Veríte v osud? 3. diel

21. dubna 2014 v 21:30 | Mešteková |  Veríte v osud?
Tak, prinášam vám nový diel. Budem vďačná za každý komentár :) S pozdravom, Mešteková!

Nasledujúci týždeň som v kuse počúvala o neznámom chalanovi, ktorý prišiel na školu. Vôbec ma to netrápilo, ani som nezapočula jeho meno.
Po čase som si ho však všimla na chodbe. Stál pred skrinkou a ja som zistila, že ten večne zamaskovaný chalan je v skutočnosti naozaj... kus. Mal čierne oči, čierne strapaté vlasy. Vyzeral ako dokonalejšia verzia môjho vysnívaného Sasukeho. Až ma pichlo u srdca. To nie je možné.
Dievčatá ako Ino večne stáli za rohom a zbožne ho pozorovali, no on nevyzeral, že by si ich všímal alebo by mal záujem s nimi komunikovať. Potom som si všimla, že sa bavil len s jediným chalanom z našej školy. Narutom. Boli ako jing a jang, aspoň mne tak prišli.
Pokúsila som sa ho vypustiť z hlavy, nechcela som byť ako tie ostatné a myslela som len na Cama. On sa teraz stal stredobodom mojej pozornosti. No už som začínala snívať... ako v skutočnosti vyzerá on?
Pravidelne sme sa stretávali v mojej izbe o deviatej večer a v tme sme konverzovali do polnoci. Dozvedela som sa o ňom celkom zaujímavé veci ako napríklad, že jeho obľúbené jedlo sú ryžové guličky s paradajkami, ovláda niekoľko bojových umení, neznáša cukríky, vtieravých ľudí a miluje spánok. Otázky na mňa mal samozrejme aj on a tak som mu povedala všetko to, čo môj denník nie. Prečo mám rada zimu - zistila som, že aj on ju má rád - čo je moje najobľúbenejšie jedlo, aké knihy rada čítam, čo teraz čítam. Bavili sme sa o škole a o písomkách. O ústnych odpovediach a budúcnosti. Povedala som mu, že sa chcem presťahovať do Snehovej a on vravel, že po tom túži už niekoľko rokov. Povedal, že chce tiež učiť ľudí bojové umenia a narábať s katanou. Vtedy som pochopila, že Cam je tak trochu nebezpečný, ale iba v nevyhnutných situáciách.
Pre mňa bol... bezpečne nebezpečný, lebo keď som bola s ním, cítila som sa v bezpečí. Vedela som, že sa mi nič zlé nemôže stať.
Po celý ten čas sme sa spolu zhovárali tak, že sme sa nevideli a mne to už po čase začalo vadiť. Vždy som ležala na posteli a on sedel v kresle. Bolo to už naše x-té stretnutie, po devätnástich som to prestala rátať a stále sme boli po tme.
Hoci som v škole aj ja ukradomky pozerala na neznámeho chalana, ktorý sa maskoval pred fanynkami slnečnými okuliarmi a šiltovkou - nepomáhalo mu to - tak aj napriek tomu som sa stále viac zaujímala ho môjho návštevníka. Mala som ho plnú hlavu a bála som sa, že k tomuto neznámemu začínam prejavovať sympatie, hoci som ho ešte ani raz nevidela.
Ale každá jedna myšlienka patrila nemu. Občas ma napadlo, že keby vyzeral ako ten nový, bolo by to... úžasné.
No po čase som to vypustila z hlavy a už som len čakala, kedy príde. Je na čase, aby som spoznala pravého Cama.
,,Chcem ťa vidieť," Povedala som odrazu, keď našu konverzáciu prerušilo dlhšie ticho. Cam sa ani nepohol, nevydal žiadny zvuk a rozmýšľala som nad tým, či vôbec dýcha.
,,Je to problém?" spýtala som sa po chvíli, keď sa mi nedostalo odpovede.
,,Máš pravdu, je čas posunúť sa o krok ďalej," Pritakal zastretým hlasom a ja som sa v duchu neskutočne potešila.
,,Ale dnes ma ešte neuvidíš. Rád by som však videl ja teba." Tak týmto ma úplne odrovnal. Nemám snáď nejaké práva?!
,,To nemyslíš vážne. To nie je fér!" vyprskla som nahlas a prudko som sa posadila. Znovu som sa udrela do nočného stolíka. Len za dnešný večer to bolo už aspoň tretí krát. A to som nerátala tie dni pred tým.
,,Hm... čo takto kompromis?" navrhol po chvíli. Vedela som, že sa rozmýšľa.
,,Aký?" spýtala som sa ostražito a narastalo vo mne napätie.
,,Minule si sa sťažovala, že keď je tma, stále sa udieraš. Takže, večer môže byť zapnutá lampička," začal a ja som takmer zajasala. To znamená, že tak či tak ho uvidím. Ha! To nedomyslel.
,,ale ty budeš mať cez oči šatku." Sánka mi spadla z prvého poschodia niekam až na prízemie a ešte hlbšie až k samému jadru Zeme.
,,To... tato... to nedáva zmysel. Čo to je za hlúposť? Aj tak nič neuvidím." Nechcela so ho vysmiať, ale inak to nešlo. Stisla som pery. Mlč! Odplašíš aj toho jediného človeka, ktorý sa s tebou chce rozprávať! Okríkla som sa v duchu.
,,Ale ja budem pri tebe a budem dávať pozor na každý tvoj pohyb. Pokiaľ uvidím, že sa blížiš k nebezpečnej zóne, zadržím ťa." Dávalo to celkom zmysel.
,,Ale-" chcela som niečo namietať, ale sprudka sa nadýchol.
,,Ber, alebo nechaj tak." Povedal vážnym hlasom, až ma zamrazilo. Zvážila som to. Bude blízko pri mne. Prvý krát. V tej blízkosti aj v tej tme by sme si videli do tváre, keby som nemala šatku. Nechcel aby som ho videla. Ale prečo?
,,Dobre." Povedala som nakoniec a pripravovala som si ďalšiu otázku. Pálila ma na jazyku.
,,Tak sa postav a otoč sa. Zaviažem ti ju." Urobila som ako mi kázal. Jeho tichý a autoritatívny no zároveň príjemný hlas ma ovládal. Ani som neriešila odkiaľ má šatku. Asi ju zobral z kresla. Dnes som si jednu dávala dolu z krku a pohodila som ju tam. Ucítila som, ako stojí za mnou a jeho horúci dych naráža na moju odhalenú pokožku. Bola som pyžame a osprchovaná. Vždy som sa pred deviatou dala do poriadku, aby keď odíde, hneď som si mohla ľahnúť do postele. Zrazu mi tmavý hodváb zakryl oči. Jemne mi ju uviazal okolo hlavy a ruky položil na moje plecia. Strhla som sa. To bol náš prvý fyzický kontakt. Otočil ma k sebe a posadil na posteľ. Počula som, ako sa mu zasekol dych a ruky sa mu zatriasli.
,,Deje sa niečo?" spýtala som sa vážne, vedela som, že sa na mňa pozerá. Cítila som jeho uprený pohľad. Dotkol sa mojich vlasov a vydýchol.
,,Máš krásne vlasy." Hanblivo som sa usmiala. To som ešte od nikoho nepočula.
,,Ďakujem." Nebola som zvyknutá na komplimenty, tak som sa začervenala.
Posteľ sa prehla a on si sadol oproti mne. Mlčali sme a ja som vedela, že si ma prezerá. Cítila som sa nepríjemne. Prečo on mňa môže vidieť a ja neho nie?
,,Prečo nechceš, aby som ťa videla?" ozvala som sa zrazu a čakala na odpoveď.
,,Ešte nie som pripravený. Mám malú... ako by som to... vadu. A chcem ešte počkať. Uvidíš ma, prisahám ti to. Len sa na to potrebujem pripraviť. Vydržíš ešte chvíľku?" spýtal sa ma naliehavo a zároveň nenútene a ja som prikývla. Nechcela som, aby zdupkal. Nebudem na neho tlačiť.
,,Máš len jedno oko? Alebo tri ruky?" spýtala som sa odrazu, načo on vybuchol do hurónskeho smiechu.
,,Nie, nie, nie, nie. Nič také. Ha haha! Neskôr sa to dozvieš. Sľubujem." Potláčal smiech a ja som napínala uši, aby som počula aj tie posledné tóny jeho radosti. Mal taký príťažlivý smiech a jeho hlas bol ako uspávanka. Natiahla som k nemu ruku a on stuhol. Zastavila som ten pohyb.
,,Nie som slepec. Nemám tak vyvinuté hmatové zmysli, aby som si ťa vedela predstaviť. Dovoľ mi aspoň rukami prejsť po tvojej tvári." zaprosila som potichu a ešte viac som sa nahla dopredu v nedočkavosti. Mala som pocit, akoby som na jeho odpoveď čakala milión rokov. Nakoniec sa uvoľnil a súhlasne zašepkal. Usmiala som sa a rukami som nahmatala jeho bradu. Bola špicatá a hladká. Vôbec nie drsná ako mávajú muži po holení.
,,Vieš, chcem aspoň takto zistiť či nemáš na tvári o jednu dieru viac, alebo menej." Povedala som žartovne, načo sa on usmial a ja som to pocítila. Práve som mu prstom prechádzala po línii pier, keď sa roztiahli do úsmevu. Ten úsmev musel byť taký krásny. Pery mal dokonale vykrojené a vlhké. Lícne kosti vystúpené a pokožku jemnú a rovnú. Oči mal hlboko posadené a celkom veľké. Zľahka mu zatrepotali dlhé, husté mihalnice, keď privrel viečka. Prešla som vyššie a prsty som zaborila do vlasov. Mala som pocit, akoby ich mal strapaté. Odstávali mu na všetky strany a ofina mu padala takmer do očí.
Odtiahla som sa a spokojne sa uškrnula.
,,Ďakujem." Povedala som úprimne a zložila som si ruky do lona.
,,Mám všetky diery na správnom mieste?" spýtal sa a štuchol ma do brucha.
,,Nie," Oplatila som mu a on sa začal smiať na plné hrdlo.
,,Nechápem ako to, že nikto nevie, aká si úžasná." Povedal po chvíli keď sa ukľudnil. Zosmutnela som. Sklopila som hlavu a zaštípali ma oči. Ešte že mám tú šatku.
,,Prepáč," Povedal náhle, lebo to určite vycítil.
,,Nie, v pohode. Ja len... asi tak pôsobím. Žijeme v dobe, kedy ľudia veľmi nedbajú na vnútrajšok a súdia podľa obalu, rečí a dojmu." Cam si ťažkopádne vzdychol a chytil ma okolo pliec.
,,Kašlať na nich. Ja viem, aká v skutočnosti si. Si neskutočne skutočná a úžasná." Zasmiala som sa nad výberom tých slov a on sa ku mne po chvíľke pridal.
Keď o pol noci odchádzal, naklonil sa ku mne a pobozkal ma na dobrú noc na čelo. Okamžite mi to vohnalo červeň do líc a točila sa mi z jeho hebkých pier hlava. Keď sa zatvorili dvere, sedela som na posteli ešte niekoľko dlhých minút, než sa mi uvoľnili všetky svaly a srdce ukludnilo z toho bozku. Bol sladký a nežný. Krásny a úprimný. A jeho vôňa... taká úžasná ešte stále zostala rozvírená vo vzduchu.
Keď som zaspávala, premýšľala som nad tým, či nemám halucinácie, alebo by som mala prestať snívať s otvorenými očami. Možno mi z toho preplo a myslím si, že toto je skutočnosť. Chodí ma navštevovať len v noci, keď je tma a ešte stále som mu nevidela do tváre. Môže to byť len výplod mojej fantázie. Ak je to skutočne halucinácia, je príjemná a pomáha mi prežiť. Nech pokračuje. Rozhodla som sa tesne pred tým, než som upadla do snov.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 em em | 21. dubna 2014 v 22:20 | Reagovat

Úžasné, dokonalé, parádní a nevím co ještě :D Sakura není moje oblíbená postava, ale tahle povídka o ní mě opravdu moc baví! Píšeš úžasně :D Chtěla bych mít tvůj talent při psaní slohovky ve škole :D Prostě super! A pokračuj určitě! :D *úklon a potlesk*

2 Hikari Animaru Hikari Animaru | 21. dubna 2014 v 22:23 | Reagovat

je to super FF :) veľmi sa teším na ďalší diel, rozhodne pokračuj :)

3 Taurin Taurin | 8. května 2014 v 9:08 | Reagovat

som fakt zvedavá ako sa táto poviedka rozbehne 8-O zatiaľ je to super 5*

4 davidjaho davidjaho | 4. července 2014 v 18:05 | Reagovat

Krása. Jednoduše krása. Máš velký talent. Jediné co mi na povídce zatím vadí je drobná předvídavost děje ale je to teprve třetí díl a na vynášení ortelů je ještě brzy. Jen tak dále.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama