Naruto Shippuden: Posledný diel

10. dubna 2014 v 12:35 | Mešteková |  Mešteková
,,ŠTVRTÁ VOJNA NINJOV SKONČILA!" zvolala Tsunade na bojovom fronte, kde všetci unavene stáli, pomáhali zraneným priateľom a oplakávali straty. Tí čo prežili natešene výskali, že je koniec. Všetko skončilo! Porazili nepriateľa! Bojiskom sa niesla úľava, bolesť, smútok, ale aj radostný pokrik ninjov, ktorý sa chceli vrátiť naspäť k svojim rodinám do Konohy. Hoci všetci oplakávali straty, verili, že zomreli pre väčšie dobro. Áno... to bolo heslo tejto vojny. Už bude len mier. Žiadne strachovanie sa o svoje rodiny a priateľov, žiadne umieranie a žiadne zabíjanie. Deti sa budú rodiť s čistým štítom a nebudú nútené zabíjať ľudí, kvôli práci. Budú žiť ako normálne dospievajúce bytosti s nepoškvrneným srdcom a rukami bez krvi.

O niekoľko dní neskôr, po tom čo ma donútili odpočinúť si, rozhodol som sa, že skočím na rámen. Tak dlho som to jedlo nemal! Len na to som čakal, kedy si žalúdok zaplním tým najúžasnejším jedlom na svete. Mal som v sebe už šiestu misku a už ma tlačil opasok. To som bral ako znamenie, že mi stačí. Nechcel som, aby mi bolo zle. Zaplatil som starčekovi a vybral som sa do bytu. Popri tom som premýšľal nad rozhovorom, ktorý som viedol s babičkou Tsunade ráno v nemocnici pred tým, než ma prepustili. Nepriamo mi naznačila, že sa bude vyberať nový Hokage, pretože ona je už stará a potrebuje následníka. Možno sa mi môj sen splní. Konečne. Stanem sa Hokage a postarám sa o všetkých v Konohe. Splním svoj sen, splním si to, po čom som túžil už od mala. Budem ako môj otec.
Po ceste som stretol Sakuru, ktorá sa na mňa usmiala, keď ma videla.
,,Naruto!" kričala mi už z diaľky a tak som k nej šiel.
,,Ako sa cítiš? Tsunade-sensei mi povedala, že ťa už prepustili." Premerala si ma od hlavy až po päty.
,,Cítim sa výborne Sakura. A čo ty?" oplatil som jej otázku a zazubil som sa na ňu. Posmutnela a oči sa jej zaliali slzami.
,,Sakura-chan?" spýtal som sa po chvíľke, lebo som zostal nervózny. Vždy keď plakala, nevedel som čo mám spraviť.
,,Dnes o tretej je ten pohreb Naruto. Pôjdeme sa naposledy rozlúčiť s našimi priateľmi." Zašepkala a po tvári jej stekali vodopády sĺz. Zarazil som sa a niečo ma vnútri bodlo. Sklopil som hlavu a cítil som, ako na mňa dolieha. Smrť mojich blízkych.
,,Áno." Zamrmlal som, na viac som sa nezmohol a objal som ju. Nechal som ju, nech sa vyplače a keď sa ukľudnila, poďakovala mi. Ani sám som nevedel za čo. Možno preto, lebo Sasuke sa vrátil do Konohy. Možno preto, lebo to všetko skončilo. Stáli sme uprostred ulice a ľudia nás obchádzali. Zdravili nás a usmievali sa, šťastní, že to peklo skončilo. Keď hodiny odbili pol druhej popoludní, obaja sme sa rozišli na svoj smer pripraviť sa na posledné zbohom.
Zamykal som dvere od bytu. Už bol čas. Celý v čiernom som sa vydal do Konohy, kde vládlo ticho a všetci trúchlili. Všade viseli čierne zástavy a po najväčšej ulici kráčala hŕba ľudí. Pridal som sa k nim a spomalil som na ich tempo. Nikto sme nehovorili. Bolo počuť len ubolené nariekanie a vzduch zhustol. Bolo dusno... ako pred veľkou búrkou.
Pohreb so stovkami tiel našich spolubojovníkov a priateľov prebehol rýchlo. Nenašiel sa tam snáď nikto, kto by nevyronil slzu. Hinata sa zosypala zo straty Nejiho, Sakura plakala a opierala sa o Kakashiho a ja som stál a tupo pozeral na všetky tie fotky a počúval ľudí, ako sa lúčia a po lícach mi stekali horúce slzy. Prečo museli zomrieť? Prečo ich muselo byť tak veľa? Nezaslúžili si to. Bojovali za svoju vlasť tak ako ja a museli sa zmieriť s tým, že možno už nikdy neuvidia tváre svojej rodiny, detí, rodičov či súrodencov. Museli sa vysporiadať s Edo Tensei a bojovať proti vlastným priateľom a zabiť ich. Nie je to spravodlivé. Ale teraz, teraz je všetkému zlému koniec. A ak ja sa stanem Hokage, ten mier tu nastolím aj keby čo bolo. To prisahám akože sa volám Naruto Uzumaki!
Zdvihol som hlavu k nebu a oprskali ma kvapky. Obloha sa zatiahla a prevaľovali sa na nej ťažké tmavé oblaky. A v tom som si uvedomil, že som tu zostal sám. Bol som zamyslený a zahĺbený do svojich myšlienok, že som si ani nevšimol, že už to končí.
Všetci už odišli. Pokrútil som hlavou a otočil som sa chrbtom k cintorínu. Nemohol som sa pozerať na fotografie, mená ani truhly. Vykročil som tam, kam ma moje nohy unášali, až som sa ocitol na mieste kde sme ako tým sedem začínali. Tam ma to vždy vedelo ukľudniť. Stál som pred tromi drevenými stĺpikmi a spomínal. Nevnímal som dážď, ktorý mi obmýval telo, ani tie hrôzostrašné blesky, ktoré osvetľovali všetko na vôkol. Dunenie bolo stále hlasnejšie až mi trhalo ušné bubienky.
,,Naruto." Ozvalo sa za mnou a ja som sa musel usmiať. Čakal som ho tu. Vedel som, že príde.
,,Sasuke." Povedal som pomaly a otočil som sa k nemu. Stál predo mnou asi na päť metrov a tváril sa ako vždy. Ľahostajne a chladne. Vo vojne sme spolu bojovali bok po boku ako za starých čias. Ale Sasuke prišiel obraňovať Konohu s jasným rozhodnutím.
,,Viem prečo si tu." Povedal som po hodnej chvíli. On sa nemal k slovu a len ma pozoroval. Znovu zadunelo a blesk osvetlil jeho postavu premočenú od vody. Striaslo ma, ale nedal som na sebe nič poznať. Nemôžem.
,,Dávni priatelia a rivali sa stretli, aby bojovali o post Hokage." Znovu som sa ozval, pretože stále nehovoril. Len sa pousmial.
,,Načo zbytočné reči..." Sasukemu sa v očiach zablysol Sharingan a ja som sa postavil do obrannej pozície. Zapol som Sage mód a ucítil som jeho chakru. Bola veľká a temná. Sasuke sa na mňa rozbehol a vytiahol Katanu Kusanagi. Zablysla sa v odraze jedného z bleskov. Vytiahol som kunai a odrazil jeho útok. Odskočil som niekoľko krokov dozadu a vytvoril si dva klony. Tie po ňom hodili shurikeny a Sasuke sa im úspešne vyhol. Dával som si pozor, aby som sa nepozeral do jeho očí a riadil som sa len podľa pohybu jeho rúk a nôh.
Spravil som premet a odsotil som ho od seba. Výpad vľavo a úkrok dozadu. Naše tela sa hýbali ladne a elegantne, boj pripomínal skôr tanec prerušovaný hlukom, ktoré vydávali naše zbrane pri každom strete. Vždy keď sa dotkli, priam iskrili.
Použil som Kawarimi no jutsu, aby som sa vyhol jeho útoku a poslal svoj klon s rasenganom. Spravil len jeden krok do boku, aby sa mu uhol. Normálnemu oku by to prišlo, že sa ani nepohol. Ale ja som to videl. Len jeden krok.
Obaja sme sa v tej istej sekunde uhryzli a položili sme ruky na zem.
,,Kuchiyose no Jutsu!" naše hlasy sa spojili do jedného a ozval sa strašný výbuch. Ľudia v Konohe to môžu prirovnávať k hromu, ale ninjovia budú vedieť čo sa deje. No nik nepríde. Všetci sme vedeli, že k tomuto dôjde.
Obaja sme stáli na hlavách svojich pomocníkov. Manda zasyčal.
,,Sasuke-sama..." ozval sa, ale viac nepovedal, pretože jeho pohľad pritiahol Gamabunta.
,,Ako za starých čias. Opäť proti sebe." Zvolal smerom k nám a začal sa rýchlejšie kĺzať našim smerom.
,,Muselo to prísť." Gamabunta si len potiahol zo svojej fajky a vyskočil do vzduchu. Postrehol som, ako sa Sasukemu v očiach Sharingan zmenil. Použil Mangekyou Sharingan. Usmial som sa. Berie ma ako rovnocenného súpera. Na chvíľku som sa utiahol do seba, aby som sa stretol s Kuramou. Bez jediného slova prikývol a mňa zaliala úplne iná žiara. Nová sila a chakra prúdili mojim telom a moje telo vzbĺklo. Je čas.
,,Rasenrengan!" vytvoril som tri rasengany a vrhol som sa na Sasukeho, ktorý na mňa použil Gokakyou no jutsu a musel som uhnúť. Zletel som z Gamabunty na zem a tvrdo dopadol na nohy. Zavrčal som a opäť som na neho vyskočil a pri tom som pozoroval každý pohyb Sasukeho.
Manda zaútočil ako kobra na svoju korisť a pokúšal sa uhryznúť Šéfika, ktorý odskakoval a podarilo sa mu pleštiť ho po hlave s takou silou, až Sasuke zabalansoval. Dopadol na zem a prikrčene ma sledoval. ,,Ja ho zvládnem! Bež!" zakričal na mňa a vrhol sa na Mandu. Zoskočil som z neho a pristál som oproti svojmu najlepšiemu priateľovi.
,,Futon: Rasenshuriken!" Prebehol som niekoľko metrov doľava, aby som si bol istý, že sa mu budem môcť priblížiť a hodil som ho po ňom. Už som si myslel, že ho to trafilo, keď som zbadal pred sebou čierne horiace plamene. Amaterasu. Sasuke ich využil ako štít a potom ich vyslal na mňa. Vyhol som sa im a vedľa mňa dopadol Gamabunta, ktorému sa podarilo nejakým spôsobom pred seba dostať Mandu. Čierne plamene ho zasiahli, ale Sasuke ich okamžite skrotil a zrušil. Videl som, že ho to stojí veľa úsilia. Z ľavého oka mu tiekla krv a unavene oddychoval.
,,Choď sa vyliečiť." zamrmlal Sasuke a poslal Mandu naspäť. To isté som urobil aj ja s Gamabuntom. Nemusia trpieť kvôli nám.
Vybehol som smerom na Sasukeho a teraz som bol rovnako rýchli ako on, dokonca rýchlejší. Ohnal sa po mne Katanou a uskočil niekoľko metrov dozadu. Teraz som mohol vidieť narastajúcu silu Susanoo.
,,Sasukeee!" zavrčal som a bezhlavo sa vrhol jeho smerom.
Z miesta kde sme bojovali a vystriedali všetky naše techniky sa ozývali výbuchy, výkriky, hrmenie a samé blesky osvetľovali tie hrozné výjavy. Obaja sme dopadli na zem, každý na druhú stranu tejto čistinky. Sasuke prestal používať Sharingan a ja som vyplytval Kuramovu chakru aj Sage mód. Mal som nespočetne veľa rezných rán a všade bola krv. Sasuke so zlomenými rebrami vykašliaval krv. Namáhavo sme sa postavili. Trvalo nám to niekoľko minút. A boj... ten bol niekoľko hodinový. Tým som si bol istý. Naše chakry boli pod bodom mrazu. Vedel som, že sa zmôžem len na jedinú techniku. Poslednú a tou bol Rasengan. Nevedel som, koľko toho mal v zálohe ešte Sasuke, ale odhadoval som to tiež na minimálne používanie techník. Ale nechcel som už bojovať. To, že budeme bojovať proti sebe nič nevyrieši. Kto bude Hokage rozhodnú druhí. Nie my. Sasuke sa tackal ku mne a čakal na ďalší útok.
,,Nie... nezabijem ťa. Si môj najlepší priateľ." Zašepkal som a ledva som sa držal na nohách. Rukou som si chytil ranu na boku a snažil som sa zastaviť krvácanie. Sasukemu sa v očiach odrážal tvrdý výsmech.
,,Tak potom nie si hodný postu Hokage." Jeho chladný tón sa do mňa zabodával ako dýky, ale ja som sa len usmial.
,,Za cenu toho, že zabijem svojho najlepšieho priateľa?" spýtal som sa a odvrkol som si. Otočil som sa mu chrbtom a vybral som sa šuchtavým krokom dolu do Konohy. Domov. Naspäť. Nechám ho vychladnúť a zajtra... alebo inokedy sa na tom zasmejeme. Na našej hlúposti a boji.
Vždy keď som spravil dva kroky dopredu, jedným som sa vrátil. Nohy som mal ako z olova a zahmlievalo sa mi pred očami. Bolesť otupovala moje zmysli a ťažko sa mi dýchalo.
,,Naruto!" Sasuke vykríkol a tak som sa otočil jeho smerom. Videl som ako sa mu v ľavej ruke objavilo Chidori a automaticky som vo svojej pravej roztočil Rasengan. Z posledných síl, ale cítil som, ako sa mi moja vlastná technika vzpiera.
,,Si slaboch. Vždy si bol!" nekričal na mňa. Ale hovoril to s takým pohŕdaním, až som sa zasmial.
,,To hovorí ten, ktorý najskôr zradil Konohu a potom zabil svojho brata?" boli to tvrdé slová, to áno. Ale chcel som ho donútiť k tomu, aby popremýšľal. Aby si uvedomil čo robí. Aby sme konečne skončili túto frašku.
Sasuke zúrivo zavil.
,,NEOPOVÁŽ SA HOVORIŤ O ITACHIM!" z jeho očí sršali blesky a rozbehol sa na mňa. Snažil som sa mu vyhnúť. Zatackal som sa doľava, ale on zmenil smer a ja som sa nedokázal pohnúť. Mieril presne na mňa. Kolená sa mi podlomili a naše techniky sa stretli. Vytvorili obrovský výbuch, ktorý nás od seba odhodil na niekoľko metrov a uprostred sa objavil veľký kráter. A zrazu bolesť. Neskutočne ohromujúca bolesť, ktorá ma trhala zvnútra. Zvíjal som sa v mukách a snažil som sa dať dokopy. Mal som pocit, akoby som sa rozpadal. Viečka sa mi proti mojej vôli zatvárali a postrehol som len slabý záblesk elektrického výboja na oblohe. Prestával som cítiť bolesť. Zvuky sa mi zaliala do jedného šumu a v hlave mi dunelo. Padala na mňa ospalosť. Snažil som sa otvoriť oči, ale nešlo to. Už to prichádza. Môj koniec.

,,Už sa preberá." Počul som akýsi šepot vedľa mňa, ale nedokázal som sa na neho sústrediť. Všetko ma bolelo. Každý jeden kúsok tela. Necítil som si nohy ani ruky. Chrbát som mal stuhnutý a niečo ma ťažilo na hrudi. Otvoril som oči s námahou, ale opäť sa zatvorili. Bolo to, akoby som ich mal zlepené. Keď som konečne dokázal vnímať zrakom okolie, všimol som si, že je všetko biele. Steny, nemocničné rolety, tvrdá nepríjemná posteľ a biele prikrývky. Opäť som tu skončil. Hadičky sa mi tiahli po celom tele a ovíjali okolo rúk. Nemohol som skrčiť ruky, lebo som v nich mal pozapichávané ihly. Na hrudníku som mal tonu obväzov, ktoré mi zabraňovali vo voľnom dýchaní. Pod nosom ma niečo rozčuľovalo, ale nemohol som si to dať dole. Pohyb rukou mi spôsoboval bolesť a mal som pocit, že mi praskne žila. Biele steny ma oslepovali, ale všimol som si tri osoby ako stoja v miestnosti. Chvíľu mi trvalo než som prišiel na to kto to je. Bol som dezorientovaný.
,,Čo sa stalo?" spýtal som sa zachrípnutým hlasom a Tsunade so Sakurou ku mne prešli, aby skontrolovali prístroje a všetko ostatné. Prešli po mne pohľadom, ale ani jedna z nich nič nepovedala. Pozrel som sa na Kakashiho ako stojí opretý o stenu. Vzdychol si a prišiel ku mne. Sadol si na stoličku a tú si prisunul ešte bližšie k mojej posteli. V pravo som mal Kakashiho a v ľavo vedľa seba stáli Tsunade so Sakurou.
,,Spýtam sa ešte raz. Čo sa stalo?" skúsil som to znovu a vo vnútri mňa začala narastať panika. Pípanie sa zrýchlilo.
,,Naruto," začal Kakashi a pozrel sa na mňa jedným okom. A aj to vyzeralo zničene.
,,bojoval si so Sasukem." Zašepkal a pozoroval ma.
,,Áno. Kde je?" spýtal som sa a poobzeral sa. Dúfal som, že tu niekde je, len som ho prehliadol. Žeby bol na tom tiež ako ja? Je zranený? Nevedel som si spomenúť. V hlave sa mi ozýval len strašný dutý zvuk.
,,Sasuke... už nie je." Povedala odrazu Tsunade. Zaliala ma prázdnota. Dych sa mi zasekol a nezmohol som sa na jediné slovo. Nie, to nie je možné. To je len zlý žart.
,,Vaše techniky... použili ste ich. Ten výbuch ťa odhodil ďaleko a zranil ťa. No Sasuke, ten nemal také šťastie. Zasiahlo mu to životné orgány." Tsunade sa pozerala na moju posteľ keď mi to hovorila. Rozpamätal som sa. Môj rasengan, jeho chidori.
,,Bol som to ja. Môj... môj rasengan. Ja som... zabil som ho." Šepkal som neveriaco a slzy mi zalievali oči. Zabil som svojho najlepšieho priateľa. Kvôli postu Hokage!
,,Naruto..." Sakura sa rozplakala, ale ja som sa na ňu nedokázal pozrieť. Sľúbil som jej, že ho privediem späť a namiesto toho som ho odpravil zo sveta.
,,Ukľudni sa. Naruto!" okríkla ma Tsunade. Snažil som sa vnímať okolie. Triasol som sa, akoby som mal zimnicu a prístroje sa šli zblázniť.
,,Naruto!
,,,Naru-!"
,,-to!"
Otvoril som oči a poobzeral som sa. Omdlel som. Nebol to len zlý sen. Stále ležím v nemocnici.
Ľudia ma chodili navštevovať, ale ja som nemal záujem sa s nikým rozprávať. Len som mlčal a nikomu neodpovedal. Celé dni som trávil tým, že som sa pozeral von oknom, alebo som spal. Nechcel som sa im pozrieť do očí. Nedokázal som to. Boli tu všetci, ale po chvíli odišli, pretože som s nimi odmietol komunikovať. Vzdali to. A ja... tiež to vzdávam.

Prešli dva týždne než som sa zotavil. Ráno ma sestrička prepustila a ja som sa mohol obliecť. Navliekol som na seba kombinézu a plášť, pripol si vrecúško so shurikenmi na nohu, zobral kunaie a zvitky a vydal som sa von z nemocnice. Kráčal som cez ulicu a všetci ma zdravili, no ja som nebol schopný ani odzdraviť. Mal som pocit, akoby som mal v sebe tony železa. Tá prázdnota, ktorá napĺňala moje srdce ma zabíjala. Zožierala za živa. Nešiel som sa ani najesť. Akoby som mohol? Moje nohy ma niesli smerom do kopca. Vyliezol som tam, kde to všetko začalo a aj skončilo a sedel som na zemi až do hlbokej noci. Poddával som sa svojim pocitom a nechal voľne padať slzy žialu na zem. Okolo pol noci som sa vydal preč. Už som stál pred bránou Konohy, keď som zacítil Hinatu. Zastal som, lebo som vedel, že po celý ten čas ide za mnou. Asi niečo chcela, keď za mnou šla až k bráne. Sledovala ma od parku, kde sedela na hojdačke. Zbadala ma prechádzať okolo a vydala sa za mnou.
,,Odchádzaš?" ozvala sa slabým hláskom spoza mňa. Stisol som pery a pevne zatvoril oči. Milovala ma. Vedel som to. No nedokázal som jej to opätovať. Hlavne nie teraz.
,,Áno." Zašepkal som potichu, ale vedel som, že ma počula. Potiahla nosom.
,,Prosím,... neodchádzaj. Neopúšťaj ma." Prosila a priblížila sa ku mne o jeden krok.
,,Musím." Pokrútil som odmietavo hlavou a zhlboka sa nadýchol, aby som si dodal odvahy.
,,Milujem ťa." Ledva tie slová vyslovila, ale mňa zasiahli ešte hlbšie ako som si myslel. Po líci mi stiekla slza.
,,Viem, ale nemôžem tu zostať." Odpovedal som jej a stále som jej stál chrbtom. Nechcel som sa dívať do jej úprimnej tváre a uplakaných očí.
,,A čo bude s tvojím snom?" vyhŕkla odrazu. Dúfala, že ma tým príjme zostať.
,,Ako sa môže niekto, kto zabil svojho najlepšieho priateľa kvôli nejakému postu stať Hokage?" spýtal som sa jej a ani som neočakával, že mi odpovie. Na to sa nedalo nič odpovedať.
,,Nemohol si za to." Prekvapila ma odpoveďou, ale tá nebola dostatočná. Nezadrží ma.
,,Ale stalo sa. A to na veci nič nemení."
,,Prosím Naruto. Zostaň." Hinata sa rozplakala ešte viac. Stislo mi srdce. Musím odísť. Ale nesmie vidieť moju odchádzajúcu postavu v diaľke. To nedovolím. Premiestnil som sa za ňu, aby som jej to uľahčil. A chcel som to uľahčiť aj sám sebe. Bola by jediná, kto by ma tu udržal. Ale zničil by som jej život. Vedel som to.
,,Ďakujem, Hin." Musel som jej poďakovať. Za to, že ma miluje. Za to, že prišla až sem a za to, že mi chcela pomôcť. Pobozkal som ju na vrch hlavy. Cítil som ako stuhla. Vdýchol som jej kvetovú vôňu a snažil som sa zapamätať si túto krehkú a nádhernú ženu, so všetkým čo k nej patrilo. Miloval som ju. A uvedomil som si to až neskoro. Rýchlim pohybom som ju uspal a zosunula sa mi do náruče.
,,Zbohom." Zašepkal som jej do ucha, keď som ju pokladal na lavičku. Naposledy som sa pozrel na jej roztomilú tvár a ovládol som nutkanie pobozkať ju. Vedel som, že ju tu nájdu stráže. Nemal som o ňu strach. Až keď som prešiel cez bránu a ocitol sa približne kilometer od svojej rodnej dediny, uvedomil som si, že som spravil presne to isté čo Sasuke. Odišiel som z Konohy bez vysvetlenia a dievča, ktoré ma milovalo som uspal a nechal na lavičke. Usmial som sa. Tu sa asi kruh uzatvára.
Až na jedno. Ja som nešiel hľadať pomstu. Nie. Šiel som hľadať odpustenie. A mier roznášať po svete. Presne ako Jiraiya-sensei.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama