Nerozhodná

10. dubna 2014 v 12:24 | Mešteková |  Mešteková
Ticho... akoby niekto vypol zvuk zo sekundy na sekundu. Tak mi to pripadalo, keď som ho zahliadla.
Len šumenie mojej vlastnej krvi som počula v ušných bubienkoch a zrýchlený tep ma takmer roztrhol zvnútra. V hrudi mi narastala panika a valila sa žilami ako rozbúrená voda.
Nehľadím na to, že okolo všetko vybuchuje, ľudia kričia, plačú, stonajú, krvácajú, zomierajú. Nevnímam ich prosebné slová na moju osobu. Všetko utícha a ja hluchnem.
Niečo mokré mi zmáča tvár. Zdvihnem chvejúcu sa ruku a zotriem si tie slané potoky sĺz.
Cítim sa, akoby som bola za nejakou oponou a všetko sledovala z diaľky. Ako divák v hľadisku, ktorý sa díva na tragédiu a je zmietaný emóciami toho príbehu, ktorý sa pred ním odohráva. A nemôže urobiť nič, len sa pozerať...
Nevládzem sa ani pohnúť, dych sa mi zasekol niekde v hrdle a odmieta spolupracovať. Kolená sa mi klepú a oči ma neznesiteľne štípu.
Moje vnútro jačí a triešti sa, horí a topí sa zároveň.
Dívam sa pred seba a vidím, ako vzduchom poletujú kusy skál. Zazriem ohromné rozpínanie ohňa, vody, bleskov, piesku, ale neregistrujem to dostatočne, nevenujem tomu príliš veľkú pozornosť.
Zrak upieram na jeden jediný bod oproti mne, všetko v porovnaní s ním bledne a stráca sa v ničote. Sledujem postavu, ktorá leží na zemi a čierne vlasy má ulepené od krvi. Hrudník sa mu nedvíha, aspoň z tejto diaľky tak usudzujem, ale vzdialenosť môže klamať, nie? Prosím, nech je to len očný klam.
Pozriem sa k svojím nohám, kde vidím Naruta v dotrhanej kombinéze, celého ufúľaného a zdrveného.
Leží a vyzerá porazene. V tom momente ma to všetko prevalcuje.
Boje! Krv! Nenávisť! Zloba! Nech to už prestane! Nechcem sa dívať na to, ako mi zomierajú najbližší!
Rútim sa vedľa neho s nemým výkrikom na perách.
Pomoc! Zachráňte ich niekto! Prosím!
Kričím v mysli, ale nie som schopná zo seba dostať nič viac, než len výkrik bolesti, ktorý sa mi derie z úst a znie hrôzostrašne.
Obom visí život na vlásku a ja som tu. Opäť neschopná a slabá.
Musím vedieť či žije... moja láska.
Nie, nemôžem opustiť Naruta a utekať za Sasukem! Nesmiem ho tu nechať samého!
Som rozpoltená medzi dvoma túžbami, ktoré ma zožierajú zvnútra a moje podvedomie sa mi škerí.

Tak, koho si vyberieš, hm? Záchrancu, alebo nukenina?

Na moment ma napadne, že ho tu nechám a pôjdem za Sasukem.

Ty sebec!

Ale nie! Také odporné myšlienky! Kde sa to vo mne berie?!
Viem, že Sasuke je pre mňa len o trošku dôležitejší ako Naruto... hoci sa ma snažil zabiť, hoci mi ubližoval a ničil ma, lámal mi srdce, drvil ho a nakoniec ho vytrhol z mojej hrude a kopol mi ho naspäť zničené a strápené, aj napriek tomu k nemu horím prudkou vášňou a nežnou láskou.
Ale Naruto ma po celý ten čas držal pokope. Bol moje slnko, moja spása, môj anjel, ktorý ma chránil a dodával mi silu a vieru.
Len preto, lebo Sasukeho milujem nemôžem nechať svojho najlepšieho priateľa zomrieť.
Ruky zakvačím pod jeho paže a ťahám ho prachom ďalej od centra boja.
Je tu taký chaos a nikto si nevšíma, že ich hrdina padol.
Je tu taký ruch a nikto nevidí, že Sasuke nejaví známky života.
Je tu toľko prachu, že ma dusí a ja prskám na všetky strany, zatiaľ čo ťahám bezvládne telo cez tú špinu.
Vlečiem jedinú nádej tejto vojny k jedinej láske môjho života a pri tom fučím a bojujem s panikou, ktorá sa vo mne usídlila a nahráva do kariet môjmu podvedomiu.

Dobre vieš, že ich oboch nedokážeš zachrániť. Vyber si medzi nimi, no tak!

Padám na kolená vyčerpaním a ocitám sa medzi dvomi nehybnými telami mojich najbližších.
Pozriem sa doľava a cez slzy ledva vidím celý môj život zahrnutý v tomto mužovi.
Prsty sa mi trasú keď prevraciam Sasukeho na chrbát, aby som videla v akom je stave. Bledá tvár je pokropená krvou a čierne oči má zakryté viečkami s dlhými hustými riasami, ktoré sa dotýkajú jeho líc.
Biela košeľa je presiaknutá jeho vlastnou krvou, ktorá sa valí z reznej rany na hrudníku a farbí všetko do karmínova.
Zavzlykám a skloním sa, aby som ho mohla objať. Bože, ako ho milujem! Nemôžem ho nechať zomrieť! Zabije ma to!
Zaborím tvár do košele na jeho bruchu a nechám pár kvapiek pokropiť jeho telo. Byť pri ňom takto blízko... koľkokrát sa mi o tom snívalo.
Počujem jeho prerývaný dych. To mi dodáva nádej a podvedomie sa len nesúhlasne mračí.

Nádej vyprchá a naivná túžba zachrániť ho, ťa zabije. On by to pre teba neurobil!

Nahmatám slabý pulz a zdvíham sa do sedu, aby som mohla skontrolovať blondiaka po mojej pravici.
Sú na tom podobne. Obaja zápasia so smrťou. Obaja sa snažia vyhrať. Ale ešte majú nádej, nie? Musím urobiť všetko pre to, aby som ich priviedla medzi živých.
Nadychujem sa plná odhodlania a iskierka nádeje okamžite zhasína s vedomím, že moja chakra je na bode mrazu.

Dobre vieš, že to nezvládneš. Buď zachrániš jedného z nich a ty s veľkým šťastím prežiješ, alebo zahyniete všetci traja.

Ignorujem svoje podvedomie, ktoré do mňa hustí.
Musím... musím im pomôcť, ak by ma ich záchrana mala pripraviť o život, tak nech. Oni sú dôležitejší.
Vyhrniem im vrchné oblečenie nad prsia a dívam sa na ich zranenia a do očí sa mi tlačia stále nové a nové slzy.
Naruto potrebuje Kyuubiho, snáď sa mi podarí udržať ho pri živote aspoň tak, aby mu stihli zapečatiť druhú polovicu.
Sústredím posledné zvyšky chakry do svojich rúk a využijem ich namiesto skalpelu. Obom rozrežem kožu a vsúvam postupne ruky do vnútra ich tela. Cítim, ako mi prsty obaľuje čosi mäkké a mokré. Nahmatám orgán, ktorý je najdôležitejší v celom tele a zovriem ho v dlaniach.
Striedavo im masírujem srdcia a snažím sa to urobiť čo najjemnejšie, aby som im nepoškodila vnútro.
Držím Narutovo srdce a cítim reakciu. Buch buch, buch buch... áno... prosím. Je to síce slabé, ale lepšie ako nič.
Stískam srdce mojej lásky v druhej ruke a vzlykám. Nie, musím byť silná! Teraz žiadne slzy!
Vždy som chcela, aby mi patrilo jeho chladné, neprístupné srdce. Chcela som sa k nemu dostať tak blízko, ako nik. Túžila som roztaviť ten ľad, čo ho obaľoval a teraz zisťujem, že je horúce, dokonca horúcejšie ako to Narutové.
Nikdy som si nemyslela, že sa ho dotknem doslovne a budem ho zachraňovať pred smrťou. Už sa k nemu nik nemôže dostať bližšie, ako ja.
Cítila som, ako mi prudko vysáva chakru. Bože nie, musím ich oboch zachrániť. Nechci po mne, aby som si vyberala! Nemôžem! Toto nedokážem!
Nemôžem nechať jedného z nich zomrieť, nemôžem si vybrať medzi svojou láskou a nádejou celého ľudstva!

Ale musíš... hneď teraz, inak zomrieš!

Zatínam sánku a kričím z plného hrdla nejaké slová, ktorým sama nerozumiem. Pomáham si a pumpujem do ich sŕdc život, toľko, koľko sa len dá.
Pred očami sa mi zahmlieva a ja pohliadnem do tváre, ktorá je tak uvoľnená, ako nikdy. Spokojný úsmev sa mu zračí na tvári a blonďavé vlasy mu padajú do očí, pretože im v tom nebráni čelenka.
Silou vôle mu srdce stisnem silnejšie, hoci ma prsty odmietajú počúvať a nútim ho k spätnej väzbe.
Ako omráčená sa dívam naľavo a zbadám bledú tvár ako sneh, pery ružovkasté, sfarbené krvou, ktorá mu vyteká z kútikov a jeho vážny, ale aj cez to všetko vyrovnaný výraz. Taký som u neho nemala možnosť vidieť. Nikdy som ho nevidela tak sakramentsky uvoľneného a tak krásneho, ešte krajšieho ako inokedy.

Ešte aj smrť mu svedčí...

Snažím sa zahriaknuť vlastné podvedomie.
Opäť žmýkam svoje telo z posledných kvapiek chakry a dávam mu zo seba všetko. Cítim, ako moje telo ochabuje, vypovedá službu a posledná chakra ma opúšťa. Padám dopredu, ale niekto ma zozadu zachytí a drží ma tesne nad zemou za plecia. Uvoľňuje mi opatrne ruky z ich útrob.
Nie, prosím, ešte chvíľku, potrebujem už len chvíľočku. V hlave sa mi ozýva tichá prosba, ale nebude vypočutá.
Pokladá ma na chrbát medzi nich a moje krvavé ruky dáva pozdĺž mojich bokov do prachu, ktorý sa okamžite chytá na vlhkosťou obalené dlane.
Dívam sa na oblohu, po ktorej sa valia husté tmavé mraky a mračia sa na nás. Obloha sa sfarbuje do čierna a červena a nebo pretne žiarivý záblesk elektrického výboja. Svetlo sa odo mňa vzďaľuje, akoby som ho videla cez dlhý tunel a ten sa len predlžoval a predlžoval a svetlo mizne v útrobách temnoty do ktorej sa postupne prepadám.

Počujem smiech. Hrá mi v ušiach ako zvonkohra a ja sa rozhliadam a nič nevidím. Napínam sluch a snažím sa ten zvuk znovu zachytiť. Je taký krásny, ako tá najkrajšia a najsladšia melódia. Tóny sa prelínajú jeden cez druhý a ja ich rozoznávam v zlomku sekundy.
Nedokázala by som si ich nikdy zmýliť.
Hravý, bezstarostný a jemný a ten druhý je zvodný, hlboký a zároveň povrchný.
Dva rozdielne tóny, dvaja odlišní ľudia a ja viem kto sa smeje a víta ma medzi sebou. Naruto a Sasuke.

"Je to zbytočné, nesnaž sa. Sú mŕtvi a nej už nie je pomoci..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama