Keď zafúkal vietor...

9. dubna 2014 v 17:02 | Sabaku no Tanaris |  Sabaku no Tanaris

Do sna o krásnom hnedovlasom dievčati s dvoma drdolmi, sa mi vkráda zvláštne svetlo. Pomaly otvorím oči a oslepí ma slnko. Rýchlo klip;kám očami, aby som si naň zvykol. Ach, zabudol som si zastrieť žalúzie. Posadil som sa a pretrel si tvár. Koľko je hodín? Dúfam, že dlho nevyspávam, lebo dnes sa slávi Tanabata. Celkom sa na ňu teším. Porozhliadol som sa po izbe. Biela, presvetlená. Na stoličke moje veci a kunaie. Usmial som sa sám na sebe. Nikdy si po sebe neupracem veci pred spaním. Vstal som z postele a išiel do kúpeľne, kde som sa osprchoval a umyl si zuby. Vrátil som sa naspäť do izby a navliekol na seba biele tričko a čierne nohavice. Po ceste z izby som zobral aj ochrannú čelenku a zišiel po schodoch zaväzujúc si ju na čelo.
Ani som úplne neuzrel celú kuchyňu a nízky čierny stôl okolo, ktorého boli porozkladané malé vankúše, začul som ten vždy jemný hlas: "Dobré ráno, Neji nee-san."
"Aj vám, Hinata-sama," mierne som sa usmial a sadol som si na vankúš, ako mi Hinata-sama pokynula rukou.
"Spal si celkom dlho," usmiala sa na mňa.
Moje mierne pozdvihnuté kútiky úst sa rozrástli do širokého úsmevu , keď mi povedala, že nám obom pripravila raňajky. Vždy, keď nemáme misiu, tak vstane skorej, aby spravila jedlo. Dokonca na narodeniny, ktoré som mal pred štyrmi dňami, mi doniesla raňajky aj s malou smotanovou tortičkou rovno do postele, kde som si to aj vychutnal. Všetko to priniesla na veľkej drevenej tácni a ja som mal čo robiť, aby som nepraskol. Hinata-sama je úžasná. Mám ju rád, no nikdy jej to moc nedávam najavo. Vlastne to nedávam najavo nikomu. Aj keď jednej osobe sa snažím už roky...

"Nee-san? Môžem sa ťa niečo spýtať?" opýtala sa svojím typickým hanblivým hlasom.
Vždy som sa snažil, aby bola pri mne, čo najmenej ostýchavá. Veď som jej bratranec. Dlhšiu dobu chce, aby som ju formálne neoslovoval a nevykal jej, avšak ja by som si na to nezvykol. Totižto u mňa je to spôsob ako jej vyjadriť svoju náklonnosť. Nikdy som na takéto veci nebol, celkovo som odmeranejší typ človeka alebo by som skôr povedal vážny typ. Snažím sa to ale trocha zmeniť. Kvôli nej.
"Nee-san? Počúvaš ma?" mierne sa zamračila.
"Gomene, Hinata-sama, len som premýšľal," napil som sa čaju a ona sa na mňa spýtavo pozerala.
"Môžem?" opätovne sa usmiala.
Vydýchol som si, že sa nenahnevala. Kývol som jej hlavou na znak súhlasu a ona mi položila svoju otázku: "Už máš prianie na dnešnú Tanabatu?"
"Ešte som nad tým hlbšie nepremýšľal," poznamenal som a rozhodol som sa, že keď si pôjdem zabehať, tak nad tým porozmýšľam.
Hinatu-sama táto odpoveď zrejme uspokojila, ja som sa nepýtal na jej prianie, lebo som vedel, čo to bude, teda skôr kto. Naruto.
Po jedle som pomohol Hinate-sama popratať. Za ten čas mi ako-tak odľahlo v žalúdku a tak som si išiel do lesa zabehať, tak ako som to plánoval.

Mám rád to ticho, ktoré obýva lesy. Dobehol som na malú čistinku s pekným výhľadom na Konohu. Sem chodievam často, je to tu veľmi príjemné a dá sa tu skvelo meditovať. Nuž...prekrížil som si nohy do tureckého sedu, zavrel som oči. Chvíľku som premýšľal nad prianím na dnešný festival. Ani som nemusel premýšľať dlho. Potom som sa začal sústrediť a vnímal prírodu okolo seba.

Fúkanie vetra, cvrlikanie vtákov, šumenie trávy a zvuky neďalekej rieky. Tieto blahodarné zvuky pre moje uši zničil ten hlas, ktorý bolo počuť takmer všade, kde sa ozval: "Etoo, Neji čo ty tu tak sám, -ttebayo? "
Pousmial som sa a otvoril oči, ktoré ma trocha pod náporom svetla zaboleli. Prvé sekundy som mal všetko ako keby domodra sfarbené a potom si moje oči zvykli a všetko naokolo nabralo normálnu farbu.
"Naruto-kun," oslovil som ho a otočil sa za seba, "zvláštne, že si prišiel tak nehlučne. Na teba nezvyklé. Meditujem."
"Ja som sa už na hore Myoubokuzane nameditoval dosť. Vtedy to bolo fajn, ale teraz ma to už nebaví. Radšej by som si dal ramen," poznamenal a ponaťahoval sa.
V duchu som sa zasmial, on ten svoj ramen nikdy neopustí. Spýtal som sa ho na oplátku, že čo on v lese tak sám, no než mi stihol odpovedať, počul som Akamarov štekot a z kríkov vyletel aj s Kibom na chrbte.
"Nazdar Neji," zosadol z neho a začal si z vlasov vyťahovať vetvičky a lístie, "ideš dnes na slávnosť? "
"Samozrejme," prikývol som a obaja si sadli oproti mne.
Nadšený som z toho moc nebol, lebo som sa úplne nezahĺbil do seba. Nestihol som a tak som chcel chvíľku ešte meditovať. No, je od nich milé, že sa chcú porozprávať. Toľko to hádam počká.

Začali sa rozprávať o tom, aké to tam bude. Sám som moc nevedel o prípravách. Predvčerom som prišiel z misie aj s Gai-senseiom, Leem a Tenten. Misia bola dosť náročná, no aj napriek tomu Gai a Lee si išli po príchode do Listovej zatrénovať. Sú to blázni. Istotne budú dnes vystrájať. Zapojil som sa do rozhovoru, po ktorom som sa s nimi pobral dole do dediny. Vrátil som sa domov, Hinata-sama bola stále doma: "Kde si toľko bol, nee-san?"
"Stretol som Kibu a Naruta."
"Naruto-kun," zapýrila, stále ju to drží, "Neji nee-san, mal by si sa ísť prezliecť, lebo už sú skoro tri hodiny a v uliciach sa už ľudia schádzajú od druhej."
"Hai," vybehol som do svojej izby pre uterák a išiel sa osprchovať.

Vyliezol som zo sprchy a rýchlo si obliekol čierne nohavice a biele tielko, na ktoré som si navliekol slabofialové kimono. Prstami som si prečesal vlasy a spravil ten svoj typický cop. Išiel som ku dverám, kde ma čakala Hinata-sama v peknom, tiež fialovom kimone, no to jej bolo omnoho tmavšej farby. Pochválil som ju, že vyzerá dobre a ona s úsmevom a červenými lícami pochválila zas môj vzhľad. Koniec koncov, tie kimoná kúpila ona nám obom, vraj tieto boli v obchode šité špeciálne na dnešný sviatok. Aj tak bolo, nebol ten nejaký výmysel: na pravom rukáve boli vyšité dve súhvezdia. Súhvezdie tkáča a pastiera. Dve hviezdy týchto súhvezdí sa na oblohe stretali len raz do roka. A to dnes. Preto dnes slávime.

Prišli sme do ulice, ktoré bolo srdcom slávnosti. Všetci oblečení v kimonách, na vonku boli švédske stoly a v reštauráciách bolo tiež plno. Hinata-sama nesmelo kráčala popri mne krčiac sa ku mne, lebo na uliciach bolo veľa ľudí a nechcela ma stratiť v dave.

"Pozri, nee-san," Hinata-sama ma mierne potiahla za kimono, nahla sa ku mne ešte bližšie a prstom ukázala na drevené, asi dva a pol metra vysoké stožiare, na ktorom boli bambusové vetvičky. Na ne sa budú vešať farebné lístočky s prianím. Na výber máte päť farieb: modrá, žltá, červená, zelená a fialová.
"Neji nee-san, nepôjdeme sa najesť? Istotne musíš byť hladný."
"Môžeme, Hinata-sama," rád by som niečo si dal pod zub, jedol som naposledy keď som vstal a to bolo o jedenástej.
Rozhodli sme sa ísť do Grillbaru, kde samozrejme sedela trojica Ino-Shika-Chou. Chouji sa napchával ako to len išlo, Ino si brala po malých kúskoch do paličiek a Shikamaru len unudene sledoval, ako sa oni dvaja ládujú.
"Ahojte," pozdravila nás Ino a my sme si k nim prisadli, "som tak nadšená dnešnou Tanabatou!"
"Tanabatou? To je Tabanata," ozval sa Chouji s plnými ústami.
"Nie. Chouji je to Tanabata," flegmaticky sa zasmial Shikamaru, "nie Tabanata."
"Chouji, ty si pako," pokrútila hlavou Ino a ja som sa usmial na nich, sadajúc si vedľa blondínky, "máte už prianie na dnes?"
"Eh...ja mám," Hinata-sama sa trochu posmelila, aby jej odpovedala.
Ino sa nepýtala čo to je, asi jej to bolo jasné. Potom sa obrátila na mňa: "A ty?"
Sledoval som ako si pohodila ofinu previsujúcu cez oko, ktorým ma pozorne sledovala. Zažmúril som na ňu oči, aby pochopila, že jej to nepoviem. Urazene si odfrkla a postrehol som ako Shikamaru oproti nám prevrátil oči.
"Mimochodom," na malú chvíľku prestal Chouji jesť, "zabudol som vám povedať , že Sasuke a Sakura sa vrátili z misie skorej, tak stihnú slávnosť."
"To je skvelé," usmiala sa na mňa Hinata-sama a ja som jej úsmev opätoval.

Sasuke sa vrátil do Konohy po skončení štvrtej vojny. Neveril som, že je to možné, ten človek bol stratený. No...nedokázal sa odpútať od Naruta Sakury. Zo začiatku bolo vyše ľudí proti, no Tsunade mu dala šancu a musím povedať, že arogancia u neho mierne ustúpila, no divnú povahu má stále. Nuž, ale to je on. Sasuke Uchiha.
Premýšľal som nad tým, že zvláštny, no má dôvod. Prešiel si všeličím, či už dobrým alebo zlým. Každý z nás si niečo prežije... Z rozmýšľania ma vytrhla čašníka, ktorá k nám prišla a my sme si objednali.

Ani sme nevedeli ako a už sa zotmelo. Zaplatili sme a s plnými bruchami vyšli z Grillbaru. Ulice boli presvietené červenými guľatými lampášmi, deti pobehovali v malinkých kimonách, ľudia sa prechádzali. Boli ich plné ulice, ani sme si to cez okno baru nevšimli. Vydali sme smerom k miestu, kde boli bambusové vetvičky. Hinata-sama s Ino začali obdivovať nádheru Konohy oslávenej hviezdnym festivalom. Sledoval som ako sa lístky bambusových vetvičiek hompáľajú vo vánku, mal som rád tento festival. Ako malý som sem vždy chodil s otcom. Keby tu tak aj teraz mohol byť...

"Neji nee-san, pozri," Hinata-sama ma opäť potiahla za rukáv kimona, "Tenten a Lee."
Tenten...
"Zdravím vás všetkých! Tešíte sa na Tanabatu?" Lee sa postavil v zelenom kimone do svojej klasickej pózy a ukázal nám palec hore.
Tenten sa treskla po čele: "Lee aspoň nie tu...Uh. Ahoj, Neji," zdá sa mi to, začervenala sa?
Mala oblečené červené kimono a nemala na sebe čelenku. Jej priateľské a krásne hnedé oči ma prebodávali. Z jej pohľadu som mal pocit, že sa mi za chvíľku podlomia kolená. Usmievala sa na mňa tak nevinne, ako malé dieťa. Vždy mala krásny a čistý úsmev.

Po pár minútach sa nazbierali všetci okrem Sasukeho a Sakury.
"Kde toľko sú, dattebayo?!" obzeral sa namosúrene Naruto.
"Veď boli na misií, museli sa dať dokopy," Shikamaru sa poškriabal na krku, "nebuď problematický."
"Etoo...čo keď nás nenájdu?" Naruto si urazene prekrížil ruky u hrude a ja som sa musel pousmial.
"Sasuke predsa dokáže vycítiť, kde stojíme," poznamenal som a líščí chlapec sa obrátil tento krát na mňa.
"Fajn..."
Naozaj to netrvalo dlho a za nami sa ozval Sasukeho hlas: "Ahojte."
Znel unavene a Sakura vedľa neho tiež, zívla a povedala: "Nehnevajte sa, že ideme neskôr, ale asi dve noci sme poriadne nespali."
"Máte šťastie," ukázal na nich prstom Naruto so zažmúrenými očami, "minulý rok nám to nevyšlo, aby sme boli všetci pokope, lebo som musel byť za trest na stráži pri hraniciach. Tento rok to musí vysť."
"Kľud Naruto, veď sme tu," usmial sa jedným kútikom Sasuke a mávol rukou.

Tento rozhovor mojich priateľov stlmila Tsunade, ktorá predstupovala pred dav, aby privítala ľudí na slávnosti. Ohnivá kage si napravila klobúk a začala rozprávať. Medzitým už ninjovia rozdávali obyvateľom farebné papieriky. Mali ich v košíkoch a každý si mohol vybrať farbu.

Podišiel k nám Izumo s košíkom v ruke: "No vyberajte, čo najrýchlejšie, lebo je tu toľko ľudí, že sa asi zbláznim a sme na to len štyria."
Ja som si ako jediný vybral modrý lístok. Chouji, Sakura, Ino a Kiba červený, ďalej Shino, Shikamaru a Lee si vytiahli zelený. Sasuke, Tenten a Hinata-sama zvolili fialový papierik, no a Naruto so Saiom žltý.
Vytiahol som z vačku malé pero a napísal naň jedno jediné slovo, zatiaľ ako som si všimol, ostatní písali slovné spojenia alebo vety.
"Etoo," Naruto sa zmätene obzeral, "má niekto pero?"
"Naruto! Ty nemehlo, ani pero na Tanabatu si nevieš doniesť! " začala sa rozčuľovať Sakura.
"Sakura, kľud," spražil jej hlasný tón Sasuke, "tu máš, Naruto."
Podal mu pero s úsmevom. Potom si k sebe pritiahol Sakuru a pobozkal ju na čelo. Ona dvihla na neho svoju tvár a darovala mu bozk na pery. Zvláštne, že práve oni dvaja spolu...

Všetci sme si napísali svoje priania a pozavesovali na vetvičky, ktoré boli v malej výške nad zemou. Začala hrať slávnostná hudba a ľudia si užívali naplno celý večer, vrátane mojich priateľov. Na vonku sa tancovali slávnostné tance, konali sa rôzne ceremónie.
My sme sedeli trocha ďalej od srdca slávnosti a rozprávali sa. Dlho je tomu, čo sme spolu enboli takto pokope. Hlavne, že Sakura a Sasuke prišli. Bolo to veľké prekvapenie. Sakura je totiž poverená Tsunade chodiť po dedinách a kontrolovať stav ninjov vo všetkých dedinách. Sasuke ju doprevádza ako mierový konzultant, jej ochranca a milenec. Sú spolu odkedy skončila vojna a tomu sú skoro dva roky.

