Krátke príbehy z Azerothu V.

21. května 2017 v 14:48 | Sabaku no Tanaris |  Sabaku no Tanaris
Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt storm peaks



Dvojica stála na hrebeni vysokého vrcholu týčiaceho sa nad Barrens. Pod nie veľa stromami a ich tieňmi sa schovávali vlky, žirafy alebo hyeny. Veľká veža rušného mesta Crossroads sa týčila neďaleko. Jej pútnici a obyvatelia sa mihotali ako mravce. Krajina s nádychom medovej farby sa na nich usmievala, rovnako ako undead s krvavým elfom. Spravili si menší výlet, keďže Erosen sa konečne po niekoľkých mesiacov dostala sama na vzduch bez svojej ošetrovateľky Jandi.


"Krásny výhľad," kochal sa Sebrez a ona mu prikývla.
Otočila sa chrbtom smeru, kde sa doteraz dívala a rukou si zatienila oči. Začala žmúriť do diaľky: "Pozri, ako je pekne vidieť pobrežie Durotaru!"
Skutočne. Bolo nádherné slnečné počasie, čo bolo pre túto krajinu typické a tak mohli nerušene pozerať na vzdialené červené brehy.
"Páni," vydýchla Erosen a zložila ruku z tváre, "aj zrak sa mi zlepšil."
"Konečne vyzeráš k svetu."

Nastalo medzi nimi ticho. Erosen to vôbec nevadilo, za to rogúnu to znervózňovalo. Ešte nikdy sám s Erosen nebol, ale aj napriek tomu sa rozhodol cestovať za ňou bez doprovodu. I keď mu predtým liezla na nervy, mal predsa o ňu starosť. Jeho myšlienkové pochody boli prečítané: "Mimochodom, prečo si prišiel sám bez Rogama?"
V tú chvíľu si Sebrez uvedomil, že bolo lepšie, keď tam bolo ticho. Začal vydávať zvláštny zvuk medzi chrapčaním a hmkaním, aby oddialil ten moment, kedy začne hovoriť. Nemŕtva zdvihla obočie: "No vykokceš sa, elfisko?"
"Fajn," zadržovaný dych naraz vypustil a dlaňami sa capol po stehnách, "už to nie je môj učiteľ."
Erosen sa vtedy všetky kolieska v hlave pretočili: "Čo? Prečo, preboha?!"
"Nó...ako začať," zbrklo sa pousmial a začal si šúchať žalúdok, "tak trocha kvôli tebe."
Erosen div, že obočie nevybehlo až ku vlasom, pokrútila nechápavo hlavou a očakávala ďalšie vysvetlenia.


Sebrez porozprával o tom, čo sa dialo v Astranaare a i to, čo sa vrátili z neho. Potom, čo Rogam trocha v amoku napadol Sebreza, začalo to medzi nimi časom škrípať. Rogam ostal v posledných mesiacoch akým si menej vyrovnaným, nekľudným a Sebrez zase nemal chuť sa s ním baviť a už vôbec nie, keď bol jeho učiteľ podráždený. Erosen sa nestačila diviť tomu, čo jej hovoril. Obzvlášť, keď to zakončil randením s Relarou Whitemoon, nočnou elfkou z Astranaaru.

"...no a tak som toho ho mal plné zuby a požiadal písomne Lor'themara o jeho stiahnutie."
"No," začala splašene mávať rukami a nevedela na čo sa pýtať skôr, "jakožeeee, to už sa nebavíte?"
"Nie," povedal vážnym výrazom, "nestretávame sa. Vôbec ani neviem, čo s ním je."
"A chceš mi povedať, že si našiel nejakú ženskú z Aliancie?" jednu ruku dala v bok a druhá ukazovala prstom do zeme.
"Áno."
"Robíš si zo mňa prdel?!" zasmiala sa a trochu sa narovnala, lebo do nej zbehol zvláštny pocit.
"Nie, Erosen," ohradil sa hneď, "sám som z toho trochu mimo. Začal sa chovať divne."
"Takže henten idiot, zatiaľ, čo ja som sa parila a umierala v burinách a kade jakých sračkách, tak on si šukal nejakú elfku?!" hnev mága vyšiel na povrch, aniž by chcela.
Sebrez radšej ani nedýchal, aby ho neprizabila, tak ako pred tým Rogam. Nemŕtva spustila ramená a vydychovala sa. Rogúna chcela nejako zasiahnuť, avšak netušila, čo by jej vôbec povedala. Sebrez radšej mlčal a čakal, kým ona spraví prvý krok.


"No a...čo tvoj výcvik?" rozložila rukou a jej mimika a tón už vyzerali normálne.
"No nič, budem sa učiť sám. Veď predsa väčšina to tak robí, nie?" cez pery mu prešiel smutný úsmev.
"Tak v tom máš pravdu, ale je dosť náročné. Poznám mnohých takých, ale začiatky im trvali hrozne dlho," teraz sa na tvár Erosen dostavil vážnejší výraz, "nezabúdaj na financie. A vieš, že začiatočníci majú problém zohnať si kšeft samy, navyše ty si rogúna. To je ešte horšie. Chceš snáď bývať na ulici a jesť odpadky?"
"Pff, niečo si ulovím. Zatiaľ, čo paní Rozložená sa dávala dokopy, ja som sa učil v Silvermoone variť u Sylann," ohradil sa nepríjemne a tým do nej vlial vlnu hnevu, "čo ti na tom tak záleží?"
A už po ňom vyštartovala: "No lebo aj keď si ucho-špičatý idiot, tak za tú dobu, čo ma furt otravuješ, tak som si ťa obľúbila. No bože...to je toho!"
Odišla od neho pár krokov chrbtom a rozkladala rukami: "Keď pindám je zle, keď pomáham je zle a že my ženy nevieme, čo chceme."
"Veď ja to zvládnem!" elf dupol nohou jak malý chlapec a ona sa rozosmiala.
"Nie, nezvládneš. Nájdi si mentora alebo parťáka v Orgrimmare, tam to pôjde najjednoduchšie. Ver mi," mávla rukou a zatvárila sa pochybovačne a to ho ešte väčšmi vytočilo.
"Ou, si myslíš, že nad vás mágov nie je, čo?" šľahol do priestoru rukami až takmer nad hlavu.
So smiechom si prekrížila ruky a začala sa znova smiať: "Jasné, že nie."
"Ty si tak arogantná!" najprv použil naštvaný tón, no konci vety sa začal smiať.


Ona sa rozosmiala a postavila sa znova vedľa neho. Mala pocit, že všetci okolo nej sa menia, len ona stále zostáva rovnaká. Rogam, ktorý vždy stál po jej boku, tu zrazu nebol. Sebrez, pred Erosen večne tichý, si teraz na ňu otvára ústa. Všetko bolo divné, iné než bola zvyknutá. Zapozerala sa, ako niekto v diaľke cvála na koňovi. Všetky mágove myšlienky v tom opustili jej éter a so sviežou mysľou prehovorila: "Mali by sme sa vrátiť..."

Krvavý elf stál na balkóne. Mal na sebe saténový župan a celý bol obkrútený huňatou dekou. Mierny ranný vánok sa mu pohrával s vlasmi. Vietor sa trocha dvihol a pekne s ním zatriaslo od zimy.
"Je príjemné, chladné ráno," ozvala sa jeho spoločníčka a počúval, ako nasáva vôňu čerstvého vzduchu, "môže byť tak desať až pätnásť pod nulou."
"To je tak akurát pre takú zmrzlinu ako si ty."
Započul jej smiech a videl, ako sa objavila vedľa neho, stojac len v spodnom prádle. Otriaslo ho aj za ňu. Spokojne sa povystierala a oprela sa jedným lakťom o zábradlie a sledovala výhľad na vrcholy v Storm Peaks, ktoré susedili s lesmi Crystalsongu, kde sa Dalaran vznášal.


"Je mi zima aj za teba, Korya," snažil sa nepozerať na jej krivky, "hoď si niečo na seba aspoň."
"Nie, Evades," obrátila sa na chvíľku k nemu, "takto mi je dobre."
"Ale budeš zase potom moc ľadová a to nie je príjemné," potichu poznamenal.
Ona sa naštvane povzdychla, spúšťajúc hlavu dole: "Včera večer som sedela neprestajne dve hodiny pred krbom."
"No tak prepáč, ale normálne si ako kus ľadu," ešte len bolo ráno a už sa mu kazila nálada, "...aj vnútri."
"Bože," prevrátila očami, "lebo ja môžem za to, že som bola oživená a že vôbec mŕtva som. Ja som si to nevybrala, trapák," pridala na intenzite hlasu, "a keďže som sa parila pred krbom, aby si nehovoril, že zasúvaš do mŕtvoly, tak mám právo vyjsť do prostredia, ktoré mi je najprirodzenejšie!"
"Fajn," odfrkol jej a schválne si dal dole deku a prikryl ju ňou, odchádzajúc preč.

Počul, ako si naštvane odfukuje, pričom zo seba skladala teplú látku. Evades sa obliekol do ľahšej koženej zbroje a cez chrbát si prehodil jeho legendárny čierny luk, zdobený zlatom a kryštálmi z Un'goro. Mali svoju typickú farbu a ligotali sa až tak, že vytvárali okolo seba pútavú auru. Vždy bol pyšný na svoju zbraň a po každé, keď si ju bral, majestátne si ju obzrel. Svoju trofej. Nechýbal tulec so šípmi a už stískal pozlátenú kľučku fialovej izby.

"Evades," ozvalo sa za ním.
Mierne ho zmrazilo. Hlas, ktorý rytieri smrti vlastnili, mal ochromovať nepriateľov. Zabodával sa vám do každého kúsku tela a jeho patričná ozvena tomu dodávala hrôzy. Evades zaťal zuby a otočil sa na ňu.
"Idem za Kazraxom," venoval jej krátky zelený pohľad a potom sa dal na odchod, "mám starosť, či sa vôbec dostal domov."
"Počkaj," znova sa zastavil, nemal moc chuť tam zostať.
Hneď z rána ho hnevala a jemu sa nepáčilo, čo s ním dokáže. I v tomto stave. Ľadová postava k nemu pristúpila a v tvári mala ľútostivý pohľad. Prešla studenou rukou po jeho líci a mierne mu odhrnula čierne pramienky dlhých vlasov, ktoré tak milovala. S bolesťou mu pohliadla do tváre a vybavili sa jej spomienky...

"Si v poriadku?" Evades naraz zmenil postoj, keď videl takmer plač v jej očiach.
Dlane v temer čiernych rukaviciach stihli podoprieť jej líca potom, čo chcela zvesiť hlavu.
"Áno," zaklamala a pozrela mu do očí.
Aj idiot by videl, že nehovorí pravdu a obzvlášť to poznal Evades. Stisol pery a venoval jej dlhý bozk na studené čelo, po ktorom sa už konečne vytratil.

V hlave to moc zrovnané nemal. Bolo to príliš divoké na neho. Nemal rád neusporiadané veci i keď svojím spôsobom mu dávali pocit, že nie všetko v živote je predurčené. Že jestvujú veci, ktoré proste ovplyvníte za jazdy. Potriasol hlavou nad mŕtvou, chudou elfkou a pokračoval do Dalaranskej krčmy, v ktorej včera pil.


"Evades!" jej smiech sa rozoznieval ich rodným lesom.
Utekala pred ním a v rukách stískala sandále. Jej bosé, tenučké nohy behali po zelenej tráve, do ktorej sa občas primiešal zlatistý lístok zo stromov. Bežala a bežala. Jej smiech neutíchal dobrú chvíľu. Zastala až napokon pred rušnými bránami Silvermoonu. Opäť pohliadla na vchod do prekrásneho mesta vysokých elfov. Bola hrdá na to, odkiaľ je. Ich krajina bola neporušená. Hotová neopísateľná nádhera, ktorou sa mohli pýšiť. Večné slnko a studňa, z ktorej čerpali energiu. Vrava elfov na okolo a sláčiky šíriace sa z námestia mesta, ktoré bolo len letmo počuteľné a to iba vo vyšších oktávach. Elfka balansovala na špičkách a s rukou u ucha načúvala.

Naraz sa z lesov vyrútil Evades. V rukách držal primitívny luk a za uši králika.
"Pozri, keď nechytím teba aspoň králika," zasmial sa na ňu a ona sa obrátila na neho.
"Počuješ tú hudbu?" šťastne sledovala Evadesovu tvár, pričom mu napravila čierne vlasy, ktorých končeky siahali na plecia.
On sa započúval, no práve naokolo šla klebetná skupinka ich krajaniek a tak nič nezačul. Nesúhlasne na ňu kývol hlavou a elfka si začala nazúvať sandále. Narovnala, obzerajúc čiernovlasého.
Uškerila sa: "Na čo tak zízaš?"
"Ja len..." hlavu sklonil, aby jej lepšie videl do tváre.
Veľká hánka pohladila jej kútiky na lícach: "Si nádherná..."
Ona až od radosti vyskočila a hodila sa mu okolo krku. Evades tak upustil bieleho králika a on niekde odskákal preč. Pevne ju k sebe pritisol ľavačkou, lebo v druhej ruke stískal luk. Vtisol jej jemný bozk do vlasov a potichu zašeptal: "Už sa neviem dočkať, kedy sa vezmeme, Korya."
Na to ona ešte šťastnejšie a radostnejšie podskočila a ťahajúc ho za jednu ruku tanečným krokom, vstúpila do ich rodného mesta.

"Si nejaká zamyslená," do tichého krčenia snehu, prehovorila jej večná spoločníčka.
"Hm..." Korya jemne otočila hlavu v bok.
"Až moc mlčanlivá," nočná elfka si prešla po tmavo modrom cope a uistila sa, či má stále na sedle pripnutý kožený čierny vak, "väčšinou si ty tá ukecanejšia."
"Nie je mi dnes do reči," vietor sa zdvihol a pár kúskov ľadových krúp zaštrngalo o ich zbroj.
"Evades?" zaujato si prehliadla tvár krvavej elfky, ktorá už pozerala dopredu.

"Tie sú krásne, však?" prehovorila šedovlasá staršia elfka.
Korya sa niekoľko krát otočila okolo svojej osi v červených šatách z rúnovej látky, vyšívanej zlatom s pavúčím hodvábom. Šťastne pozrela na matku a sestry, ktoré sa na ňu žiarivo usmievali.
"Si nádherná, Korya," zapišťala jej najstaršia sestra.
Ozvala sa druhá najstaršia: "Popravde ti závidím Evadesa. Je to jeden z najkrajších vysokých elfov v meste."
Sestry sa zachichotali: "A vôbec v okolí."
Najmladšia z nich zatvorila oči a zaklonila hlavu dozadu: "Ani v Ghostland nie je nikto taký pekný."
Korya div, že sa nečervenala, keď počúvala reči okolo seba. Mala obrovské šťastie.

Najmladšia členka rodiny sa zamyslene pozrela zo stropu späť na sestru v svadobných šatách: "Ale ten jeho bratranec."
"Jak, že sa to volá?" otočila sa druhá najstaršia.
"Rogam. Ten..." nahodila potmehúdsky úsmev, "ten je dobrý."
"Počkať! To ten bielovlasý?"
"Áno, božeee...toho by so-" mladica sa zasekla, lebo videla matkin karhavý výraz.
Korya sa pousmiala nad situáciou, nad sestrinými začervenanými lícami, ktoré mimochodom mala vždy, keď si spomenula na Rogama.
Do rozhovoru sa opäť pridala matka: "Som spokojná. Budeme mať konečne v rodine niekoho, kto bude bojovníkom."
"Áno, matka," Korya svoj zrak premiestnila zo zrkadla na ňu, "Evades bude ten najobratnejší lučištník. Môj lovec..."


"Stoj!" ozvalo sa a ona sa prebrala z myšlienok.
Hlas rytierky smrti ju zastavil a Korya pohliadla pred seba do diaľky. Potiahla uzdu a jej kôň zo sveta tieňov poslušne zastal. V diaľke bojovala štvorica na pozadí hory v Storm Peaks.
"Dosť nefér súboj," poznamenala Korya a napravila si helmu na hlave.
"To áno," nočná modrými očami prižmúrila a snažila sa rozoznať rasy, ktoré bojovali.
Chvíľu bolo medzi nimi ticho, kým ho neprerušila krvavá: "Draenei."
"Mali by sme mu pomôcť."

Korya sa po nej obzrela ako po bláznovi, no nenamietala jej. Tak dlho už nemala...krv. Nepríjemná a zároveň príjemná radosť jej začala rásť v hrudi v momente, kedy temný žrebec začal svižne cválať po snehu smerom na bojisko.
Ozval sa rev nočnej elfky s napriahnutým oštepom, ktorý rozdrkotal každú jednu bunku v tele všetkých štyroch hneď ako si ich všimli. Dokonca Korya dostala pocit, že zamrznutý ľadový vodopád po jej ľavici sa chvel. Nie je treba diviť sa, že v okamihu blížiacich sa dvoch rytierov smrti, všetkým vyschlo v krku. Tie však šli len po trojici z hordy, dvoch orkov a trola. Ozvalo sa tlmené začvachtanie a trol dopadol prebodnutý skrz na skrz na biely sneh. Ihneď sa začal pod ním topiť a farbiť do karmínu. Následne na to, počas jazdy Korya vyskočila z koňa. Do snehu spravila kotrmelec, po ktorom sa prešvihla ku jednej zo zelených bytostí a vrazila mu dva malé meče do brucha. Runy, temnou mágiou vryté do mečov, sa zablysli, keď ochutnali krv orka. Stačil jeden jediný pohľad na druhého a ten zmeravel. S bolestivým krikom dopadol do snehu a trhal zo sebou zo strany na stranu, pričom Korya k nemu kráčala. Kým k nemu došla, krv mu tiekla z každého otvoru, čo mal na tele. Blažene si k nemu kľakla, zložila rukavice a prerezala tepnu. Prestal sa metať a ona si s chuťou začala do úst vkladať zakrvavený sneh.

"Konečne," vydýchla si.
Krv jej stekala po brade až ku zbroji a ruky si snažila, čo najviac omočiť v hustej orkskej krvi.
"Si odporná, keď toto robíš," zamračila sa na ňu nočná elfka a potom pozrela pred seba na draeneia.
Stál a nepohol sa. V rukách kŕčovito držal kladivo, i keď mu už doplo, že mu nechcú ublížiť.

"Lanathiel!!!" skríkla Korya v akejsi blaženosti.
Menovaná sa otočila a zhrozila sa. Korya si celú tvár pokryla krvou a šialene sa usmievala. Ruky sa jej klepali, netušila, či radosťou alebo strachom zo samej seba. Vstrebávala všetku energiu z krvi, ktorú len mohla získať.
Lanathiel pohotovo vzala Koryu popod pazuchy a odsunula ju, čo najďalej. Tá vôbec nevnímala, čo sa okolo nej dialo. Len dychčala s vypúlenými očami pred seba a nasávala energiu do seba dušou i telom.

"Och, toto sa stane vždy, keď niekoho zabije po dlhej dobe," Lanathiel sa ustarostene postavila, "ešte že som ja som zameraná na ľad, nie na toto nechuťárstvo."
"Ehm," odkašlal si draenei, "ako to, že hovoríš všeobecným jazykom aliancie?"
Otočila na neho hlavu trocha pohoršene: "Pochádzam z Dolanaaru. Nezabudla som po smrti jazyk, ktorým som hovorila."
"Prečo ste mňa nezabili?" snažil sa tváriť normálne, no stále mu tie dve naháňali trocha hrôzu...hlavne ozveny po ich hlase.
"Nó, videli sme, že sú v prevahe, tak sme sa rozhodli ti pomôcť" spočiatku sa usmievala, no potom povädla, "občas...ako rytier smrti musíš niekoho zabiť. Inak by ti preplo. Ako napríklad teraz jej."
Palcom ukázala na Koryu ležiacu v snehu. Pomaly vydychovala.
"Jej štýl boja je o dosť agresívnejší ako môj. Aspoň vždy mi to tak pripadalo."
On jej nemo prikývol: "Ďakujem."
Pokúsila sa o úsmev a zapískala na ich tieňových žrebcov.


"Mimochodom, čo si zač?"
"Paladin."
Trocha opovrhujúco skrčila nos: "Hm...dokonalo naleštená fialová zbroj. Mohla som si domyslieť."
Daroval jej krátky, no hrdý úsmev. Jej temný žrebec k nej prikráčal. Hlavou si vypýtal pohladenie a ona mu vyhovela: "Čo ty tak sám v Storm Peaks?"
"Vraciam sa domov z Ashenvale."
"Čo už len tam skúsený paladin mohol robiť?" cez pery jej ušiel smiech, no jemu pripadal furt desivý.
"Známa potrebovala pomôcť."
"Aha, tááák," opäť sa naňho pekne usmiala a zaklipkala očami, "no nič. My sa pobereme. Kým sa tí traja preberú, nech sme preč. Chvalabohu, že to ich dušiam dlho trvá."
Draenei nezainteresovane pokývol ramenom a vydal sa s pozdravom do svojej dediny...
 

Black innocence 4.diel

14. května 2017 v 17:21 | Mešteková
JE TO TU!!!! ĎAKUJEM :*



"No..." nevedela som čo mám povedať, nič mi neprichádzalo na um. Prišlo mi to celé trápne. Hrýzla som si pery, nepokojne som sa presúvala z jednej nohy na druhú, očami prehľadáva okolie, či tu nie je nik, kto by ma zachránil pred tým, aby tu musel zostať.
Oprel sa plecom o drevo vedľa vitríny na zmrzlinu a prešmátral si vrecká nohavíc rukami. Pozorovala som ho a na chvíľu mi do mysle prišla myšlienka, že odtiaľ vytiahne nejakú drogu a moju hlavu v tej sekunde pohltila panika.
Neviem čo som chcela v prvej sekunde urobiť, možno sa na neho vrhnúť a zmlátiť ho hoci som len slabá žena, alebo ho vyhodiť či kričať o pomoc.
Vyšla som okamžite zo stánku náhlivými krokmi a než som ho obehla, videla som ako dáva zapaľovač naspäť do vrecka. Zastala som prudko a môj dych bol odrazu plytký, akoby som zabúdala nasávať kyslík do pľúc. Čo som si myslela, že urobí? Nebol by snáď tak hlúpy.
V ústach mal cigaretu z ktorej sa mu dymilo a so stiahnutým obočím sa na mňa díval, možno premýšľal čo mala znamenať táto šaráda.
"Si okej?" zamumlal, cigaretu stále držal medzi zubami a nevadilo mu, že sa mu dym z horiaceho tabaku a papiera dostáva do nosa či očí. Ja by som už dávno prskala.
"Áno," nadýchla som sa, rýchlo premýšľajúc nad odpoveďou.
"Len mám chuť si zapáliť,"
Nečujne som si vydýchla a snažila sa uhrať to, že som ako hlupaňa vyšla von z ničoho nič, takže som vytiahla zo zástery svoje vlastné cigarety. Než som našla oheň, už šibrinkoval so zapaľovačom pred mojim nosom a zapaľoval ho. Pozrela som sa na neho a pokúsila som sa o milý úsmev, ktorý mal vyjadriť poďakovanie.
"Ďakujem," zamumlala som keď som si potiahla. Štipľavý pocit sa mi predral cez hrdlo a usídlil sa v mojich pľúcach. Trochu ma to ukľudnilo. No, niečo na tom nikotíne je.
Usmial sa na mňa a tiež si potiahol z cigarety. Nemohla som si pomôcť a nenápadne som sa na neho pozerala.
Akoby som čakala, že každú chvíľu vtiahne nejakú drogu a urobí to rovno predo mnou.
"Čo robíš celé dni, Sakura?" spýtal sa so záujmom a premeral si ma od hlavy až po päty. Cítila som sa ako pod skenerom, akoby som bola úplne nahá.
Nenávidela som ten pocit, ktorý sa mi usídlil v hrudi pri jeho pohľade na mňa. Nie len nahá, ale aj slabá.
"Pracujem, alebo študujem." Možno mu ukážem, že som iná ako on. Možno si uvedomí, že nemá význam sa so mnou rozprávať.
Pretože, ako som si začala uvedomovať, človek, ktorý podľahne droge - ten je slabý. Ja nie som slaboch, som silnejšia ako on, to rozhodne.
"A čo študuješ?" prehodil a prehrabol si vlasy, znovu si popoťahujúc z cigarety a konečne ju chytil medzi prsty a vytiahol z úst.
"Na vysokej biológiu a popritom externe nadstavbu kinológiu."
"Takže sa veľmi zaujímaš o živočíchy a rastliny?" nadvihol obočie a zabodol svoj temný pohľad do mojich očí.
"Hmm, áno... preto to aj študujem, veď kto by robil niečo, čo nemá rád a čo ho nebaví?"
"Poznám takých ľudí," zamumlal si sám pre seba keď sa zadíval na svoje topánky.
"Takže si veľmi zamestnaný človek," skonštatoval skôr ako som stihla nejakým spôsobom zareagovať na jeho predchádzajúce slová, hoci neskôr som dostala podozrenie, že ich možno nehovoril mne.
"Uh, ako sa to vezme," pozrela som sa na svoju cigaretu, mala som ešte len polku vyfajčenú, ale nikto sa k stánku nepriblížil, boli sme tu len my dvaja.
"A našla by si si občas čas, aby si išla von? Na cigaretu, porozprávať sa, prejsť sa..." nemo som na neho pozerala, v hlave mi pracovali ozubené kolieska, ktoré vymýšľali nejakú odpoveď.
"Ja, no vieš... hm," ide mi to teda výborne. Ako to urobiť tak, aby mu nebolo hlúpo z mojej odpovede? Takto rozhodne nie!
"Nie, to je v poriadku," prerušil moje myšlienkové pochody, zahadzujúc cigaretu odpinknutím pomocou prostredníka a ukazováka. Pošúchal nohou po zemi, akoby tá cigareta mala byť tam a on ju dusil a strčil si ruky naspäť do vreciek.
"Neočakával som, že by si chcela chodiť von s takým človekom ako som ja," a s týmito slovami sa rozbehol, - nedal mi šancu hocičo povedať - len proste zdúchol a ja som videla len jeho vzďaľujúci sa chrbát.
Zažmurkala som a hoci som nechcela, mala som skutočne výčitky svedomia. Myslím, že sa chcel rozprávať, dokonca som mala dojem, že bol dnes čistý, pretože sa mu triasli ruky a bol nekľudný. Možno len potrebuje niečo povedať a nemá komu.
Možno som ho odsúdila len na základe jeho zovňajšku, tak ako to robia všetci ľudia na tomto svete. A ja som si kedysi prisahala, že presne tieto chyby robiť nebudem, lebo neviem čo sa odohráva za bezdomovcom v otrhaných šatách, ktorý žobre na ulici, či čo môže byť také strašné, že človeka donúti siahnuť po droge, ktorá ho uvrhne do stavu šťastia, keď už bez nej ho prežívať nedokáže.

Prisahala som si, že ak ho niekedy náhodou stretnem, prehodnotím svoj názor na neho. Pretože práve som zo seba mala veľmi zlý pocit, že som presne taká, aká som nechcela byť.

Haaaaallooooo :3

14. května 2017 v 10:30 | Mešteková
Ahojte :) momentálne mám okrem BI rozrobený ešte jeden príbeh, ktorý si môžete prečítať tu: https://www.wattpad.com/myworks/108666028-jednoducho-zamilovan%C3%A1
Upozorňujem, že to už nie je FF, ale moje vlastné postavy a ich príbeh :)
Každopádne sa vrátim k BI a dnes, najneskôr v stredu tu bude ďalšia časť :)
Krásnu nedeľu vám prajem!
 


Black Innocence 3.diel

14. dubna 2017 v 18:36 | Mešteková |  Black Innocence
Neverím, že som sa skutočne po nekonečnej dobe dostala k písaniu a celkom rýchlo pridávam diely - na mňa rýchlo :D
Užite si!

Nasledujúce dni išli pomaly.
V škole na prednáškach som písala na notebooku ako o život, prsty ma boleli, mozog bol unavený z nasávania toľkých informácii a jediné na čo som sa skutočne tešila bola káva.
Popri školách som trávila čas v stánku, pretože v Madoke sa našiel vždy niekto, kto zaskakoval, no v stánku chýbali brigádničky a najhoršie bolo, že Yamanaka chceli, aby som tam bola aj keď som mala školu, čo som rázne odmietala.
Bohužial.
Aj keď... peniaze som potrebovala.
Vlastne som ani nevedela ako všetko stíham, ale stíhala som a občas som sa zamýšľala nad tým, že tie reči o tom, že čas je relatívny možno nie sú taká blbosť, lebo ako by som všetko mohla stíhať a pri tom si nájsť aj čas pre seba?
Vo štvrtok okolo tretej hodiny som sa rovno zo školy ponáhľala do stánku, pretože nejaká brigádnička musela súrne odísť do nemocnice, pretože mala astmu. Boh vedel, kedy sa vráti a či to vôbec dnes stihne.
Keď som tam dorazila, Ino tam už bola a vyzeralo to, akoby tam nastala panika, pretože bolo príliš veľa ľudí okolo stánku a rad sa nehýbal.
Musela som parkovisko obísť dva razy než som našla voľné miesto na zaparkovanie a potom som sa ponáhľala za ňou, aby som zistila čo sa deje.
Keď som otvorila dvere, zamrzla som so zdesením na tvári.
Ino kľačala, okolo seba mala narozťahovaných snáď dvadsať rolní kuchynských utierok, niečo horlivo hovorila do telefónu a na zemi bola roztečená zmrzlina.
"Do riti, dojdite už niekto, lebo ma drbne! Pokazil sa mrazák a všetka zmrzlina sa megarýchlo roztápa a už to tu vyteká!"
Hodila mobilom dozadu, vôbec sa nepozerajúc, že trafila drtičku ľadu a pozrela sa na mňa - v tvári celá červená.
"Akoby nestačilo, že Teni musela odísť, dve minúty po jej odchode odišla mraznička. Je to totálne v prdeli."
Vybehla som von k šóre ľudí, ktorí sa tak tešili na zmrzlinu, ktorá sa práve teraz zohriata váľala po linoleu v stánku.
Poslala som ich preč s ospravedlnením a vyvesila som tabulku, že máme zatvorené.
Potom sme počkali na ostatných, než sa to tu dalo doporiadku.
Večer sme sedeli s Ino v Madoke na ľadovom čaji a smiali sa tomu, ako sa pošmykla na zmrzline a zvalila sa rovno do nej. Od vlasov až po päty mala na sebe všetky príchute a trvalo jej skoro hodinu, než tú lepkavú sladkosť dostala zo svojich dlhých vlasov.
"Inak..." Ino odklepla z cigarety.
"Sasuke sa ma na teba pýtal, chcel tvoje číslo."
Skoro som sa zadusila glgom a vyprsklo mi to cez nos. Prskala som tak dlho, že som myslela, že sa asi udusím.
"Pre-prečo, n-načo..." nevedela som dokončiť vetu ako som ešte pokašliavala.
"Ja neviem," Ino pokrčila plecami, ako sa na mňa uškrnula.
"Veď ma ani nepozná," utrela som si ústa a zhlboka som sa nadýchla. V hrudi mi narastal divný stiesnený pocit. Čo odomňa chce?
"Sasuke má svoje dôvody prečo robí to, čo robí. A nik to nechápe, v jednej sekunde sa rozhodne tak, v druhej inak. A málokedy niečo o sebe povie, takže netuším aký ma zámer." Divno sa zatvárila a zadívala sa niekam do diaľky, akoby si na niečo spomenula a ja som to ani nechcela vedieť.
"V každom prípade, neočakávam, že budeš taká hlúpa a dáš mu moje čislo. Povedala som, že nechcem byť s tým človekom v kontakte, radšej by som bola, keby bol v inom meste." Možno som trochu preháňala, ale to bolo druhoradé. Podstatné bolo, že som mala tendenciu vyberať si debilných kamarátov a hlavne priateľov a ja som nemala v úmysle byť s ním v akomkoľvek v kontakte.
Nezaujímal ma.
Na druhý deň som mala byť v zmrzline celý deň a od nudy som sa utápala na facebooku. Popri tom som si písala s Hinatou, asi jedinou najlepšou kamarátkov, ktorú som poznala od plienok. Tá mala plné ruky práce a málokedy sme sa videli. Bývala v dedine neďaleko mesta, dochádzala sem autom len za robotou a potom naspäť domov postarať sa o domácnosť, lebo jej rodičia odchádzali na dva týždne do mesiaca do zahraničia za prácou a tak sme nemali na seba čas.
Zatvorila som stánok a utekala som sa vyčúrať oproti do klubu, potom som sa ponáhľala naspäť a obslúžila skupinu detí, ktoré práve išli zo školy.
Za chladiacim prístrojom bolo tak horúco, že som sa utiahla do odľahlejšej časti stánku k ventilátoru, zdvihla som si vlasy a nastavila krk na studený vzduch, aby ma trochu schladil, keď v tom niekto doslovne vyskočil na sklenenú vitrínu a buchol po tácke, čo sme mali hore: ,,Zdravím," takmer som vyskočila dva metre do vzduchu ako som sa zľakla a dobre, že som nezajačala.
Moje oči nedokázali vstrebať čo som videla. Nakláňal sa cez vitrínu a naťahoval krk, aby na mňa dovidel a ja som podišla bližšie so srdcom búšiacim v krku.
Nemohla som uveriť tomu šťastiu, že ju nerozbil.
"Ako sa máme?" Sasuke sa na mňa díval, mal na sebe čierne roztrhané rifle, biele tričko a rozopnutú čierno-bielu kockovanú košeľu.
"Čo tu robíš?" do riti. Zabili by ma, keby to rozbil...
Kurva... ON JE TU!
"Išiel som okolo a bol som zvedavý, či tu niesi."
"Aha?"
"Minule sme sa poriadne nezoznámili, tak ma napadlo, že by sme to napravili." Oh... WOW.
Nechcela som sa s ním veľmi baviť, ale nevedela som ako ho mám poslať preč.
"A zabudol som tvoje meno," rozpačito sa poškriabal na krku keď videl, že nič nehovorím.
"Môžme to skúsiť odznovu?" skúsiť čo?
Nakoniec som si povedala, že si s ním pohovorím a keď zistí aká som nudná osoba, jednoducho to nechá plavať.
"Som Sakura," snažila som sa, aby nepočul otrávený tón, ale on to asi aj tak odignoroval.
"Saky, pekné meno."
SAKURA.
Takmer som zavrčala.
"Máš priateľa?" skoro mi spadla sánka, nadvihla som obočie.
"Áno," klamala som a mala som svoje dôvody. Možno ho to odradí.
"Hmmm, to som nechcel počuť," stisol pery a potom sa usmial.
A keď sa usmial, zarazilo ma aké mal rovné, biele zuby - nie také, aké som očakávala od človeka, ktorý fetuje.
A... mal roztomilý úsmev...

A vôbec sa mi nepáčilo nad čím som premýšľala.

Black Innocence 2.diel

6. dubna 2017 v 20:14 | Mešteková |  Black Innocence
Woa, som tu, je tu aj nový diel a dúfam, že si ho užijete, taktiež že nebudete sklamaný, ale ako som povedala... Nerátajte so skutočným Naruto svetom :) ale s realitou.
Užite si to :)


Keď ráno vstanete, hlavou vám prejde... prečo človek musí vstávať aj keď nechce, len aby išiel do práce do ktorej už vôbec nechce ísť, len aby zarobil tak nenávidené ale aj milované peniaze, ktoré niekoho robia šťastným a iného osamelým.
Tak... toto prechádza v hlave aspoň mne a asi to nemá ani žiadnu pointu.


Moja ranná rutina je, že si idem zabehať so psom, mám dospievajúce šteňa menom Daira - je to pitbull, ale milujúci a nesmierne žiarlivý maznák.
Zbožňuje naše ranné behanie, ona sa vyšantí a ja sa snažím udržať si kondičku.
Som fajčiarka, takže je to vcelku zábavné.
Keď sa vrátim z lesa, idem si dať sprchu. Otec už nie je doma, takže nemusím počúvať žiadne prihlúple reči, moja mama ešte spí.
Vyfénujem si vlasy, učešem sa, oblečiem a až potom zjem misku mojich obľúbených ovsených vločiek s mliekom - jediné jedlo dňa, na ktoré sa skutočne teším.
Keď už sadám do svojho auta, pokladám si kabelku vedľa seba, naštartujem a chytím volant - povzdychnem si.
Kedy konečne začnem poriadne žiť?
Zadívam sa na modrú oblohu a zažmúrim do diaľky. Než sa mi v hlave stihne vyformovať odpoveď na moju otázku, potrasiem hlavou a zaženiem celú túto úbohú myšlienku, pretože nechcem počuť odpoveď ani od samej seba.

Keď dorazím do zmrzliny, dám na seba zásteru a precvičím si zápästie, pripravujem svoj mozog na neustále čísla, kedy budem vypočítavať koľko si kto dá kopčekov a do akého kornútka. Ruka ma bude o hodinu bolieť z toho neustáleho naberania, v kútikoch mi bude cukať ako už budú moje svaly protestovať z neustáleho úsmevu na ľudí niekoľko hodín v kuse a nehovorím o tom, ako horúco mi bude a ako sa budem každú chvíľu strhávať keď mi stešie pramienok potu po chrbte, pretože toto je malá búdka s niekoľkými prístrojmi a mraziakom, ktoré vydávajú teplo a v tejto horúčave sa môžem pripravovať na dehydratáciu a možno kolaps.
Ale inak... "milujem" svoju prácu.

Je ráno a som tu sama, zatiaľ sa všetci prebúdzajú takže nemám až tak veľa práce, ale okolo druhej poobede mi musí prísť pomôcť Ino, lebo sa to nedá stíhať.
Nemáme čas rozprávať sa medzi sebou a vôbec ma to netrápi, lebo dnes som asi vstala ľavou nohou z postele a nesmierne mi treští v spánkoch, mozog mi trieska o lebku a tupá bolesť ma ochromuje.
Prešlo niekoľko hodín, doslova som myselal, že spadnem na hubu, ale konečne už bolo okolo šiestej, poslednú hodinu tu nebýva tak veľa ľudí, tak som si mohla dovoliť sa ísť rýchlo vyčúrať oproti do kaviarne, zatiaľ čo Ino bola v stánku.
Keď som sa na seba zahľadela do zrkadla, takmer som sa zľakla. Vyzerala som unavene, tmavé kruhy som mala pod očami a líca som mala červené z toho, ako mi bolo horko. Vlasy mi z gumičky vytŕčali a všade odstávali.
Priložila som si namokrenú ruku zozadu na krk, upravila som si vlasy, vyčúrala sa a keď už som usúdila, že moja čurpauza by sa mala skončiť, vyplahočila som sa von. Cez cestu som videla, ako Ino stojí vedľa stánku tak, aby videla či niekto prichádza, alebo nie a drží v ruke cigaretu. Druhou rukou si natáčala na prst vlasy a usmievala sa na niekoho, kto stál oproti nej pod veľkou vŕbou, ktorá hrozila, že tento stánok jedného dňa zničí.
Prešla som k nej a keď ma zbadala potmehúdsky sa na mňa usmiala a pohybom očí mi ukázala, aby som sa pozrela na chalana, ktorý tam stál.

Takmer som uskočila odľaku keď som ho zbadala.
Mal na sebe čierne tričko väčšie ako on sám, bledé roztrhané nohavice, číňanky a čierne vlasy mu neusporiadane padali okolo hlavy a do očí.
Pod nimi mal tmavé kruhy, zorničky rozšírené až jeho tmavé oči boli temné a pohybovali sa tak rýchlo, že som ich nestíhala vnímať.
Bol bledý a vyzeral, akoby chcel ísť jednou nohou doľava a druhou doprava. Stále sa presúval, bol nekľudný a možno pojašený ale hlavne, vedela som, že nie je čistý. Stiahla som sa do stánku a sadla si na stoličku, usrkávala z citrónovej vody a pozrela som sa na Ino, ktorá vyzerala, že všetko to zlé čo ja vidím pred očami, ona vidí ako to najúžasnejšie a najlepšie.
"Sakura, toto je Uchiha Sasuke," potom mi naznačila, že to je on o kom mi hovorila včera.
Nemala som záujem sa na neho znova pozrieť, ale v rámci slušnosti som sa o to pokúsila. Myslím, že mu neušiel môj znechutený výraz, alebo aký som mala práve nasadený, pretože prižmúril oči.
Mala som na moment chuť na neho vyplaziť jazyk - čo očakával, že ako zareágujem na takého človeka, z ktorého priam kričí - som feťák?!
"Teší ma," prehovoril a podal mi ruku.
Na moment som zamrzla, lebo jeho hlas bol zvláštny. Hlboký a zamatový, nie taký, aký by som priradila k takému indivíduu ako je on.
Podala som mu ruku, uvažovala nad tým, či si ma k sebe nepritiahne a nepichne mi nejakú drogu. Srdce mi vyletelo do výšky a prišlo mi zle.
"Nejako si zbledla," pritiahol si ma bližšie a okamžite ma pustil. Prekvapivo jeho ruky boli tvrdé ako po ťažkej práci, mozoľnaté ale teplé. Myslela som si, že budú studené.
"Nie je mi dobre," zamumlala som a posunula som sa o niekoľko krokov ďalej, zapálila som si cigaretu aby som ukľudnila svoje nervy.
"Čo robíš večer, Sasuke?" spýtala sa Ino a udusila svoju cigaretu.
Presunul svoj pohľad na ňu a pokrčil ramenami, no jeho tvár zostala otočená na mňa.
"Neviem, asi pôjdem k Malimu," pokrčil ramenami.
"A nechcel by si ísť s nami do Frontu?" to bol jeden pub, do ktorého Ino zväčša chodila s kamarátmi a pili, ja som sa občas pridala, ale nepila som.
"Neviem čo bude neskôr..."
"Tak sa ti ozvem," usmiala sa šťastne a objala ho, no jeho ruky boli po strane jeho tela. Zadíval sa na mňa spoza jej pleca, ale okamžite odvrátil zrak.
"Rád som ťa spoznal, Sakura," povedal keď ho pustila, zamával nám pohybom ruky a odkráčal preč, miznúc medzi budovami.

Vošla som naspäť do stánku, založila som si ruky na hrudi a zamračila sa na Ino.
"S ním sa stretávaš?"
"Áno," povedala, akoby sa nič nedialo.
"Je feťák," ani to nebolo potrebné zdôrazňovať.
"Ja viem... ale nie je až taký feťák vieš... len piko."
"Tebe muselo nadobro preskočiť, čo ak si pichá? Čo ak od neho dostaneš niečo? Nedroguješ s ním?" vychrlila som a cítila som sa blbo, pretože takéto kázne by jej mala robiť mama ale tá o ničom nevie, alebo horšie, už je dospelá a mala by vedieť čo robí.
"Nie, používam ochranu a nepichá si. A vôbec nedrogujem, zbláznila si sa?" hovorila znudene a to ma fakt štvalo.
"Vieš čo? Mne je v podstate jedno čo robíš, je to tvoj život. Ale nechcem aby sa ten človek pohyboval v mojej blizkosti, tak buď taká láskavá a drž ho ďalej od stánku a od miest, kde sa práve nachádzam."
S týmto som sa otočila preč od nej a začala som ukladať veci, pretože som sa cítila nesvoja.
Boli to jeho sfetované oči, ktoré ma uvádzali do rozpakov a neistoty. Obávala som sa, že ho uvidím častejšie akoby som si želala.

Hlavne preto, lebo Ino nikdy nedodržala o čo som ju požiadala.

Black Innocence 1.diel

19. února 2017 v 16:00 | Mešteková |  Black Innocence
Ďalší horúci deň...
Stojím za tmavým masívnym barom, vlasy mám vypnuté do dlhého konského chvosta a aj napriek tomu, že je tu klíma cítim, ako mi steká pramienok potu po chrbte.
Otrela som si čelo chrbtom ruky, otočila som sa k drezu a začala som umývať poháre, ktoré som pred chvíľou zozbierala na terase. Je poobede, niečo okolo piatej hodiny a vyprázdnilo sa to tu. Už ma čaká len zopár hodín a potom sa hodím do kľudu doma ešte pred tým, ako si vypočujem uštipačné poznámky mojich rodičov o tom, že som stále preč, nepomáham doma, odchádzam skoro ráno a vraciam sa až večer.
Ale to, že si musím zarobiť peniaze aby som si mohla zaplatiť školu - náklady na to, aby som mohla jazdiť do oboch škôl a aj do práce, nehovoriac o tom, že keď sa mi pokazí auto tak som v riti, to ich už nezaujíma.
Áno... som šialená. Aspoň občas si tak pripadám.
Mám vyštudovanú veterinu na strednej, na vysokej chodím na biológiu a popri tom som si našla ešte ďalšiu strednú kam chodím externe, pomaturitná nadstavba kinológia... a áno, chodím popri tom aj do práce. Úžasné, nie?
Človek by povedal, že to všetko stihnúť je zázrak, ale ja si ten čas nájsť musím ak chcem v živote niečo dosiahnuť. Ak chcem robiť niečo zmysluplné.
Hlavne chcem študovať. Baví ma to, milujem to.
Nikdy som od rodičov nepočula, že by sa ma spýtali ako to všetko zvládam. Niekto by povedal, že by mali byť hrdí a šťastní rodičia, že majú takú dcéru, ktorá študuje dve školy naraz, popri tom pracuje a sama si mohla kúpiť BMW na ktoré si krvopotne zarobila, lebo... ho proste chcela.
NIekto by možno povedal, že aspoň raz za rok prídu za mnou a spýtajú sa ma či nepotrebujem pomôcť, čí si zvládam platiť veci, ale nie... počúvam len sarkastické poznámky.
Ale v skutočnosti ja nič z toho nepotrebujem. Postarám sa sama o seba, zvládnem to, pretože mňa takýto život baví. Pretože po celom dni strávenom v práci alebo v škole si líham do postele s dobrým pocitom, že niečo robím a nie že ležím doma na posteli a nechávam čas plynúť.
Som rada keď som zamestnaná a dokážem si nájsť aj čas na zábavu.
Dvere sa rozrazili a dnu vošla Ino. Blondína s perfektnou postavou a nádhernými modrými očami, v podstate sen každého chlapa ako to býva prezentované v knihách a filmoch.
"Saky, prosím ťa, kávu a sódu." zamumlala medzi dverami a vybrala sa rovno na toaletu.
Ino bola dcérou majiteľov ktorí vlastnili Madoku - kaviareň a pizzéria v jednom - kde pracujem.
Poceste na mňa divno pozrela.
Kým som urobila kávu a naliala jej sódu, už prešla na terasu kde si sadla a zapálila si cigaretu.
Vyšla som k nej a sadla si oproti nej hlavne tak, aby som videla ak niekto bude prichádzať. Napila som sa kávy a tiež som si zapálila cigaretu. Ja viem, je to taký môj zlozvyk, ktorý som sa naučila v Madoke.
Čakala som než začne hovoriť prvá a sledovala som ako sa dym z cigarety zvýja a rozplýva v slnečných lúčoch.
Ino si oprela lakte o stôl a pokrútila hlavou.
"Vieš kde som dnes bola? Neuveríš tomu," stisla pery, videla som, že sa nevie dočkať až mi to povie, ale nevedela som si teraz zaradiť jej podivné správanie pred tým.
"No?" skúsila som s povytiahnutým obočím, aby videla, že sa zaujímam o jej historky.
"Bola som v Aride..." čakala až kým niečo poviem, ale ja som vôbec netušila o čom hovorí. Prevrátila očami.
"Včera večer som sa bližšie spoznala s tým chalanom o ktorom som ti hovorila už minule... ten krásny čiernovlasý týpek, konečne už viem aj jeho meno a včera ma zobral k sebe. Doriti, ja som vôbec netušila, že je bohatý. Vieš aké majú sídlo? Vyzerá to ako... ja neviem, asi prezidentský palác. Spala som u neho, teda s ním... a Božeeee!" prehrábla si dlhé blonďaté vlasy a uškrnula sa.
Akoby ma zaujímali jej sexuálne zážitky. Každý týždeň som počúvala ako bola s nejakým iným chalanom, teraz si narazila tohto ale aj ten ju asi nemá pre nič iné ako len potešenie.
"Uvedomuješ si, že o pár dní sa posunieš ďalej a on urobí asi to isté?" podoprela som si bradu rukou, aby som vyzerala zaujato našou témou ale toto sa mi naozaj veľmi nechcelo rozoberať.
"To mi je jedno, hlavne, že... vlastne možno nie... je bohatý, doriti vôbec na to nevyzerá, viem, že býva poväčšine tuto v meste..."
Prerušilo ju hlasité buchnutie auta, ktoré dorazilo na príjazdovú cestu a okamžite stíchla.
"Nie že im to povieš, o tomto musíš mlčať," zašepkala mi a zadusila cigaretu keď nakúkala na svoju staršiu sestru, ktorá práve vystúpila z auta.
No tak o to sa nemusí báť... mňa takéto veci veľmi netrápia...
Pozrela som sa na mobil a všimla si zmeškaný hovor od bývalého priateľa.
Rozišli sme sa tak podivne, že som bola prekvapená, že ma kontaktoval.
Ale mohla som čakať, že bude chcieť aby som mu poslala peniaze na účet za mobil, ktorý mi kúpil na svoje meno a odkedy spolu niesme, platím si ho sama.
Ale podivné je, že sa ma snaží natiahnuť a pýta si stále väčšiu sumu...
Potriasla som hlavou, aby som to vyhodila z hlavy a opäť som sa pustila do práce, pripravujúc sa na zajtrašiu šichtu v zmrzlinovom stánku, keďže musím ísť na záskok.
Tam to bude v tomto horku brutalita.

Krátke príbehy z Azerothu IV.

7. února 2017 v 19:53 | Sabaku no Tanaris |  Sabaku no Tanaris
Tak som tu zas! :D

Užite si to... ♥



"Erosen," Evades ju pohladil na čele a v tom zamrzol.
Nepočul, že by dýchala. V panike sa pozrel na warlocka z Dalaranu a do očí sa mu nahnali slzy. Nos ho štípal od hnusného zápachu rozkladu. Bol neznesiteľný a bolo to azda horšie ako smrad, ktorý kraľuje pozdĺž celej jazvy smrti, ktorá sa ťahala jeho rodnou krajinou. Podobné pocity mali aj ostatní, ktorí pri ňom stáli. Avšak viac ako posmrtná vôňa ho trápilo niečo iné: "Však nie je neskoro?"

Vysoko postavený warlock, Nolric, prikročil k zabalenému telu. Vystrel ruku nad takmer múmiu. Pomaličky sa okolo jeho prstov objavila fialová žiara. Slabá. Letmá tak moc, že keď slnko vyšlo spoza oblakov, nebolo ju vidieť.
"Nie je mŕtva. Stále z nej cítim mágiu, ktorá ju drží pri živote, ale slabne."
"Chvalabohu," vydýchol Rogam a nevedel, či sa má skorej radovať alebo stresovať.
Nolric dlaň premenil v päsť a otočil sa na troch elfov, ktoré mali tváre plné obáv: "Musíme sa presunúť mimo Ashenvale."
"Prečo?" vyhŕkol vždy zvedavý Sebrez.
Rogam si znovu uvedomil, že tam stojí aj jeho chránenec, ktorého len pred malou chvíľou napadol. Otočil sa na Sebreza, ktorý napäto sledoval smerom na nemŕtvu. Zacítil jeho pohľad, no neopätoval mu ho. Nemal chuť sa naňho pozerať.

"Ashenvale je chránený kúzlami nočných elfov a ich bohyne Elune. Tu sa nekromantská mágia používa ťažko a ja som warlock," obrátil sa na Evadesa, "mám z tohto odboru základy."
"Do pekla Evades, čo si nezohnal nejakého lekárnika z Undercity?!" podráždene vyhŕkol Rogam, "tí sú predsa niečo ako nekromancery."
"Stiahni sa!" vybliakol naňho a on porazenecky sklonil hlavu, "nebol čas cestovať do Undercity, navyše poznáš ochotnosť ich národu."
"Prevezieme ju lietačom," Nolric daroval okoliu hrdý pohľad, po ktorom pohliadol do tváre Erosen, "musí to zvládnuť...Erosen? Ak ma počuješ sprav, čo i len ten najmenší pohyb viečkami."
Neochotne sa priblížil, aby na ňu videl. Nič sa však nestalo. Jej telo nehybne ležalo a Rogama sa zmocnilo zúfalstvo. Evades ho chytil za obe ramená, aby ho ukľudnil. Smutný warlock si skryl hlavu do dlaní a ťažko nasával vzduch.
"Nie je mŕtva," Nolric napaprčene štekol na Rogama, "...zatiaľ."

Na to blonďavý elf začal všetkých haltovať, aby sa ponáhľali. Nakoniec však vysvitlo, že skupinka trolov, ktorá sa dohadovala s lietačkou potrebovala všetky svoje zvieratá pre nich. Dalaranský warlock zostal veľmi nahnevaný a medzi ním a Vhulgrov prebehla ostrá výmena názorov. Rozhorčený začal pobehovať po dedine a hľadať niečo, čo by im mohlo pomôcť. Nikde sa nenašiel žiadny koč.
Nakoniec Nolric našiel núdzové riešenie: Rogama a Sebreza nechali v Splintertree a on s Evadesom nasadli na koňov. Keďže Erosen neskutočne zapáchala a jej telo bolo mäkké a mdlé, nebolo možné ho priviazať na chrbát jedného z koní a tak spolu s nimi cestoval Nolricov Felguard, ktorý v rukách jemne niesol telo nemŕtvej. Jeho nohy robili dlhočízne a rýchle kroky, ktoré mierili do Aszhary...

Nemŕtva pootvorila oči, zrak mala dosť rozostretý. Oči mala zakalené do biela ako slepí ľudia. Letmo rozoznala farby. Zdalo sa jej, že okolo je prítmie a nad hlavou je tancuje niečo oranžové. Zrazu sa k nej pripojila fialová. Čoraz viac jej tento odtieň zastrel aj to málo, čo dokázala vidieť. V hlave mala prázdno, telo si necítila a do nosa jej udieralo niečo nepríjemné. Mierne zachrapčala, keď v tele ucítila prvý závan bolesti. Prišiel jej silnejší a silnejší až napokon jej hrdlo naplno skríklo v mučivej bolesti. Hruď sa jej dvihla a nohy sa jej v kolenách mierne pokrčili, no hneď oťaželi a niečo začvachtalo.

"Preboha," Evades si zhnusene stlačil nos a odvrátil tvár, "preboha, to je fakt strašné."
"Je," súhlasil s podobným výrazom Nolric a aj on by si zakryl tvár nebyť toho, že obe ruky musel mať vystreté nad fialovo žiariacim kruhom z rún a iných temných znakov.
Avšak s povzbudením sledoval ako sa do tela nemŕtvej vracia život i keď pozostával z nečistej mágie. Erosen sa prestala krútiť a ani jeden z elfov sa radšej nepozeral na rozliatu čiernu žlč, ktorá tak pekne čľapotala.

Po pár minútach Nolric dokončil svoju prácu a tlmený magický zvuk ustal rovnako ako fialová žiara okolo zohaveného tela. Warlock sa otočil na Evadesa a vysvetlil mu, že schopnosť vnímať okolie Erosen sa začne postupne zotavovať rýchlosťou, ako sa začne zotavovať jej rozložené telo. Nolric sa rozhodol ísť do Hordskej píle neďaleko hraníc Aszhary a Ashenvale. Orkskí drevorubači mali vozy, na ktorých mohli Erosen previesť.
Po ceste však narazil na skupinu členov hordy. Nolric len nerád videl Rogama, ktorého doprevádzal Sebrez s nejakým orkom a trolkyňou. Poslal ich na miesto, kde čakal Evades s nemŕtvou, ktorá už našťastie nebola až tak mŕtva. Rogam celý bez seba neustále poháňal svojho pekelného žrebca, aby bol čo najskôr u nej...

Ubehlo päť mesiacov. Erosen takmer izolovaná od vonkajšieho sveta sa neustále kúpala v bylinkách, ktorých vôňu zo začiatku neznášala, tak isto ako to, že sa v nich musela pariť hodiny. Bola prinútená piť všetky možné druhy lektvarov a elixírov, chutiace rôznorodo. Pleť, ak už teda pokožka trocha jednotnejšie pokryla jej telo, mala neustále mastnú od olejov a mastičiek, ktorými ju Jandi, vychýrená Orgrimarská bylinkárka natierala.
Bola to chudšia trolkyňa väčšinou odetá trocha vyzývavo v tmavých farbách s hustou zelenou hrivou, ktorú si česala do dvoch dlhých vrkočov.
Keďže bola Kargovov priateľkou s láskou sa starala o Erosen i keď tej to liezlo na nervy. Neustáli pocit závislosti na niekom občas narúšal harmóniu spolužitia týchto dvoch žien. Erosen bývala u nej v Razor Hill. S Kargom bývala často pretože sa vracal za Jandi i keď bol moc zaneprázdnený.
Rogam sa však dlhú dobu neukázal i keď bolo jasné, že u Kargovej budúcej nevesty má dvere vždy otvorené. Po Evadesovi jej bolo odkázané, že má nejaké povinnosti voči svojmu mestu. Prišlo jej to zvláštne, že až tak dlho. Navyše jej vôbec nepísal, ale neriešila to až tak, pretože ju trápilo skôr to, aby sa dostala čo najskôr domov.

Zatúžila si natiahnuť nohy v Brille, mala tam postavený malý domček. Bola to len jedna jediná miestnosť, kde bola posteľ, krb, stolík s nejakými vecami a malá skriňa. Jedno okno, cez ktoré vždy videla na cestu. Kedysi, keď bola viac menej bez priateľov, zvykla sedieť na posteli a sledovať, čo za čudákov z jej národa, cestovateľov, obchodníkov alebo len bežných občanov prichádza do na pomery undeadov malebnej dedinky.
Časom sa však Brill veľmi rozrástol. Len maličký kúsok od dediny sa nachádzali veže, kde mali stanicu vzducholode a tak sa Brill stal často navštevovaným miestom. Erosenin domček, ktorý predtým bol strednej veľkosti vzhľadom na zbytok budov v dedine, je teraz dá sa povedať skôr ako chatrč, ktorá slúžila ako nejaké skladisko bordelu.

Nemŕtva sa pousmiala nad spomienkou nad jej domovom a v tom sa jej kdesi z útrob vybavilo ešte staré bohaté a známe mesto, ktoré obývali ľudia. Ľudia, ktorým neodpadávalo mäso, ktorým netrčali kosti a neviseli im jazyky a neplápolali vo vánku jarného večera. Erosen potriasla hlavou, aby vyhnala túto myšlienku z hlavy. Zaskočene a vystrašene sa postavila a roztrasenou rukou vzala do ruky masť. Zbytok tela mala síce už celý mastný od oleja na noc, no tvár mala stále matnú.

Vidieť zmeny po takej dlhej dobe ju veľmi tešilo. Videla ako sa jej telo zmenilo a bola na to a na Jandi hrdá. Dni a noci ju občas nebolo, čo zbierala byliny v rôznych častiach Azerothu. Dokonca aj Karga s Evadesom zapriahla do práce zbierania. Síce občas to bolo s nimi trocha náročné. Napríklad: miesto toho, aby Evades doniesol zlatú sansamu, priniesol Jandi nejakú burinu, ktorá sa na to len podobala. Jandi sa pri pohľade do prešívaného zeleného batohu začala smiať a krvavý elf nabručene odkráčal so slovami, že za pár dní je späť.
Erosen sa aj pri tejto spomienke vyčaroval úsmev na tvári a už trocha s lepšou náladou si ponatierala tvár a opatrne prstami skúmala svoje linky tváre. Cítila, že na nich nemá rany, ani tú, ktorú mala po príchode do Ashenvale. Hnusnú dieru v líci, krvácajúcu, mokvavú a plnú hnisu. Nemŕtva položila sklenenú misku so šedastou polotuhou tekutinou na stolík pri posteli a prikryla ju vlnenou látkou.

"Ideš spať?" ozvalo sa v izbe a undead uzrel mohutnú zelenú postavu v zbroji vo dverách.
"Karg. Som rada, že si došiel v poriadku," obaja sa pousmiali a on sa oprel o zárubňu, prekrižujúc si ruky u hrudi.
"Konečne vyzeráš normálne, mŕtvolka," zachechtal sa ako bolo jemu typické.
"Drž hubu, orčisko!" strelila s dobrou náladou po ňom.
"Asi budem nútený prestať ti hovoriť mŕtvola. Nepripomínaš ju moc. A navyše..." poťahal niekoľko krát hlučne nosom, pričom bolo počuť posun sopľov, "voniaš."
"To tie zasrané byliny," pokrútila hlavou a zadívala sa na misku blahodarných účinkov, "sú skvelé."
"To rozhodne. Vyzeráš fakt dobre," usmial sa ork a zložil si plátové rukavice.
Pozeral si na obrovitánske dlane a pár krát zohol a vystrel prsty. Potom svoje hnedé oči obrátil k nej: "Nevadí ak na chvíľku budeš sama?"
"Nie, kľudne choď."
"Myslel som v dome sama."
Zamračila sa naňho vo výraze pochopiť ho.
"Vieš s Jandi sme nemali moc voľných chvíľ v poslednej dobe..."
Smutne sklonila hlavu: "Prepáč."
Vedela, že za to môže ona a vedela aj to ako sa asi cítia. Jej tiež chýbal. Potom sa v duchu zasmiala a dvihla zrak na Karga.
"Čo je vtipné?" ork trocha zmätene odložil rukavice na stolík vedľa dverí a zložil si prilbu.
Odhalil tak začmudené a spotené spánky. Erosen si v tom momente uvedomila, že bola v takom zamyslení nad svojím hlúpym uvažovaním o ňom, že jej nedoplo, že vlastne zasmiala nahlas.
"Nič. Čo si to hovoril?"
"Jandin raptor je už zdravý tak som myslel, že by som sa s ňou prešiel do Sen'jin. To je tá dedina na pobreží," rozložil rukou a v druhej stískal čiernu lesknúcu sa helmu s býčími rohmi.
"Jasné, viem ktorá," mávla teraz trocha nezainteresovane.
"Potrebujem sa umyť," pretrel si tvár a trocha si tú špinu rozprplal po lícach, "som celý spotený z cesty. Navyše si potom vo vode chcem s Jandi zašpásovať."
Naznačil oný pohyb a Erosen musela prevrátiť očami: "Dobre, ale až takéto detaily nechcem!"
Karg sa hurónsky zasmial a opustil miestnosť.

"Do dna! Do dna! Do dna!!!"
"Do dna!!!"
Kričalo okolie a trol mal pohár obrátený do seba. Jabĺčko na krku sa mu zbesilo hýbalo hore-dole a zlatistá tekutina s nádychom karamelu mu padala do žalúdka. Povzbudený okolím dopil všetko do poslednej kvapky a tresol s dreveným pohárom o stôl: "Zatracene dobré pivo!"
"Sarah!" zakričal elf so smiechom a pripitými očami, "ešte jedno."
"Jako jedno?!" ozval sa opitý trol a štiklo sa mu až ho nadvihlo zo stoličky, "dve!!!"
"Sarah!" znova bolo cez vravu počuť elfa, "tak ešte dve! Alebo vieš čo? Dones rovno tri!"
Maličká modrovlasá gnómka žmurkla na krvavého elfa: "Máš to mať, zlato!"

Ani sa nenazdali a už pred trolským šamanom, ktorý teraz rozhodne zabudol, že nejakým šamanom je stáli tri Lordearonské pivá. Vychválené a obľúbené boli v Dalarane hlavne preto, lebo mali ľúbeznú bronzovú farbu, voňali po najkvalitnejšom chmeli a mali silný alkoholický účinok. Dobrý účinok za dobrú cenu. A trol si dnes evidentne povedal, prečo nie.
Obecenstvo, ktoré pred tým okolo seba mali už pominulo. Začali si každý hľadieť svojho a krvavý elf vedľa neho sa smial a valil do seba takmer rovnaké množstvo ako trol, no ten zvládal alkohol horšie ako elf. Šaman sa pozrel na jeden z troch korbelov s pivami. Vzal si ho ku ústam a v tom sa zastavil. Jeho spoločník zo slnečného národa ho sledoval. V tom si opilec oblizol pery a rukou s troma prstami si prešiel po sýto ružovom číre. Pustil sa do piva. Dopil a už smýkal do ruky ďalšie. Zrazu si všimol nočného elfa ako sám sedí o stôl vedľa a tak ho pozval do vášnivej konverzácie o Dalarane. Nočný elf bol druid, ktorý len pred nedávnom prvý krát navštívil mesto mágov a momentálne najväčšie mesto v Northrende.

Kazrax, opitý trol, doňho valil. Bolo hrozne zábavné, ako sa pri štikútaní snažil niečo vysvetliť a obe špicaté uši sa na ňom kvalitne smiali. Z ničoho nič navôkol zostalo hrobové ticho. Posledný, kto sa pozabudol nehovoriť bol samozrejme Kazrax a ten sa utíšil až po pár sekundách, keď si uvedomil, že niečo je zle. Elf, ktorý tam prišiel s ním si poobzeral mimiku ostatných prítomných v pohostinstve. Z väčšiny z nich prchala hrôza a zdesenie a keď sa elf otočil, aby sa pozrel smerom, kde čumeli ostatní, pochopil prečo sa veci dejú, tak ako sa dejú.
Vo dverách stáli dve elfky, oboch rás. V pohostinstve sa nikto ani len nepohol, ani len nedýchal. Jedna z elfiek sa mierne pohla a druhá pozrela na tú prvú. Menšia z nich nechala oči na krvavom elfovi s pivom v ruke a pristúpila k nemu.

"Tu sa schovávaš, ty idiot," v dokonalom tichu sa rozniesol hlas rytierky smrti, ktorý sprevádzala typická strašidelná ozvena.
Mnohým z toho prešiel mráz po chrbte.
"Korya," prehltol a postavil sa odkladajúc pivo, "prepáč, pozabudol som."
"To si strč, Evades," mávla rukou a periférne videl ako sa nejaká stará ľudská žena ucukla.
Namodralá postava v čiernom sa dala na odchod a vyššia elfka ju nasledovala. Za nimi potichu odkráčal Evades. S neprítomnosťou rytierok smrti sa opäť pomaličky dostavila vrava a uvoľnenejšia nálada.

"Neznášam to," rozhorčene dupla nohou, "nenávidím to. Nenávidím, keď sa všetci chovajú takto, keď niekam prídeš!"
"Nezvykla si si?" mierne pobavene poznamenala modrovláska.
"Nie, ako keby som ja za to mohla, že som čím som!"
Ozval sa jediný muž medzi nimi: "Nehnevaj sa Korya, ale proste tejto sorty sa ostatní boja. Nediv sa im."
"Drž hubu, Evades," okríkla ho krvavá elfka, ktorej farba pokožky toľko pripomínala Erosen.
"Nebuď naňho tak protivná," unavene si povzdychla nočná elfka a stiahla si viac modrý cop, "ja sa im nedivím."
"Naštval ma, že na nás nepočkal na pri lietačovi ako sľúbil," otočila hlavu na svoju priateľku a potom hlavou mrskla po ňom až jej pár bielych krátkych vlasov vbehlo do kútikov mŕtvych ľadových pier, "miesto toho si chlastal s tým ožranom. A ešte bude nadávať."
"Bože, ty si protivná mrcha!" Evades si na chvíľku prikryl čelo a v tom mu hlavu prudko zaklonilo dozadu.
Krvavá elfka ho potiahla za vlasy a on jej rozzlostene schmatol zápästia. Korya zjajkla od silného stisku na jej tenučkých rukách. Lučištník sa s hnevom pozeral jej do tváre. Jednu ruku jej premiestnil na líca a stlačil jej drobné sánkové kosti. Evades je kľudný, vyrovnaný a majestátny ako všetci jeho krajania, no táto osoba ho vedela vytočiť do krajnosti.
Prehovoril tichým, no za to varovným hlasom: "Toto si nedovoľuj, maličká. Nezľaknem sa ťa len preto, že si sama smrť alebo že sa ťa boja ostatní..."



Do akejsi zvláštnej tmy sa prikrádalo svetlo a postupne rozlúštilo siluety všetkých predmetov naokolo. Pri posteli sedela postava a než si Erosen poutierala oči, zistila podľa hlasu, že danou osobou je Sebrez. Erosen sa nadšene posadila a posledný krát si rukávom pretrela oči. Sebreza nevidela odvtedy ako sa dostala na pokraj smrti. Zazrela ešte rozospatým pohľadom Sebrezov výraz, aký ešte nevidela. Oči mu padali na jej tvár, ústa mal pootvorené a pohľad akýsi zasnený.

"Dobré ráno," v zbrklosti mu popriala, lebo nevedela ako má na jeho zízanie reagovať.
Ani netušila koľko je hodín a či vôbec ráno je, ale bolo jej to jedno.
"Prepáč," Sebrez pokrútil hlavou a trocha sa zasmial, "ja len tie bylinky...wau, no...urobili divy."
"Ja viem, som-"
"Krásna..." vybehlo z neho, než si stihol vôbec niečo premyslieť.
V tom sa nehorázne zapýril. Erosen padla sánka a sledovala ako si ju Sebrezove oči snažia nájsť, no hanbili sa. Tikali mu všade len nie na ňu.
"Čože?" v hlase jej bolo počuť všetko možné, od prekvapenia cez neuveriteľnosť až po pobavenie.
"Prepáč," usmiala sa sílene rogúna, "ale skutočne. Nikdy by som nepovedal, že takto v skutočnosti vyzeráš."
Erosen chvíľu pozerala do jeho zdesených očí, ktoré ale mali v sebe nejaký dojem úľavy. Prišlo jej, že použil moc silný výraz. Mlčky dumala nad jeho slovami a potom sa začala strašne smiať, čo totálne vykoľajilo zase jeho. Zvraštil nespokojne čelo.
"Ty ma snáď balíš?"
Naštvane po nej vyštartoval: "Si blbá? Videla si sa vôbec v zrkadle, ty hniloba?"

V tom sa zastavila. Úsmev jej skrehol. Nepozerávala sa na seba do zrkadla, pretože jej nebolo dobre vidieť nekrotické oblasti, hnisajúce rany plné krvi a špiny a podobné nechutnosti. Moc to tam nechcela mať, no bola moc flegmatická a lenivá sa o to starať.

"No? Tak videla, keď mi tu pindáš?!" opäť sa vrátila do reality.
Ako blesk, švihom jej nebolo v posteli a už bežala do chodby domu, kde mala Jandi provizórne zrkadlo. Sebrez nestihol moc spracovať jej odchod a tak sa pomaly, ešte unavený z cesty sa dočaptal do chodby a to, čo uvidel ho dostalo. Erosen videl ako zboku stojí oproti zrkadlu a bruškami prstov, na ktorých neuveríte, ale rástli normálne nechty. Síce trocha tmavšie, ale proste vyzerali ako nechty. Pomaličky si hladila tvár a skúmala každý jej kúsok. Lícami tiekli horúce veľké slzy.

Žiadne mokvaviny, krvavé stopy, čierne nekrózy... proste nič. Jej tvár sa tak neskutočne podobala na tú zaživa. Vlastne to bola ona. Akurát koža mala inú farbu. Pleť mala pevnú ako mladica, ktorou bývala. Zavzlykala a počula ako Sebrez k nej pristúpil. Tak nejak porozumel tomu, čo sa v jej vnútri dialo. Nič nehovoril, ticho stál. Cez zaslzené oči ho poriadne ani nevidela, netušila ako sa tvári...zacítila len ako si ju jeho ruky privinuli k hrudi zatiaľ, čo ona sa spamätávala z obrazu v zrkadle. Bolo to prvý krát, čo ju vôbec niekto objal po tom, čo vstala z mŕtvych. Sálalo z neho príjemné teplo a ju naplnil pocit radosti. Hlavou jej prebehlo ako zabudla na to, že niečí dotyk je tak zvláštna a úžasná vec. Mierne sa pousmiala a uvedomila si aj to aká je v jeho rukách malinká, keďže elfovia sú vysoký národ.

Ukľudnená a vysmiata sa od neho odtiahla a znova pozrela na seba so šťastným úsmevom. Pokrútila hlavou a svoj radostný výraz hodila na Sebreza, utierajúc si slzy. Červenovlasý si až teraz všimol jej zuby. Spomenul si na to ako ju videl nechutne sa cpať surovým mäsom v pohostinstve alebo ukájať hlad kanibalizmom. Spravilo sa mu mierne zle, no toto odplávalo rýchlo. Zuby mala stále špicaté, ale boli relatívne biele a z ďasien jej netiekla krv.
Erosen sa cítila ako znovuzrodená. Dlhé roky nezažila svieži a dobrý pocit zo samej seba a mala chuť sa o to podeliť s celým svetom. Zvrtla sa na päte a vyrazila nohou dvere von, rozbiehajúc sa zdravými kolenami niekam do neznáma.
"Erosen! Počkaj!" zakričal za ňou elf a ubral sa rýchlym krokom za ňou...






BLACK INNOCENCE

29. ledna 2017 v 12:37 | Mešteková |  Mešteková poviedky

Zabudnite na Naruto svet ako taký, na svet, ktorý poznáte z anime a dokonca aj na povahy postáv, ktoré poznáte od Kishimota.
Tieto riadky, ktoré budem písať nebudú plné sladkých rečí, kvetín ani ničoho, načo ste boli zvyknutí.
Poviem vám skutočný príbeh, príbeh ktorý by mal uzrieť svetlo sveta, príbeh, ktorý by mohol inšpirovať a možno donútiť zamyslieť sa nad životom mnoho ľudí a zmeniť ich pohľad a cestu po ktorej kráčajú.
Sakura Haruno je svedomité dievča, tvrdo na sebe pracuje aby dokázala rodine ale najmä sama sebe, že dokáže viesť svoj život.
Je tvrdá povaha a zároveň nežná, pre kamarátov by urobila prvé aj posledné, ale má vo veciach jasno...
Sasuke Uchiha je chalan z vplyvnej rodiny, rozmaznaný bohatstvom a prepychom no poznačený nenávisťou a závislosťou. Prežíva na ulici, prespáva u kamarátov, ale vždy sú to ľudia, ktorí mu môžu niečo dať.
Berie, ale nedáva nič...
A raz, jedného horúceho dňa sa stretnú. Pre Sakuru to môže byť cesta priamo do pekla kam ju stiahne, pre neho to môže byť letenka hore do neba, niekam kde je všetko čisté a skutočné.
Je otázne ako to skončí, tento príbeh sa stále píše a ja vás prevediem jeho dianim a budem s vami zadržiavať dych a dúfať v dobrý koniec pre oboch.

Krátke príbehy z Azerothu III.

4. ledna 2017 v 0:12 | Sabaku no Tanaris |  Sabaku no Tanaris poviedky

Mŕtvola otvorí oči a zazrie známo neznámy strom. Kamenný. Obložený kožušinami a drevom. Zaklipká očami a otočí hlavu na bok. V jej stuhnutom krku puklo a tvár sa jej pokrčila pod náporom tlaku, ktorý cítila. Vlastne si v tom momente uvedomila, že ju bolí celý "človek." Erosen, ľadový mág z Undercity, sa rozhodla posadiť, avšak prudký nával bolesti ju zastavil. Hodila sa naspäť do postele a vydýchavala sa. S nahnevaným pazvukom pozrela do steny a v tom započula zvuk zbroje.
"Karg," povedal orkský bojovník a ona dvihla hlavu, aby na neho videla.
"Ahoj," nevládala ďalej držať pohľad na ňom a spustila temeno do vankúša.
"Ako sa cítiš?" jej priateľ pristúpil ku jej posteli, aby mohli komunikovať z očí do očí.
"Na hovno."
"Pamätáš si vôbec, čo sa stalo?"
Ona v prvom momente šľahla po ňom zmäteným výrazom: "Hmm..."
"Si v Ashenvale v Splintertree. Pricestovala si so Sebrezom a Rogamom."
"Rogam?!" Erosen sa rozjasnilo a hneď mala pred očami jeho krvavé ranami zohavené telo, "kde je?! Kde?"
Chcela sa postaviť a ísť ho hľadať, lebo v miestnosti boli samy. Ani žiadne jeho veci. Nebola však schopná sa ani pohnúť a nechápala prečo.
"Nenamáhaj sa," upozornil ju mierne prísnym hlasom ork a veľkými zelenými rukami ju zatlačil do matracu, "najbližšiu dobu ti nebude moc dobre."
"Kde je Rogam?"
"Stretla si niekedy paladina vôbec?"
"Pýtam sa ťa kde je Rogam..." zráznila nemŕtva.
Karg sa narovnal v ťažkej zbroji a povzdychol si: "Je v Astranaare u elfov."
Mág daroval bojovníkovi pochybný výraz a potom nepríjemne naňho zažmúril oči.
"Nedívaj sa tak škaredo po mne," dvihol ruky na obranu, "bol fakt v zlom stave a nič mu nepomôže lepšie ako elfská medicína."

Zvesil ruky v sprievode jemného zacinkania jeho brnenia. Krútil hlavou nad Erosen, pretože sa začala paprčiť na to, že odovzdal život jej najlepšieho priateľa do rúk Aliancie. Karg ju odignoroval a začal si dávať dole ochranu, ktorú mal tele. Po pár minútach si sadol na kraj jej postele asi tak o polovicu menší a bolo mu konečne poriadne vidieť do tváre. Erosen urazene na neho gánila a potom sa ozvala: "Prečo som ja stále v tom v čom som prišla do Ashenvale? Nemám ani obviazané rany," obzerala si ruky, čo jej najviac dovolilo.
Bola celá špinavá a od krvi. Dokonca plachtu, ktorú mala pod sebou bola od zaschnutej karmínovej tekutiny.
"Erosen," prehovoril Karg s napätým úsmevom, "ako ti to povedať. Po celom tele máš samé nekrotické oblasti, kosti ti trčia ako aj svaly na niektorých miestach. Divíš sa, že ťa elfovia nechceli zobrať k sebe? Ani tu sa ťa nikto nechcel dotknúť. Všetci sa boja, že niečo dostanú z teba."
"Drž hubu, orčisko. A to tu budem dokedy takto?! Hm?!" začala po ňom štekať a to sa mu moc nepáčilo.
Neodpovedal jej a čakal, kým jej trkne, že by mala zjemniť. Po malej chvíľke potichu zašomrala prepáč.
"Neboj sa," muž z Durotaru sa postavil, "postarám sa o teba. Pôjdem do Orgrimaru po Jandi. Tá ťa dá dohromady."
"To ta tvoja bylinkárka? To by som doporučovala," pousmiala sa.
"Áno, ona. Pôjdem, ale zajtra. Nechcem v noci cestovať, keď ste tu stretli toho paladina."
"No jo. Rozbil by na sračky aj teba a ležali by sme tu dvaja," v tichej budove sa rozoznel chrapľavý smiech.
"Zabudni," pridal sa k nej aj on a potichu ustal, "pobalím sa."
Na to sa zvrtol na päte a chcel odísť, no zastavil ho tón, akým ešte ju hovoriť nepočul: "Karg, prosím ponáhľaj sa. Cítim sa strašne divne."
On s ľútosťou spustil ramená a stlačil pery: "Keď sa zamyslíš prídeš na to, čo to je. Aj o to som sa postaral," potom sa otočil jej smerom s povzbujúcim úsmevom, "za pár dní som tu. Drž sa zatiaľ. Najviac ako budeš môcť..."
Niekoľko kilometrov od Hordskej dediny ležal v posteli mladý elf a rukou si šúchal rebrá. Oči mal zavreté a usmieval sa. Naberal už sily a tak začínal byť spokojný. Takmer spokojný. Naokolo seba mal omnoho komfortnejšie prostredie než Erosen. Namodralé drevené steny, dva pokojne hompáľajúce sa lampáše a ľúbezné ticho. Opatrné približujúce sa kroky ho vyrušili. Aj jemu do miestnosti niekto vstúpil, no na rozdiel od veľkého zeleného orka prišla menšia pôvabná elfka. Tiež mala snehobiele vlasy ako Rogam, pekne zapletené do dvoch vrkočov. Niesla misku s pečivom a fľašu.

"Spíš?" zašeptala a nahla sa mierne do boku, aby mu lepšie videla do tváre.
"Nie," usmial sa na ňu a začal si nemotorne sadať.
Keď tak urobil, prisadila sa k nemu a na stehná mu položila jedlo: "Nantar ti posiela obed."
"Ďakujem."
Pozrel na svoju porciu a čakal, že elfka odíde, no neodchádzala. Naďalej sedela a sledovala ho. Prvý krát ju stretol, keď ho ošetrovali, ale potom mu začala denne nosiť jedlo. Raňajky, obed aj večeru. Nuž, nezostávalo mu nič iné ako si vziať do rúk domáci čerešňový koláč a začať jesť. Koláč bol skvelý, ako vždy všetko pečivo od mestského pekára Nantara. Sústo požul a zapil ho kyslým džúsom z mesačných bobúľ. Trocha skrčil tvár a na to sa nočná elfka zasmiala.
"Prepáč, je fakt kyslý," poutieral si pery.
"Nie, to je v poriadku. Je to celkom roztomilé."
Rogam sa trocha zasekol a napadlo mu, že možno elfka vyhľadáva jeho spoločnosť. Zamračene premýšľal až pokiaľ ho ona znova neoslovila. Ani nevedel, čo povedala a bolo mu hlúpe pýtať sa. Nedbal a nahodil: "Ako sa voláš?"
Bielovlasej sa zastavil dych a to ho trocha podráždilo. Netušil, čo spravil zle a tak len čakal na odpoveď.
"Relara Whitemoon," vysekala napokon zo seba.
"Teší ma," mierne sklonil hlavu, "prepáč, že som sa na tvoje meno neopýtal skôr. To nebolo odo mňa pekné, keď mi dennodenne nosíš jedlo."
"To nič," mávla rukou a na chvíľku dostal dojem, že sa začervenala.

Naraz ostalo medzi nimi trápne ticho. Dalo sa krájať. Rogam si tak trochu prial, aby tam s ním sedela Erosen. Tá vždy vedela do pléna niečo hodiť a spustiť konverzáciu. I keď koľko krát trepala blbosti. Aspoň nemlčala. Sebreza tiež nikde nebolo, aby mu pomohol. Nakoniec si Rogam uvedomil svoje myšlienkové pochody a nevedomky sa nahlas zasmial.
"Čo ti je smiešne?" spýtala sa Relara.
Tento krát zostal zaskočený on a radšej si úplne ústa zapchal koláčom, aby nemusel odpovedať. Elfka sa mierne napaprčila, že nedostala odpoveď, navyše sa jej ten nafúkanec zo Silvermoonu ani nepredstavil. Odfrkla si a bez pozdravu odpochodovala. Rogam s fľaškou u úst sledoval ako postava zmizla a on nestačil spracovať prečo.

Dojedol a ľahol si. Začal premýšľať nad Sebrezom. Tiež ho nejakú dobu nevidel, no dobre vedel, že Sebrez dostal pár úloh od nočných elfiek. Nejaká satisfakcia za to, že pomáhajú jemu. Sebrez musí pomáhať s lovom zvierat, opracovaním ich kože a iné podobné veci, ktoré Sebrez ovláda. Dokonca sa u elfov začal učiť variť. Rogam bol rád, že je o oboch postarané, no mal obavy o Erosen. Často na ňu myslel a modlil sa, aby ju dali dohromady. Utešovala ho skutočnosť, že Karg zostal v Splintertree a ten by ju len tak nenechal. S týmito myšlienkami sa mu začali zatvárať oči až napokon zaspal.
Na druhý deň ho zrána budili kroky. V oný moment si Rogam myslel, že ho prišla navštíviť nasrdená elfka, no odľahlo mu, keď uvidel svojho krajana. V bledej na pohľad trocha vtipnej kombinéze si sadol na posteľ vedľa a čakal kým sa jeho učiteľ preberie. S radosťou skúmal ako sa všetky nepekné rany a modriny strácali z neho. Jeho tvár bola zase ladne bledá ako vždy. Rogam cítil na sebe pohľad a tak rozlepil oči.

"Dobré ráno."
"Aj tebe," zaklipkal očami, sadajúc si, "ako sa ti darí, Sebrez? Občas by si sa mohol zastaviť. Sme tu skoro päť dní a ty nič."
"Prepáč prosím, mám toho celkom dosť," naklonil sa trocha bližšie a pokračoval priškrteným hlasom, "popravde sú nočný elfovia milší než som čakal."
"Niektorí až moc milí," ironicky poznamenal Rogam.
"Ako to myslíš?" Sebrez sa znova narovnal.
"Jedna elfka, čo mi sem nosí jedlo je zvláštna."
Sebrez vypúlil oči a začal sa usmievať od ucha k uchu: "Ó, áno. Viem ktorá. Relara. Býva tu v dome vedľa."
Na to sa rogúna zasmiala až si sama dlaňou capla po stehne: "Tá o ničom inom ako o tebe nerozpráva. A nevadí jej to ani predo mnou. Asi dúfa, že ti to poviem."
"O mne?" začudovane sa predklonil.
"Hej. Vraj sú krvavý elfovia viac sexy ako ich noční," na to Sebrez dvihol ramená, "neviem. Som chlap, takže to neposúdim. Ale...po mne tak nejde, tak pff...neviem."
"Tak preto tu tak sliedi," pokýval hlavou warlock a mal chuť sa usmievať, no neurobil to.
Radšej zmenil tému, aby sa nemusel pretvarovať...

Medzitým Erosen v Splintertree umierala. Rany ju boleli nezvyčajnou bolesťou a niektoré trošku krvácali. Bola to však bolesť, akú dovtedy nepoznala. Nohy aj ruky mala ako z kameňa, celé jej telo prišlo ako keby vážilo stovky ton. Hrudník sa jej ťažkopádne dvíhal a z plytkých nádychov jej chodilo zle od žalúdka. A to nehovoriac o ukrutnom hlade. Začínala strácať hlas a chuť, či iné zmysly.
Zo začiatku nechápala, čo sa to s ňou deje, no po pár dňoch si dala dokopy to, že čo jej povedal Karg, keď odišiel a to že jej zo dňa na deň bolo horšie a horšie. Následky exorcizmu si vyžiadali svoju obeť a nemŕtva sa zo dňa na deň dostávala do agónie, z ktorej bez pomoci nebolo úniku.

Po troch týždňoch od útoku draeneiského paladina Sebrez s Rogamom opúšťali Astranaar. S dobrou náladou ich noční elfovia vyprevadili ku bráne ich mesta. Krvaví elfovia sa vďačne uklonili a pomalým krokom sa vybrali v spoločnosti dvoch strážkyň Astranaaru preč. Z modrej prírody na okolo bolo počuť vitie vlkov, šuchot lístia a jemný kovový zvuk zbroje, čo mali ich sprevádzajúce elfky.

Kde si medzi tými zvukmi sa ozvalo meno Rogama. Sebrez dezorientovane pozeral do bokov a pred seba, no ostatná trojica sa otočila za seba, smerom k mestu. Stála tam Relara a ruky mala spojené pred prsiami. Rogam v rozpakoch ostal stáť a Relara sa tiež moc nemala do pohybu. Sebrez sa začínal nenápadne uchechtávať. Prikročil zozadu ku Rogamovi a ukazovákom ho postrčil medzi lopatky. Rogam sa pohol dopredu, inak by stratil rovnováhu a spadol by a v tom sa Relara pohla k nim. Bolo mu blbé neisť jej naproti a tak trocha s hrôzou sledoval ako sa pomaly, ale určite k nej približuje. Vlasy mala rozpustené a viali jej vo vetre. Krvavý elf sa nútil ukľudniť, lebo sám nevedel, čo po ňom chce. Nie je zvyknutý takto stresovať a moc sa mu to nepáčilo. Nakoniec sa pokúšal upokojiť tým, že sa chce len rozlúčiť, lebo ona ani Nantar sa nedostavili ku bráne Astranaaru. Bol už takmer u nej, keď jej poletujúci zoschnutý modro-zelený lístok pristál vo vlasoch.

"Ahoj," pozdravil ju a ona mu placho odpovedala.
Bolo na nej vidieť, že je veľmi nervózna. Evidentne nehodlala nejak pokračovať, tak začal on: "Ďakujem, že si sa o mňa starala a pozdrav odo mňa aj Nantara. Tak dobré koláče už asi nikdy nebudem jesť," pousmial sa a vytiahol jej lístok z vlasov.
Biele vlasy mu prišli vždy jedinečné a aj boli. Preto bol pyšný na tie svoje a práve preto ho rozčuľovalo ako narúša snehovú dokonalosť na jej hlave. Naraz sa na neho zadívala a on si až teraz všimol, že jej oči sa lesknú do tyrkysovej farby podobne ako Erosen. Pousmial sa a naraz sa začala k nemu elfka približovať. Situácia sa na neho tak príliš rýchlo zvrtla, že už sa nedalo nič iné spraviť ako zavrieť oči a nechať sa. Jemne sa pritisla na jeho pery a on sa divil jak horúce boli. Pripadalo mu, že on je proti nej ako ľad. Počul a cítil ako zbesilo dýchala a držala sa na špičkách, aby dočiahla na tvár warlocka. Chytil ju okolo pasu, aby sa toľko nenamáhala a hneď sa jej držanie tela ukľudnilo. Prestala sa triasť a v ich bozku ucítil jej úsmev.

"Nech..." na chvíľku sa zasekla a so šťastným úsmevom pozrela do zeme, "nech je Elune s tebou..."
"Ďakujem," opätoval jej úsmev, "teba nech ochraňuje naše večné Slnko."
Zavrela oči a ustúpila od neho krok. Rogam sa dal na odchod a pokračoval v ceste do Splintertree.
Po ceste premýšľal nad krásnou elfkou a vôbec nevnímal, čomu jeho zverenec hovoril. Až takmer pri dedine sa prebral, keď sa okolo dvoch elfských strážkyň zoskupili asi piati orkovia. Nepríjemne zazerali na ne, ale tie to ignorovali. Pozdravili Silvermoončanov a šli si po svojom.

"Jak to, že tu nie je Karg?" trocha podráždene sa spýtal Sebrez, "hovoril, že tu bude."
Obzeral sa červenovlasý okolo seba po vstupe cez vysoké drevené brány Splintertree Post. Videl len malú skupinku trolov, ktorá sa na niečom dohadovala s lietačom a zhruba štyroch okolo idúcich rôznych rás hordy. Karg, však nikde.
"Neboj sa, Erosen bude v poriadku," s istotou povedal Rogam a vykročil za Kaylisk, orkyňou, ktorá bola hostinská v Splintertree Post.
Tmavovlasá orkyňa, keď uvidela Rogama nasucho prehltla a ani nešla s ním, len ho poslala za ňou.


Spočiatku jej nerozumeli, kam majú ísť, no keď ju doslovne poslúchol tak to, čo obaja uvideli ich totálne šokovalo.
Erosen preniesli von za pohostinstvo, kde spravili prístrešok, aby na ňu prípadne nepršalo a podobne. Okolo nej sa šíril neskutočný zápach, čo im signalizovalo, že sa jej telo rozkladá.
"Preboha," prikryl si Sebrez ústa a potom aj nos, lebo smrad bol neúnosný.
"Erosen," v panike k nej pristúpil Rogam a pozrel jej na tvár, "žije vôbec?"
"Musí," pozrel trocha zmätene naňho, "veď by nemala...možno ak sa nerozložila."
"Erosen, počuješ ma?" naklonil sa nad jej tvár a chcel ju pohladiť po čele, no vyzerala tak nechutne, že v momente od nej odstúpil, "bože môj."

Pozrel na to ako sa jej slepo zrenice pozerajú niekde dopredu. Biela plachta, v ktorej bola zabalená bola divoko sfarbená na hnedo a červeno a pristával s radosťou na nej hmyz.
"Erosen, prosím ťa, počuješ ma?" Rogam sa zúfalo nad ňu naklonil znova, "neopúšťaj ma preboha."
Sledoval jej šedú akúsi mokvavo lesklú pokožku s neidentifikovateľnými fialovo-čiernymi škvrnami. Oči sa jej naďalej nehýbali a on už v zúfalosti klesol na kolená. Sebrez k nemu pristúpil a chytil ho za rameno.

"Kde je Karg," zaskučal Rogam.
Chvíľku sedel na zemi ako malé dieťa a potom dostal nervy: "Mal tu byť defka!!!!!!"
Jeho hlas sa zniesol do Splintertree a všetci sa otočili za tlmeným hlukom spoza pohostinstva.
"Prečo ju tu takto nechali?!"
"Ja neviem," ustúpil Sebrez v strachu, pretože sa ho začal trocha báť, "ja to nemám ako vedieť. Bol som s tebou v Astranaare."
"Prečo si ju nešiel sem pozrieť, či je o ňu postarané?!" obrátil svoj hnev proti nemu.
"Ale ja som za to fakt nemohol, Karg hovoril ž-"
Sebrez nemohol dokončiť vetu, lebo ho Rogam chytil pod krky. Ten sa snažil brániť, no warlock mal väčšiu silu a Sebrez len omráčene zabalansoval potom, čo Rogam s ním tresol o stenu pohostinstva. Tlačil ho ku stene a kričal naňho v úplnom amoku.

"Rogam!!!" ozvalo sa za jeho chrbtom a on ani nestihol poriadne otočiť hlavu na osobu a v tele pocítil ukrutné bolesti.
Pustil svojho zverenca a zosypal sa na zem, zvíjajúc sa.
"Čo to robíš?!" skričal po ňom hlas, no on ho stále nespoznával.
Naraz bolesti povolili a on si uvedomil, že naňho bolo použité kúzlo warlocka.
"Kto to bol?" vyštekol a rozkašlal sa.
Pretočil sa z brucha na chrbát a v tom mu do tváre udreli čierne vlasy jeho bratranca. Konečne sa zhlboka mohol nadýchnuť a znova kahŕňal až ho naplo.

"Zbláznil si sa? Čo ho škrtíš?" Rogam pohliadol do tváre Evadesovi a ten mu vlepil facku, aby sa prebral.
"Nechaj ho tak, ten nie je podstatný," ozval sa namyslený neznámy hlas, "povedal som, že nechcem nejaké zdržovačky."
"Hneď to bude," vystrel sa Evades a namieril si to k Erosen.
"Kto je on?"
"Nolric, warlock z Dalaranu. Doviedol som ho, aby pomohol Erosen."
"To je zbytočné..." ešte zadýchane a vlhkými perami po kašlaní zachripčal Rogam, "nereaguje. Vôbec. Už je neskoro!!!" treskol päsťou do modrej trávy.
"Erosen," Evades ju pohladil po na čele a v tom zamrzol.
Nepočul, že by dýchala v panike sa pozrel sa na warlocka z Dalaranu a do očí sa mu nahnali slzy...

Krátke príbehy z Azerothu II.

13. listopadu 2016 v 12:55 | Sabaku no Tanaris |  Sabaku no Tanaris
Zdraví Vás znova Sabaku so svojím...ak sa to dá nazvať ďalším dielom z prostredia hry World Of Wacraft. Nejak mi proste moje myšlineky nedali pokoj a musela som pokračovať v niečom ďalšom. Už sa mi v hlave rysuje ďalší diel, ktorý na seba asi nenechá dlho čakať. Uvidím ako škola a či budem mať chuť písať. :)

Táákže dosť kecov, prajem príjemné čítanie. ♥


Nemŕtva kráčala ulicami Silvermoon City. Jej chabé nohy ju posúvali ku Pútnikovmu odpočívadlu s nie moc dobrou náladou. Dokonca ani krásne ranné počasie, či nežná hudba krvavých elfov na námestí Slnka jej nespravilo náladu.
Tesne pred pohostinstvom zastala. Zaklonila hlavu a pošúchala si brucho. Zatvárajúc oči, nechala nech jej chvíľku vánok veje do menšej otvorenej rany, ktorú mala na líci. Ako vždy sa jej nechcelo o ňu starať a na tvári mala nepekný fľak. Pošúchala si poranené líce a znechutene pozrela na svoje šedozelené prsty a krv s hnisom na nich. Otrela si to do čierneho plášťa a pohla sa do cieľu rovno pred ňou.

Než odhrnula modré ligotavé závesy pri vstupe, započula hrubý orkský smiech. Na tvári sa jej vykreslil menší úsmev. Hneď na to sa objavila vo dverách a už len počula nadšene vyslovovať jej meno. Traja elfovia a jeden ork sedeli za stolom a čakali na ňu.
"Zdravím vás," v tom sa mierne zasekla a dvihla obočie, keď zazrela zozadu dlhé čierne vlasy, "Evades? Teba by som tu nečakala."
Krvavý elf, známy lučištník, sa postavil od stola a ukázal žene tvár. Vážny výraz, podobne ako u Rogama. Mužný, vysoký a na pohľad veľmi dôležitý. Oči takmer čierne ako jeho havranie vlasy. Z ofiny si po každé spravil cop dozadu, čo dokonale ladilo k jeho sánkovým kostiam.

Pristúpil k nej a podal jej ruku: "Rád ťa znova vidím, Erosen."
"Aj ja ťa rada vidím, Evades."
"Si nejaká až moc formálna, ty mŕtvolka," uchechtnul ork a ona sa na neho otočila.
"Nie si zase nejaký tustejší, Karg?"
So sarkastickým úsmevom a krčiac nosom si sadla a spokojne sa oprela, venujúc pohľad Rogamovi. Ten jeho bol zase dosť vyčítavý.
"Kde si doteraz bola? Nevidel som ťa tri týždne, ani si sa mi neozvala."
"Sorry, chlastala som v Thunder Bluffe."
On na ňu zmätene pozrel: "To odvtedy, čo sme tu boli naposledy?"
"Myslíš, čo sme boli v Azshare s tým...tvojím...hm," začala ťukať prstom po stola, "jak, že sa to volá, ten tvoj pandrlák?"
Ozvalo sa nahnevané zahmkanie: "Sebrez."
Erosen sa prudko vystrela a pozrela vedľa cez warlocka: "Ty si tu?!"
"Áno, som."

Karg s Evadesom sa rozosmiali, zatiaľ čo Rogam sa tváril vážne, Sebrez naštvane a Erosen maximálne nezaujato. Sledovala ako dole z poschodia zišiel Rarthein ich obslúžiť. Erosen však musela akékoľvek jedlo aj drink odmietnuť, ale bolo jej hlúpe tam len tak sedieť bez toho, aby niečo platila a tak objednala každému po malom mechu vína.
"Prečo vlastne nemôžeš nič?" spýtal sa Evades a ona naňho pozrela škaredým spôsobom.
Ako keby jej zjedol nejakého šťavnatého trpaslíka.
Našpúlila pery a schválne odvrátila zrak dohora: "Tak nejak...mám diery v bruchu."
"Fuj, si vážne nechutná," zakrútil hlavou Karg.
"Drž hubu, orčisko," hodila po ňom naoko škaredý tón a on sa naďalej len smial.
"Všetko mi vytečie, strata peňazí...už som to tomuto zelenáčovi spomínala," mykla hlavou ku červenovlasej rogúne a on sa pousmial, "musím s tým niečo urobiť. Som nervózna z toho hladu, navyše cesta od Taurenov sem bola dosť náročná. Potrebujem kľud pár dní, než sa to začne hojiť."
"Ach, stále si nesprávny undead, Erosen."
Ona na neho nahodila urazený pohľad. Sebrezovi sa do hlavy nahrnulo kopu otázok prečo. Samozrejme, že to nevydržal a musel sa spýtať: "Prečo je nesprávny undead podľa vás? Veď sa," na moment zostal premýšľať, či to má alebo nemá povedať, no potom si všimol mokvavú dieru v jej líci, "...rozpadá."
"Drž hubu elfisko!" šmarila po ňom vidličku, čo mala pred sebou a tá mu narazila do hrudníku.
Odrazila sa od hrudného koša elfa a dopadla zvonivým zvukom na zem do slabšej vravy, ktorá panovala v podniku. Karg sa znova vysmial od ucha po ucho: "Chlapče, máš sa ešte čo učiť. Vidieť, že si ešte nestretol veľa ľudí spod Lordaeronu. Byť nemŕtvym len nespočíva v tom, že vyzerajú jak zo šrotoviska..."
"Diky, obluda."
"Nemáš zač, aj nabudúce...no a za to oni v podstate nemôžu. Keď sa pozeráš na Erosen, pozeráš sa človeka kedysi. Temné sily Lichov a Plamennej légie z nej urobili to, čím je dnes," vysvetľoval pričom sledoval Sebrezov zaujatý výraz a tak sa odhodlal pokračovať ďalej, "to, že sa nestará o seba, je jej vec. Keby chcela, tak by bola celkom pekná."
"Obluda."
"No, ale problém je v tom, že Erosen nie je povahou moc podobná svojmu národu. Ani spôsobom života. Už len tým, že sa stravuje aj inak ako kanibalizmom je divné. To, že má...no, že sa priatelí s Rogamom a vôbec, že má dobrých priateľov je divné, že sa úprimne dokáže usmievať," naraz sa na ňu zadíval ako pozerá niekde do prázdna a svoj hlas stíšil a spomalil, "osobne mám pocit, že i keď je telom nemŕtva, vo svojom vnútri zostala človekom."
Oči Erosen sa prudko zabodli do orka. Až mierne cúvol do opierky na stoličke. Nastala u stola zvláštna atmosféra. Sebrez sa už neodhodlal nič opýtať, nasucho prehltol a sledoval ako sa do modrošedej tváre Erosen hromadia zmiešané pocity.

Našťastie Evades rozumne prudko zmenil téma: "Mala by si sa vyše venovať tréningu. My s Kargom sme začali niečo pred vami, ale sme omnoho ďalej. Ja čoskoro pôjdem do Borean Tundry a vy ste ešte len v Tanaris."
"Tanaris je obľúbená krajina, nejakú chvíľu tam chcem zostať ešte. Kde vlastne si ty, Karg?"
Zelený ork si utrel veľké pery od vína: "Momentálne bývam v Nagrande. Pekné orkyne sú tam. Dobré zadky."
Výpúlila oči: "To už tam?!" na chvíľku sa odmlčala a potom pokračovala, "nóó...ja som rozhodla už dávno, že len s Rogamom má zmysel trénovať a ten má tohto fracka tu. Pokiaľ sa Sebrez nedostane na našu úroveň, nepohneme sa ďalej," zakrútila hlavou, "vidíš, idiot? Všetko kazíš!"
"Čo zas ja?!" vybehol po nej, rozkladajúc rukami.
"Erosen, nesnaž sa s ním hádať," po dlhej dobe prehovoril Rogam a privrel oči, "písal som ti list preto, lebo som myslel, že pôjdeš s nami precestovať Ashenvale."
K žene prišiel príliv zlej nálady a tak prekrížila ruky u hrude na znak neprístupnosti: "A to som sa musela trepať až sem na druhý kontinent?! To si mi nemohol napísať v liste?"
Rogam začudovane stiahol hlavu dozadu a jeho obočie sa pokrčilo. Ona čakala kým niečo povie a ostatných situácia pri stole začala náramne zaujímať. Napokon Rogam prehovoril: "Hovoril som ti, že som ťa dlho nevidel."
Jeho hlas znel dosť neisto a na neho až moc bojazlivo. Svoj pohľad neupieral do jej očí ako väčšinou, ale behali niekde po sviečkach, čo horeli na stole. Erosen mierne pootvorila ústa v zamyslení nad jeho chovaním, avšak si uvedomila, že ostatní ich priatelia mlčia a pozorujú. Obzrela si tváre dvoch elfov a orka a hodila v rýchlosti do pléna i keď sa jej moc nechcelo: "No však jasné, že pôjdem..."


O tri dni sa warlock, mág a rogúna stretli za skorého rána na Slnečnom námestí. Sebrez ešte na poli spal a vôbec nevnímal, čo mu jeho mentor a ochranca hovorí o elfskej krajine. Erosen otrávene kráčala pri nich a nebolo jej do reči. Poriadne sa prvý krát ozvala až keď si v Orgrimare požičiavali kone. Cválajúc do modrej krajiny ich Erosen viedla a zastavovali sa len málokedy. Na poobedie druhého dňa docestovali do Splintertree, čo bola Hordská dedina na východe krajiny.
Sebrez sa zošuchol z koňa úplne vyčerpaný a jediné, čo dokázal bolo zaplatiť za ubytovanie a ľahnúť do postele v miestnom pohostinstve. Erosen tento druh únavy nepoznala a Rogam mal po dni a pol nepretržitého cestovania dosť, ale chcel s ňou chvíľku pokonverzovať, lebo za tú dobu, čo ju nevidel mu celkom chýbala.

Vyšli teda spoza drevených hradieb a rozhodli sa poprechádzať len neďaleko po ceste smerom ku Satynaaru okolo Warsongu, kadiaľ šli pred troma týždňami z Azshary. Prešľapovali pomaly, zhovárali sa. Rogam rozprával, čo celé tie dni robil a čo učil Sebreza. Erosen zase pospomínala na pár alkoholických zážitkov, na ktoré si bola schopná z tých týždňov spomenúť. Nadmerné požívanie alkoholu však na ňu malo zlé účinky, tie spôsobili diery v žalúdku a nehovoriac o tom, že jej trocha znížila kapacitu many. Rogam jej pozorne naslúchal.

Už mali niekde za sebou Splintertree, keď Rogam zastal a začal sa obzerať. Jeho reakciu spočiatku nechápala, ale hneď na to ako uvidela jeho výraz, vedela o čo sa jedná.
"Rogam?"
Neodpovedal jej, len odstúpil od svojej kolegyne a začal vyvolávať jedného zo svojich poskokov. Ešte sa ho nič nepýtala a počkala kým započula ten známy hlas Catnie, Rogamovej succuby. Žena démon, ktorá predstavovala sexualitu a zlo. V boji bola veľmi šikovná a dobre zosúznená s Rogamom. Mala kratšie hnedé vlasy, nebezpečný a zvodný modrý pohľad, sexistické oblečenie, netopierie krídla a v ruke držala bič. Kozími nohami sa kyvotala z boku na bok a usmievala sa na svojho pána. Rogam znova pohol a Erosen s Catniou ho nasledovali. Vysvetlil im, že niekde v ich okolí cíti nejakého démona. Normálne sa v týchto končínách Ashenvale démoni nenachádzajú.

"Mali by ste sa vrátiť," varovala ich Catnia a skúmala priestor okolo seba.
Les jej nepripadal sympatický, už len kvôli tomu jak bol farebný a pre ňu neznámy. Pomaly ani nedokončila vetu a Rogam sa zvrtol na päte.
"Máš pravdu. Nemali by sme moc riskovať, nemáme zbroj, zbrane a ani lektvary a sme unavený z cestovania."
"Radšej," nespokojne sa obzrela Erosen.
"Catnia, doprevadíš nás a potom ťa nechám ísť," oznámil jej Rogam a trocha pridal do kroku.

Čím ďalej šli, tým mala Erosen nevalnejší pocit. A nemýlila sa. Takmer na pol ceste naspäť Rogam vyhlásil, že votrelec je blízko. A pohyboval sa tak rýchlo, že Rogam nestihol nikoho z nich varovať a z modrých stromov sa vyrútil ohnivý imp, ktorý svojou jedinou deštrukčnou schopnosťou sa snažil zasiahnuť Rogama. Catnia však svižne bičom zaútočila a tak škriatok netrafil ohnivou guľou.
Erosen začala s uľavujúcim úsmevom automaticky tlakovať ľadové kúzlo, aby zneškodnila otravný živel, no jej mŕtve srdce vynechalo pár úderov, keď z lesa pokojným krokom vyšiel draeneiský paladin v mocnej a dokonalo naleštenej zbroji. Svoj fialový zrak ihneď uprel na nemŕtvu a tá sa od strachu nezmohla ani len na to, aby mu nechala primrznúť nohy a dala sa na útek. Nestihla zaklipkať očami a už cítila ako sa jej podlomili kolená a ona s oslepujúcou žiarou okolo seba upadla na zem v akejsi divnej agónii. Ťažkopádne dvihla hlavu a cez modré vlasy pred očami, videla ako sa Rogam snažil zahnať bojovníka Aliancie kúzlami, ktoré opantávali myseľ. Paladin bol však príliš skúsený a o niekoľko úrovní vyššie na to, aby niečo Rogam dokázal.
Catnia zaletela pár metrov pod náporom veľkého kladiva. Rogam nechal succubu zmiznúť, aby o ňu úplne neprišiel a len márne sa snažil použiť akékoľvek kúzlo, lebo ešte stále na rozdiel od Erosen sa mohol hýbať. Zbraň nemal takže sa mohol len uhýbať, čo sa mu samozrejme pri rýchlosti jeho protivníka takmer nikdy nepodarilo. Masívna kovová zbroj a kladivo ho nijak viditeľne nespomaľovali a tak elf ani nestíhal používať svoje magické zručnosti. Dostával ranu za ranou a kúzlo za kúzlom.
Nakoniec zakrvavené a mŕtve telo padlo k zemi a bytosti z Exodaru v ušiach zarezonoval chrapľavý krik Erosen. Natiahla ruku smerom k Rogamovi a s hrôzou sledovala ako sa okolo neho začína hromadiť kaluž krvi. Svätý bojovník sledoval jej tvár a slzu, ktorá stiekla po jej ešte vždy poranenom líci. Naraz sa rozoznel cudzí ženský hlas. Nejaká hnedovláska pribehla na cestu a sledovala ustráchane a s odporom, ako sa nemŕtva snaží dostať na nohy. Kolená sa jej triasli od námahy a svaly tiež moc neposlúchali. Ešte ani poriadne nestála, on sa proti nej rozbehol a už aj letela medzi stromy, odkiaľ predtým vyšli. Erosen sa opäť snažila postaviť, držiac sa za kmeň stromu, no následne prišiel nával bolesti a záblesk, tentokrát však trocha do modra. Zosypala sa na zem a bolo jej jasné, že skončí ako Rogam.

Medzi modrým lístím a hlinou sledovala ako draenei pozrel na ľudskú ženu, ktorej patril ohnivý imp a niečo jej povedal. Prehodili pár slov medzi sebou a potom paladin hrdým krokom prišiel k Erosen. Chytil ju za šaty a vytiahol na nohy. Chvíľu sledoval ako sa svojim chabým telom a polámanými rebrami snaží dýchať, napokon ju odhodil ako handrovú bábiku na cestu. Skotúľala sa až pred ženu, warlocka a na to bol na ňu použitý paladinský exorcizmus, čo pri jej stave a fakte, že je stvorenie, ktoré vstalo z mŕtvych znamenalo okamžitú smrť...


Mladý elf nabral vedomie. Uvedomil si svoju existenciu a len stál. Pozrel na svoje ruky, no necítil si ich. Boli akési iné. Naraz sa obzrel okolo seba, všetko bolo fádne. Ako keby len čiernobiele. Zmätene potriasol hlavou a oči mu padli na jeho nohy. Mal tenké látkové topánky, no aj napriek tomu nevnímal pôdu či kamienky pod sebou.
Modrá krajina.
Prebehlo mu mysľou a spomenul si na to, že bol v modrej krajine. Naokolo boli vysoké staré stromy. Fúkalo, jemu sa však žiadny vietor nehral s vlasmi. Necítil absolútne nič.
Nemohol si spomenúť kde je, čím je. Len jednu vec si pamätal. Chcel zakričať jedno jediné slovo. Bolo to meno. No jeho hrdlo nevydávalo žiadny zvuk. Dostal dojem, že buď nepočuje alebo mu hlasivky jednoducho nefungujú. Neprišlo mu, že by nepočul. Mal okolo seba stovky tichých hlasov, ktoré šeptali. Trocha ho to desilo, keďže naokolo nebolo ani nohy. Netušil prečo, ale vedel, že musí nájsť osobu, na ktorú si ako jedinú vec teraz spomenul. Marilo sa mu, že ju niekde stratil.

Začal zmätene pobehovať okolo a obzerať sa. V hlave sa mu vybavili záblesky jej tváre a jej krik, ktorý mu lámal uši.
Kde je...? No tak, kde je? KDE JE EROSEN?!
Musel ju nájsť. Ani nevedel ako, ale našiel cestičku. Dostal nutkanie ísť určitým smerom a bez toho, aby to nejak riešil sa rozbehol. Prvé, čo postrehol bolo, že beží hrozne rýchlo. Ako keby nevážil skoro vôbec nič. Ani pocit došľapovania sa nedostavoval. Keď počas behu zavrel oči, mal pocit, že beží na prázdno a na mieste.
Nutkanie dostať sa na nejaké miesto i keď nechápal prečo sa zväčšovalo a zväčšovalo až na koniec vybehol z malého lesíka a v tom stratil nohy, ruky a vôbec všetko, čo doteraz mal...


"Rogam...Rogam! Preber sa, prosím!"
Elfovi niekto zvieral biceps a triasol s ním. Niečo tenké a slabé. Jeho tvár sa pokrčila. Hluk. Vadil mu. Niečo nespokojne zamrmlal. Cítil sa strašne unavený a dobitý. Extrémne nepohodlne. Hlas, ktorý ho rušil chcel nejak umlčať, no pár sekúnd na to mu došlo, že ide o jeho vernú spoločníčku. Rogam otvoril oči a videl nemŕtvu ako sa nad ním zúfalo skláňa. Bola doudieraná, od krvi a mala na sebe modriny, ktoré sa na jej pokožke javili do hneda a čierna.

"Erose..." jej meno ani nedokončil len na ňu nemo zízal.
V tichosti a so stonaním sa posadil, pričom mu ona pomohla. S vypúlenými očami doslovne čumel pred seba a vstrebával skutočnosť, že pred chvíľou zomrel a jeho duša si našla svoje telo, aby sa do neho vrátila. S Erosen totižto ešte nemali možnosť sa dostať do sveta duchov a tak toto bol ich prvý zážitok tohto druhu.

Veľa o tom počuli od svojich majstrov a koľkokrát aj iných členov Hordy, no vždy vám každý povie, že môžete počuť aj tisíc rád alebo skúseností, keď vaša duša hľadá na onom svete svoje miesto, no u každého je to úplne iné. Pre niekoho to nie je nič stresujúce, nedochádza k strate pamäti, iný zase sú dezorientovaný, podliehajú panike. Obzvlášť, ak sa vám to stane prvý krát. Rogam bohužiaľ, patrí k tej skupine, ktorá je maximálne mimo, keď jeho duša sa má vrátiť tam, kam patrí. Naopak Erosen s tým až taký problém nemala. Po prebudení do sveta mŕtvych sa ihneď spamätala a rovnaká intuícia ako elfa ju zaviedla rovno k jej telu, ktoré vyzeralo teda o dosť strašnejšie než normálne. Potom len zhrozene preskúmala Rogamove tržné rany, ktoré sa nejakým zázrakom tak napol scelili, no hematómy z neho nezmizli a ani zlomená ľavá ruka v predlaktí. Hneď na to sa snažila jeho telo dovliecť aspoň ku kraju lesa, pri ktorom boli, aby tak moc nevyčnievali a tam sa už len modlila, aby sa Rogam prebral.


"Sme...tu?" prehovoril Rogam stále mimo.
"Áno, sme tu, kde nás ten paladin zabil," trochu so strachom pozrela na azúrovú cestu, ktorá sa elfskou krvou farbila do fialova.
"Erosen," znova povedal jej meno a ona sa pokúsila dvihnúť kútiky, aby ho trocha ukľudnila.
Bol to však kŕčovitý úsmev, takže nič moc útecha. Rogam však roztrasenou zdravou rukou objal Erosen okolo ramien a pritisol svoje líce o jej rameno. Nemŕtva nejak nevedela v okamžiku hodiť reakciu, lebo sa jej takýmto štýlom nikto nikdy dobrovoľne nedotkol. Jej takmer mŕtve srdce trocha zrýchlilo a v momente, kedy sa rozhodla, že mu prejde po vlasoch sa odtiahol. Ruka jej ostala visieť vo vzduchu, no on si to nevšimol. Sklamane ju položila na svoje stehno, kde mala úplne dotrhané šaty a pozrela radšej pred seba ako na neho.

"Musíme hneď do dediny," Rogam jej pozrel do tváre, no ona sa radšej odvrátila.
Keby to bola neurobila, videla by jeho fakt vymetený výraz. Nezostávalo jej nič iné ako prikývnuť. Veľmi znepokojnene sa postavila a pomohla mu na vlastné. Vybrali sa cez les do Splintertree, no cesta trvala dlho. Erosen nevládala chodiť a keď ju Rogam podopieral, sám klesal od bolesti k zemi. Na vyvolanie nejakého zo svojich poskokov nemal manu a nemal ju ani z čoho získať.

Drevené hradby videli až keď sa zvečerilo. Hneď na križovatke pred dedinou stál Sebrez s lampášom v ruke a keď ich uvidel, rozbehol sa k nim aj s troma orkami. V jednom z nich zranená dvojica spoznala Karga.
"Preboha, čo sa vám stalo?" prehovoril ich priateľ z Durotaru a hneď si bral k sebe Rogama.
Erosen zase podopreli dve orkyne a Sebrez takmer dostal infarkt, keď si lampášom posvietil na ich dotrhané a hlavne u jeho učiteľa zakrvavené šaty. Všetci zamierili do dediny.
"Stretli sme draenei a človeka. Ten fialový zmrd bol paladin," zastonala trocha od bolesti v polámaných rebrách, "a bol dosť dobrý. Určite z Icecrownu alebo Dalaranu."
"Čože?" ozvala sa šokovane jedna zo strážnych orkýň, "je to už veľmi dlho, čo sa niekto takýto priblížil k Splintertree."
"Paladin," zamyslel sa Karg a ľútostivo pozrel na Erosen, "to si nikoho horšieho nemohla stretnúť."
"Svine paladinské!" naštvane zaručala, "nechcem nikdy tie sväté mrdky vidieť. Nenávidím ich...Špina, fuj!"
Karg sa z chuti zarehotal: "Začínaš konečne znieť ako typický Undead..."

Kam dál