Duben 2014

Veríte v osud? 3. diel

21. dubna 2014 v 21:30 | Mešteková |  Veríte v osud?
Tak, prinášam vám nový diel. Budem vďačná za každý komentár :) S pozdravom, Mešteková!

Nasledujúci týždeň som v kuse počúvala o neznámom chalanovi, ktorý prišiel na školu. Vôbec ma to netrápilo, ani som nezapočula jeho meno.
Po čase som si ho však všimla na chodbe. Stál pred skrinkou a ja som zistila, že ten večne zamaskovaný chalan je v skutočnosti naozaj... kus. Mal čierne oči, čierne strapaté vlasy. Vyzeral ako dokonalejšia verzia môjho vysnívaného Sasukeho. Až ma pichlo u srdca. To nie je možné.
Dievčatá ako Ino večne stáli za rohom a zbožne ho pozorovali, no on nevyzeral, že by si ich všímal alebo by mal záujem s nimi komunikovať. Potom som si všimla, že sa bavil len s jediným chalanom z našej školy. Narutom. Boli ako jing a jang, aspoň mne tak prišli.
Pokúsila som sa ho vypustiť z hlavy, nechcela som byť ako tie ostatné a myslela som len na Cama. On sa teraz stal stredobodom mojej pozornosti. No už som začínala snívať... ako v skutočnosti vyzerá on?
Pravidelne sme sa stretávali v mojej izbe o deviatej večer a v tme sme konverzovali do polnoci. Dozvedela som sa o ňom celkom zaujímavé veci ako napríklad, že jeho obľúbené jedlo sú ryžové guličky s paradajkami, ovláda niekoľko bojových umení, neznáša cukríky, vtieravých ľudí a miluje spánok. Otázky na mňa mal samozrejme aj on a tak som mu povedala všetko to, čo môj denník nie. Prečo mám rada zimu - zistila som, že aj on ju má rád - čo je moje najobľúbenejšie jedlo, aké knihy rada čítam, čo teraz čítam. Bavili sme sa o škole a o písomkách. O ústnych odpovediach a budúcnosti. Povedala som mu, že sa chcem presťahovať do Snehovej a on vravel, že po tom túži už niekoľko rokov. Povedal, že chce tiež učiť ľudí bojové umenia a narábať s katanou. Vtedy som pochopila, že Cam je tak trochu nebezpečný, ale iba v nevyhnutných situáciách.
Pre mňa bol... bezpečne nebezpečný, lebo keď som bola s ním, cítila som sa v bezpečí. Vedela som, že sa mi nič zlé nemôže stať.
Po celý ten čas sme sa spolu zhovárali tak, že sme sa nevideli a mne to už po čase začalo vadiť. Vždy som ležala na posteli a on sedel v kresle. Bolo to už naše x-té stretnutie, po devätnástich som to prestala rátať a stále sme boli po tme.
Hoci som v škole aj ja ukradomky pozerala na neznámeho chalana, ktorý sa maskoval pred fanynkami slnečnými okuliarmi a šiltovkou - nepomáhalo mu to - tak aj napriek tomu som sa stále viac zaujímala ho môjho návštevníka. Mala som ho plnú hlavu a bála som sa, že k tomuto neznámemu začínam prejavovať sympatie, hoci som ho ešte ani raz nevidela.
Ale každá jedna myšlienka patrila nemu. Občas ma napadlo, že keby vyzeral ako ten nový, bolo by to... úžasné.
No po čase som to vypustila z hlavy a už som len čakala, kedy príde. Je na čase, aby som spoznala pravého Cama.
,,Chcem ťa vidieť," Povedala som odrazu, keď našu konverzáciu prerušilo dlhšie ticho. Cam sa ani nepohol, nevydal žiadny zvuk a rozmýšľala som nad tým, či vôbec dýcha.
,,Je to problém?" spýtala som sa po chvíli, keď sa mi nedostalo odpovede.
,,Máš pravdu, je čas posunúť sa o krok ďalej," Pritakal zastretým hlasom a ja som sa v duchu neskutočne potešila.
,,Ale dnes ma ešte neuvidíš. Rád by som však videl ja teba." Tak týmto ma úplne odrovnal. Nemám snáď nejaké práva?!
,,To nemyslíš vážne. To nie je fér!" vyprskla som nahlas a prudko som sa posadila. Znovu som sa udrela do nočného stolíka. Len za dnešný večer to bolo už aspoň tretí krát. A to som nerátala tie dni pred tým.
,,Hm... čo takto kompromis?" navrhol po chvíli. Vedela som, že sa rozmýšľa.
,,Aký?" spýtala som sa ostražito a narastalo vo mne napätie.
,,Minule si sa sťažovala, že keď je tma, stále sa udieraš. Takže, večer môže byť zapnutá lampička," začal a ja som takmer zajasala. To znamená, že tak či tak ho uvidím. Ha! To nedomyslel.
,,ale ty budeš mať cez oči šatku." Sánka mi spadla z prvého poschodia niekam až na prízemie a ešte hlbšie až k samému jadru Zeme.
,,To... tato... to nedáva zmysel. Čo to je za hlúposť? Aj tak nič neuvidím." Nechcela so ho vysmiať, ale inak to nešlo. Stisla som pery. Mlč! Odplašíš aj toho jediného človeka, ktorý sa s tebou chce rozprávať! Okríkla som sa v duchu.
,,Ale ja budem pri tebe a budem dávať pozor na každý tvoj pohyb. Pokiaľ uvidím, že sa blížiš k nebezpečnej zóne, zadržím ťa." Dávalo to celkom zmysel.
,,Ale-" chcela som niečo namietať, ale sprudka sa nadýchol.
,,Ber, alebo nechaj tak." Povedal vážnym hlasom, až ma zamrazilo. Zvážila som to. Bude blízko pri mne. Prvý krát. V tej blízkosti aj v tej tme by sme si videli do tváre, keby som nemala šatku. Nechcel aby som ho videla. Ale prečo?
,,Dobre." Povedala som nakoniec a pripravovala som si ďalšiu otázku. Pálila ma na jazyku.
,,Tak sa postav a otoč sa. Zaviažem ti ju." Urobila som ako mi kázal. Jeho tichý a autoritatívny no zároveň príjemný hlas ma ovládal. Ani som neriešila odkiaľ má šatku. Asi ju zobral z kresla. Dnes som si jednu dávala dolu z krku a pohodila som ju tam. Ucítila som, ako stojí za mnou a jeho horúci dych naráža na moju odhalenú pokožku. Bola som pyžame a osprchovaná. Vždy som sa pred deviatou dala do poriadku, aby keď odíde, hneď som si mohla ľahnúť do postele. Zrazu mi tmavý hodváb zakryl oči. Jemne mi ju uviazal okolo hlavy a ruky položil na moje plecia. Strhla som sa. To bol náš prvý fyzický kontakt. Otočil ma k sebe a posadil na posteľ. Počula som, ako sa mu zasekol dych a ruky sa mu zatriasli.
,,Deje sa niečo?" spýtala som sa vážne, vedela som, že sa na mňa pozerá. Cítila som jeho uprený pohľad. Dotkol sa mojich vlasov a vydýchol.
,,Máš krásne vlasy." Hanblivo som sa usmiala. To som ešte od nikoho nepočula.
,,Ďakujem." Nebola som zvyknutá na komplimenty, tak som sa začervenala.
Posteľ sa prehla a on si sadol oproti mne. Mlčali sme a ja som vedela, že si ma prezerá. Cítila som sa nepríjemne. Prečo on mňa môže vidieť a ja neho nie?
,,Prečo nechceš, aby som ťa videla?" ozvala som sa zrazu a čakala na odpoveď.
,,Ešte nie som pripravený. Mám malú... ako by som to... vadu. A chcem ešte počkať. Uvidíš ma, prisahám ti to. Len sa na to potrebujem pripraviť. Vydržíš ešte chvíľku?" spýtal sa ma naliehavo a zároveň nenútene a ja som prikývla. Nechcela som, aby zdupkal. Nebudem na neho tlačiť.
,,Máš len jedno oko? Alebo tri ruky?" spýtala som sa odrazu, načo on vybuchol do hurónskeho smiechu.
,,Nie, nie, nie, nie. Nič také. Ha haha! Neskôr sa to dozvieš. Sľubujem." Potláčal smiech a ja som napínala uši, aby som počula aj tie posledné tóny jeho radosti. Mal taký príťažlivý smiech a jeho hlas bol ako uspávanka. Natiahla som k nemu ruku a on stuhol. Zastavila som ten pohyb.
,,Nie som slepec. Nemám tak vyvinuté hmatové zmysli, aby som si ťa vedela predstaviť. Dovoľ mi aspoň rukami prejsť po tvojej tvári." zaprosila som potichu a ešte viac som sa nahla dopredu v nedočkavosti. Mala som pocit, akoby som na jeho odpoveď čakala milión rokov. Nakoniec sa uvoľnil a súhlasne zašepkal. Usmiala som sa a rukami som nahmatala jeho bradu. Bola špicatá a hladká. Vôbec nie drsná ako mávajú muži po holení.
,,Vieš, chcem aspoň takto zistiť či nemáš na tvári o jednu dieru viac, alebo menej." Povedala som žartovne, načo sa on usmial a ja som to pocítila. Práve som mu prstom prechádzala po línii pier, keď sa roztiahli do úsmevu. Ten úsmev musel byť taký krásny. Pery mal dokonale vykrojené a vlhké. Lícne kosti vystúpené a pokožku jemnú a rovnú. Oči mal hlboko posadené a celkom veľké. Zľahka mu zatrepotali dlhé, husté mihalnice, keď privrel viečka. Prešla som vyššie a prsty som zaborila do vlasov. Mala som pocit, akoby ich mal strapaté. Odstávali mu na všetky strany a ofina mu padala takmer do očí.
Odtiahla som sa a spokojne sa uškrnula.
,,Ďakujem." Povedala som úprimne a zložila som si ruky do lona.
,,Mám všetky diery na správnom mieste?" spýtal sa a štuchol ma do brucha.
,,Nie," Oplatila som mu a on sa začal smiať na plné hrdlo.
,,Nechápem ako to, že nikto nevie, aká si úžasná." Povedal po chvíli keď sa ukľudnil. Zosmutnela som. Sklopila som hlavu a zaštípali ma oči. Ešte že mám tú šatku.
,,Prepáč," Povedal náhle, lebo to určite vycítil.
,,Nie, v pohode. Ja len... asi tak pôsobím. Žijeme v dobe, kedy ľudia veľmi nedbajú na vnútrajšok a súdia podľa obalu, rečí a dojmu." Cam si ťažkopádne vzdychol a chytil ma okolo pliec.
,,Kašlať na nich. Ja viem, aká v skutočnosti si. Si neskutočne skutočná a úžasná." Zasmiala som sa nad výberom tých slov a on sa ku mne po chvíľke pridal.
Keď o pol noci odchádzal, naklonil sa ku mne a pobozkal ma na dobrú noc na čelo. Okamžite mi to vohnalo červeň do líc a točila sa mi z jeho hebkých pier hlava. Keď sa zatvorili dvere, sedela som na posteli ešte niekoľko dlhých minút, než sa mi uvoľnili všetky svaly a srdce ukludnilo z toho bozku. Bol sladký a nežný. Krásny a úprimný. A jeho vôňa... taká úžasná ešte stále zostala rozvírená vo vzduchu.
Keď som zaspávala, premýšľala som nad tým, či nemám halucinácie, alebo by som mala prestať snívať s otvorenými očami. Možno mi z toho preplo a myslím si, že toto je skutočnosť. Chodí ma navštevovať len v noci, keď je tma a ešte stále som mu nevidela do tváre. Môže to byť len výplod mojej fantázie. Ak je to skutočne halucinácia, je príjemná a pomáha mi prežiť. Nech pokračuje. Rozhodla som sa tesne pred tým, než som upadla do snov.

Veríte v osud? 2. diel

14. dubna 2014 v 16:43 | Mešteková |  Veríte v osud?
Upozorňujem čitateľov, že som si tu musela upraviť charaktery, tak sa nedivte :) Každý týždeň pridám nový diel, buď v pondelok, alebo najneskôr v stredu. Každopádne ma poteší každý jeden komentár, pretože nie je nič milšie, ako vidieť vaše dojmy :) Príjemné čítanie praje Mešteková! :)

,,Takže Cam Uchiha, ty o mne už vieš všetko z denníka, tak sa budem pýtať ja. Koľko máš rokov?" spýtala som sa ho s vážnym hlasom.
,,Osemnásť."
,,Chodíš na Konožskú strednú?"
,,Je tu len jedna." Pripomenul mi a z toho čo som vedela vyčítať v tej tme, som nadobudla dojem, že si zrejme založil ruky za hlavu.
,,Máš pravdu... ehm..," trochu som sa začervenala od hanby.
,,Keďže máš osemnásť, si vo štvrtom ročníku ako ja, že?" rozhodla som sa pokračovať s bombardovaním otázkami.
,,Áno."
,,Ktorá trieda? Sú tu štyri štvrtácke triedy."
,,Vyber si." Navrhol mierne arogantným tónom. Pousmiala som sa.
,,v béčku nebudeš... tam chodím ja."
,,Možno,"
,,Rada by som počula presné odpovede." Odpovedala som trochu ostrejšie než som mala v úmysle.
,,Na to prídeš. Len tomu daj čas." Keby som ho videla, prisahala by som, že na mňa žmurkol.
,,Fajn, toto zatiaľ odsuniem na bok... tak... bývaš na tomto internáte?" hlúpa otázka, ako inak by sa sem dostal?
,,Áno, na štvrtom poschodí." Super, to mi veľmi nepomôže. Je tam sto izieb. A vychovávatelia majú
úplne v paži čo robia študenti. Je tu taká voľnosť, že sa sem hrnie takmer každý.
,,Odkiaľ pochádzaš?"
,,Neďaleko Konohy," Ach....
,,Ako si sa dostal do mojej izby?" napadla ma ďalšia dosť závažná otázka.
,,Viem otvárať dvere bez kľúča." To určite.
,,Teraz vážne." Zasmiala som sa nahlas, aby som mu ukázala, že tomu neverím.
,,Naozaj. Ako inak by som sa sem dostal, keď si mala kľúč ty a odomkla si?" prestala som sa smiať. To je nebezpečný manéver.
,,Robíš to často?"
,,Nie, neboj sa. Toto bola núdzová situácia." Počula som, ako sa chichúňa. Ale ja som sa nesmiala, nevedela som ako mám reagovať.
,,Kto ťa to naučil?" zaujímalo ma a zobrala som vankúš, ktorý som mala na posteli. Oprela som ho o stenu a sadla som si k stene. Nohy som vyložila na posteľ a hneď som sa cítila pohodlnejšie.
,,Môj brat," Odvetil prosto a viac k tomu nepovedal.
,,Ako sa volá?" celkom ma zaujal fakt, že má brata.
,,Itachi."
,,A koľko má rokov?"
,,Teraz má cez dvadsať päť." Odpovedal pohotovo. Dosť veľký vekový rozdiel.
,,Prečo ťa to naučil?" možno spolu vykrádali domy.
,,Raz som stratil kľúče od domu a on nemal svoje pri sebe. Ukázal mi malí trik. Je to celkom ľahké." Aká jednoduchá odpoveď, ktorá dáva zmysel a je možná. Teóriu o lupičoch som zamietla pod koberec.
,,Čo robí Itachi?"
,,Učí bojové umenia." Hmmm, veľmi zaujímavé.
,,A ovládaš aj ty bojové umenia?" nemohla som si odpustiť menšie podpichnutie.
,,Jasné, máme to v rodine." To ma zaskočilo. To fakt?!
,, A čo tvoja rodina?" mala som toľko otázok a toľko som toho o ňom chcela vedieť. Čím dlhšie som s ním hovorila, tým viac ma zaujímal.
,,Sakura-san, je už dosť neskoro. Odbila polnoc. Mali by sme ísť spať. Zajtra máme školu." Povedal odrazu naliehavejšie ako by mal. Strhla som sa a pozrela na budík, ktorý som mala položený na stolíku. Červené čísla ukazovali jednu minútu po polnoci.
,,Fíha, to tak rýchlo ubehlo?" ozvala som sa prekvapeným hlasom a postavila sa. On ma nasledoval tiež, ale zostal stáť na mieste.
,,Očividne hej. Na výsluchu ide všetko rýchlo." Zasmial sa na svojom vtipe a ja s ním.
,,Prepáč," ospravedlnila som sa a zo smiechu zostal už len úsmev. O rodine nechcel hovoriť. Vycítila som to. Rozhodla som sa, že mu nechám čas.
,,To je v poriadku. Rád som sa s tebou porozprával. Dobrú noc." Rozlúčil sa so mnou a prešiel cez moju izbu do predsienky. Tma mu očividne nerobila až taký problém.
,,Prídeš aj zajtra?" spýtala som sa, keď už stál pri dverách.
,,V rovnakom čase budem tu." Odpovedal a znovu som vedela, že sa usmieva.
,,Tak dobrú noc." Popriala som mu a už som počula len cvaknutie dverí, ako sa za ním zatvorili. Zasvietila som lampu a poobzerala som sa. Izba bola prázdna. Akoby tu ani nebol. Rozhodla som sa ísť do sprchy a spať. V posteli som nad ním premýšľala. Bolo to celé také zvláštne, ale vedela som, že ho chcem stretnúť zasa.

Zhrnutie poviedok SnT

12. dubna 2014 v 12:29 | Sabaku no Tanaris |  Sabaku no Tanaris poviedky
Tak tu je zhrnutie mojich poviedok. Pravdou je, že mám ich o moc menej ako Mešteková. Zatiaľ, čo Mešteková píše už skoro 5 rokov, ja necelý rok. Môj zoznam bude teda kratší.


Žáner: séria, romantika, humor, bojovné
Hlavné postavy: Gaara, OC postava Tanaris Inuzuka
Vedľajšie postavy: Kankurou, OC postava Naku, Shikamaru Nara, Temari, Matsuri, bratia Tanaris, Neji Hyuuga, Tsume, Kiba a Hana Inuzukovci, OC postava Ashi Inuzuka a ostaní z Konohy
Stav: nedokončená
Dej: Tanaris Inuzuka sa s Gaarom stretli prvý krát ako deti. Už od prvého momentu, čo sa poznali, znamenali jeden pre druhého veľmi veľa. Avšak osud im nedoprial a stretli sa až po siedmich rokoch na chuuniských skúškach, kde bol Gaara nebezpečným a psychicky narušeným jinchuurikim a Tanaris bývalou nukeninkou poznačenou prekliatou pečaťou. Od doby ako Gaara vďaka Narutovi pochopil, čo je to priateľstvo, začali sa s Tanaris častejšie vídať. Jedného dňa, Tanaris a jej troch bratov, vyšle Tsunade na trojmesačnú veľvyslaneckú misiu, každého do jednej dediny. Tanaris odcestuje aj so svojím ninkenom Katonmarom. Po jej príchode sa konečne Gaarov a Tanarisin vzťah rázne pohne, no hneď na to sa všetko veľmi skomplikuje...

Tanaris Inuzuka je silný jouinn. Ona a jej bratia Nagaya, Segawa a Yochi sa narodili s kekkei genkai. Nikto doteraz netuší, prečo sa u ľudí z klanu krotiteľov psov, prejavila schopnosť myšlienkami ovládať jeden živel.

Predvianočná slávnosť v Konohe
http://147.32.8.168/?q=node/106922

Žáner: séria, romantika, humor, bojovné
Hlavné postavy: Naruto Uzumaki, Kiba Inuzuka, Ino Yamanaka
Vedľajšie postavy: Sakura Haruno, Sai, piesočný súrodenci, Tsunade, Hana Inuzuka, Hinata Hyuuga a ostatní z Konohy, Pein, Konan
Stav: dokončená
Dej: V Konohe sa chystá predvianočná slávnosť a všetci sa na ňu veľmi tešia. Naruto a jeho kamaráti robia pre ľudí rôzne zábavky. Napríklad Tenten predvádza svoje zbrane, Lee organizuje kondičnú súťaž a Hinata má stánoček s jej dobrotami. Narutovi sa však nepáči, že si nemôže užiť slávnosť po svojom a tak dostane menšiu príučku...

Láska, viera, túžba a sny...
http://147.32.8.168/?q=node/107123

Žáner: spoluautorská séria s Mestekovou, romantika, bojovné, humor, dobrodružstvo
Hlavné postavy: Gaara, OC postava Itami Kaede
Vedľajšie postavy: Temari, Kankurou, Tsunade, Naruto Uzumaki, Kiba Inuzuka a ostatní z Konohy, Deidara, Tobi
Stav: nedokončená
Dej: Itami Kaede je známa vo všetkých dedinách ako veľmi prefíkaná nukeninka, ktorú za 9 rokov ešte nikto nikdy nechytil. Jedného dňa, keď sa mladý Godaime Kazekage vráti unavený z práce domov, táto žena mu vtrhne do domu s tým, že má pre neho dôležité informácie výmenou za to, že bude žiť normálny život a nebude nukeninka. Gaara s týmto súhlasí a schová ju napriek všetkému vo svojom dome, kde odvtedy bude panovať úplne peklo. Itami je veľmi chtivé a temperamentné stvorenie a Gaara tichý a nespontánny človek. Toto vytvorí neznesiteľnú kombináciu, no po určitých otrasujúcich udalostiach k sebe zmenia postoj a city...

Keď zafúkal vietor...
http://147.32.8.168/?q=node/107969

Žáner: jednorázovka, romantika
Hlavné postavy: Neji Hyuuga, Tenten
Vedľajšie postavy: Hinata Hyuuga a ostatní z Konohy
Stav: dokončená
Dej: Príbeh sa odohráva v deň festivalu zvaného Tanabata. Je to klasický japonský festival, kedy ľudia napíšu na farebné lístky svoje želanie a vešajú ich na bambusové vetvičky vo vyššie položených miestach, aby sa ich priania vyplnili. Neji Hyuuga má na tento deň len jedno jediné želanie. Vyplní sa mu?

Zakázané ovocie chutí najlepšie
http://147.32.8.168/?q=node/107008

Žáner: spoluautorská, romantika, humor, bojovné
Hlavné postavy: Hinata Hyuuga, Uchiha Sasuke, Uzumaki Naruto, Haruno Sakura
Vedľajšie postavy: Yamanaka Ino, Tenten, Inuzuka Kiba, Akamaru, Aburame Shino, Neji Hyuuga, Rock Lee, Nara Shikamaru, Akimichi Chouji, Sai, Minato Namikaze, Uzumaki Kushina, Uchiha Itachi, Uchiha Fugaku, Uchiha Mikoto, Hiashi a Hizashi Hyuugovci, Hanabi Hyuuga,Haruno Kizashi, Haruno Mebuki
Stav: nedokončená
Dej: Príbeh sa odohráva v modernom svete s internetom, tabletmi a mobilmi. Žijú v ňom aj Narutovi rodičia, pričom Minato je Hokage, Sasukeho rodina žije a rovnako aj klan Uchiha, taktiež Nejiho otec.

Itachi jedného dňa odíde s Kakashim, ktorý sa vrátil do ANBU, na dlhodobejšiu misiu. Fugaku s Mikoto odídu na mierovú návštevu ku klanu v Kirigakure. Sasuke teda ostáva sám doma, no s tým však jeho rodičia nesúhlasia a tak si ako členovia bohatého klanu Uchiha, dovolia prenajmúť Sasukemu chatu na celý mesiac. Jeho Konožský kamaráti mu navrhnú, že pôjdu s ním, užijú si tak zábavu a Sasuke sa nebude nudiť. Všetci sa teda spoločne poberú na chatovačku, kde bude hudba, dobré jedlo, zábava a alkohol.

Hinata, o ktorej každí vie, že miluje Naruta, bude z jeho správania v opitom stave smutná. Miesto toho, aby javil záujem o ňu, javí ho o Sakuru, ktorá sa radšej chce venovať Sasukemu ako Narutovi. Sasuke, však ignoruje Sakuru a podporuje zúboženú Hinatu. Čo je dôvodom jeho empatie voči Hinate? Ako to dopadne všetko po tom, ako sa skupina mladích vráti z chaty a každí z milostnej štvorky bude mať za sebou hlavu plnú spomienok a očakávaní?



Pripravujem:

Zmätený Kazekage - Príbeh nukeninky z klanu Inuzuka

Žáner: dobrodružstvo, bojovné, romantika
Hlavné postavy: Tanaris Inuzuka, Orochimaru, Kabuto
Vedľajšie postavy: Guren, Karin Uzumaki, Hozuki Suigetsu, Juugo, Zvučná štvorka, bratia Tanaris
Dej: Jedného pekného dňa sa mladá Tanaris Inuzuka vyberie aj s Kankurom a jeho priateľkou, Akuma Naku (OC postava), na obed. Tam si Kankurou všimne rukavice na pravej ruke Tanaris a položí jej jednoduchú otázku, aby sa dozvedel, prečo ju neustále nosí. Už roky. Tanaris dá Kankurovi na ponuku buď krátky príbeh, alebo dlhý. Naku rozhodne za svojho priateľa, že chce počuť celý príbeh. Tanaris teda začne rozprávať o tom, ako sa stala nukeninkou, aké to bolo byť Orochimarovým obľúbencom. Mladá kunoichi sa teda rozhodne vyrozprávať dvojici svoj príbeh, počínajúc časom, kedy jej matka Hatake Kayo, ešte žila...

Na konci tohto príbehu sa dozviete, prečo
Tanaris a jej bratia vlastnia kekkei genkai.




Zoznam poviedok a zhrnutie :)

11. dubna 2014 v 12:35 | Mešteková |  Mešteková poviedky
Tuto je zoznam každej mojej ff, ktorú som napísala a pridala, plus informácie k ff, ktoré zostávajú na neurčitú dobu prístupné len na Konohe.
Upozorňujem, jednotlivé série, ktoré sem budú pridávané sú v rubrikách :))

Veríte v osud?

Nachádza sa na tomto blogu
žáner: romantika
stav: rozpísaná
hlavné postavy: Sakura
dej: Zasadené do reálneho sveta. Sakura je obyčajné dievča, šedá myška, ktorá sa potuľuje po škole a všetci si z nej neustále robia srandu. Nemá priateľov, nemá rodinu. Býva na stredoškolskom internáte v Konohe, hoci pochádza zo Snehovej.
Jediný priateľ, ktorý má je jej denník, ktorému dala meno Mei. Píše si tam všetko, každú jednu vec, všetko čo cíti, čo zažíva každý deň. Je celý jej svet.
Okrem toho, Sakura je snílek. Sníva dokonca aj s otvorenými očami a aby sa necítila tak
sama, vyfantazírovala si svojho vlastného priateľa. Dala mu tvár aj meno - ochranca (Sasuke).
Jedného dňa však stratila denník.
A však, niekto ho našiel. A ten niekto ju navštevuje každý večer pravidelne u nej na izbe a rozpráva sa s ňou. Tento neznámy človek však nechce, aby pri ich rozhovoroch bolo svetlo. Čo skrýva? A čítal ten denník? Kto to je?

Reset

žáner: romantika, dobrodružstvo, drama, tragédia - 3 verzie konca
stav: dokončená
hlavné postavy: Sasuke, Naruto, Hinata, Sakura
dej: Po skončení poslednej veľkej války ninjov Hinata a Naruto žili vo vzťahu. No neskôr prišlo vymenovanie Naruta za Hokageho, odcudzenie sa, bolesť, podvod, až nakoniec Hinata odišla do Suny na istý čas, aby ho nevidela a zabudla. A však, musí sa pár dní po svojich osemnástich rokoch vrátiť na žiadosť otca.
Doma sa dozvedá, že je zasnúbená.
S kým? S človekom, ktorý jej najviac ublížil.
Získa si Naruto jej lásku naspäť? A čo sa stane, keď bude musieť opäť odísť a Hinata sa začne zbližovať s jeho najlepším priateľom?
odkaz:http://147.32.8.168/?q=node/99157

Dangerous Existence

žáner: psycho, dobrodružstvo,
stav: Prvá séria dokončená, druhá sa stále píše a vydáva na Konohe.cz
hlavné postavy: Sasuke, Sakura
dej: Predstavte si najhoršie miesto na svete. Diera plná hadov? Miestnosť zamorená pavúkmi? Pre Sasukeho to je psychiatrická liečebňa v ktorej je zatvorený, pretože nedokáže zvládať prekliatu pečať, tak ako Naruto Kyuubiho. Elektrické ploty, zvieracie kazajky, lobotómia, samotka...
Jedného dňa príde Sakura, ktorá trpí amnéziou. A však, má dojem, že Sasukeho odniekiaľ pozná, no ten sa voči nej správa nepríjemne, až príliš arogantne. Skrýva niečo a Sakura to chce zistiť.
Ako dopadne tento príbeh? Nechajte sa prekvapiť.
odkaz: http://147.32.8.168/?q=node/106265

Povedz mi tvoje želanie, Sasuke-kun

žáner: humor, romantika, dobrodružstvo
stav: dokončená
hlavné posavy: Sasuke
dej: Sasuke si nepraje nič viac, ako pomstu a obnovu klanu. Jedného dňa za ním príde Orochimaru, ktorý pracoval na technike, ktorá by mu zaručila Uchihovo telo. Má prekliaty plán. Sasuke si môže požiadať o 4 želania a keď ich vyčerpá, musí mu dať svoje telo. Háčik je však v tom, že každé z tých želaní Orochimaru vždy upravý podľa seba, aby si Sasuke musel pýtať ďalšie a ďalšie.
Čo myslíte? Nechá sa Sasuke obalamutiť?
odkaz: http://147.32.8.168/?q=node/107124

New Life

žáner: romantika, dobrodružstvo
stav: dokončená
hlavné postavy: Gaara, OC postava Anamo
dej: Anamo, ktorá žila celý život v Konohe, je kvôli nezhodám so svojou matkou a jej priateľom donútená presťahovať sa do Suny, kde žije jej otec - šéf ANBU. Nastúpi do služby a má za úlohu so svojimi kolegami strážiť budovu Kage, v ktorej pracuje mladý Kazekage, ktorý jej okamžite padol do oka.
Avšak, láska je tŕnistá, byť tak významnou postavou v dedine, ako je Gaara je nebezpečné, nie len pre neho, ale aj jeho blízkych.
Prekonajú všetky nástrahy?
odkaz: http://147.32.8.168/?q=node/75551

Hate or love

žáner: romantika, dobrodružstvo, bitevné
stav: dokončená
hlavné postavy: Gaara, OC postava Mana
dej: Mana sa po dlhej dobe vracia naspäť do Suny. Je sirota a jej jedinou priateľkou a rodinou je jej sensei. Mana nenávidí Kazekageho, už len z princípu, že je syn predošlého Kage, ktorý jej zavraždil rodinu.
No pamätajte, nie všetko je tak, ako to vyzerá.
odkaz: http://147.32.8.168/?q=node/78013

I nebe dokáže brečet

SPOLUAUTORSKÁ
žáner: romantika, dobrodružstvo
stav: rozpísaná
hlavné postavy: Yahiko, Konan, Nagato, Nawaki
dej: Konan a Yahiko spolu bojujú proti krutovládne Salamandra. Ich týmový parťák však nečakane zomiera a pridáva sa k nim Nagato.
Tuto začína milostný trojuholník, ktorý však neskôr prerastie v milostný štvoruholník, keď sa stretnú s bratom legendárnej Tsunade.
odkaz: http://147.32.8.168/?q=node/108053

Život rudých obláčků

žáner: humor, paródia, dobrodružstvo
stav: rozpísaná
hlavné postavy: Všetci z AKATSUKI, každu diel - jedna postava
dej: Ako vzniklo a zaniklo Akatsuki? Ako si každý jeden člen našiel cestu k tejto organizácii? Aké mali detstvo a život? Uvidíte, ak sa rozhodnete prčítať si práve túto poviedku :)
odkaz: http://147.32.8.168/?q=node/107850

Veríte v osud? 1. diel

11. dubna 2014 v 0:19 | Mešteková |  Veríte v osud?
Zabudnite na Naruto svet, prinášam vám moju... šibnutú poviedku o mladej a utláčanej dievčine menom Sakura a jej tajnom... priateľovi...
Nesústreďujem sa tu na charakter postáv, tak to prosím berte s nadhľadom :)

,,Uhni!"
,,Si slepá?!"
,,Nezavadzaj!"
Dnes to bol už aspoň piaty človek, ktorý do mňa vrazil. Mali pocit, akoby im táto chodba patrila, tvárili sa akoby som po nej nekráčala a bola vzduch. Možno si mysleli, že cezo mňa prejdú. Ale ja som človek, dievča z mäsa a kostí! Mám emócie a sny!
Kam som sa pohla, tam som do mňa niekto vrazil, až potom si ma všimol. No namiesto toho, aby sa mi ospravedlnil, ešte mi vynadal. Každý ma tu prehliadal, akoby som bola iba obyčajná špina na podlahe, nenávideli ma, keď mali možnosť tak ma ponižovali a ja som nikdy nevedela prečo. A v podstate ma to ani nezaujímalo. Už dávno ma to prestalo trápiť a tak som sa utiahla. Radšej som splývala so šedou stenou za sebou, hoci moja ružová farba vlasov a zelené oči s nimi nesplývali, no aj tak som dokázala byť neviditeľná.
Nerada som na seba upriamila pozornosť a ľudia na mňa hovorili iba keď museli, alebo keď som im zavadzala. Ani som si nepamätala kedy som naposledy počula nejaké milé slovo, alebo vôbec nejaké obyčajné.
Bola som čudáčka. Šedá myška v obrovskej škole plnej deciek, s ktorými som si nemala čo povedať. Nebolo nič čo by sme spolu mohli zdieľať. Vravelo sa o mne, že som nielen divná ale aj veľká byfľoška. Nemohla som za to, že mi to páli. Rada čítam, zbožňujem zbieranie informácii a fantazírovanie. To, že som divná si myslia preto, lebo mám svoj vlastný svet. A som v ňom rada, pretože je plný harmónie a taký, ako som si ho vysnívala. Nie je taký aký ho v skutočnosti mám. Bohužiaľ. Preto snívam aj s otvorenými očami.
Nemám priateľov. Mojím jediným a spoľahlivým najlepším kamarátom je môj denník, do ktorého si píšem všetko. Zadania na úlohy, myšlienkové pochody a samozrejme moje sny. Nosila som ho so sebou všade a boli sme nerozluční. Vždy budeme. On je jediný o ktorom viem, že nikdy neprezradí moje tajomstvá, ak sa ich tak dá nazvať.
Nebola som vždy plachá. Nie... do dvanástich rokov som bola úplne obyčajné dievča ako každé iné s rodinou a priateľmi. Bývali sme v Snehovej. Ach, ako mi chýba ten sneh, ktorý sa každý deň trblietal, akoby bol posiaty diamantmi keď na ňom tancovali slnečné lúče. Tak veľmi sa mi cnelo po ľadových snehových vločkách, ktoré mi posiali tvár a príjemne ma chladili. Ten čerstvý chladný vzduch a anjeli. Moji anjeli, ktorých som vytvárala jeden vedľa druhého a dávala som im mená.
Slzy mi padajú vždy keď si spomeniem na moju rodinu. Na mojich rodičov, ktorý zomreli keď som mala dvanásť. Na mamine horúce kakao, ktoré ma čakalo doma pred praskajúcim kozubom, keď som prišla z školy. Otcova pracovňa plná kníh a jeho úsmev, ktorý patril jeho jedinému dievčatku.
Keď odišli na druhý svet - ten lepší - medzi anjelov, musela som ísť do detského domova. Nemala som okrem nich nikoho. A keďže Snehová nemala žiadny domov pre siroty, musela som odísť do Konohy. Do dediny, ktorá bola celá zelená, tam kde sa striedali všetky ročné obdobia a ja som čakala len na zimu. Pripomínala mi domov.
V pätnástich som nastúpila na strednú školu a dohodla som sa aj s riaditeľom sirotinca, že budem bývať na internáte. Myslela som si, že tam budem môcť začať od začiatku, ale nešlo to. Ešte som ani neprešla prah dverí školy či internátu, už som tu mala svoju neslávnu povesť. Dnes mám osemnásť a posledný ročník ukončím o tri mesiace. Keď skončím strednú, nebudem spadať pod detský domov. Potom sa plánujem opäť presťahovať späť do Snehovej. Už som rátala dni.
Vyšla som zo školy do dňa, ktorý sa chýlil ku koncu a padal súmrak. Pustila som sa po chodníku smerom k internátom a natiahla som si kapucňu na hlavu. Začalo pršať. Vypýtala som si číslo izby osemnásť a vyšla som dvadsať schodov. Prešla som po chodbe kde nefungovali žiarovky a odomkla som si izbu. Vyzula som sa a tašku som položila vedľa postele. Šla som rovno do sprchy, umyla som si zuby a rozčesala si vlasy. Všetko na ďalší deň som mala spravené a tak som sa rozhodla, že sa podelím s mojím najlepším kamarátom o dnešné zážitky. Dala som mu meno Mei. Viem, je to divné dávať meno denníku, ale bol moja jediná opora.
Keď som dopísala, odložila som ho vedľa postele, vypla som svetlo a ľahla som si. Pozerala som sa na hodinky, ktoré ukazovali deväť hodín večer. Ešte som nešla spať. Nie, to som nemala vo zvyku. Vždy keď som si ľahla, ešte som aj tak dve hodiny civela do steny a čakala na spánok. Čas som si krátila tým, že som si zrekapitulovala deň s mojím imaginárnym priateľom o ktorom som mávala sny. Bol síce len v mojich predstavách, no pre mňa z istej časti skutočný.
Mal čierne strapaté vlasy, zdravo arogantný úsmev a tmavé oči, ktoré ma dokázali položiť na kolená. No neexistuje. Nikdy som nestretla chalana, ktorý by mu bol aspoň trošíčku podobný. Bol to môj vysnívaný chalan, presne ten typ, ktorý by sa nikdy nezaľúbil do takého dievčaťa ako som bola ja, ale moje predstavy sú len moje, nie? Pred nedávnom som sa rozhodla, že ho pomenujem Sasuke. Sasuke znamenalo ochranca a ja som potrebovala niekoho, kto by ma chránil pred tým čo ma čakalo len čo som vyšla z izby. Nepríjemný a bezcitný ľudia, ktorý si na mne vylievali zlú náladu keď sa im niečo nevydarilo. Vždy som si predstavovala ako kráča vedľa mňa a rozpráva sa so mnou. Každý krát keď som vošla do jedálne na obed, pozrela som sa smerom k môjmu stolu kde som vždy sedávala len ja a videla som ho ako tam sedí a čaká na mňa. Keď ma zbadá, usmeje sa a pokynie mi, aby som si k nemu prisadla. Počas obedu sa s ním zhováram o všetkom možnom, samozrejme dialóg vedieme iba v mojej hlave. Pre ostatných tam sedím sama, ale z môjho uhla pohľadu som pri stole so Sasukem.
Asi som naozaj divná, ale Mei ma určite chápe. Vie o všetkom. Mám v ňom napísané moje myšlienky, túžby, tvrdú realitu, moju minulosť aj plánovanú budúcnosť. Nie je nič, čo by nevedel.
Ráno som sa zobudila o siedmej ako každý iný deň a obliekla som sa. Zišla som na raňajky a do školy. Moje vyučovanie prebiehalo ako vždy. Písomka, hodnotenie za A, nejaké vyhrážky, obed a potom som mala voľno. Dnes je piatok. Usmiala som sa nadšene a rozhodla som sa, že pôjdem na ihrisko a chvíľu budem počúvať výskot malých detí keď sa budú naháňať po parku a potom pôjdem do knižnice. Dni som si tam krátila. Zbožňovala som náučnú a romantickú literatúru. Rozvíjalo mi to moju už aj tak dosť bujnú fantáziu. Keď som večer prišla na internát, padla som na posteľ a okamžite som zaspala. Cez víkend som sa učila a keď som sa rozhodla, že sa "porozprávam" s Mei, nenašla som ho. Prekutrala som každý kút tej malej miestnosti, ale nebolo ho. Bola som v knižnici, na ihrisku a všade kadiaľ som prešla, ale nebolo po ňom ani stopy. Bola som z toho neskutočne nervózna. A potom ma napadlo, že som ho zabudla v škole v skrinke. Určite.
V pondelok ráno som nazrela do skrinky a nebol tam. Tak som sa pozrela do lavice a pýtala sa profesorov. Bezvýsledne.
Ako som ho mohla stratiť? Môjho jediného priateľa? Celý týždeň som z toho bola zúfalá. Keď už som to vzdala, rozhodla som sa, že nový denník si zakladať nebudem. Nezradím ho aspoň v tomto. Ale bolo to také zvláštne, nemôcť písať o mojich starostiach, nemať svojho priateľa. Cítila som sa opustená.
Na ďalší pondelok k nám do školy zavítal nový študent. Niečo zaujímavé na mieste, kde sa nič nedeje. Možno mi dajú na chvíľku pokoj. Počula som ako sú z neho dievčatá úplne mimo. Trapas...
Bol odvtedy už týždeň a ešte stále som sa nemohla spamätať zo straty Meiho. Premýšľala som nad tým, či ho niekto číta. Možno to bude jedna z tých mažoretiek ako napríklad Ino Yamanaka, ktoré sedeli pri stole, alebo feťákov, ktorý sedeli o niekoľko stolov ďalej. Kľudne ho mohol mať v taške aj ten chalan, ktorý prešiel okolo mňa so slnečnými okuliarmi, šiltovkou stiahnutou do tváre a na nej mal ešte kapucňu, či ten blondiak, ktorý sa rád premával s basketbalovou loptou a hádzal ju študentom pod nohy.

V ten večer som vošla do izby, ale nesvietilo mi veľké svetlo. Tak som sa rozhodla, že zapnem aspoň malú lampičku a nahlásim to až ráno. Nahmatala som steny a poličky po pravej strane. Potom som sa presunula k lampe a už-už som ju chcela zapnúť, keď som počula nejaký pohyb. Ruka mi skĺzla z lampy a pritisla som si ju na ústa aby som nevykríkla. V izbe som mala zastreté žalúzie, pretože som obľubovala viac tmu ako slnečné lúče. A teraz som nevidela na ten zdroj toho pohybu.
,,Kto tu je?" spýtala som sa potichu a šmátrala som rukou za sebou. Chytila som lampu do ruky a chystala som sa ju hodiť po nebezpečnom návštevníkovi.
,,Neplaš sa. Prisahám, že ti neublížim. Chcem sa s tebou len porozprávať." Ozval sa z kúta izby tichý hlas. Zamrazilo ma.
,,To ti určite verím." Odvetila som posmešne a ešte viac som natiahla ruku dozadu, nech ten úder stojí za to.
,,Našiel som tvoj denník. Mei sa volá, však?" opýtal sa a moje zovretie povolilo. V šoku som na neho zízala.
,,Bol na lavičke v parku. Asi si ho tam zabudla. Máš ho na stole." Naprázdno som preglgla.
,,Čítal si ho?" spýtala som sa s obavami a obliala ma horúčava. Cítila som ako sa mi šíri od korienkov vlasov až po prsty na nohách.
,,Prepáč, ale chcel som vedieť komu patrí." V jeho hlase som počula skutočné a úprimné ospravedlnenie, ale ani to nezabránilo môjmu zúfalému zaskučaniu.
,,No super. Takže si sa mi prišiel vysmievať? Neprosím, ďakujem." Odbila som ho nevrlo. Zaujala som útočnú pozíciu. Niekde som počula, že najlepšia obrana je útok.
,,Neprišiel. Zaujala si ma. Chcel som sa s tebou zoznámiť." To ma úplne prekvapilo a dlho som nič nehovorila. Vo vnútri mňa sa miešali rôzne pocity. Robí si zo mňa srandu? Niekto ho podplatil, aby ma zosmiešnil? Chce mi ublížiť? A možno... možno sa naozaj našiel niekto, kto má záujem spoznať skutočnú Haruno Sakuru.
,,J-ja... nie veľa ľudí sa so mnou chce zoznámiť. Nikoho nezaujímam." Povedala som popravde a sklopila som pohľad k zemi. V izbe bola taká tma, že sme videli iba svoje siluety a aj to nejasne hoci si naše oči privykli, a preto sa mi s ním asi ľahšie rozprávalo. Nevidela som jeho výraz tváre.
,,Viem..." odpovedal a zbadala som ako zdvihol ruku a zrejme sa poškriabal na nose.
,,Necháp ma zle," ozval sa po chvíli, keď som mu na to nič nepovedala, ,, ale naozaj by som sa s tebou rád spoznal." zasmiala som sa, pretože mi to prišlo neuveriteľne. Niečo v jeho hlase ma však ukľudňovalo a inštinkt hovoril, že mu mám veriť.
,,A to sa chceš so mnou spoznávať za tmy? Žiadny očný kontakt?" podpichla som ho a jemne som sa pousmiala.
,,Môžeme začať takto a potom po čase sa uvidí. Čo ty na to?" navrhol a mala som dojem, že sa usmieva. Vo vzduchu bolo cítiť dobrú náladu.
,,Dobre... takže, ja som Sakura Haruno. Ako sa voláš ty?" spýtala som sa a prešla som na posteľ. Sadla som si a zahľadela som sa na jeho siluetu, ktorá sa týčila pri stene vedľa hojdacieho kresla, ktoré som mala oproti posteli. Vyzeral, že je dosť vysoký. Určite aspoň o hlavu vyšší ako ja.
,,Hovorím si... Cam." Mala som dojem, akoby zaváhal, ale nechala som to tak.
,,Cam nie je meno odtiaľto." Nadvihla som obočie, ale on to nemohol vidieť.
,,Samozrejme, že nie." Znovu sa usmial. Bola som si tým na sto percent istá. Rozbúšilo sa mi srdce, keď som si predstavila, že sedím v izbe s neznámym chalanom, ktorý sa mi sem vkradol, aby mi vrátil denník a spoznal sa so mnou. A ešte k tomu som tu s ním za tmy. Keby chcel, ľahko by mi mohol niečo urobiť a ja by som ho ani nevedela identifikovať. Ale bola som k tomu ľahostajná. Bolo to také nezvyčajné, že ma to neskutočne lákalo.
,,A priezvisko máš?" spýtala som sa potichu a vyčkávala na odpoveď.
,,Uchiha." Odpovedal pohotovo a sadol si do kresla oproti mne. Nadvihli sa mi kútiky úst. Milé.

Info

10. dubna 2014 v 12:58 | Mešteková |  Dôležité informácie ( NOVINKY )
Takže, zdravím Vás :) Obe sme veľmi šťastné, ak sa rozhodnete zablúdiť na náš blog, bude nám cťou, ak sa nám tu pohrabete a zanecháte komentáre, pretože nič nás nepoteší viac, ako to, že niekto má skutočne záujem čítať naše fantazmagórie :D
Vždy keď sa naskytne niečo nové, samozrejme, dáme vám o tom vedieť.
Rada by som vás upozornila, že k väčšine ff sú aj obrázky, ktoré dávame do galérie a je pri nich pripísané k akému dielu patria. Možno sa vám nejaké aj zapáčia :)
Ďalej, sústredíme sa na Naruto svet a pracujeme s postavami, ktoré Kishimoto vytvoril. Obe sme sa na začiatku veľmi sústredili na Sabaku no Gaaru, ja osobne som neskôr prešla na Sasukeho o ktorom mám veľa ff a väčšina, teda viac ako len väčšina je na žáner ROMANTIKY + ostatné žánre :)
Píšeme aj na Konohe, ale ako sme sa obe zhodli, niektoré naše poviedky nie vždy budú prístupné deťom, tak sme sa rozhodli založiť tento blog. My len dúfame, že si to tu patrične užijete, zanecháte nám naše dojmy a postrehy a my s radosťou budeme písať nové a nové ff :)

Postupne sem pridáme ff, ktoré na Konohu zaručene nepatria.
Myslím, že zatiaľ je to z mojej strany všetko, Sabaku no Tanaris Vám určite doplní informácie, na ktoré som ja zabudla.
Príjemné čítanie praje
Mešteková :)

EDIT - Sabaku no Tanaris
10. 4. 2014
Ja môžem len upozorniť na to, že sa s Meštekovou chystáme na ďalšiu spoluautorskú FF...asi tiež na štýl RPG. Bude sa zrejme sústreďovať na Sasukeho. A ja za seba ako samostatnú jednotku - rozhodla som sa napísať príbeh o mojej OC postave vytvorenej v FF Zmätený Kazekage. :) Dievča menom Tanaris bude rozprávať svoj životný príbeh Gaarovmu bratovi Kankurovi a jeho priateľke. Takže písať budem v 1. osobe. :) Máte sa na čo tešiť :)

Naruto Shippuden: Posledný diel

10. dubna 2014 v 12:35 | Mešteková |  Mešteková
,,ŠTVRTÁ VOJNA NINJOV SKONČILA!" zvolala Tsunade na bojovom fronte, kde všetci unavene stáli, pomáhali zraneným priateľom a oplakávali straty. Tí čo prežili natešene výskali, že je koniec. Všetko skončilo! Porazili nepriateľa! Bojiskom sa niesla úľava, bolesť, smútok, ale aj radostný pokrik ninjov, ktorý sa chceli vrátiť naspäť k svojim rodinám do Konohy. Hoci všetci oplakávali straty, verili, že zomreli pre väčšie dobro. Áno... to bolo heslo tejto vojny. Už bude len mier. Žiadne strachovanie sa o svoje rodiny a priateľov, žiadne umieranie a žiadne zabíjanie. Deti sa budú rodiť s čistým štítom a nebudú nútené zabíjať ľudí, kvôli práci. Budú žiť ako normálne dospievajúce bytosti s nepoškvrneným srdcom a rukami bez krvi.

O niekoľko dní neskôr, po tom čo ma donútili odpočinúť si, rozhodol som sa, že skočím na rámen. Tak dlho som to jedlo nemal! Len na to som čakal, kedy si žalúdok zaplním tým najúžasnejším jedlom na svete. Mal som v sebe už šiestu misku a už ma tlačil opasok. To som bral ako znamenie, že mi stačí. Nechcel som, aby mi bolo zle. Zaplatil som starčekovi a vybral som sa do bytu. Popri tom som premýšľal nad rozhovorom, ktorý som viedol s babičkou Tsunade ráno v nemocnici pred tým, než ma prepustili. Nepriamo mi naznačila, že sa bude vyberať nový Hokage, pretože ona je už stará a potrebuje následníka. Možno sa mi môj sen splní. Konečne. Stanem sa Hokage a postarám sa o všetkých v Konohe. Splním svoj sen, splním si to, po čom som túžil už od mala. Budem ako môj otec.
Po ceste som stretol Sakuru, ktorá sa na mňa usmiala, keď ma videla.
,,Naruto!" kričala mi už z diaľky a tak som k nej šiel.
,,Ako sa cítiš? Tsunade-sensei mi povedala, že ťa už prepustili." Premerala si ma od hlavy až po päty.
,,Cítim sa výborne Sakura. A čo ty?" oplatil som jej otázku a zazubil som sa na ňu. Posmutnela a oči sa jej zaliali slzami.
,,Sakura-chan?" spýtal som sa po chvíľke, lebo som zostal nervózny. Vždy keď plakala, nevedel som čo mám spraviť.
,,Dnes o tretej je ten pohreb Naruto. Pôjdeme sa naposledy rozlúčiť s našimi priateľmi." Zašepkala a po tvári jej stekali vodopády sĺz. Zarazil som sa a niečo ma vnútri bodlo. Sklopil som hlavu a cítil som, ako na mňa dolieha. Smrť mojich blízkych.
,,Áno." Zamrmlal som, na viac som sa nezmohol a objal som ju. Nechal som ju, nech sa vyplače a keď sa ukľudnila, poďakovala mi. Ani sám som nevedel za čo. Možno preto, lebo Sasuke sa vrátil do Konohy. Možno preto, lebo to všetko skončilo. Stáli sme uprostred ulice a ľudia nás obchádzali. Zdravili nás a usmievali sa, šťastní, že to peklo skončilo. Keď hodiny odbili pol druhej popoludní, obaja sme sa rozišli na svoj smer pripraviť sa na posledné zbohom.
Zamykal som dvere od bytu. Už bol čas. Celý v čiernom som sa vydal do Konohy, kde vládlo ticho a všetci trúchlili. Všade viseli čierne zástavy a po najväčšej ulici kráčala hŕba ľudí. Pridal som sa k nim a spomalil som na ich tempo. Nikto sme nehovorili. Bolo počuť len ubolené nariekanie a vzduch zhustol. Bolo dusno... ako pred veľkou búrkou.
Pohreb so stovkami tiel našich spolubojovníkov a priateľov prebehol rýchlo. Nenašiel sa tam snáď nikto, kto by nevyronil slzu. Hinata sa zosypala zo straty Nejiho, Sakura plakala a opierala sa o Kakashiho a ja som stál a tupo pozeral na všetky tie fotky a počúval ľudí, ako sa lúčia a po lícach mi stekali horúce slzy. Prečo museli zomrieť? Prečo ich muselo byť tak veľa? Nezaslúžili si to. Bojovali za svoju vlasť tak ako ja a museli sa zmieriť s tým, že možno už nikdy neuvidia tváre svojej rodiny, detí, rodičov či súrodencov. Museli sa vysporiadať s Edo Tensei a bojovať proti vlastným priateľom a zabiť ich. Nie je to spravodlivé. Ale teraz, teraz je všetkému zlému koniec. A ak ja sa stanem Hokage, ten mier tu nastolím aj keby čo bolo. To prisahám akože sa volám Naruto Uzumaki!
Zdvihol som hlavu k nebu a oprskali ma kvapky. Obloha sa zatiahla a prevaľovali sa na nej ťažké tmavé oblaky. A v tom som si uvedomil, že som tu zostal sám. Bol som zamyslený a zahĺbený do svojich myšlienok, že som si ani nevšimol, že už to končí.
Všetci už odišli. Pokrútil som hlavou a otočil som sa chrbtom k cintorínu. Nemohol som sa pozerať na fotografie, mená ani truhly. Vykročil som tam, kam ma moje nohy unášali, až som sa ocitol na mieste kde sme ako tým sedem začínali. Tam ma to vždy vedelo ukľudniť. Stál som pred tromi drevenými stĺpikmi a spomínal. Nevnímal som dážď, ktorý mi obmýval telo, ani tie hrôzostrašné blesky, ktoré osvetľovali všetko na vôkol. Dunenie bolo stále hlasnejšie až mi trhalo ušné bubienky.
,,Naruto." Ozvalo sa za mnou a ja som sa musel usmiať. Čakal som ho tu. Vedel som, že príde.
,,Sasuke." Povedal som pomaly a otočil som sa k nemu. Stál predo mnou asi na päť metrov a tváril sa ako vždy. Ľahostajne a chladne. Vo vojne sme spolu bojovali bok po boku ako za starých čias. Ale Sasuke prišiel obraňovať Konohu s jasným rozhodnutím.
,,Viem prečo si tu." Povedal som po hodnej chvíli. On sa nemal k slovu a len ma pozoroval. Znovu zadunelo a blesk osvetlil jeho postavu premočenú od vody. Striaslo ma, ale nedal som na sebe nič poznať. Nemôžem.
,,Dávni priatelia a rivali sa stretli, aby bojovali o post Hokage." Znovu som sa ozval, pretože stále nehovoril. Len sa pousmial.
,,Načo zbytočné reči..." Sasukemu sa v očiach zablysol Sharingan a ja som sa postavil do obrannej pozície. Zapol som Sage mód a ucítil som jeho chakru. Bola veľká a temná. Sasuke sa na mňa rozbehol a vytiahol Katanu Kusanagi. Zablysla sa v odraze jedného z bleskov. Vytiahol som kunai a odrazil jeho útok. Odskočil som niekoľko krokov dozadu a vytvoril si dva klony. Tie po ňom hodili shurikeny a Sasuke sa im úspešne vyhol. Dával som si pozor, aby som sa nepozeral do jeho očí a riadil som sa len podľa pohybu jeho rúk a nôh.
Spravil som premet a odsotil som ho od seba. Výpad vľavo a úkrok dozadu. Naše tela sa hýbali ladne a elegantne, boj pripomínal skôr tanec prerušovaný hlukom, ktoré vydávali naše zbrane pri každom strete. Vždy keď sa dotkli, priam iskrili.
Použil som Kawarimi no jutsu, aby som sa vyhol jeho útoku a poslal svoj klon s rasenganom. Spravil len jeden krok do boku, aby sa mu uhol. Normálnemu oku by to prišlo, že sa ani nepohol. Ale ja som to videl. Len jeden krok.
Obaja sme sa v tej istej sekunde uhryzli a položili sme ruky na zem.
,,Kuchiyose no Jutsu!" naše hlasy sa spojili do jedného a ozval sa strašný výbuch. Ľudia v Konohe to môžu prirovnávať k hromu, ale ninjovia budú vedieť čo sa deje. No nik nepríde. Všetci sme vedeli, že k tomuto dôjde.
Obaja sme stáli na hlavách svojich pomocníkov. Manda zasyčal.
,,Sasuke-sama..." ozval sa, ale viac nepovedal, pretože jeho pohľad pritiahol Gamabunta.
,,Ako za starých čias. Opäť proti sebe." Zvolal smerom k nám a začal sa rýchlejšie kĺzať našim smerom.
,,Muselo to prísť." Gamabunta si len potiahol zo svojej fajky a vyskočil do vzduchu. Postrehol som, ako sa Sasukemu v očiach Sharingan zmenil. Použil Mangekyou Sharingan. Usmial som sa. Berie ma ako rovnocenného súpera. Na chvíľku som sa utiahol do seba, aby som sa stretol s Kuramou. Bez jediného slova prikývol a mňa zaliala úplne iná žiara. Nová sila a chakra prúdili mojim telom a moje telo vzbĺklo. Je čas.
,,Rasenrengan!" vytvoril som tri rasengany a vrhol som sa na Sasukeho, ktorý na mňa použil Gokakyou no jutsu a musel som uhnúť. Zletel som z Gamabunty na zem a tvrdo dopadol na nohy. Zavrčal som a opäť som na neho vyskočil a pri tom som pozoroval každý pohyb Sasukeho.
Manda zaútočil ako kobra na svoju korisť a pokúšal sa uhryznúť Šéfika, ktorý odskakoval a podarilo sa mu pleštiť ho po hlave s takou silou, až Sasuke zabalansoval. Dopadol na zem a prikrčene ma sledoval. ,,Ja ho zvládnem! Bež!" zakričal na mňa a vrhol sa na Mandu. Zoskočil som z neho a pristál som oproti svojmu najlepšiemu priateľovi.
,,Futon: Rasenshuriken!" Prebehol som niekoľko metrov doľava, aby som si bol istý, že sa mu budem môcť priblížiť a hodil som ho po ňom. Už som si myslel, že ho to trafilo, keď som zbadal pred sebou čierne horiace plamene. Amaterasu. Sasuke ich využil ako štít a potom ich vyslal na mňa. Vyhol som sa im a vedľa mňa dopadol Gamabunta, ktorému sa podarilo nejakým spôsobom pred seba dostať Mandu. Čierne plamene ho zasiahli, ale Sasuke ich okamžite skrotil a zrušil. Videl som, že ho to stojí veľa úsilia. Z ľavého oka mu tiekla krv a unavene oddychoval.
,,Choď sa vyliečiť." zamrmlal Sasuke a poslal Mandu naspäť. To isté som urobil aj ja s Gamabuntom. Nemusia trpieť kvôli nám.
Vybehol som smerom na Sasukeho a teraz som bol rovnako rýchli ako on, dokonca rýchlejší. Ohnal sa po mne Katanou a uskočil niekoľko metrov dozadu. Teraz som mohol vidieť narastajúcu silu Susanoo.
,,Sasukeee!" zavrčal som a bezhlavo sa vrhol jeho smerom.
Z miesta kde sme bojovali a vystriedali všetky naše techniky sa ozývali výbuchy, výkriky, hrmenie a samé blesky osvetľovali tie hrozné výjavy. Obaja sme dopadli na zem, každý na druhú stranu tejto čistinky. Sasuke prestal používať Sharingan a ja som vyplytval Kuramovu chakru aj Sage mód. Mal som nespočetne veľa rezných rán a všade bola krv. Sasuke so zlomenými rebrami vykašliaval krv. Namáhavo sme sa postavili. Trvalo nám to niekoľko minút. A boj... ten bol niekoľko hodinový. Tým som si bol istý. Naše chakry boli pod bodom mrazu. Vedel som, že sa zmôžem len na jedinú techniku. Poslednú a tou bol Rasengan. Nevedel som, koľko toho mal v zálohe ešte Sasuke, ale odhadoval som to tiež na minimálne používanie techník. Ale nechcel som už bojovať. To, že budeme bojovať proti sebe nič nevyrieši. Kto bude Hokage rozhodnú druhí. Nie my. Sasuke sa tackal ku mne a čakal na ďalší útok.
,,Nie... nezabijem ťa. Si môj najlepší priateľ." Zašepkal som a ledva som sa držal na nohách. Rukou som si chytil ranu na boku a snažil som sa zastaviť krvácanie. Sasukemu sa v očiach odrážal tvrdý výsmech.
,,Tak potom nie si hodný postu Hokage." Jeho chladný tón sa do mňa zabodával ako dýky, ale ja som sa len usmial.
,,Za cenu toho, že zabijem svojho najlepšieho priateľa?" spýtal som sa a odvrkol som si. Otočil som sa mu chrbtom a vybral som sa šuchtavým krokom dolu do Konohy. Domov. Naspäť. Nechám ho vychladnúť a zajtra... alebo inokedy sa na tom zasmejeme. Na našej hlúposti a boji.
Vždy keď som spravil dva kroky dopredu, jedným som sa vrátil. Nohy som mal ako z olova a zahmlievalo sa mi pred očami. Bolesť otupovala moje zmysli a ťažko sa mi dýchalo.
,,Naruto!" Sasuke vykríkol a tak som sa otočil jeho smerom. Videl som ako sa mu v ľavej ruke objavilo Chidori a automaticky som vo svojej pravej roztočil Rasengan. Z posledných síl, ale cítil som, ako sa mi moja vlastná technika vzpiera.
,,Si slaboch. Vždy si bol!" nekričal na mňa. Ale hovoril to s takým pohŕdaním, až som sa zasmial.
,,To hovorí ten, ktorý najskôr zradil Konohu a potom zabil svojho brata?" boli to tvrdé slová, to áno. Ale chcel som ho donútiť k tomu, aby popremýšľal. Aby si uvedomil čo robí. Aby sme konečne skončili túto frašku.
Sasuke zúrivo zavil.
,,NEOPOVÁŽ SA HOVORIŤ O ITACHIM!" z jeho očí sršali blesky a rozbehol sa na mňa. Snažil som sa mu vyhnúť. Zatackal som sa doľava, ale on zmenil smer a ja som sa nedokázal pohnúť. Mieril presne na mňa. Kolená sa mi podlomili a naše techniky sa stretli. Vytvorili obrovský výbuch, ktorý nás od seba odhodil na niekoľko metrov a uprostred sa objavil veľký kráter. A zrazu bolesť. Neskutočne ohromujúca bolesť, ktorá ma trhala zvnútra. Zvíjal som sa v mukách a snažil som sa dať dokopy. Mal som pocit, akoby som sa rozpadal. Viečka sa mi proti mojej vôli zatvárali a postrehol som len slabý záblesk elektrického výboja na oblohe. Prestával som cítiť bolesť. Zvuky sa mi zaliala do jedného šumu a v hlave mi dunelo. Padala na mňa ospalosť. Snažil som sa otvoriť oči, ale nešlo to. Už to prichádza. Môj koniec.

,,Už sa preberá." Počul som akýsi šepot vedľa mňa, ale nedokázal som sa na neho sústrediť. Všetko ma bolelo. Každý jeden kúsok tela. Necítil som si nohy ani ruky. Chrbát som mal stuhnutý a niečo ma ťažilo na hrudi. Otvoril som oči s námahou, ale opäť sa zatvorili. Bolo to, akoby som ich mal zlepené. Keď som konečne dokázal vnímať zrakom okolie, všimol som si, že je všetko biele. Steny, nemocničné rolety, tvrdá nepríjemná posteľ a biele prikrývky. Opäť som tu skončil. Hadičky sa mi tiahli po celom tele a ovíjali okolo rúk. Nemohol som skrčiť ruky, lebo som v nich mal pozapichávané ihly. Na hrudníku som mal tonu obväzov, ktoré mi zabraňovali vo voľnom dýchaní. Pod nosom ma niečo rozčuľovalo, ale nemohol som si to dať dole. Pohyb rukou mi spôsoboval bolesť a mal som pocit, že mi praskne žila. Biele steny ma oslepovali, ale všimol som si tri osoby ako stoja v miestnosti. Chvíľu mi trvalo než som prišiel na to kto to je. Bol som dezorientovaný.
,,Čo sa stalo?" spýtal som sa zachrípnutým hlasom a Tsunade so Sakurou ku mne prešli, aby skontrolovali prístroje a všetko ostatné. Prešli po mne pohľadom, ale ani jedna z nich nič nepovedala. Pozrel som sa na Kakashiho ako stojí opretý o stenu. Vzdychol si a prišiel ku mne. Sadol si na stoličku a tú si prisunul ešte bližšie k mojej posteli. V pravo som mal Kakashiho a v ľavo vedľa seba stáli Tsunade so Sakurou.
,,Spýtam sa ešte raz. Čo sa stalo?" skúsil som to znovu a vo vnútri mňa začala narastať panika. Pípanie sa zrýchlilo.
,,Naruto," začal Kakashi a pozrel sa na mňa jedným okom. A aj to vyzeralo zničene.
,,bojoval si so Sasukem." Zašepkal a pozoroval ma.
,,Áno. Kde je?" spýtal som sa a poobzeral sa. Dúfal som, že tu niekde je, len som ho prehliadol. Žeby bol na tom tiež ako ja? Je zranený? Nevedel som si spomenúť. V hlave sa mi ozýval len strašný dutý zvuk.
,,Sasuke... už nie je." Povedala odrazu Tsunade. Zaliala ma prázdnota. Dych sa mi zasekol a nezmohol som sa na jediné slovo. Nie, to nie je možné. To je len zlý žart.
,,Vaše techniky... použili ste ich. Ten výbuch ťa odhodil ďaleko a zranil ťa. No Sasuke, ten nemal také šťastie. Zasiahlo mu to životné orgány." Tsunade sa pozerala na moju posteľ keď mi to hovorila. Rozpamätal som sa. Môj rasengan, jeho chidori.
,,Bol som to ja. Môj... môj rasengan. Ja som... zabil som ho." Šepkal som neveriaco a slzy mi zalievali oči. Zabil som svojho najlepšieho priateľa. Kvôli postu Hokage!
,,Naruto..." Sakura sa rozplakala, ale ja som sa na ňu nedokázal pozrieť. Sľúbil som jej, že ho privediem späť a namiesto toho som ho odpravil zo sveta.
,,Ukľudni sa. Naruto!" okríkla ma Tsunade. Snažil som sa vnímať okolie. Triasol som sa, akoby som mal zimnicu a prístroje sa šli zblázniť.
,,Naruto!
,,,Naru-!"
,,-to!"
Otvoril som oči a poobzeral som sa. Omdlel som. Nebol to len zlý sen. Stále ležím v nemocnici.
Ľudia ma chodili navštevovať, ale ja som nemal záujem sa s nikým rozprávať. Len som mlčal a nikomu neodpovedal. Celé dni som trávil tým, že som sa pozeral von oknom, alebo som spal. Nechcel som sa im pozrieť do očí. Nedokázal som to. Boli tu všetci, ale po chvíli odišli, pretože som s nimi odmietol komunikovať. Vzdali to. A ja... tiež to vzdávam.

Prešli dva týždne než som sa zotavil. Ráno ma sestrička prepustila a ja som sa mohol obliecť. Navliekol som na seba kombinézu a plášť, pripol si vrecúško so shurikenmi na nohu, zobral kunaie a zvitky a vydal som sa von z nemocnice. Kráčal som cez ulicu a všetci ma zdravili, no ja som nebol schopný ani odzdraviť. Mal som pocit, akoby som mal v sebe tony železa. Tá prázdnota, ktorá napĺňala moje srdce ma zabíjala. Zožierala za živa. Nešiel som sa ani najesť. Akoby som mohol? Moje nohy ma niesli smerom do kopca. Vyliezol som tam, kde to všetko začalo a aj skončilo a sedel som na zemi až do hlbokej noci. Poddával som sa svojim pocitom a nechal voľne padať slzy žialu na zem. Okolo pol noci som sa vydal preč. Už som stál pred bránou Konohy, keď som zacítil Hinatu. Zastal som, lebo som vedel, že po celý ten čas ide za mnou. Asi niečo chcela, keď za mnou šla až k bráne. Sledovala ma od parku, kde sedela na hojdačke. Zbadala ma prechádzať okolo a vydala sa za mnou.
,,Odchádzaš?" ozvala sa slabým hláskom spoza mňa. Stisol som pery a pevne zatvoril oči. Milovala ma. Vedel som to. No nedokázal som jej to opätovať. Hlavne nie teraz.
,,Áno." Zašepkal som potichu, ale vedel som, že ma počula. Potiahla nosom.
,,Prosím,... neodchádzaj. Neopúšťaj ma." Prosila a priblížila sa ku mne o jeden krok.
,,Musím." Pokrútil som odmietavo hlavou a zhlboka sa nadýchol, aby som si dodal odvahy.
,,Milujem ťa." Ledva tie slová vyslovila, ale mňa zasiahli ešte hlbšie ako som si myslel. Po líci mi stiekla slza.
,,Viem, ale nemôžem tu zostať." Odpovedal som jej a stále som jej stál chrbtom. Nechcel som sa dívať do jej úprimnej tváre a uplakaných očí.
,,A čo bude s tvojím snom?" vyhŕkla odrazu. Dúfala, že ma tým príjme zostať.
,,Ako sa môže niekto, kto zabil svojho najlepšieho priateľa kvôli nejakému postu stať Hokage?" spýtal som sa jej a ani som neočakával, že mi odpovie. Na to sa nedalo nič odpovedať.
,,Nemohol si za to." Prekvapila ma odpoveďou, ale tá nebola dostatočná. Nezadrží ma.
,,Ale stalo sa. A to na veci nič nemení."
,,Prosím Naruto. Zostaň." Hinata sa rozplakala ešte viac. Stislo mi srdce. Musím odísť. Ale nesmie vidieť moju odchádzajúcu postavu v diaľke. To nedovolím. Premiestnil som sa za ňu, aby som jej to uľahčil. A chcel som to uľahčiť aj sám sebe. Bola by jediná, kto by ma tu udržal. Ale zničil by som jej život. Vedel som to.
,,Ďakujem, Hin." Musel som jej poďakovať. Za to, že ma miluje. Za to, že prišla až sem a za to, že mi chcela pomôcť. Pobozkal som ju na vrch hlavy. Cítil som ako stuhla. Vdýchol som jej kvetovú vôňu a snažil som sa zapamätať si túto krehkú a nádhernú ženu, so všetkým čo k nej patrilo. Miloval som ju. A uvedomil som si to až neskoro. Rýchlim pohybom som ju uspal a zosunula sa mi do náruče.
,,Zbohom." Zašepkal som jej do ucha, keď som ju pokladal na lavičku. Naposledy som sa pozrel na jej roztomilú tvár a ovládol som nutkanie pobozkať ju. Vedel som, že ju tu nájdu stráže. Nemal som o ňu strach. Až keď som prešiel cez bránu a ocitol sa približne kilometer od svojej rodnej dediny, uvedomil som si, že som spravil presne to isté čo Sasuke. Odišiel som z Konohy bez vysvetlenia a dievča, ktoré ma milovalo som uspal a nechal na lavičke. Usmial som sa. Tu sa asi kruh uzatvára.
Až na jedno. Ja som nešiel hľadať pomstu. Nie. Šiel som hľadať odpustenie. A mier roznášať po svete. Presne ako Jiraiya-sensei.

Môj život s ním...

10. dubna 2014 v 12:33 | Mešteková |  Mešteková
Sedela som na svojej posteli v izbe v úkryte. Po dlhej dobe som sa cítila odpočinutá a tak som len civela do steny a pozorovala ornamenty.
Z blúdivých myšlienok ma vyrušilo vŕzganie otvárajúcich sa dverí. Dopadol na mňa lúč svetla z chodby a tak som sa chtiac, nechtiac musela otočiť na prichádzajúceho.
,,Nelly, máš sa obliecť a dostaviť sa von." Zableskli sa jeho okuliare popri tom, ako strčil hlavu dnu.
,,Načo? Orochimaru-sama povedal, že tréning sa už skončil." Celkom ma to vykoľajilo, pretože už týždeň som nemala čo robiť. Vravel, že si mám odpočinúť, pretože som absolvovala niekoľkomesačný tvrdý tréning.
,,Keď prídeš hore, zistíš o čo ide." A s týmito slovami opäť zatvoril dvere a odišiel. Vzdychla som si a postavila sa z postele. V izbe som mala len jednu skriňu, posteľ a písací stôl... ale čo viac mi je treba, že?
Vytiahla som si oblečenie a vyzliekla si dlhé tričko v ktorom som spávala. Navliekla som na seba spodné prádlo a potom červené dlhšie tričko na ramienka, čierne kraťase a topánky rovnakej farby, ktoré mi siahali až po kolená. Pripevnila som si na nohu kapsu so shurikenmi a kunaimi.
Hnedé vlasy do pol chrbta som si stiahla do gumičky a s ďalším povzdychom som sa vybrala cez všetky tie katakombi von. Len cesta pred úkryt mi trvala asi desať minút. Určite meškám. Na konci chodby som si všimla biele svetlo a tak som trochu pridala do kroku.
Keď som vyšla von, musela som si zakryť oči, pretože ostré letné slnko ma takmer oslepilo.
,,Prepáčte, že meškám." Ospravedlnila som sa, keď som dorazila k dvom postavám, ktoré ma už čakali.
Orochimaru sa len úlisne usmial a Sasuke, ktorý celý čas sedel na kameni a pozoroval nejaký určitý bod sa ani neobťažoval zdvihnúť hlavu a pozrieť sa na mňa. Ako obvykle.
,,Tak? Prečo sme tu? Vraveli ste, že tréning medzi mnou a Sasukem končí. A teraz sa tu opäť stretávame?" mierne som nadvihla obočie, pretože som si myslela, že vyrazia spolu na nejakú cestu.
,,Trénovali ste spolu tvrdo. Vypracovali ste sa a poznáte sa po bojovej stránke. A dnes ste obaja tu, aby ste bojovali až kým jeden z vás nepadne. Tým myslím, nezomrie." Jazykom si prešiel po perách a mňa až striaslo. Iste, mohla som si myslieť. Orochimaru nás donútil spolupracovať a teraz keď obaja poznáme svoje slabiny a aj silné stránky, tak sme vyrovnaný súperi. Chce vedieť, ktorý z nás prežije, alebo lepšie povedané, určite sa chce v Sasukem osvedčiť, že je to to pravé telo pre neho. Stisla som pery. Vedela som, že Sasuke pre svoju pomstu nebude mať problém zabiť ma jediným mihnutím oka.
,,Orochimaru," Z miesta kde sedel sa ozval jeho tlmený hlas. Jeho čierne oči šibli smerom k nášmu senseiovi. Naskočili mi zimomriavky. Takto som reagovala každý krát, keď som bola v jeho blízkosti. Strávili sme spolu kopec času a ja som sa aj napriek tomu, že som proti tomu bojovala zahľadela do jeho osobnosti. Bol taký chladný... taký ľahostajný! Vyzeral, akoby nemal žiadne emócie a tváril sa vždy rovnako. Bol ako kamenná socha, ale aj napriek tomu som pri pohľade na neho horela túžbou. O to ťažšie to bolo, keď sme spolu trénovali a on bol vždy do pol pása nahý a ja som bola večne rozptyľovaná jeho svalnatým telom, ktoré sa napínalo každým pohybom. Po čase som si na to už zvykla, ale ešte sa mi nestalo, že by som nevychádzala z údivu pri pohľade na neho.
,,Sasuke-kun, teraz si skutočne otestuješ svoje schopnosti." Orochimaru sa v tom dokonalo vyžíval a ja som rýchlo pochopila, že som skončila na plnej čiare. Trénoval si ma a teraz ma použije ako prasa na jatky. A zabije ma Uchiha. Krásne... čo viac si môžem priať, ako zomrieť rukou niekoho s kým som trávila viac času než s hocikým iným a vytvorila som si k nemu puto? Zomrieť rukou niekoho, koho potajme milujem je naozaj skvelé.
Žalúdok mi skrúcalo a začínala som pociťovať strach. Zabije ma rýchlo? Bude mať aký taký súcit a pokúsi sa mi to uľahčiť? Alebo sa so mnou bude hrať a ja budem prosiť, aby mi vyrval srdce?
Sasuke sa postavil bleskovou rýchlosťou a v očiach sa mu zablysol Sharingan. Automaticky som sa začala brániť a vedela som, že najskôr na mňa pôjde s katanou a tak som vytiahla kunai. Odrazu zmizol zo svojho miesta, ale stihla som bleskurýchle zareagovať.
Lesom sa ozval zvuk rinčiaceho železa. Dávala som si pozor, aby som mu nehľadela do očí. Krok dozadu, výpad. Hod shurikenom. Teraz! Ladným pohybom sa mu vyhol. Zvrtla som sa a vyskočila na strom. Vetvička podo mnou zapraskala. Sakra! Pocítila som, ako padám vzduchom, ale na zem som dopadla ladne ako mačka s jednou nohou vystretou. Kde je? Nikde som ho nevidela. Hráme sa na skovku? Očami som si premeriavala voľný priestor pred sebou, ale nevidela som ho. Musím bojovať či chcem, alebo nie. Buď zabijem, alebo budem zabitá. Ale chcem skončiť jeho život? Nikdy sme spolu síce veľa nehovorili, ale myslím, že práve tým mlčaním sa medzi nami niečo utvorilo. Alebo som až príliš naivná. On nehľadí na iných.
Šuchnutie za stromom, záblesk hodeného kunaia, ostrá čepeľ katany kúsok od môjho brucha. Úskok! Sasukeho bledá tvár sa ocitla tesne predo mnou a pery sa vytvarovali do krivého úsmevu.
V tej rýchlosti som sa mu zahľadela do očí. Fatálna chyba... zmizol a než som stihla žmurknúť, ucítila som ostrú čepeľ, ako prerazila moje brucho. Nával krvi mi zahmlil mozog, ucítila som len to, že padám k zemi.
Šum... tak oslobodzujúci a hlasný. Cítila som vlhkosť. Prudko som sa nadýchla v šoku, že cítim chladnú zem pod sebou. Rýchlo som sa posadila a prehmatala si brucho. Nič... žiaden obväz, žiadna rana, žiadna bolesť.
Zdvihla som hlavu a porozhliadla som sa. Kde to do čerta som? Som mŕtva?
Všade bola tma a keď som sa pozrela k jedinému zdroju svetla, všimla som si vodu, ktorá tiekla cez otvor. Bola som ukrytá v jaskyni za vodopádom.
Ale... čo tu robím? Asi som naozaj mŕtva. Záblesk svetla podráždil moje oči a od ľaku som až nadskočila. Zrazu mi telo zalialo teplo, ktoré vychádzalo z ohňa, ktorý niekto zapálil. Vyjavene som vypleštila oči. Sasuke. Práve prikladal drevo a ani sa na mňa nepozrel. Áno, som mŕtva. Je to jednoznačné. Ale nechápem čo tu robí, ani či som v pekle. Nebo to nemôže byť, lebo tam nepatrím po toľkých mŕtvych. Ale peklo so Sasukem? To je raj!
,,Čo sa deje?" môj hlas bol slabý a v útrobách jaskyne sa strácal, no on ma očividne počul.
,,Orochimaru je mŕtvy." Nemohla som uveriť tomu čo povedal. To je hlúposť.
,,Ale... a ja?"
,,Cítiš sa mŕtva?" tentoraz sa na mňa obrátil a nadvihol obočie. Asi si myslel, že mi preskočilo. A mne asi tiež.
,,Prečo si ma nezabil?" bola som taká zmätená!
,,Neviem." Odvrátil sa odo mňa a zahľadel sa do plameňov.
,,Mohol si si vyskúšať svoju silu."
,,Vyskúšal som si ju. Uväznil som ťa v genjutsu a zabil som Orochimara."
,,A čo teraz?"
,,Pôjdem zabiť svojho brata."
,,A čo ja? P-počkaj, nemôžeš ma nechať samú!" dostala som strach, budem sama... čo so mnou bude? Pozrel sa na mňa a chvíľu bol ticho. Srdce mi zatiaľ tĺklo až niekde v krku.
,,Budeš mi na obtiaž."
,,S mojimi schopnosťami ti akurát tak pomôžem!" obraňovala som sa a zvyšovala som hlas, pretože ma začínala ovládať panika. Čo budem sama robiť? Kam pôjdem? Som nukenin, nemôžem len tak prísť do nejakej dediny a tváriť sa, že je všetko v poriadku!
Videla som, že nad tým premýšľa, pretože stiahol obočie. Odmietavo odklonil hlavu a stisol pery.
,,Ešte nad tým pouvažujem." Ozval sa po chvíli. Trochu som sa uvoľnila. Aspoň o tom pouvažuje. Možno sa rozhodne, že ma nenechá len tak.
Rozhodla som sa, že ho nebudem dráždiť a tak som ticho sedela s rukami ovinutými okolo kolien. Po chvíľke mi posunul rybu, ktorú asi chytil a upiekol. Skôr som sa s ňou len hrala, než jedla. Mlčala som. Nechám neho, nech prehovorí prvý. Nebudem ho dráždiť a dávať mu zámienky. Nakoniec, nikdy sme spolu príliš veľa nehovorili.
Nastal večer a už som sa cítila vyčerpaná. Schúlila som sa do klbka a ľahla si. Hoci bola zem studená, oheň, ktorý Sasuke starostlivo udržiaval ma zahrieval, takže mi vôbec nebolo zima.
Prudko som otvorila oči a chvíľu mi trvalo, než som sa spamätala, kde som. Ten sen... Orochimaru, vysmievajúci sa mi do očí. Ľudia, odmietajúci sa na mňa pozrieť. Sasuke s katanou od mojej krvi.
Porozhliadla som sa. Oheň slabo plápolal a Sasuke nikde nebol. V tom som počula známy zvuk, znelo to ako štebotanie vtákov. Tisícich.
Vstala som a pomalým krokom som sa dostala až ku vchodu, ktorý zakrýval krásny závoj perleťovej vody odrážajúci modré blesky z Chidori. Prešla som na skalu, ale držala som sa pri kraji. Vonku bola tma, len Sasukeho Chidori osvetľovalo všetko navôkol. Zahľadela som sa dolu. Sasuke stál na vode do pol pása nahý a dopadajúce kvapky na neho prskali. Bol celý premočený a očividne riadne udýchaný. Skúšal zdokonaliť techniku, na ktorej úmorne pracuje už mesiac.
Zasekol sa mi dych pri pohľade na neho, ale snažila som sa ignorovať svoje srdce, ktoré mi išlo vyletieť z hrude. Jednou rukou som sa musela zachytiť skaly, pretože som mala pocit, že asi ukĺznem.
Zrejme vycítil môj pohľad, pretože sa na mňa pozrel. Určite som očervenela, pretože som cítila, ako zo mňa sála teplo. No... keď už ma tu takto pristihol, asi nemá cenu vrátiť sa. A tak som zoskočila na zem.
,,Pracuješ na technike?" spýtala som sa ho, pretože nič lepšie ma nenapadlo. Sústredila som chakru do nôh a pomaly som sa pustila k nemu po vode. Mlčal, nič nehovoril.
,,Zobudil som ťa?" ozval sa po chvíli tým jeho hlbokým hlasom. Oprskali ma kvapky vody dopadajúce z vodopádu a zmáčali ma v jednej sekunde.
,,Nie. Boli to len zlé sny." Odmietavo som pokrútila hlavou a zahľadela som sa nižšie. Bol polonahý a nechcela som mu civieť na hrudník a tak som sa skôr sústredila na jeho ruky. Zbadala som, že má ľavú ruku celú červenú. Popálené miesta mal popraskané a v tenkých prameňoch mu z prasklín vytekala krv. Prešla som k nemu a natiahla som svoju ruku k nemu. Cítila som jeho pohľad, ale dovolil mi ošetriť ho. Zelená chakra obalila moju dlaň, ktorou som prekryla jeho zranenia. Na hrudi mal povrchovú reznú ranu pár centimetrov nad srdcom. Bez toho, aby som sa na neho pozrela som priložila ruku na jeho hruď a tiež som mu ju začala hojiť. Keď som skončila, zostala mu tam len tenká jazva, ktorá mu za pár minút zmizne. Bruškami prstov som po nej zľahka prešla. Ucítila som, ako sa červenám. Tlkot jeho srdca mi rozvibroval prsty. Sťažka som prehltla. Odrazu jeho ruka spočinula na mojej a zovrela mi prsty. Rýchlo som sa na neho pozrela, vyvedená z mieri. Jeho tvár sa však vôbec nezmenila. Stále ju mal kamennú a ostrými očami prebodával tie moje. A v tom som ucítila, ako mi odsúva ruku.
Pocítila som trápny pocit. Takéto odmietnutie. Je to asi horšie, ako keby mi povedal že ma nechce. Otočila som sa na päte a pár skokmi som sa dostala naspäť do jaskyne. Ani som mu radšej nič nepovedala, prosté "prepáč" by to zaručene nevyriešilo.
Stála som otočená do tmavých zákutí a sťažka dýchala. Tak po tomto si môžem pobaliť zopár mojich švestiek a odísť. Triasla som sa od zimy a premočené veci sa na mňa lepili. Chcela som sa otočiť a zobrať si tých zopár vecí, ktoré mám, keď som ucítila, že stojí za mnou. Necelých pár centimetrov. Dýchal mi na krk a mne z toho naskakovali zimomriavky. Stisla som oči k sebe a čakala. Čakala som otupujúcu ranu do hlavy, krik, hocičo.
Nič...
Pomaly som sa otočila na neho a bála som sa dívať sa mu do očí.
Odrazu sa jeho ukazovák dotkol mojej brady a donútil ma pozrieť sa na neho. Neviem, či som tam očakávala Sharingan, ale na okamih sa mi zahmlil pohľad. Boli čierne, hlboké, nečitateľné. Ukazovákom putoval od brady cez moju sánku, krk, kľúčnu kosť až dozadu. Striasalo ma každým jedným pohybom, ale nedokázala som od neho odtrhnúť zrak. Nepustil ma. Väznil ma.
Zovrel moje vlasy a naklonil sa ku mne. Čo... čo to robí? Do pekla, on ma ide pobozkať? Ako... čo sa mu stalo? Prečo to robí? A prečo sa vlastne sama okríkam, keď po tomto som túžila od prvej chvíle, kedy som si uvedomila, že som sa do neho zahľadela?!
Ucítila som jeho dych na mojich perách. Priložil svoje vlhké pery k mojim, ale nič viac nerobil. Akoby skúmal ten pocit. Bála som sa pohnúť, bála som sa, že som opäť v ilúzii, že praskne ako mydlová bublina, že sa odtiahne. V hlave som mala odrazu taký zmätok! Oči doširoka otvorené. Videla som jeho husté čierne mihalnice, ktoré sa mu obtierali o líca, keď mal zatvorené oči. Priam ma to nútilo, aby som aj ja zatvorila tie svoje a mohla si vychutnať tento okamih. Len čo mi táto myšlienka preblesla hlavou, urobila som tak. Prestala som ho vnímať očami. Jeho dotyk pier bol pre mňa elektrizujúci a ešte intenzívnejší. Opatrne mi prešiel po spodnej pere a mierne sa odtiahol. Takmer sa mi podlomili kolená od potláčaného vzrušenia. V tom jeho prsty pustili moje vlasy a chytil ma zozadu za krk. Prudšie si ma k sebe pritiahol a pri tom spravil zopár krokov. Narazila som o nerovný povrch skaly a pomedzi zuby mi ušlo bolestivé syknutie. Jeho ústa vykúzlili menší úsmev a v tom bol všade. Začal ma surovo bozkávať a tlačil ma na seba viac a viac. A ja som nevedela kam s rukami a tak som ho objala a jednu ruku som mu zaborila do vlasov. Tisla som ho k sebe, až ma to bolelo. Nohy sa mi ocitli omotané okolo jeho pásu. Tvrdšie ma prirazil ku stene a znovu som od bolesti vyjekla, ale nevadilo mi to. Zaryla som mu nechty do lopatiek a zaklonila hlavu, keď sa prisával na moju pokožku. Spustil ma na zem a tričko na zips mi rozopol jedným trhnutím. Jazykom zišiel dolu až k nohaviciam a potom naspäť k mojej brade. Zakrútila sa mi hlava. Počula som, ako sa spokojne zasmial, úplne potichu a strhol ma do svojej náruče. Zosunul sa so mnou na zem a oprel sa o stenu. Sedela som mu v lone a náruživo ho bozkávala. V tom sa prevrátil a ocitla som sa pod ním. Ďalší malý pohyb a bola som už len v spodnom prádle. Zem síce chladila, ale moje rozpálené telo horelo túžbou po jeho dotykoch.
Prevalila som sa na bok a ucítila, ako zo mňa skĺzlo niečo mäkké. Otvorila som oči a zbadala bielu košeľu, ktorá ležala vedľa mňa. Obzrela som sa a zbadala Sasukeho, ako kráča k vodopádu len v nohaviciach. Nemal na sebe ani Orochimarovu mašľu. Spomenula som si, ako som sa s ňou večer trápila. Znovu mi ostalo horúco pri spomienke na nás dvoch. Hlavu strčil pod vodu a len tak stál. Vstala som a prehodila si cez seba jeho košeľu. Bolo by pohodlnejšie dať si na seba svoje oblečenie, ale nevedela som ho nájsť. Prešla som k nemu a položila mu ruku na plece. Otvoril oči a narovnal sa. Potom sa pomaly otočil na mňa a chytil ma za ruku. Preplietol si so mnou prsty a tak som nabrala odvahu a objala ho okolo pásu. Netušila som čo s nami teraz bude. Nevedela som, ako bude reagovať. Nechá ma teraz ísť, alebo čo?
,,Pôjdeme spolu zabiť Itachiho." Zašepkal potichu a hľadel niekam pred seba. Stisla som mu ruku. Uľavilo sa mi. Padol mi kameň zo srdca. Zostaneme spolu... neopustí ma.

Zbohom, Naruto-kun

10. dubna 2014 v 12:31 | Mešteková |  Mešteková
Tento príbeh ma napadol pri počúvaní pesničky od Sia - my love a hlavne ten text ma inšpiroval k vytvoreniu tejto jednorázovky. Najskôr som premýšľala nad tým, že tam dám text po anglicky, ale pre lenivcov, čo sa im to nechce prekladať som to uľahčila. Pokiaľ si budete chcieť pieseň vypočuť po anglicky, prikladám odkaz. Smiling http://www.karaoketexty.sk/texty-piesni/soundtrack-twilight-eclipse/sia-my-love-150090

,,Hinata, pozri sa byakuganom, čo sa deje na bojisku. Cez ten dym nie je nič vidieť!" kričala na mňa Sakura, ktorá stála o niekoľko metrov ďalej a zacláňala si oči. Nevideli sme nič, ale vedeli sme, že je všetkému koniec. Vedeli sme, že sme zvíťazili. Vedeli sme aj to, že naši priatelia sú zranení... mŕtvi. Nevedeli sme však jedno. A to, kde sa nachádzajú Naruto so Sasukem pretože posledný úder, posledná zasadená rana, ktorá všetko ukončila nás zahalila do závoju prachu a smrti.
Prikývla som. Na nič viac som sa nezmohla, pretože už som sa cítila vysilená a hlas sa mi zasekával v hrdle. Sústredila som všetku svoju silu a energiu a použila som byakugan. Cítila som, ako ma štípu oči. Už boli dosť ponamáhané. Okolo nich mi naskákali jemné žilky a mohla som sa pozerať všade kam som len chcela, ale jediné čo ma zaujímalo bolo, kde je Naruto. Moja láska... zvládol to. Porazil nepriateľa. Vedela som to.

Má lásko, nech všechno za sebou,
Tluč uvnitř mě, nech se zaslepit.
Má lásko, našel jsi mír,
Hledal jsi úlevu.

Prerazila som ten kúdol dymu a zbadala som Sasukeho , ako leží na zemi... nie... plazil sa... plazil sa a popri tom vykašliaval krv. Snažil sa dostať k niečomu, čo som nevidela. Zamerala som sa tým smerom kam šiel a zbadala som ako niekto leží na zemi. Blonďavé vlasy a oranžovo-čierna kombinéza. Nie...

Podlehl jsi tomu volání,
Využil jsi příležitost a
Padl pro nás.

,,Nie!" vykríkla som ako v sne. Môj hlas trhal ušné bubienky, trhal mi srdce na kusy a niesol sa cez mračno až k nemu. Všetci naokolo sa strhli a s hrôzou sa na mňa dívali.
,,Hinata, čo sa deje?! Čo vidíš?!" kričal na mňa Shikamaru a ponáhľal sa ku mne.
,,Môžeme tam ísť? Je to bezpečné?" pýtala sa Ino a pohla sa mojím smerom.
,,Nie! Nie! Nie! Naruto!" kričala som ako pomätená a rozbehla som sa tým smerom. Zoskočila som z veľkej skaly a ignorovala som tú nechutnú bolesť, ktorá sa usadila na mojom bezvládnom tele.
,,Hinata!"
,,Kam ideš?! Vráť sa!"
,,Hinata, nesmieš tam ísť!"
,,Hinata?!"
Ignorovala som krik všetkých, ktorý sa ma snažili zadržať na mieste a zabraňovali mi v tom, aby som sa mohla k nemu dostať. Ignorovala som volanie späť. Nevnímala som ich hlas. Jediný, ktorý som počula bol Sakurin, pretože tá sa ma nesnažila zadržať na mieste. Nie. Ona vycítila, že sa stalo niečo hrozné. Niečo bolestivé, niečo, čo som nedokázala povedať a vrhla sa tam so mnou. Bežala po mojom boku a prerážala skaly svojou brutálnou silou aby nám tú cestu tam uľahčila. V jej hlase sa ozývala panika a strach rovnako ako v mojom srdci.
,,Naruto!" kričala rovnako ako zmyslov zbavená a z plnej sily vrazila do skaly, ktorá sa roztrieštila na milión menších.
,,Sasuke?!" zalapala po dychu, keď sa o niečo potkla a dopadla tvrdo na zem. Obzrela som sa, chcela som jej pomôcť vstať a pri tom som sa pozrela na telo, ktoré nám ležalo pri nohách. Sasuke. Lapal po dychu a snažil sa ďalej plaziť k Narutovi a pri tom za sebou zanechával cestičku od krvi. Chrčal a ťahal svoje zúbožené telo. Sakura zaťala päste a pomohla mu na nohy. Ťahala ho za ním. Ja som pokračovala v ceste. Poznáte ten hrozný pocit v sne, keď utekáte ale nie dostatočne rýchlo? Tak som sa cítila ja, keď som utekala za jediným človekom, ktorý bol pre mňa všetkým. Pevnou pôdou pod nohami, slnkom, ktoré ma sprevádzalo vo dne, mesiacom, ktorý ma obdarúval lúčmi v noci, kyslíkom, ktorý som musela dýchať, aby som prežila a vodou, ktorá ma ukojila. A teraz ma potrebuje... ten, ktorého som potrebovala vždy ja! Ten, ktorý ma naučil milovať. Ten, ktorý mi ukázal cestu ninji. Ten, ktorý bol pre mňa všetko na svete. On, ktorého som si všimla už ako dieťa. On, ktorý ma ochraňoval už ako malú. Povzbudzoval ma, usmieval sa na mňa, prekypoval radosťou aj keď svet bol chmúrny a ľudia zlí.

Přišel jsi zamyšleně, miloval mě věrně.
Naučils mě cti, udělals to pro mě.

Vynorila som sa z toho nechutného dymu zapáchajúceho po zhorenom mäse, smrti, bolesti, pote a krvi. Nezaujímalo ma, že nemám dostatok kyslíka v pľúcach, lapám po dychu a zahmlievajú sa mi oči. Zbadala som ho, ako leží na zemi a mierne sa mu nadvihuje hrudník. Plytko dýchal a jeho oči hľadeli na modrú oblohu.
Každým krokom, ktorý som k nemu urobila som mala pocit, že sa rútim k zemi. Vidieť ho takto ma dostávalo na kolená, ale silou vôle a poháňaná láskou k nemu som sa držala na nohách. Pribehla som k nemu a prudko som zastala. Posledných pár centimetrov som sa priam šmýkala a všade lietali kamienky a okolie mojich nôh zahalil prach. Skĺzla som na kolena a naklonila sa nad neho. Jeho čelenka ležala o niekoľko metrov ďalej. Bola úplne zničená a blond ofina mu padala do očí farby oceánu.
,,Naruto-kun." Zašepkala som potichu a pohladila som ho po zaprášenej tvári. Narutove oči vyhľadali tie moje a zahľadel sa na mňa. Videla som v nich vďaku, že som ho našla.
,,Odnesieme ťa do nemocnice. Vydrž ešte chvíľku. Prosím." Mrmlala som horúčkovito a vyberala som si z batohu obväzy a peroxid vodíka. Kde je tá Sakura?! Musí ho vyliečiť.
,,Nie..." zachripel tak, že ledva som počula jeho hlas. Pozrela som sa na neho a videla som, že sa usmieva.
,,A-ale j-" chcela som namietať, vynadať mu, že je zasa taký ľahkovážny ako vždy.
,,Hin... nepôjde to. Radšej... radšej si ušetrím tú chvíľu na pár slov ako-" zakuckal sa a začal kašlať. Jemne som ho chytila za plecia, tak aby som mu neublížila a prevrátila ho na bok, aby mohol vypľuť krv, ktorá mu zabraňovala v rozprávaní. Odpľul si a s námahou utrel krvavé pery do rukáva na svojej špinavej kombinéze. Znovu som ho prevrátila na chrbát a vzala som jeho hlavu do rúk a položila som si ju na kolená. Oddýchol si so značnou úľavou a ospravedlňujúco sa usmial.
,,Prepáč mi to." Ospravedlňoval sa mi. Za to, že je zranený! Pokrútila som hlavou a nadýchla sa, aby som sa nerozplakala. Musím byť silná, aspoň teraz. Aspoň raz. Jeho hlas bol tak neskutočne slabý, že som musela naťahovať uší. Moje oči tikali po jeho tele a hľadala som najhoršiu ranu, ktorú by som ošetrila, ale tých tam bolo nespočetne veľa a nevedela som na ktorú sa mám vrhnúť skôr.
,,Sakura!" kričala som hystericky smerom kde som ju naposledy videla. Určite zachraňuje Sasukeho, ktorý je na tom tiež zle.
,,Hin... Hin...počúvaj ma." Prerušil moje srdcervúce výkriky a chytil ma za ruku. To ma prinútilo odtrhnúť hlavu od miesta, kde by sa mala Sakura nachádzať a pozrela som sa na Naruta, ktorý mi z celej sily stískal ruku, ale bol tak slabý, že to bolo skôr pohladenie.
,,Som tak... tak šťastný, že si tu. Toľko...toľko som ti toho chcel ešte povedať. A..." striaslo ho a pevnejšie mi zovrel ruku, keď od bolesti zvraštil tvár. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Nezniesla som pohľad na to ako trpí.
,,Som v poriadku." Povedal skôr, ako som stihla otvoriť ústa. Vedela som, že ma chlácholí. Vždy to tak robil.
V tom sa z dymu vynorila Sakura, ktorá mala Sasukeho podopretého a ťahala ho naším smerom. Položila ho na zem vedľa Naruta a rýchlo sa pustila do liečenia. Dlane jej nad jeho telom rozžiarilo zelené svetlo.
,,Sakura... dobre vieš, že to nezaberie." Šepkal jej a snažil sa odsunúť jej ruky.
,,Idiot. Drž zobák." Prerušil ho Sasuke škrípajúc zubami. Po líci mu stekala slza a vytvárala si na jeho špinavej tvári bledú cestičku.
,,Som rád, že si v poriadku." Naruto svoj pohľad presmeroval na neho a pri tom sa jemne pousmial, načo Sasukemu po tvári stiekla ďalšia slza.
,,Viem sám... že to nevyliečiš Sakura. Zranenia sú... hlb-" znovu sa zakuckal a vypľul krv vedľa seba. Rozklepala som sa a rozplakala. Nemohla som sa tváriť na silnú, keď som videla ako aj Sakura aj Sasuke plačú a Naruto sa usmieva, akoby sa nič nedialo, akoby to bolo len jednoduché zranenie a on...
Opäť sa na mňa pozrel a venoval mi dlhý pohľad.
,,Hinata... prečo som si nikdy nevšimol, že ma... že ma..." tentoraz mu z kútikov očí vytiekli slzy a mykol sa od bolesti.
,,Miluješ?" vyhŕkol sprudka a privierali sa mu oči. Jemne som ním potriasla, aby som ho prebrala a pri tom som šepkala jeho meno a dusila som bolesť, ktorá sa snažila prehrýzť von. Pozrela som sa na Sakuru, ktorej slzy tiekli potokom a stále liečila. Zacelili sa mu tie ľahké rany, ale v bruchu tak hlboká rana, že sa z nej valila tmavá krv páchnuca po hrdzi sa nie a nie zaceliť.
,,Vieš... vojnu sme vyhrali. Heh." Naruto sa jemne zasmial a oblizol si suché pery. Utrela som si slzy, ale boli tu nové. A stále ich len pribúdalo. Šteklili ma na spodku tváre.
,,Bude mier... a ja som... ja som chcel po vojne... ten zbytok života prežiť s tebou." Zakvílila som a sila tej vety ma donútila nahnúť sa dopredu nad neho a pritlačiť si jeho tvár k sebe. Objať ho na tú chvíľku. Môcť ho držať. Telo sa mi otriasalo vzlykmi a Naruto mi jemne stískal ruku.

Dnes večer budeš dobře spát,
Budeš na mě čekat, má lásko.

,,Som unavený." Zašepkal a opäť privrel oči.
,,N-nie... Naruto, nie... ty tu zostaneš. Nemôžeš odísť bezo mňa, nemôžeš ma nechať... nechať ma samú!" vykríkla som, až sa strhol a ja s ním. Naruto sa klokotavo zasmial.
,,Milujem ťa Hinata... hovorím ti to tak neskoro. Ale ja, ja ťa tam budem čakať. Sľubujem." Mala som chuť vytrhať si vlasy od zúfalosti, že ho strácam. Nemôže ma opustiť, nemôže odísť a nechať tu všetkých. Zahodiť svoj sen a sledovať nás len zvrchu!
,,Moje srdce je tu..." zašepkal mi do ucha a keď som sa odklonila, svoju ruku s námahou priložil na miesto, kde som mala ja to svoje.
,,Vždy tam bude." Hovoril to takým zmierlivým tónom, vedel, že sa blíži koniec a ja som sa začala zmierovať tiež. Slzy nasiakla jeho kombinéza a moje srdce sa trhalo na kusy. Miluje ma. Vedela som to, že ma miluje. Dal mi všetko čo len mohol. Dával mi seba v tejto chvíli.

Teď jsem silná (Teď jsem silná.)
Dal jsi mi všechno,
Dal jsi mi vše, cos jsi měl a teď jsem celá.
Má lásko, nech všechno za sebou,
Tluč uvnitř mě, nech se zaslepit.
Má lásko, podívej, co dokážeš,
Uzdravuju se, budu s tebou.

,,Tak veľmi by som si prial, aby som mal viac času." Pery mu zbledli a dostal zimnicu. Už sa to blíži.
,,Chcel by som... aby sme šli na rande. Aby sme mali svadbu a malé deti." Jeho slová by sa zdali neuveriteľné keby ich vyslovil v inej situácii, ale teraz, keď sa blížila neľútostná služobníčka samotnej smrti, jeho rozmýšľanie bolo úplne na inej vlne. Stislo mi srdce a prehltla som horúce slzy.
Nemohla som uveriť tomu, že hľadím na najodvážnejšieho ninju, na muža môjho srdca, chlapca mojich snov, človeka, ktorý prežil neľútostné detstvo a aj tak mal vieru v dobro, miloval Konohu viac ako hocikto iný aj keď sa k nemu všetci správali hrozne a ochraňoval ju z celého svojho srdca, za každú cenu a dal jej všetko dobré zo seba. Neverila som, že sa pozerám na človeka, ktorý ma naučil veriť a plniť si svoje sny, ako tu zomiera a hovorí svoje posledné slová s námahou. Priam som videla ako prosí smrť, aby ešte chvíľočku počkala než si ho vezme so sebou, než sa pridá k svojej rodine a ľuďom, ktorých miloval, len aby tu ešte chvíľočku pobudol a povedal mi čo mal na srdci. Sakura a Sasuke mlčky hľadeli na nás a utiahli sa trochu ďalej. Sakura v Sasukeho náručí plakala a on ju ukľudňoval, no sám nedokázal zabrániť slzám, ktoré si razili cestu po jeho tvári. Ona to s tým liečením vzdala. Sama nemala už ani štipku chakry a rany sa nedali zaceliť. Boli to tak vážne poranenia, že sama vedela, že by ho zachránil len zázrak. Tak prečo žiadny neprichádza?!

Vzal jsi mě za ruku, měl jsi v plánu
Dát mi své srdce.
Požádala jsem tě o tanec.
Miloval jsi poctivě, vzdal ses, čeho jsi mohl.
Naučils mě cti, udělals to pro mě.

Naruto vypľul ďalšie kvapky krvi. Prevrátila som ho na bok a nechala ho tak. Lepšie sa mu dýchalo a mohol vykašliavať krv, ktorá sa mu hromadila a snažila sa dostať von aj iným otvorom ako tými, ktoré boli poranené. Vnútorné krvácanie sa zhoršovalo.
,,Počkáš na mňa? Prisaháš?" spýtala som sa a ľahla som si vedľa neho. Chcela som mu byť čo najbližšie a on to uvítal. Ležali sme oproti sebe s rukami pod hlavou a pozerali sme si do očí. Z kútika úst mu vytekal pramienok tej tekutiny, ktorá bola tak potrebná pre život a rýchlo vytvárala mláku pod jeho lícom, ale on si to nevšímal a ani ja. Záležalo len na posledných momentoch, ktoré sme spolu mohli stráviť.
,,Prisahám." Sľúbil a ja som vedela, že to dodrží. Ešte nikdy v živote nedal sľub, ktorý by nesplnil. Sasuke sa vrátil do Konohy. Vedela som to, že tu zostane. Už len z úcty k Narutovi.
,,Ale prídeš za mnou, až keď prežiješ celý svoj život. Dobre?" spýtal sa ma a jeho oči na mňa naliehali aj keď sa zdali byť také ospalé a zároveň už niekde na ceste preč. Plamienok života v jeho očiach dohasínal. Už sa držal len na tenkých nitkách. Ďalší prúd sĺz ma zaštípal v oku ako tŕň a tak som im povolila, aby vyšli von. Prikývla som a pohladila som ho jemne po líci. Naruto spokojne zatvoril oči a potom ich otvoril.
,,Moja nová priateľka je už netrpezlivá. Nebude čakať, kým sa vykecám." Zasmial sa jemne a ja som sa musela pousmiať. Ako ľahko hovoril o smrti. Ako ťažko sa to počúvalo.
,,Ani som ťa nestihol... pobozkať." Ledva tie slová vyslovil. Prerývane sa nadýchol a ja som sa natiahla k nemu. Náš prvý a posledný bozk v poslednej sekunde života. Budem si ho pamätať celý svoj život, tento okamih sa mi vryl do srdca a urobil tam dieru, ktorú už nič nevyplní.
Prekonala som svoju hanblivosť, na ňu totižto nebol čas, a priložila som svoje pery k jeho suchým, popraskaným ústam, na ktorých zasychávala krv. Z posledných síl pootvoril pery, aby mi mohol opätovať bozk a súhlasne zahmkal. Bol to nežný bozk. Chcela som doňho vdýchnuť život. Túžila som po tom. Priala som si, aby som mala tú moc, aby sa stalo niečo nevysvetliteľné. Po líci mi stiekla slza a dopadla na jeho tvár. Ignorovala som pachuť hrdze, ktorú mala jeho krv. Vnímala som iba silu nášho prvoposledného bozku. Vedela som, že si ho netrpezlivá smrť už odniesla so sebou do večnosti ešte pred tým, než som opustila jeho pery, lebo jeho dych už nenarážal na moju uslzenú tvár. Trochu som sa odtiahla, aby som sa mohla pozrieť, ako sladko spinká. Oči mal zatvorené a na tvári spokojný výraz. Odchádzal šťastný. Naposledy som ho pobozkala na líce a objala som ho.

Vím, že půjdeš v míru.
Doufám, že je to úleva.

Strach z túžby

10. dubna 2014 v 12:29 | Mešteková |  Mešteková
Čiernovlasý mladík ráno vstal z postele a rukou si prešiel po vlasoch, ktoré ako vždy stáli na všetky strany. Zašiel do kúpeľne kde vykonal hygienu a obliekol na seba čierne nohavice, čierne tielko a ANBU vestu. Na ruky si pripevnil chrániče a nohy si ofašoval červenou látkou, ktorá ho mala chrániť.
Zastavil sa v kuchyni, kde sa narýchlo naraňajkoval, nevnímajúc chuť toho čo jedol. Keď zaplnil svoj žalúdok, tvár si zahalil krvavou látkou a nasadil si masku pantera. Tetovanie ANBU sa mu vynímalo na svalnatom pleci.
Slnko sa prehuplo ponad vrchy a začalo osvetľovať cieľ jeho cesty. Hoci bolo ešte len päť hodín ráno, teplo ktoré bolo na nevydržanie sa začínalo šplhať do výšok. S rukami vo vreckách pokračoval vo svojej púti, až dorazil k bráne, kde na neho už čakala mladá žena, ktorá na sebe mala chuuninskú vestu a dlhé rúžové vlasy jej siahali až po zadok.
,,Dobré ráno," zamrmlala rozospato. Kývol jej hlavou, ale nepovedal ani jedno slovo. Nemal potrebu hovoriť.
,,Som tu," ozvalo sa odrazu odniekiaľ akési namáhavé fučanie a líščí mladík zabrzdil pri nich.
,,Naruto, takmer by si zmeškal," vyhrešila ho Sakura a nesúhlasne pokrútila hlavou.
,,Sasuke, prečo s nami ideš prezlečený v ANBU?" Naruto jej venoval ospravedlňujúci pohľad pred tým, než sa obrátil na svojho najlepšieho priateľa, ktorý sa po poslednej vojne konečne vrátil do dediny. Nastúpil do služieb Anbu, zatiaľ čo Naruto sa chystal na vymenovanie za budúceho Hokage a Sakura viedla nemocnicu.
,,Tsunade-hime to tak chcela. Opäť si ju nepočúval," Sakura mu uštedrila pohlavok a otočila sa na opätku. Sasuke si len znudene vzdychol a vyrazil bez toho, aby mu odpovedal. Tsunade mu nakázala, aby dnes zostal v utajení, pretože cez sviatok Tanabaty v Kirigakure no Sato hrozila invázia nukeninov, ale dnes tam mali byť posily.
Kirigakure utrpela najviac strát v nedávnej vojne a preto Mizukage poprosila o pomoc a z každej krajiny im vyslali ninjov. Z Konohy to dnes bola Sakura, Naruto a Sasuke, ktorí si tam šli plniť svoje povinnosti, nehladiac na to, že Tanabata bola jeden z najväčších sviatkov leta.
Obaja ho nasledovali a len čo sa dostali za brány Konohy, rozbehli sa. Po čase vyskočili na stromy a bežali najrýchlejšie ako vedeli, pretože ešte dnes večer tam museli doraziť.
Všetci po ceste mlčali, až kým sa odrazu neozval Naruto: ,,Prečo práve my? A dnes? V Kiri nič nebudeme vidieť! V Mizu neuvidíme na nočnú oblohu, pretože je tam večne hmla, tak ani nebudeme môcť osláviť Tanabatu. Nechápem, načo to vlastne oslavujú, keď z toho nič nebudú mať." Frflal a stieral si kvapôčky potu, ktoré mu stekali po spánkoch a mierne odfukoval. Nebolo to ani tak tou cestou a behom ako tým, že bolo neznesiteľné horúco.
,,Tanabata je sviatok, ktorý oslavujeme všetci, tak prečo by si to mali odopierať? Máš hlúpe reči, Naruto. Dnes tam zostaneme a zajtra pôjdeme domov." zvolala Sakura odzadu a pridala na tempe, aby stíhala Sasukemu, ktorý zrýchľoval, ani si to sám neuvedomoval.
,,Ale neuvidíme na oblohu!" zaprotestoval a mierne zaostal. Sasuke, ktorý po celú cestu mlčal sa tento krát ozval, keď si uvedomil, že prekročili hranice a teraz sa nachádzali v takzvanej Mizu no kuni.
,,Aby si nebol prekvapený, dnes očividne bude vidieť na oblohu," povedal, načo Naruto len prekvapene zažmurkal.
,,To bude určite nejakou technikou! Rozohnali oblaky, aby si všetci mohli užiť ten pohľad, to je úžasné!" žasla Sakura a postrčila Naruta, aby nespomaľoval.
Sasuke musel uznať, že to bude asi pravda, kto vie koľko ninjov sa práve teraz snaží udržať techniku pokope a budú tak musieť vydržať až do skorého rána. Mizukage si očividne na dnešnom dni dala záležať.
Do Kirigakure no Sato dorazili pred večerom, kedy sa slnko rozhodovalo, že ukončí svoju púť. Po menšej prehliadke pri bráne vošli rovno do rušnej dediny, kde to hralo farbami a všetko bolo vyzdobené. Všade sa nachádzali stánky a museli sa prestŕkať pomedzi ten dav zamilovaných párikov, starších a obyčajných ľudí, ktorí sa rozhodli vyznať nebesiam svoje priania a dúfať, že budú vypočuté.
,,Nemôžem tomu uveriť, že je tu vidieť na oblohu," Naruto kričal na plné hrdlo, aby ho Sasuke so Sakurou počuli.
Sasuke šiel cieľavedome vpred, pretože vedel, že musia ohlásiť Mizukage ich prítomnosť a Sakura ho nasledovala. Popri tom mala doširoka otvorené oči a rozhliadala sa.
,,Nikdy som si nemyslela, že to tu bude ešte krajšie vyzdobené ako v Konohe," zašepkala si sama pre seba a oči jej utekali všetkými smermi, ako sa snažila zachytiť tú krásu, ktorá tu bola. Odrazu do niečoho vrazila a zatackala sa smerom dozadu. Sasuke sa k nej obrátil a prebodol ju nevraživým pohľadom, pretože to bol práve on, do ktorého vrazila. Nedívala sa na cestu a tak nepostrehla, že zastal. A on zastal práve preto, lebo videl Mizukage, ako sa blíži ich smerom, no zatiaľ si ich nevšimla.
Odrazu akoby vycítila niečí pohľad, pozrela sa pred seba a stretla sa s jeho tmavými očami. Mala na sebe svoje zvyčajné oblečenie a kráčala v sprievode svojich spoločníkov, ktorých videl na zraze Kage. Nerád spomínal na tie temné časy.
Sasuke prepočul Sakurine ospravedlňujúce slová a vytiahol zvitok, ktorý podal Mizukage, ktorá zastala pred nimi. Vzala si ho od neho a on sa jej úctivo uklonil aj s Narutom a Sakurou.
,,Prosím, žiadne formálnosti. Som rada, že ste prišli, hoci by ste určite Tanabatu radšej slávili doma s blízkymi. Som vám nesmierne zaviazaná," tento krát sa ona uklonila nim na znak pokory, čo upútalo pozornosť dedinčanov. Kage by sa nemal iba tak niekomu klaňať, ale Mei Teumi nebola povrchná žena.
,,Ďakujeme za príjemné privítanie," Sakura sa usmiala na Kage a pozrela sa na Naruta, ktorý jej taktiež venoval jeden zo svojich veľkých úsmevov.
,,Ak by sa tu vyskytol nejaký problém, máte povolenie zakročiť ako uznáte za vhodné," každého z nich si premerala a svojim pohľadom dlhšie zavadila na muža stojaceho rovno oproti nej, ktorému to neušlo. Hoci mal na sebe masku a zatiaľ neprehovoril, bol si istý, že vie kto pred ňou stojí.
,,Čo poviete na našu výzdobu?" spýtala sa a prezrela si dlhé stuhy, ktoré boli povešané po celom okolí a povievali v divokom tanci farieb, keď fúkal menší vetrík, snažiac sa rozohnať tú neznesiteľnú horúčavu.
,,Je to tu úžasné, dokonca je vidieť oblohu, v čo som ani nedúfal!" ozval sa Naruto a ruky si dal za hlavu. Mizukage sa zvonivo zasmiala a vysvetlila im, že to tak robí každý rok, využíva na to niekoľko ninjov, ktorí odháňajú mraky, aby si ľudia mohli tento sviatok naplno užiť. Asi po desiatich minútach konverzácie ich musela opustiť, pretože mala ešte nejaké povinnosti a všetci traja sa pohli.
Sakura zastavila pri jednom stánku, kde predával postarší pán s bielymi vlasmi a prívetivým úsmevom. Vypýtala si tri stuhy a tri fixky, za ktoré zaplatila a otočila sa na svojich spoločníkov. Tí sa rozhliadali do všetkých strán, spoznávali tváre známych ninjov, ktorí bojovali po ich boku vo vojne a zároveň čelili zvedavým pohľadom dedinčanov.
Narutovi podala žltú stuhu s čiernou fixou a ten jej s úsmevom poďakoval. Sasuke, ktorý stál len o kúsok ďalej kývol rukou na znak, že nič nechce. Sakura sa zasekla s fialovou látkou hompáľajúcou v rukách.
,,Si si tým istý?" spýtala sa mierne sklamaným hlasom a zružoveli jej líca. Neobťažoval sa jej odpovedať. Od kedy bol v Konohe, bol to ten starý Sasuke. Vôbec sa nezmenil a Sakura s Narutom to tak prijali, hlavne, že s nimi opäť bol. Aj napriek tomu, že to odmietol mu strčila stuhu aj s fixou do vrecka. On ani neprotestoval, pri najbližšom koši ich vyhodí.
Nechcel si písať hlúpe želania na stuhy a prosiť nebesia o ich splnenie. Aj tak vedel, že to čo chcel sa nikdy nesplní. Cítiť sa aspoň na jeden moment šťastný. V celom svojom živote prežíval len sklamania a bolesť. A práve to ho donútilo uzavrieť sa do seba ešte viac, ako bol.
Naďalej sa prechádzali po preplnených uliciach a zotmelo sa až tak, že sa všade rozhoreli lampáše a odrazu počuli melodický hlas, ktorý sa niesol z vyvýšeného pódia, kde stála Mizukage a začala prednášať svoj príhovor k ľudu. Všetci traja zastali.
Obloha potemnela a začali sa na nej objavovať prvé hviezdy. Ľudia postupne vzhliadli k tej kráse a ukazovali si dve hlavné hviezdy o ktorých tento sviatok bol.
Dav ľudí sa postupne rozrastal a Sasuke postrehol, ako Naruto so Sakurou vytiahli svoje stuhy a začali tam písať svoje túžby. Vzápätí ich priväzovali na najbližšie bambusové vetvičky a na ich tvárach sa zračilo očakávanie.
Sasuke sa od nich odvrátil a zamieril na nejaké súkromnejšie miesto, kde by si odpočinul a nemusel by hľadieť na všetky tie tváre plné očakávania z ktorého sa mu zdvíhal žalúdok. Dav redol a on sa cítil stále viac a viac slobodnejší. Všetci mu uhýnali z cesty, keď postrehli jeho odev a ešte hodnú chvíľu sa za ním obzerali.
Postavil sa k jednému zo stromov a oprel sa o neho rukou, zhlboka sa nadychujúc. Cítil, ako ho v hrudí bodá a mal pocit samoty. Chcel rodinu, chcel šťastie, chcel cítiť, že žije, že jeho existencia má zmysel. Stisol fialovú stuhu, ktorú mal vo vrecku a vytiahol ju aj s fixou. Hodnú chvíľu na ňu hľadel a myšlienky sa mu rozpŕchli na všetky strany.
,,Sasuke, ešte si nenapísal svoje želanie?" ozvalo sa za ním a on sa jemne strhol. Tak sa stratil vo vlastných myšlienkach, že ani nepostrehol Mizukage, ktorá sa ocitla vedľa neho so svojou modrou stuhou, ktorú začala viazať na jednu z vetvičiek.
Mlčal.
,,Prečo mám pocit, že tam nechceš nič napísať?" spýtala sa a teraz sa na neho obrátila. Ucítil, ako sa mu zatriasla ruka, keď sa jeho prsty kŕčovito zovreli.
,,Nebudú vypočuté," ozval sa po chvíli a jeho hlas znel tlmene. Mizukage sa zľahka pousmiala a natiahla k nemu ruku. Masku pantera mu premiestnila na bok hlavy, aby sa na neho mohla lepšie pozrieť, ale zistila, že tvár mu zahaľuje kus látky.
,,Prečo to aspoň neskúsiš? Nič tým nestratíš," poriadne sa mu zahľadela do čiernych očí a zbadala v nich zmes pocitov, ktoré tak dlho dokázal skrývať.
,,No tak," pobádala ho a pozrela sa na jeho ruku, ktorá ešte vždy zvierala fialovú látku. Po menšom zaváhaní otvoril dlaň a venoval pokrčenej stuhe dlhý pohľad. Nakoniec otvoril fixu a napísal tam svoje želanie. Uviazal ho okolo bambusovej vetvičky rovno vedľa Meinej a zatvoril oči. Nevedel či v očakávaní, alebo z pocitu, že to dokázal. Naposledy viazal svoje želanie na Tanabate keď mal päť rokov. Dnes konečne nabral odvahu a dokázal to urobiť. Pocítil, že sa mu to v istom slova zmysle splnilo. Pocítil radosť z toho, že dokázal prekonať sám seba a zaželať si niečo v tento sviatok, prelomiť tak tú bariéru, ktorá bola v jeho srdci.
,,Splnilo sa ti to?" Sasuke sa otočil na Mei, ktorá na neho prehovárala a mlčky prikývol. Ona sa nadšene usmiala ako malé dieťa a natiahla sa k nemu, sama si neuvedomujúc, že ho objala.
Keď jej došlo, čo urobila, chcela sa odtiahnuť, ale jeho ruky jej v tom zabránili.
Bola šťastná z toho, že bol šťastný on. Keď si to Sasuke uvedomil, cítil potrebu opätovať jej objatie. Cítil, že ju chce objať. Táto žena sa tešila z jeho šťastia, hoci ho poznala tak málo. U nej to bolo také úprimné. Sakura by si to nikdy neuvedomila, vedel to. Ona len chcela, aby bol pri nej.
Prekvapená jeho reakciou zdvihla hlavu a všimla si, ako mu z tváre skĺzla látka a teraz na ňu hľadel vo svojej plnej kráse. Sám nevedel čo robí, ale zatúžil pobozkať jej pery, tie pery, ktoré ho takmer zabili na zraze Kage. Boli vražedné a príťažlivé. Nikdy nikoho nebozkával, ale dnes cítil, že to má spraviť. Bol pri nej len pár centimetrov, no zarazil sa a uvažoval nad tým, čo práve robí.
Ona si dopomohla tým, že sa postavila na špičky a následne spojila ich pery. Moment zaváhania sa vyparil a ponoril sa do ich bozku s väčšou náruživosťou. Bozkával Mizukage v deň Tanabaty, v deň splnených túžob.
Aká bola tá jej? Prebleslo mu mysľou, ale niečo mu hovorilo, že to aj tak tušil od toho momentu, čo ho objala.