Znova zahĺbený do svojich myšlienok, som sledoval ako sa príjemný letný vánok pohráva s bambusom a lístkami na ňom. Na malý moment sa vietor zdvihol a poriadne zafúkal. Z bambusov odvial tri lístky. Jeden z nich, modrý, zaletel k nám Tenten, ktorá bola najbližšie k jeho miestu dopadu, ho chytila a rozhodla sa ho naspäť zavesiť. So slovami, že hneď sa vráti sa vybrala k dreveným stožiarom, no po ceste sa zasekla. Hlavu mala sklonenú. Prečítala si obsah lístku? Asi pol minúty tuho stála a až potom sa dala znova do kroku a zavesila ho na bambus.

Vrátila sa k nám a bola úplne mimo realitu. Keď sa jej niekto niečo opýtal, tak ani nevnímala. Čo to s ňou je? Po necelej pol hodinke sme sa presunuli znova do Grillbaru. Chouji neustále kňúral nad tým, že tam podáva festivalové jedlo. Ako keby sme sa pred dvoma hodinami nenatrieskali v reštaurácií. Aj keď je pravda, že festivalové jedlo som mal naozaj rád. A skutočne - bolo výborné a aj nálada bola skvelá, no Tenten bola stále akosi duchom neprítomná. Robilo mi to starosti. Rozhodol som sa, že sa jej spýtam, že čo to s ňou je. Nakoniec som si ju zavolal von pred Grillbar.

"Tenten, stalo sa niečo?" zavrel som dvere.
"Prečo sa pýtaš?" bola nervózna.
"Pretože si skoro celý večer ticho a mysľou nie tu," odôvodnil som svoje obavy, čo najjemnejším hlasom, nechcel som ju svojimi otázkami ešte vyše znervózniť.
"Vieš...Neji," odmlčala sa, no ja som už nerozprával, čakal som na ňu, "ten lístok, čo ku mne zavial bol tvoj."
Prešiel mnou silný mraz a zároveň teplo. Čítala môj lístok? Bolo na ňom jej meno. Jediné, čo si prajem je ona. Vyschlo mi v krku. Preto je taká? Je nešťastná z toho, že som sa do nej...zamiloval?
"Ako vieš, že bol môj?" spýtal som sa jej navonok kľudne, no vnútri som mal až záchvat paniky.
"Písmo...Neji, ja len...nedokážem tomu uveriť," sťažka prehovorila.
Tieto jej slová ma dostali do rozpakov. Ako to myslí? V zlom, alebo v dobrom? Jej ruka sa pohla a pohladila ma nežne po líci. Moje líce sa rozpálilo a ja som trasľavo vydýchol. Tenten...
Jemne sa začervenala: "Mohli by sme mať chvíľku pre seba? "
Vnútri som mal úľavu, že jej nič nie je a šťastie z toho, že ma neodmietla. Už chápem, prečo bola taká zasnená, lebo cestou z dediny som bol ja taký.

O pár minút sme ležali na tej čistinke, kde chodím meditovať. Ľahli sme si na mäkkú trávu a začali pozorovať hviezdy. Nádherne žiarili a s nimi aj moje srdce. Chcel som ju cítiť pri sebe. Jej hebkú pokožku a cítiť jej vôňu. Opatrne som preplietol naše prsty a ona mi ruku pevne stisla. Periférne som videl jej úsmev.
"Ktoré hviezdy to vlastne sú?" zvedavo sa spýtala a ja som sa k nej priblížil, aby jej lepšie mohol ukázať hviezdy Altair a Vegu.
"Páni, krásne žiaria," neustále sa usmievala a ja som sa nemohol nabažiť pohľadu na ňu.
"A vidíš tam tie hviezdy na kope, ktoré vytvárajú päťuholník?" dal som hlavu úplne k nej a prstom ukazoval na oblohu.
"Uhm," prikývla a prisunula sa ku mne bližšie celým telom.
"Tak to je súhvezdie srdca. Vidíš to?"
"Hai, vidím," kývla hlavou.
" A tam...hneď pod ním je chvost. Tri hviezdy pod sebou," ukazoval som jej naďalej a užíval si ten moment naplno.
"Myslíš tie slabé hviezdičky?" opýtala sa ma pôvabným hlasom, "Tam?!"
"Áno a tieto dve časti vytvárajú spodnú časť tela azúrového draka z východu," vysvetlil som jej, súhvezdia ma naučil kedysi otec, keď sme spolu chodievali na nočné prechádzky.
"Úžasné," vydýchla a v tom som cítil ako sa nadvihla, aby mi videla do tváre.

Zatajil som dych a očakával, čo spraví. Moment na mňa len hľadela a potom zaborila ruku do mojich vlasov. Strašne ma to pošteklilo a dodalo mi to náruživosti a tak som ju pobozkal na jej pery. Boli tak sladké a nežné. Začal som ich čím ďalej tým vyše náruživejšie bozkávať a aj ona začala do mňa zarývať svoje nechty a tisla si ma k sebe tak, akoby sa bála, že ak ma nebude držať, tak tu s ňou nebudem. Vzrušenie mi prebiehalo každým kúskom tela, už len keď som ju videl pod sebou, nie to ešte keď bojovala o moje pery ako šelma a rukami mi prechádzala po hrudi a chrbte. Rozviazala mi uzlík na kimone. Naznačila mi, že sa chce posadiť a tak som jej to doprial a nechal ju obsypávať môj krk bozkami. Jej jemné ruky mi z pliec zošuchli kimono a ja som vydýchol. Otvoril som oči a videl ako sa hanblivo usmievala...je tak úžasná. Pobozkal som ju a zopakoval to, čo ona pred chvíľou. Dal som pod nás moje rozprestreté kimono a na nás jej rubínové. Dlho sa neudržala a vyzliekla mi tielko a hodila ho niekde vedľa nás. Dal som sa k nej tvárou tak blízko, že dych jeden druhého sme cítili na našich rozpálených lícach.

"S-si krásny," šepla a rukou mi chodila po svaloch na bruchu.
Pousmial som sa a začal jej vyhŕňať tričko. Nebránila sa, no bolo na nej vidieť mierne obavy. Usmial som sa a pobozkal ju. Jej tričko bolo z nej dole a ona sa mi trocha natočila chrbtom a to sa dalo pochopiť ako jediné. Dal som jej dole podprsenku a začal ju obdivovať. Bola tak nádherná, jemná a prirodzene krásna. Neomaľoval som sa a začal jej bozkávať celú hornú časť tela. Nechápem, kde sa to vo mne vzalo...no vedel som, že toto chcem robiť, chcem ju láskať a mať ju pri sebe.
Potichu stonala pod každým mojim dotykom a to ma vyše a vyše rozpaľovalo. Mal som miestami pocit, že sa zbláznim.

Bozkami som prešiel od jej krku až po brucho a boky. Postupne som jemno prešiel na jej bedrá, ktoré som rozmaznával nežným šteklením, jazykom a mojimi perami. Cítim ako sa po mnou celá chvela a čím ďalej, tým bolo jej pokožka horúcejšia. Keby som nebol rovnako rozpálený ako ona, asi by ma tá horúčava popálila. Pomaly dívajúc sa jej do očí som jej stiahol legíny. Naschvál som sa nedíval na časť tela, ktorú som odhaľoval, lebo na jej tvári sa objavil neskutočný rumenec. Viem, že to chcela. Inak by sa bránila, no trocha sa hanbila a tak som nechcel, aby jej to bolo nepríjemné. Ostala predo mnou celá odhalená, no dlho som ani ja nebol oblečený. Zašepkala mi do ucha príkaz, ktorý mi nakazoval, aby som si ľahol na chrbát. Poslúchol som ju a za pár sekúnd ma skoro omráčil vzrušujúci pocit na krku. Bozkávala a hrýzla ma a mne sa to veľmi páčilo. Robila presne to, čo som jej robil aj ja. Obdarovávala ma bozkami všade. Na krku, bruchu, hrudi, perách, tvári. Bozkávajúc mi brucho som ju chytil na lopatkách a potiahol ju k sebe hore. Pozrel som jej do očí a následne ju objal. Pritisol som si ju k sebe. Je tak neuveriteľné, že žena, po ktorej túžim je moja a ja som jej. Celé to bolo ako splnený sen. Ona sa odtiahla a usmiala sa. Očakával som, čo spraví a srdce mi začalo biť ako o život, keď som ucítil ako mi sťahuje nohavice. Bože...privedie ma do šialenstva.

Posadil som sa, chytil jej tvár do rúk a venoval jej niekoľko vášnivých bozkov, ktoré mi opätovala. Vzal som si ju celú do náruče a ona sa pritisla k mojej hrudi bozkávajúc ma. Jednu nohu som si preložil tak, aby som ju mohol položiť na kimono. Na moment zavrela oči a potom ich znova otvorila. Schmatla ma rukou za zátylok a drsne si ma pritisla, darujúc mi bozk. Opätoval som jej ho a zliezol perami na krk...začínam neistieť. Čo presne chce robiť? Hlavne nesmiem robiť paniku...o bože, nie!

"Neji," vyslovila moje meno a ja som sa zasekol na jej krku, dvihol som sa.
"Tenten?" prehovoril neisto.
"Neboj sa. Cítim to, že si nervózny," šepla, vycítila moju neistotu a tak priblížila pery k môjmu uchu, "aj ja som...rob to, k čomu sa schyľuje."
Spadol mi balvan zo srdca a tak uvoľnil a láskal jej telo, ako to len šlo. Hladil som ju po celom tele, rozmaznával bozkami a pritom môj cop, prevesený cez rameno jej šteklil boky. Zhlboka som sa nadýchol a pozrel jej do očí. Videl som, že je pripravená a keď bola ona, bol som aj ja.

"Neji," prehovorila potichučky, "prosím nežne. Si môj prvý."
V kútiku duše som sa potešil...
"Neboj sa," utešil som ju rovnakými slovami ako ona mňa, "si moja prvá."

Šepol som jej do ucha posledné slová pred tým, než som sa začal pomaly som približovať k jej perám a zároveň aj k jej telu. Naše pery sa spojili. Tenten sa cez náš bozk predral ston v sekunde, ako som sa jej zmocnil. Držal som nad ňou a skoro sa mi ruky podlomili v lakťoch, keď som ucítil ten príval blaženosti. Oblial ma celého a ponoril do neopísateľnej fantázie, ktorú som mohol prežívať s ňou. Snažil sa som sa byť čo najnežnejší, aby ju to nebolelo. Chcem, aby si to užívala rovnako ako ja. Každým jedným pohybom som myslel, že ma roztrhne. Jej bozky, vzdychanie, vášeň a návaly rozkoše ma dostávali kdesi preč z čistinky blízko Listovej dediny. Bol to len svet, kde som a JA a ONA.

Túto božsky krásnu kunoichi som miloval dokým na naše telá nedopadol prvý ranný lúč...a od tej doby sme patrili jeden druhému. Už navždy...
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Hikari Animaru Hikari Animaru | 10. dubna 2014 v 20:45 | Reagovat

uhááááá :3 ty vieš čo všetci chceme čítať čo? :D :3 je to nádherné a super ale však to už poznáš z Konohy :D jáááj jak ja mám rada tvoje poviedky :) vždy vedia zdvihnúť náladu takže určite neprestávaj písať ;) :3

2 Katema Katema | 29. května 2014 v 6:11 | Reagovat

!!!!!!!! :-D No dokelu, to... To bolo niečo úžasné! :3 Som uchvátená, Neji, ty dáble! :-P  :D No, takže, aj ja milujem Tvoje poviedky! Som teraz sebecká, ale: SABAKU, NEOPOVAZ SA PRESTAT PISAT :D :D

3 Hentai no kame Hentai no kame | Web | 3. prosince 2014 v 21:06 | Reagovat

óóóó......to bolo tak.....sladké :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama