Urobil si presne to isté, čo ostaní!" neveriacky som prskala a rozhadzovala rukami okolo seba. Nemôžem uveriť, že to je on! ON! A ešte mi zatĺkal, že ma dnes nevidel! Ani v sne by ma nenapadlo, že sa tak ku mne zachová niekde v škole a tuto v izbe sa bude správať... takto! Pokrytecký idiot!
Ešte viac som zbledla, keď som si uvedomila, že som pred ním našla jeho vlastný lístok. Do očí sa mi tlačili zúrivé slzy.
"Nechcel som na teba hovoriť, lebo by si to hneď zistila podľa môjho hlasu, potreboval som ti nechať čas," vysvetľoval okamžite a prehrabol si rukou vlasy.
"Čas? A načo?" vystrúhala som sarkastickú grimasu. Neverím mu už ani jedno jediné slovo.
"Sakura... keď som našiel tvoj denník a čítal o tvojom imaginárnom priateľovi, bol som v takom šoku, že som musel zistiť kto si. Všetko to bola náhoda, práve som šiel z kancelárie riaditeľa, kde som sa bol zapísať na školu a prechádzal som sa po Konohe, keď som ho zbadal... tvoj denník. A zrazu keď som si o ňom prečítal, vedel som, že je tu niečo zvláštne. Tá zhoda medzi tvojou vysnívanou postavou a mnou. Musel som ťa nájsť... a potom som sa bál, ako to všetko zoberieš, nevedel som ako by si reagovala, možno by si si myslela, že si sa zbláznila a tak som ťa na to chcel pomaly pripraviť, že ma uvidíš v škole, ale nebudeš vedieť kto som, zvykneš si a potom ťa to menej prekvapí..." isteže som nevedela kto je, iba som bola zaskočená krásou toho nového chalana, ktorý čistou náhodou chodil v noci za mnou. Neveriaco som si odvrkla.
"Kam tým mieriš?"
"V skutočnosti sa nevolám Cam..." nastalo hrobové ticho. Bolo počuť len náš zrýchlený dych. Sťažka som prehltla.
"A ako sa teda voláš," nepýtala som sa, nejako som nemala silu dať na koniec vety otáznik. Ale tesne pred tým, ako vyslovil to meno som to vytušila.
"Sasuke... Uchiha Sasuke," prebodával ma čiernymi očami a kontroloval moju reakciu, možno si myslel, že sa tu zosypem.
"Neverím ti," hlas mi vybehol do výšky, vypískla som a celá som sa roztriasla. To nie je možné, to je totálna hlúposť. Nemôže tu predo mnou stáť môj Sasuke z denníka... meno, výzor.... a možno aj to správanie...
"Mám ti ukázať doklad?" pomaly sa postavil a díval sa na mňa. Dnes žiadne slnečné okuliare ani šilt stiahnutý až do tváre, len jeho strapaté čierne vlasy, ktoré lemovali tú bledú a krásnu tvár.
Natiahla som ruku k nemu a dívala sa, ako sa mi trasú prsty. Zo zadného vrecka vytiahol peňaženku a celú mi ju podal dávajúc si pozor, aby sa ma nedotkol. Chvíľu mi trvalo, než sa mi ju podarilo otvoriť, to z toho ako sa mi triasli ruky.
A zrazu som to videla. Odvšadiaľ na mňa vyskakovalo meno Sasuke Uchiha. Zdravotná kartička, občiansky preukaz, študentská karta, internátny preukaz... a všade na mňa hľadel Sasuke...
Zakrútila sa mi hlava a peňaženka mi vypadla z meravých prstov. Cítila som v sebe výbuchy takej zmätenosti a srdce sa mi snažilo predrať von z hrude. Ako to, že som v škole ani raz nezaznamenala meno Sasuke? Prečo som nikoho nikdy nepočúvala? Určite sa o ňom niekde bavili, veď stále o ňom hovorili, nový prírastok do školy a ešte k tomu kus. Ale nie, hoci som žasla nad jeho podobnosťou s mojim Sasukem, v hlave som mala neho... Cama, ktorý je vlastne Sasuke. Bože ja asi vybuchnem! Oboma rukami som si chytila hlavu a cítila som, ako mi po lícach stekali slzy. Cítila som sa zradená, podvedená. Okrem toho... to, ako sa dnes v škole ku mne zachoval... vôbec sa mi to nepáčilo. A tu bude zo seba robiť niekoho, kým vlastne ani nie je.
"Sakura," natiahol sa ku mne, ale ja som od neho odskočila, až som narazila o stôl. Nechcela som, aby sa ma dotýkal. Nemôžem uveriť, aká hlupaňa je zo mňa. Takto niekomu naletieť... nemôžem uveriť tomu, čo sa to tu deje. Nie je možné, aby som si niekoho vysnívala a to doslovne... nie, nevysnívala, lebo keby to bol môj Sasuke... neurobil by mi toto... nehral by sa so mnou. Neodhalil by sa mi až potom, čo by si odo mňa ukradol bozk. Nesprával by sa tak ku mne v škole.
"Čo odo mňa chceš," zašepkala som v hrôze a prebodávala ho pohľadom. Stisol pery a pretrel si oči jednou rukou, potom si chytil koreň nosa, akoby sa potreboval upokojiť.
"Nechcel som, aby to takto dopadlo. Musíš mi veriť," takmer naliehal, keď sa na mňa opäť zadíval.
"Ja nemusím nič," odsekla som a prekráčala k dverám, ktoré som otvorila dokorán.
" Nič neospravedlní to, že si ku mne nebol od začiatku úprimný a to, ako si sa ku mne zachoval v škole. Nechcem ťa vidieť a nechcem sa s tebou ani rozprávať, takže teraz buď taký láskavý a opusti moju izbu." Prísnym pohľadom som ho vyprevadila z izby, kedy vôbec neprotestoval a len rezignovane vyšiel.
"Ja viem, že som urobil chybu," otočil sa ku mne.
"A preto sem už nikdy nemusíš chodiť. Maj sa, Sasuke." Zabuchla som mu dvere pred nosom a odkráčala som z predsienky do izby. V momente som sa zvalila do postele a začala som usedavo plakať. Každý človek sklame, ublíži. Neuveriteľné aká hlúpa a naivná som bola, ako som mu uverila, ako som sa nechala ovplyvniť ním, pobozkať ním. A pri tom je to ten arogantný chalan, ktorého som dnes stretla a ani sa neobťažoval sa mi ospravedlniť či pomôcť mi po tom, čo ma zrazil. Zachoval sa ako všetci tí ostatní, hoci čítal môj denník, vedel o mne všetko, rozprávali sme sa o tom ako sa ľudia správajú... ukázal svoju pravú tvár, ukázal že je presne taký istý ako ostatní. Nemu na mne proste nezáležalo, len sa chcel pobaviť... Možno ma chcel úplne zničiť, lebo mu to všetko krásne nahralo do kariet.
Ak by bol v skutočnosti taký, ako sa mi javil keď som ho ešte nevidela, nepredstieral by... Nie predo mnou.

Doplnenie o novú FF

11. května 2014 v 19:05 | Sabaku no Tanaris |  Sabaku no Tanaris poviedky
Takže...chcela by som upozorniť, že práve volám na skype s Konožankou Hikari Animaru a plánujeme neplánovanú spoločnú FF. Hikari Animaru, moja čitateľka má 15 rokov a je to skvelé dievča. Túto poviedku pôvodne mala písať s niekým, no ten na to kašlal a tak som jej ponúkla pomoc a spoluprácu.

Zakázané ovocie chutí najlepšie

Žáner: spoluautorská, romantika, humor, bojovné
Hlavné postavy: Hinata Hyuuga, Uchiha Sasuke, Uzumaki Naruto, Haruno Sakura
Vedľajšie postavy: Yamanaka Ino, Tenten, Inuzuka Kiba, Akamaru, Aburame Shino, Neji Hyuuga, Rock Lee, Nara Shikamaru, Akimichi Chouji, Sai, Minato Namikaze, Uzumaki Kushina, Uchiha Itachi, Uchiha Fugaku, Uchiha Mikoto, Hiashi a Hizashi Hyuugovci, Hanabi Hyuuga,Haruno Kizashi, Haruno Mebuki
Stav: nedokončená
Dej: Príbeh sa odohráva v modernom svete s internetom, tabletmi a mobilmi. Žijú v ňom aj Narutovi rodičia, pričom Minato je Hokage, Sasukeho rodina žije a rovnako aj klan Uchiha, taktiež Nejiho otec.

Itachi jedného dňa odíde s Kakashim, ktorý sa vrátil do ANBU, na dlhodobejšiu misiu. Fugaku s Mikoto odídu na mierovú návštevu ku klanu v Kirigakure. Sasuke teda ostáva sám doma, no s tým však jeho rodičia nesúhlasia a tak si ako členovia bohatého klanu Uchiha, dovolia prenajmúť Sasukemu chatu na celý mesiac. Jeho Konožský kamaráti mu navrhnú, že pôjdu s ním, užijú si tak zábavu a Sasuke sa nebude nudiť. Všetci sa teda spoločne poberú na chatovačku, kde bude hudba, dobré jedlo, zábava a alkohol.

Hinata, o ktorej každí vie, že miluje Naruta, bude z jeho správania v opitom stave smutná. Miesto toho, aby javil záujem o ňu, javí ho o Sakuru, ktorá sa radšej chce venovať Sasukemu ako Narutovi. Sasuke, však ignoruje Sakuru a podporuje zúboženú Hinatu. Čo je dôvodom jeho empatie voči Hinate? Ako to dopadne všetko po tom, ako sa skupina mladích vráti z chaty a každí z milostnej štvorky bude mať za sebou hlavu plnú spomienok a očakávaní?


Veríte v osud? 4. diel

7. května 2014 v 22:13 | Mešteková |  Veríte v osud?
Napred sa chcem ospravedlniť, že som dlho nič nepridala, ale začína mi skúškové obdobie a je to skutočne zaberák, tak sa potom nehnevajte, že nikde nič prosím :) Určite neprestanem písať poviedku, som za to, aby sa každá poviedka dokončila, pokiaľ ju píše jeden autor. U spoluaut. to bohužiaľ je na dvoch ľuďoch, ale pokiaľ píšem môj príbeh z mojej vlastnej hlavy, kde je treba len moje slová, tak každú poviedku dokončím :) A teraz sa chcem ešte poďakovať za komentáre, ktoré ma veľmi potešili :) ĎAKUJEM

Druhý deň ráno som sa zobudila na to, že je tma. Otvorila som oči a zmätene sa obzerala. Do pekla! Ja som zaspala do školy! Prespala som celý deň určite!
Vyskočila som na nohy raketovou rýchlosťou a odostrela žalúzie. Okamžite ma oslepili ostré slnečné lúče až ma to takmer zrazilo naspäť do postele. Rukou som si zakryla tvár a počkala, kým si privyknem. Takže je deň... škola mi určite už začala. Pozrela som sa na hodiny a keď som zbadala, že do začatia prvej hodiny mám dvadsať minút, zabudla som na všetko ostatné a utekala som do kúpeľne. Umyla som si tvár, vyčistila zuby a učesala vlasy raketovou rýchlosťou. Po ceste ku skrini som vrazila rovno do dverí, až som zajajkala od bolesti držiac si ľavý lakeť. Vytiahla som zo skrine prvé, čo mi padlo do rúk. Bledé nohavice, bielu košeľu bez rukávov. Navliekla som to na seba a skackajúc na jednej nohe som si obúvala topánky. Tašku s vecami som schmatla zo stoličky a bežiac do školy som si ešte snažila strapaté vlasy upraviť do jednoduchého copu.
Nevnímala som nikoho a nič, rozrazila som dvere na škole a vbehla na preplnenú chodbu. Tu a tam sa všetci ponáhľali na hodiny a dalo mi veľa námahy, aby som nikoho nezrazila. Šmykom som zabrzdila pred triedou, keď sa ozvalo zazvonenie a vstúpila som dnu. Profesor Iruka sa na mňa pozrel a len prevrátil očami. Okamžite som sa pratala na miesto kde som sa usadila a vytiahla som si zošit a pero. Potom som sa snažila vnímať o čom je dnešná hodina.
Na ďalšiu hodinu sme sa presúvali o poschodie vyššie a tak som sa musela odlepiť z lavice a nasledovať celú triedu. Po ceste na chodbe som sa zastavila u svojej skrinky. Kľúčom som ju otvorila a vymenila si veci, ktoré som potrebovala.
Odrazu som počula neskutočný jasot a výskot a piskot, ktorý mi dral ušné bubienky. Otrávene som sa rozhliadla, aby som na rohu mohla zahliadnuť červenovlásu Karin, ako so svojimi kamarátkami omdlieva pri pohľade na skupinku chalanov, ktorí sa blížili chodbou za hlasného smiechu.
Na moment som zamrzla, aby som si všimla toho nového, ktorý sa tu očividne skamarátil s Narutom a jeho kamošmi. Kráčal vedľa nich a bez záujmu hľadel okolo seba. Prisahám Bohu... bol nádherný, skutočne. Krajší ako môj vysnívaný Sasuke.
Vyzeralo to tak, že si veľmi ľahko našiel kamarátov, bodaj by nie. Však Naruto je spoločenský typ, určite sa mu okamžite prihovoril a chlapec bol určite rád, že je rád a nie je sám... ako ja. Na hlave mal šiltovku spod ktorej mu odstávali čierne neposlušné vlasy a mal ju stiahnutú hlbšie do tváre, ale neušlo mi, že bol pohľadný.
Zatvorila som skrinku a zamkla ju. Potom som odstúpila pripravená prešmyknúť sa popri nich na schodisko, ktoré viedlo vyššie, keď v tom som do niekoho vrazila.
Zapotácala som sa a knihy mi popadali na zem. Pane Bože, to sa mi snáď len sníva! Vzhliadla som do väčšej výšky, aby som zbadala práve toho nového, ako stojí a s nadvihnutým obočím sa na mňa pozerá. Ani buuu, ani meee...
"Prepáč," zamrmlala som zahanbene a sklonila sa k zemi zbierajúc všetky knihy. Hmm... jasné, že mi ich nepomôže pozdvíhať. Som predsa vzduch. Vždy som bola.
Až keď som mala všetky knihy na jednej hromade, všimla som si, že na zemi leží malý kúsok poskladaného papierika. Zdvihla som ho a so zamračeným pohľadom ho roztvorila.

Krásny deň prajem, vždy s úsmevom,
Cam

Len čo som si to prečítala, už sa mi kútiky dvíhali a úplne som zabudla na to čo sa teraz stalo. Schytila som knihy a lístoček si strčila do vrecka na nohaviciach. Určite mi ho tam strčil včera, keď sme sa rozprávali.
Postavila som sa na nohy a pozrela sa na toho chalana, ktorý sa jemne pousmial, ale takým arogantným úsmevom. Stisla som pery pripravená, že mu už-už niečo poviem, keď odrazu sa pri nás zastavil hnedovlasý chalan a spýtavo sa pozrel na toho nového.
"Ideš, či tu budeš ešte dlho stáť?" Kiba nespokojne prešľapoval a mňa si nevšímal. Klasika.
Chalan sa odo mňa odvrátil a šilt si stiahol ešte hlbšie do tváre. Potom odkráčal k postávajúcej partii chalanov, ktorí na neho čakali.
Až teraz som si uvedomila, že celá chodba sledovala tento náš menší incident. Roztlieskavačky v čele s Ino a Karin sa roztápali a zároveň ma pohľadom vraždili len za to, že som pri ňom bola tak blízko a ostatní boli zvedaví na to, ako sa chalanisko zachová.
S nahrbenými plecami som sa vybrala po schodoch a snažila sa opäť raz splynúť s davom. Toľko ľudí to sledovalo... možno medzi nimi bol aj Cam. Ani som sa neodvážila otočiť a pozrieť sa za seba, ako som sa hanbila. Ale keby to Cam videl, neprišiel by za mnou, nepomohol by mi alebo niečo? Ach...
"Si v poriadku? Videla som tú zrážku," prekvapene som vzhliadla, aby som zistila, kto na mňa prehovára. Po mojej strane kráčalo tmavovlasé dievča s levanduľovými očami a dívalo sa pod nohy.
"Uhm... áno som, ďakujem za opýtanie, Hinata," milo som sa na ňu usmiala, príjemne prekvapená a šťastná, že niekto sa so mnou skutočne rozpráva.
"Ten nový je tu hviezdou, ešte tu ani poriadne nechodí," mykla plecami a zabočila do tej istej triedy ako ja. Usadila som sa hneď vpredu, aby som mala dobrý výhľad na tabuľu a na moje obrovské prekvapenie, Hinata nepokra čovala ďalej, ale prisadla si ku mne.
"Áno, zvlášť keď je v partii s Narutom," napodobnila som ju a tiež som mykla plecami v predstieranom nezáujme. Ten chalan bol svojský, taký, akého si predstavujem môjho Sasukeho, ale ja som mala odrazu plnú hlavu Cama. Stále ma mátalo, či to videl, alebo nie.
Hinata okamžite očervenela a preniesla tému na školu, ktorej som sa vďačne chytila. Nechcela som myslieť na nikoho iného ako na Cama. Ten sa mi tak dostal pod kožu, že som mala pocit, že sa mu už nik nevyrovná. A to som ho nevidela.
Večer po škole som už nedočkavo kráčala cez ulicu, aby som sa mohla dostať do izby. Vedela som, že meškám a preto som bola zvedavá či Cam dnes príde. Zdržala som sa s Hinatou v parku, kde sme sa rozprávali a keď som si tak za chôdze rekapitulovala dnešný deň, odhliadnuc od toho incidentu bol veľmi znesiteľný a mal jedno plus. Konečne sa so mnou niekto zhováral. Začínam mať pocit, že sa veci obracajú na lepšie.
Vypýtala som si na vrátnici kľúče od izby a takmer šprintom som vybehla schody. Odomkla som dvere a vstúpila dnu. Dnes Cam asi nepríde... mali sme sa stretnúť pred štvrťhodinou. Sklamane som si povzdychla a natiahla sa rukou k vypínaču na svetlo.
"Som tu, Sakura," znel ako zvonkohra, celá som stuhla, napla som sa a nedočkavo čakala.
"Nechaj zhasnuté svetlo," odrazu stál za mnou a jeho hlas opantával moje zmysli. Horúci dych mi narážal na pokožku na krku a spôsoboval mi zimomriavky.
Odrazu som ucítila, ako mi okolo očí dáva šatku. Tú istú. Potom sa ozvalo šťuknutie a miestnosť rozžiarilo svetlo, aspoň myslím.
Vzal mi veci z rúk a položil ich na stolík. Potom jeho ruky jemne dosadli na moje plecia a odviedol ma k posteli, kde som sa usadila.
"Opäť si sa mi vlámal do izby," skonštatovala som s úsmevom na tvári. Proste som sa mu nemohla ubrániť keď som vedela, že je tu. Jeho charizma, jeho povaha, všetko ma na ňom priťahovalo. Dokonca aj tá jeho tajomnosť.
"Požičal som si tvoj zámok, aby sme sa dnes mohli vidieť. Či mám odísť?" vedela som, že ma podpichuje hravým hlasom. Mierne som sa zapýrila keď som si uvedomila, že v žiadnom prípade nestrpím, aby odišiel. Podľa pohybu som usúdila, že kľačí na jednom kolene predo mnou a začal mi rozväzovať šnúrky na topánkach.
"Čo robíš?" prekvapene som pootvorila ústa a jeho prst spočinul na mojej spodnej pere. Prešiel mi po nej a potom sa opäť vrátil k šnurovaniu.
"Bolo by síce vtipné dívať sa, ako zápasíš so všetkým s obviazanými očami, ale chcem ťa uchrániť pred úrazom," skonštatoval opäť tento krát tak potmehúdsky, že som si vedela predstaviť úsmev na jeho tvári.
"Veľmi galantné, pán Uchiha," pochválila som ho a posunula sa ďalej dozadu a vystrčila k nemu viac nohu. Rukou mi zovrel kotník a vyzul mi ich, no pred tým, než premiestnil ruky na moju druhú nohu, pohladil mi chodidlo. Až ma to zašteklilo niekde v lone ako som reagovala na jeho dotyk. Zadržala som dych.
"Ďakujem za odkaz, dnes mi vylepšil náladu," zašepkala som a opäť zo mňa sálala horúčava ako toľko krát pred tým, keď som bola s ním.
"Som rád, že ti vylepšil deň, o to mi šlo,"
"Bol si dnes v škole?" divná otázka, akoby mi pomohlo vedomie, že hej.
"Samozrejme, som tam každý deň, Sakura," teraz znel, akoby ma karhal za to, že ho nepriamo obviňujem, že sa ulieva. Zasmiala som sa.
"Kde si sa nachádzal dnes po prvej hodine?"
"Prečo sa pýtaš?" opäť sa usmieval, určite.
"Myslím, že som ťa videla," stuhol. Tak takúto reakciu som nečakala.
"Nie, robím si srandu... len som chcela vedieť tvoju reakciu," prečo nechce aby som ho videla? Do čerta s tým, ale ja to chcem! Túžim po tom, ale nie za cenu toho, že by sa mi potom vyparil zo života.
"Dnes si ma vidieť nemohla, ja sa dívam veľmi pozorne a určite by som o tom vedel, keby sme sa čo i len minuli na chodbe,"
"A dal by si mi vedieť o tom, že sme sa stretli?"
"Možno,... Sakura, príde k tomu. Len ešte chvíľočku vydrž," unavene si povzdychol a odložil moju druhú topánku. S nohou mi urobil presne to isté čo s tou prvou a zasa som ucítila to šteklenie.
"Nechceš skočiť do sprchy? Ja ťa tu zatiaľ počkám," ani mi nedal šancu odpovedať mu na jeho prvé slová, ale pravdu povediac, ani sama neviem čo by som mu povedala. Prikývla som a v tom sa opäť ozvalo šťuknutie. Ako rýchlo sa stihol premiestniť k svetlu. Dala som si dolu šatku a takmer poslepiačky hmatala po všetkom, než som prešla do kúpeľne.
Počula som ako sa jemne zasmial na mojom úbohom pokuse trafiť do dverí po tme.
"Veľmi vtipné," zavrčala som otrávene a zasvietila si svetlo.
"Všetky úrazy mi neskôr preplatíš za túto tvoju tajomnosť," zvolala som z kúpelky a odpoveďou mi bol opäť smiech. Neveriaco som zakrútila hlavou a zhodia zo seba veci. Sprcha mi trvala pätnásť minút a ešte som to schválne trošku predĺžila. Nech si len počká. Navliekla som si dlhé tričko a kraťasky na spanie, umyla zuby a s osuškou som si vytrela vlasy čo najviac do sucha. Potom som zhasla a pred očami sa mi objavovali šmuhy. Opäť som mala problém sa dostať do izby, ale to už bol pri mne a zaväzoval mi oči.
"Nie si na tie šatky trochu úchylný?" zafrflala som si nespokojne a napravila ju.
"Pokiaľ ide o teba, tie šatky budem využívať aj o rok trebárs. Si s ňou sexy," rukou mi zotrel kvapky, ktoré som ešte mala na krku a pohladil ma po tepne, ktorá mi zbesilo búšila. Nie, prosím, nechcem aby videl čo so mnou robí jeho dotyk. Ako schválne sa na tom mieste zastavil a pridržal tam jeden prst.
"Hmmm..." vydralo sa mu spokojne z hrude a potom ma nasmeroval opäť do postele, kde ma posadil.
"Aký si mala dnes deň, okrem toho vylepšenia v podobe môjho lístka?" posteľ vedľa mňa sa prehla a obaja sme sa opreli o stenu. Prehodil cez nás deku a ja som sa okamžite cítila... akosi... intímnejšie. Zdielame spolu jednu prikrývku, dotýkame sa nohami... srdce mi vytočilo do neskutočných výšin pri tejto predstave.
"No... dnes som stretla na chodbe jedného nového chalana, alebo lepšie povedané... vrazila som do neho. A potom som našla tvoj lístok a potom sa so mnou Hinata rozprávala, preto aj meškám. Zakecali sme sa. Konečne niekto," povzdychla som si šťastne, úplne v roztržení, že sa mám komu zveriť.
"Som veľmi rád, dúfam, že tá Hinata je fajn," aj na jeho hlase bolo počuť, že je šťastný.
"Je... skutočne. Ona je super, len ten chalan," povzdychla som si a mierne sa zamračila, čo nemohol vidieť.
"Čo s ním?" mierne sa napol, akoby ho štvalo, že ma niekto dnes nahneval.
"Vieš čo je vtipné? Podobá sa na..." stíchla som a zasekla sa.
"Čítal si môj denník, takže vieš o Sasukem, však?" overovala som si, keď som si uvedomila ten fakt. Musím mu prísť skutočne strelená. Mať imaginárneho priateľa...
"Iste... prepáč, ale čítal som si celý tvoj denník. Viem všetko," nuž, aspoň tá úprimnosť sa cení.
"Do budúcna, v cudzích denníkoch sa nepatrí hrabať," upozornila som ho karhajúco, načo sa mi potichu ospravedlnil.
"Nuž, tak k veci... podľa opisu asi vieš, ako mal Sasuke vyzerať. Čierne vlasy, čierne oči. Nejako podobne som si ho predstavovala a ten chalan je ešte krajší, ako ten Sasuke, to ma celkom prekvapilo a zarazilo zároveň." Priznala som sa v rýchlosti, zahanbená, že som mu to povedala.
"Nuž, čierne vlasy a čierne oči môže mať každý štvrtý chalan, nie je to až také prekvapujúce," mierne si odkašľal a potom sa rozosmial. Celkom odľahčil situáciu a ja som sa musela zasmiať tiež.
"Ja viem, len... uff, je to sranda. A to ma privádza k otázke, aké oči a vlasy máš ty?"
"Nechaj sa prekvapiť," postrapatil mi rukou už vlhké vlasy a mala som dojem, že teraz už nie je opretý, ale sedí vzpriamene.
"Tak dobre," chcela som zasa zafrflať, ale nechcela som riskovať, že ho odplaším, alebo niečo. Nesmiem na neho tlačiť, stále som sa snažila pripomínať si to, ale nešlo to.
Prežmolila som si rukou boľavé miesto na stehne kde som sa udrela o dvere a mierne som zasyčala.
Odrazu som ucítila, akýsi tlak vzduchu, akoby sa scvrkol a začal sa na mňa tlačiť, akoby ho Camova pokožka odrážala a tlačila proti mne. Možno to bolo tým, že som viac a viac vnímala jeho približujúci sa dych. Sedel myslím naklonený ku mne, len zopár centimetrov odo mňa.
Spýtavo som otočila na jeho stranu hlavu, možno v prekvapení a zároveň v dychtivom očakávaní, sladkej nevedomosti z toho, čo prichádza. Čo sa teraz udeje.
"Bolí ťa to?" odhrnul prikrývku, ktorú som mala položenú na nohách a končekami prstov prešiel po mieste, ktoré mi teraz doslovne horelo pod jeho dotykom.
"Už nie," proti mojej vôli sa mi z hrdla ozvalo spokojné zavrnenie, až som sa samej seba na moment zľakla, že som schopná niečo také vydať zo seba.
Teraz som už cítila sladkastú vôňu, ktorá mi udrela do nosa a z vedomia, že je tak blízko, že by mi stačilo prekonať len pár centimetrov sa mi začala krútiť hlava.
A zrazu som dostala strach. Pobozká ma? Vysmeje s mi, že čakám na bozk? Nikdy pred tým som sa nebozkávala. A chcem aby ma pobozkal? Do pekla, samozrejme že áno! Hneď teraz, okamžite v tejto sekunde! Prosím!
Posteľné som stískala v ruke, ktorú som mala kŕčovito zovretú a prerývane som dýchala. Vedela som, že je len kúsok odo mňa, sedí, pozerá sa na mňa a nič nerobí.
"Čo chceš spraviť?" pokúsila som sa ho nejako nabádať, bože, ako som túžila po tom, aby ma pobozkal. Až sa mi z toho zbiehali sliny. Ucítiť jeho chuť, nasať jeho vôňu.
"Chcem ti splatiť moju dlžobu, ktorú u teba mám za každý krát, čo si sa udrela," teraz zašepkal omamne hypnotizujúcim hlasom a priložil svoje líce k tomu môjmu. Jemne sa mi o neho obtrel a špičkou nosa poláskal moje ucho. Potlačilo som chvenie, mala som pocit, že sa pod ním roztrieštim na milión kúskov.
Pery priložil k môjmu uchu a triaška sa ma zmocnila. Ústa sa mu pohli v sladkom úsmeve keď to ucítil. Nebozkával ma, len mi nimi prechádzal po sánke, krku až k ramenu a späť. Takto to zopakoval ešte niekoľko krát než som zúfalo zaúpela túžbou. Jeho víťazoslávny úsmev sa dal vycítiť na sto kilometrov. Teraz si už jemnými cmukavými bozkami razil cestu cez môj krk a bradu smerom k perám. Natiahla som sa, aby mal lepší prístup a v tom ma pobozkal naliehavým, túžobným a zároveň láskyplným spôsobom. Ruky som obmotala okolo jeho krku a doslovne sa mu vyškriabala do lona. Bolo to lepšie ako hocičo iné, vedela som, že už nikdy nechcem prerušiť tento moment. Nechcem sa od neho oddeliť, nechcem ho prestať bozkávať ani na sekundu.
A tu sa mi potvrdilo to, že človek sa dokáže zamilovať do druhého a na kráse nezáleží. Milovala som ho aj cez to, že som ho nikdy nevidela. O tom je láska, tak ako cítiš a vidíš srdcom, nie očami.