Veríte v osud? 1. diel

11. dubna 2014 v 0:19 | Mešteková |  Veríte v osud?
Zabudnite na Naruto svet, prinášam vám moju... šibnutú poviedku o mladej a utláčanej dievčine menom Sakura a jej tajnom... priateľovi...
Nesústreďujem sa tu na charakter postáv, tak to prosím berte s nadhľadom :)

,,Uhni!"
,,Si slepá?!"
,,Nezavadzaj!"
Dnes to bol už aspoň piaty človek, ktorý do mňa vrazil. Mali pocit, akoby im táto chodba patrila, tvárili sa akoby som po nej nekráčala a bola vzduch. Možno si mysleli, že cezo mňa prejdú. Ale ja som človek, dievča z mäsa a kostí! Mám emócie a sny!
Kam som sa pohla, tam som do mňa niekto vrazil, až potom si ma všimol. No namiesto toho, aby sa mi ospravedlnil, ešte mi vynadal. Každý ma tu prehliadal, akoby som bola iba obyčajná špina na podlahe, nenávideli ma, keď mali možnosť tak ma ponižovali a ja som nikdy nevedela prečo. A v podstate ma to ani nezaujímalo. Už dávno ma to prestalo trápiť a tak som sa utiahla. Radšej som splývala so šedou stenou za sebou, hoci moja ružová farba vlasov a zelené oči s nimi nesplývali, no aj tak som dokázala byť neviditeľná.
Nerada som na seba upriamila pozornosť a ľudia na mňa hovorili iba keď museli, alebo keď som im zavadzala. Ani som si nepamätala kedy som naposledy počula nejaké milé slovo, alebo vôbec nejaké obyčajné.
Bola som čudáčka. Šedá myška v obrovskej škole plnej deciek, s ktorými som si nemala čo povedať. Nebolo nič čo by sme spolu mohli zdieľať. Vravelo sa o mne, že som nielen divná ale aj veľká byfľoška. Nemohla som za to, že mi to páli. Rada čítam, zbožňujem zbieranie informácii a fantazírovanie. To, že som divná si myslia preto, lebo mám svoj vlastný svet. A som v ňom rada, pretože je plný harmónie a taký, ako som si ho vysnívala. Nie je taký aký ho v skutočnosti mám. Bohužiaľ. Preto snívam aj s otvorenými očami.
Nemám priateľov. Mojím jediným a spoľahlivým najlepším kamarátom je môj denník, do ktorého si píšem všetko. Zadania na úlohy, myšlienkové pochody a samozrejme moje sny. Nosila som ho so sebou všade a boli sme nerozluční. Vždy budeme. On je jediný o ktorom viem, že nikdy neprezradí moje tajomstvá, ak sa ich tak dá nazvať.
Nebola som vždy plachá. Nie... do dvanástich rokov som bola úplne obyčajné dievča ako každé iné s rodinou a priateľmi. Bývali sme v Snehovej. Ach, ako mi chýba ten sneh, ktorý sa každý deň trblietal, akoby bol posiaty diamantmi keď na ňom tancovali slnečné lúče. Tak veľmi sa mi cnelo po ľadových snehových vločkách, ktoré mi posiali tvár a príjemne ma chladili. Ten čerstvý chladný vzduch a anjeli. Moji anjeli, ktorých som vytvárala jeden vedľa druhého a dávala som im mená.
Slzy mi padajú vždy keď si spomeniem na moju rodinu. Na mojich rodičov, ktorý zomreli keď som mala dvanásť. Na mamine horúce kakao, ktoré ma čakalo doma pred praskajúcim kozubom, keď som prišla z školy. Otcova pracovňa plná kníh a jeho úsmev, ktorý patril jeho jedinému dievčatku.
Keď odišli na druhý svet - ten lepší - medzi anjelov, musela som ísť do detského domova. Nemala som okrem nich nikoho. A keďže Snehová nemala žiadny domov pre siroty, musela som odísť do Konohy. Do dediny, ktorá bola celá zelená, tam kde sa striedali všetky ročné obdobia a ja som čakala len na zimu. Pripomínala mi domov.
V pätnástich som nastúpila na strednú školu a dohodla som sa aj s riaditeľom sirotinca, že budem bývať na internáte. Myslela som si, že tam budem môcť začať od začiatku, ale nešlo to. Ešte som ani neprešla prah dverí školy či internátu, už som tu mala svoju neslávnu povesť. Dnes mám osemnásť a posledný ročník ukončím o tri mesiace. Keď skončím strednú, nebudem spadať pod detský domov. Potom sa plánujem opäť presťahovať späť do Snehovej. Už som rátala dni.
Vyšla som zo školy do dňa, ktorý sa chýlil ku koncu a padal súmrak. Pustila som sa po chodníku smerom k internátom a natiahla som si kapucňu na hlavu. Začalo pršať. Vypýtala som si číslo izby osemnásť a vyšla som dvadsať schodov. Prešla som po chodbe kde nefungovali žiarovky a odomkla som si izbu. Vyzula som sa a tašku som položila vedľa postele. Šla som rovno do sprchy, umyla som si zuby a rozčesala si vlasy. Všetko na ďalší deň som mala spravené a tak som sa rozhodla, že sa podelím s mojím najlepším kamarátom o dnešné zážitky. Dala som mu meno Mei. Viem, je to divné dávať meno denníku, ale bol moja jediná opora.
Keď som dopísala, odložila som ho vedľa postele, vypla som svetlo a ľahla som si. Pozerala som sa na hodinky, ktoré ukazovali deväť hodín večer. Ešte som nešla spať. Nie, to som nemala vo zvyku. Vždy keď som si ľahla, ešte som aj tak dve hodiny civela do steny a čakala na spánok. Čas som si krátila tým, že som si zrekapitulovala deň s mojím imaginárnym priateľom o ktorom som mávala sny. Bol síce len v mojich predstavách, no pre mňa z istej časti skutočný.
Mal čierne strapaté vlasy, zdravo arogantný úsmev a tmavé oči, ktoré ma dokázali položiť na kolená. No neexistuje. Nikdy som nestretla chalana, ktorý by mu bol aspoň trošíčku podobný. Bol to môj vysnívaný chalan, presne ten typ, ktorý by sa nikdy nezaľúbil do takého dievčaťa ako som bola ja, ale moje predstavy sú len moje, nie? Pred nedávnom som sa rozhodla, že ho pomenujem Sasuke. Sasuke znamenalo ochranca a ja som potrebovala niekoho, kto by ma chránil pred tým čo ma čakalo len čo som vyšla z izby. Nepríjemný a bezcitný ľudia, ktorý si na mne vylievali zlú náladu keď sa im niečo nevydarilo. Vždy som si predstavovala ako kráča vedľa mňa a rozpráva sa so mnou. Každý krát keď som vošla do jedálne na obed, pozrela som sa smerom k môjmu stolu kde som vždy sedávala len ja a videla som ho ako tam sedí a čaká na mňa. Keď ma zbadá, usmeje sa a pokynie mi, aby som si k nemu prisadla. Počas obedu sa s ním zhováram o všetkom možnom, samozrejme dialóg vedieme iba v mojej hlave. Pre ostatných tam sedím sama, ale z môjho uhla pohľadu som pri stole so Sasukem.
Asi som naozaj divná, ale Mei ma určite chápe. Vie o všetkom. Mám v ňom napísané moje myšlienky, túžby, tvrdú realitu, moju minulosť aj plánovanú budúcnosť. Nie je nič, čo by nevedel.
Ráno som sa zobudila o siedmej ako každý iný deň a obliekla som sa. Zišla som na raňajky a do školy. Moje vyučovanie prebiehalo ako vždy. Písomka, hodnotenie za A, nejaké vyhrážky, obed a potom som mala voľno. Dnes je piatok. Usmiala som sa nadšene a rozhodla som sa, že pôjdem na ihrisko a chvíľu budem počúvať výskot malých detí keď sa budú naháňať po parku a potom pôjdem do knižnice. Dni som si tam krátila. Zbožňovala som náučnú a romantickú literatúru. Rozvíjalo mi to moju už aj tak dosť bujnú fantáziu. Keď som večer prišla na internát, padla som na posteľ a okamžite som zaspala. Cez víkend som sa učila a keď som sa rozhodla, že sa "porozprávam" s Mei, nenašla som ho. Prekutrala som každý kút tej malej miestnosti, ale nebolo ho. Bola som v knižnici, na ihrisku a všade kadiaľ som prešla, ale nebolo po ňom ani stopy. Bola som z toho neskutočne nervózna. A potom ma napadlo, že som ho zabudla v škole v skrinke. Určite.
V pondelok ráno som nazrela do skrinky a nebol tam. Tak som sa pozrela do lavice a pýtala sa profesorov. Bezvýsledne.
Ako som ho mohla stratiť? Môjho jediného priateľa? Celý týždeň som z toho bola zúfalá. Keď už som to vzdala, rozhodla som sa, že nový denník si zakladať nebudem. Nezradím ho aspoň v tomto. Ale bolo to také zvláštne, nemôcť písať o mojich starostiach, nemať svojho priateľa. Cítila som sa opustená.
Na ďalší pondelok k nám do školy zavítal nový študent. Niečo zaujímavé na mieste, kde sa nič nedeje. Možno mi dajú na chvíľku pokoj. Počula som ako sú z neho dievčatá úplne mimo. Trapas...
Bol odvtedy už týždeň a ešte stále som sa nemohla spamätať zo straty Meiho. Premýšľala som nad tým, či ho niekto číta. Možno to bude jedna z tých mažoretiek ako napríklad Ino Yamanaka, ktoré sedeli pri stole, alebo feťákov, ktorý sedeli o niekoľko stolov ďalej. Kľudne ho mohol mať v taške aj ten chalan, ktorý prešiel okolo mňa so slnečnými okuliarmi, šiltovkou stiahnutou do tváre a na nej mal ešte kapucňu, či ten blondiak, ktorý sa rád premával s basketbalovou loptou a hádzal ju študentom pod nohy.

V ten večer som vošla do izby, ale nesvietilo mi veľké svetlo. Tak som sa rozhodla, že zapnem aspoň malú lampičku a nahlásim to až ráno. Nahmatala som steny a poličky po pravej strane. Potom som sa presunula k lampe a už-už som ju chcela zapnúť, keď som počula nejaký pohyb. Ruka mi skĺzla z lampy a pritisla som si ju na ústa aby som nevykríkla. V izbe som mala zastreté žalúzie, pretože som obľubovala viac tmu ako slnečné lúče. A teraz som nevidela na ten zdroj toho pohybu.
,,Kto tu je?" spýtala som sa potichu a šmátrala som rukou za sebou. Chytila som lampu do ruky a chystala som sa ju hodiť po nebezpečnom návštevníkovi.
,,Neplaš sa. Prisahám, že ti neublížim. Chcem sa s tebou len porozprávať." Ozval sa z kúta izby tichý hlas. Zamrazilo ma.
,,To ti určite verím." Odvetila som posmešne a ešte viac som natiahla ruku dozadu, nech ten úder stojí za to.
,,Našiel som tvoj denník. Mei sa volá, však?" opýtal sa a moje zovretie povolilo. V šoku som na neho zízala.
,,Bol na lavičke v parku. Asi si ho tam zabudla. Máš ho na stole." Naprázdno som preglgla.
,,Čítal si ho?" spýtala som sa s obavami a obliala ma horúčava. Cítila som ako sa mi šíri od korienkov vlasov až po prsty na nohách.
,,Prepáč, ale chcel som vedieť komu patrí." V jeho hlase som počula skutočné a úprimné ospravedlnenie, ale ani to nezabránilo môjmu zúfalému zaskučaniu.
,,No super. Takže si sa mi prišiel vysmievať? Neprosím, ďakujem." Odbila som ho nevrlo. Zaujala som útočnú pozíciu. Niekde som počula, že najlepšia obrana je útok.
,,Neprišiel. Zaujala si ma. Chcel som sa s tebou zoznámiť." To ma úplne prekvapilo a dlho som nič nehovorila. Vo vnútri mňa sa miešali rôzne pocity. Robí si zo mňa srandu? Niekto ho podplatil, aby ma zosmiešnil? Chce mi ublížiť? A možno... možno sa naozaj našiel niekto, kto má záujem spoznať skutočnú Haruno Sakuru.
,,J-ja... nie veľa ľudí sa so mnou chce zoznámiť. Nikoho nezaujímam." Povedala som popravde a sklopila som pohľad k zemi. V izbe bola taká tma, že sme videli iba svoje siluety a aj to nejasne hoci si naše oči privykli, a preto sa mi s ním asi ľahšie rozprávalo. Nevidela som jeho výraz tváre.
,,Viem..." odpovedal a zbadala som ako zdvihol ruku a zrejme sa poškriabal na nose.
,,Necháp ma zle," ozval sa po chvíli, keď som mu na to nič nepovedala, ,, ale naozaj by som sa s tebou rád spoznal." zasmiala som sa, pretože mi to prišlo neuveriteľne. Niečo v jeho hlase ma však ukľudňovalo a inštinkt hovoril, že mu mám veriť.
,,A to sa chceš so mnou spoznávať za tmy? Žiadny očný kontakt?" podpichla som ho a jemne som sa pousmiala.
,,Môžeme začať takto a potom po čase sa uvidí. Čo ty na to?" navrhol a mala som dojem, že sa usmieva. Vo vzduchu bolo cítiť dobrú náladu.
,,Dobre... takže, ja som Sakura Haruno. Ako sa voláš ty?" spýtala som sa a prešla som na posteľ. Sadla som si a zahľadela som sa na jeho siluetu, ktorá sa týčila pri stene vedľa hojdacieho kresla, ktoré som mala oproti posteli. Vyzeral, že je dosť vysoký. Určite aspoň o hlavu vyšší ako ja.
,,Hovorím si... Cam." Mala som dojem, akoby zaváhal, ale nechala som to tak.
,,Cam nie je meno odtiaľto." Nadvihla som obočie, ale on to nemohol vidieť.
,,Samozrejme, že nie." Znovu sa usmial. Bola som si tým na sto percent istá. Rozbúšilo sa mi srdce, keď som si predstavila, že sedím v izbe s neznámym chalanom, ktorý sa mi sem vkradol, aby mi vrátil denník a spoznal sa so mnou. A ešte k tomu som tu s ním za tmy. Keby chcel, ľahko by mi mohol niečo urobiť a ja by som ho ani nevedela identifikovať. Ale bola som k tomu ľahostajná. Bolo to také nezvyčajné, že ma to neskutočne lákalo.
,,A priezvisko máš?" spýtala som sa potichu a vyčkávala na odpoveď.
,,Uchiha." Odpovedal pohotovo a sadol si do kresla oproti mne. Nadvihli sa mi kútiky úst. Milé.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 sameta sameta | 12. dubna 2014 v 19:01 | Reagovat

Mega. Musela som si to prečítať. Je skvelé, zaujímalo by ma prečo si Cam hovorí takým menom. :) Som zvedavá na pokračovanie. Daj ho sem čo najskôr.

2 em em | 13. dubna 2014 v 12:37 | Reagovat

wow super! vypadá to slibně ;) po dlouhý době něco dobrýho v reálným světě! (y)

3 sameta sameta | 16. dubna 2014 v 22:46 | Reagovat

[2]:
Ďakujem, dúfam, že tvoje očakávanie nesklamem :) Mešteková

4 Taurin Taurin | 8. května 2014 v 8:39 | Reagovat

hmm, veľmi zaujímavé, myslím že som sa s tou Sakurou vedela aj vžiť, milujem podobné veci ako ona, takže som zvedavá ako to bude pokračovať 8-O napísané veľmi dobre, musím pochváliť, iba pár malých chybičiek :-D  8-) to meno Cam ma trošku iritovalo ale... :D

5 davidjaho davidjaho | 4. července 2014 v 13:23 | Reagovat

Začíná to velmi zajímavě. Námět neotřelý, stotožnění s hlavní postavou taky funguje. Jde se rychle na dlaší díl :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama