Veríte v osud? 2. diel

14. dubna 2014 v 16:43 | Mešteková |  Veríte v osud?
Upozorňujem čitateľov, že som si tu musela upraviť charaktery, tak sa nedivte :) Každý týždeň pridám nový diel, buď v pondelok, alebo najneskôr v stredu. Každopádne ma poteší každý jeden komentár, pretože nie je nič milšie, ako vidieť vaše dojmy :) Príjemné čítanie praje Mešteková! :)

,,Takže Cam Uchiha, ty o mne už vieš všetko z denníka, tak sa budem pýtať ja. Koľko máš rokov?" spýtala som sa ho s vážnym hlasom.
,,Osemnásť."
,,Chodíš na Konožskú strednú?"
,,Je tu len jedna." Pripomenul mi a z toho čo som vedela vyčítať v tej tme, som nadobudla dojem, že si zrejme založil ruky za hlavu.
,,Máš pravdu... ehm..," trochu som sa začervenala od hanby.
,,Keďže máš osemnásť, si vo štvrtom ročníku ako ja, že?" rozhodla som sa pokračovať s bombardovaním otázkami.
,,Áno."
,,Ktorá trieda? Sú tu štyri štvrtácke triedy."
,,Vyber si." Navrhol mierne arogantným tónom. Pousmiala som sa.
,,v béčku nebudeš... tam chodím ja."
,,Možno,"
,,Rada by som počula presné odpovede." Odpovedala som trochu ostrejšie než som mala v úmysle.
,,Na to prídeš. Len tomu daj čas." Keby som ho videla, prisahala by som, že na mňa žmurkol.
,,Fajn, toto zatiaľ odsuniem na bok... tak... bývaš na tomto internáte?" hlúpa otázka, ako inak by sa sem dostal?
,,Áno, na štvrtom poschodí." Super, to mi veľmi nepomôže. Je tam sto izieb. A vychovávatelia majú
úplne v paži čo robia študenti. Je tu taká voľnosť, že sa sem hrnie takmer každý.
,,Odkiaľ pochádzaš?"
,,Neďaleko Konohy," Ach....
,,Ako si sa dostal do mojej izby?" napadla ma ďalšia dosť závažná otázka.
,,Viem otvárať dvere bez kľúča." To určite.
,,Teraz vážne." Zasmiala som sa nahlas, aby som mu ukázala, že tomu neverím.
,,Naozaj. Ako inak by som sa sem dostal, keď si mala kľúč ty a odomkla si?" prestala som sa smiať. To je nebezpečný manéver.
,,Robíš to často?"
,,Nie, neboj sa. Toto bola núdzová situácia." Počula som, ako sa chichúňa. Ale ja som sa nesmiala, nevedela som ako mám reagovať.
,,Kto ťa to naučil?" zaujímalo ma a zobrala som vankúš, ktorý som mala na posteli. Oprela som ho o stenu a sadla som si k stene. Nohy som vyložila na posteľ a hneď som sa cítila pohodlnejšie.
,,Môj brat," Odvetil prosto a viac k tomu nepovedal.
,,Ako sa volá?" celkom ma zaujal fakt, že má brata.
,,Itachi."
,,A koľko má rokov?"
,,Teraz má cez dvadsať päť." Odpovedal pohotovo. Dosť veľký vekový rozdiel.
,,Prečo ťa to naučil?" možno spolu vykrádali domy.
,,Raz som stratil kľúče od domu a on nemal svoje pri sebe. Ukázal mi malí trik. Je to celkom ľahké." Aká jednoduchá odpoveď, ktorá dáva zmysel a je možná. Teóriu o lupičoch som zamietla pod koberec.
,,Čo robí Itachi?"
,,Učí bojové umenia." Hmmm, veľmi zaujímavé.
,,A ovládaš aj ty bojové umenia?" nemohla som si odpustiť menšie podpichnutie.
,,Jasné, máme to v rodine." To ma zaskočilo. To fakt?!
,, A čo tvoja rodina?" mala som toľko otázok a toľko som toho o ňom chcela vedieť. Čím dlhšie som s ním hovorila, tým viac ma zaujímal.
,,Sakura-san, je už dosť neskoro. Odbila polnoc. Mali by sme ísť spať. Zajtra máme školu." Povedal odrazu naliehavejšie ako by mal. Strhla som sa a pozrela na budík, ktorý som mala položený na stolíku. Červené čísla ukazovali jednu minútu po polnoci.
,,Fíha, to tak rýchlo ubehlo?" ozvala som sa prekvapeným hlasom a postavila sa. On ma nasledoval tiež, ale zostal stáť na mieste.
,,Očividne hej. Na výsluchu ide všetko rýchlo." Zasmial sa na svojom vtipe a ja s ním.
,,Prepáč," ospravedlnila som sa a zo smiechu zostal už len úsmev. O rodine nechcel hovoriť. Vycítila som to. Rozhodla som sa, že mu nechám čas.
,,To je v poriadku. Rád som sa s tebou porozprával. Dobrú noc." Rozlúčil sa so mnou a prešiel cez moju izbu do predsienky. Tma mu očividne nerobila až taký problém.
,,Prídeš aj zajtra?" spýtala som sa, keď už stál pri dverách.
,,V rovnakom čase budem tu." Odpovedal a znovu som vedela, že sa usmieva.
,,Tak dobrú noc." Popriala som mu a už som počula len cvaknutie dverí, ako sa za ním zatvorili. Zasvietila som lampu a poobzerala som sa. Izba bola prázdna. Akoby tu ani nebol. Rozhodla som sa ísť do sprchy a spať. V posteli som nad ním premýšľala. Bolo to celé také zvláštne, ale vedela som, že ho chcem stretnúť zasa.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 mu mu | 16. dubna 2014 v 21:41 | Reagovat

Mmm.. krásný! nevadí, že je Sasuke trochu jiný :D bude to lepší :D hlavně pokračuj prosím O:-)

2 sameta sameta | 16. dubna 2014 v 22:44 | Reagovat

[1]:
Jéj, veľmi pekne ďakujem za komentár, moc ma potešil. Neboj sa, určite budem pokračovať. Písanie je moja vášeň a len tak sa jej nevzdám :) Ešte raz Ďakujem! :-D

3 Tauriel Tauriel | 8. května 2014 v 8:50 | Reagovat

Strašne sa teším na ďalšie diely teraz trošku ľutujem, že som to začala čítať už teraz :-( "neznášam čakanie na ďalšie časti" :D škoda, že je to také krátke no neva myslím, že máš minimálne jednu istú čitateľku 8-) 5*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama