Keď poviem dosť!

27. června 2017 v 19:20 | Sabaku no Tanaris |  Dôležité informácie ( NOVINKY )
Ahojte :D zase to tu SPAMUJEM! :D To by som nebola ja. ♥

Pridala som dnes na Wattpad jeden kratučký príbeh Saia z Naruta. Na Konohe má len 4 strany, no ja som sa dnes s tým pohrala a trocha to vylepšila (keďže táto FF bola na misiu a mala som povolené len 4 strany). Podarilo sa mi to natiahnuť do 2 kratších dielov. :3

Tak kto bude mať záujem prečítať si aké si ťažké mužove rozhodnutia v živote: BEŽTE SEM!

 

Novinky!!!

20. června 2017 v 12:52 | Sabaku no Tanaris
Ahooj, vššééétkych zdravím! ♥

SPAMUJEM to tu zase, lebo nemám nič na práci. Ale nie! :D Neviem, či niekto z Vás číta Krátke príbehy z Azerothu, no ak áno tu nájdete nový diel ! :D Budem to strkať už asi len na Wattpad.

A druhá vec, ktorá je tak trocha už mimo tohto a to je, že moje sesternice rozbiehajú kariéru v Londýne. Vydali v spolupráci s nejkýmvydavateľstvom svoj prvý singel a ja som chcela s Vami oň podeliť.



Jedna sa volá Veronika a druhá Kornélia :D a sú strašne zlaté. ♥ Ďakujem každému, kto si pozrel video a prečítal moj dielik! :D

Black Innocence 5. diel

11. června 2017 v 20:24 | Mešteková |  Black Innocence
Kúúrňa, je to tu! :D Pardón, ale je toho na mňa trošku veľa a nestíham :D Užite si to :)


Nasledujúce dni išli pomaly... vlastne ešte pomalšie. Odpočívala som len pár hodín v noci, čo pre mňa bolo ako nanosekunda spánku a potom som makala. Škola, práca, škola, zmrzlina, pokazilo sa auto? Utekám do servisu k môjmu synovcovi, ktorý mi ho opravý za symbolickú sumu, ale aj tak mi je z toho zle koľko peňazí vysolím. No tiež musí z niečoho žiť.
Prišiel víkend a s tým moja šichta v Madoke.
Bola Sobota čo znamenalo, že všetci, ktorých Ino poznala už boli nasáčkovaní na terase a popíjali.
Naliala som im kolo, zapálila pri nich cigaretu, prehodila niekoľko slov a znovu išla naliať panáky.
Z terasy sa ozýval hluk a smiech, zatiaľ čo som si umývala špinavé poháre, keď som zbadala ako niekto vyšiel po schodoch na terasu a Ino sa mu hádzala okolo krku. Pretrela som si čelo chrbtom ruky a zobrala tácku, aby som išla pozbierať prázdne veci zo stola. Vlastne som túžila ísť spať, tak veľmi, že som rátala minúty do konca otvorenia.
Keď som tam vyšla, pozrela som sa na nového príchodzieho, ktorý tam len ticho sedel a poklepkával nohami do akéhosi podivného rytmu-nerytmu. Ošíval sa, obzeral sa a škriabal sa, proste robil hocičo. len nesedel v kľude ako ostatní.
Sasukemu sa na rameno lepila Ino, ale on si to nejako zvlášť nevšímal, pretože očividne bol zabraný do svojej vnútornej fatamorgany.
Nečujne som si povzdychla a napomenula sa... povedala som si, že nebudem taká aká som bola naposledy, keď sme sa videli. Tak to dodržím.
"Dáš si niečo na pitie?" ponúkla som mu slušne a hádzala veci na tácku.
"Len kofolu, malú," zamumlal keď sa na mňa pozrel a okamžite odvrátil pohľad niekam do neznáma.
"Daj to na môj účet," zavrnela Ino a chytila ho za ruku. Vrhol na ňu pohľad, ale nechal ju, aby do neho zaťala tie svoje pazúry.
Chalani sa tam prekrikovali, ale nevyzeralo to, že by sa s ním poznali. Očividne ho ona zavolala a on tu asi ani nechcel byť. Tak ale prečo sem chodil?
Načapovala som mu piť a odniesla mu to.
Ino mu niečo hovorila, ale nemala som dojem, že by ju počúval.
Bolo aj pre mňa samotnú utrpenie tu byť až kým som nezatvorila.
Dívala som sa na to, ako jej sem-tam niečo odpovie, ale veľmi sa s ňou nebavil, zatiaľ čo ona na neho dorážala.
Absolútne som nerozumela tomu, prečo tu zostáva keď je na ňom vidieť, že tu nechce byť.

Všetci stáli pred Madokou, zatiaľ čo som zamykala dvere a zaťahovala mreže.
Ino pribehla ku mne s telefónom v ruke a s rozžiarenými očami od alkoholu, ktorý vypila.
"Áno, Sadi... už idem... som na ceste domov," hovorila horúčkovito a pozerala sa na mňa s prosebnými očami, ale nevedela som čo odo mňa očakáva.
Keď zložila, zdrapila ma za ruku tak silno, že som verila, že mi v koži zostanú otlačky jej nechtov, ako strašne to štípalo. Jemne som si od nej vykrútila ruku.
"Môžeš pre mňa urobiť láskavosť?" zašepkala, keď sa ku mne nakláňala a ovial ma smrad vodky, ktorý išiel z jej dychu. Takmer sa mi nadvihol žalúdok. Nenávidela som vodku.
"Keby sa ťa moja sestra zajtra pýtala či sme tu pili, tak klam, ok?" áno, toto bola celá Ino. Ale ja som si na to zvykla.
Nenávidela som klamať Sadi. Ale vedela som, že keby sa to prevalilo, Ino by ma prerazila. Taktiež Sadi ak by zistila, že som jej o nej klamala. A tak som sa vždy keď potrebovala nejakú zásterku tvárila, že som Ino celý deň nevidela, alebo som sa urobila hlúpou.
Stihla som len prikývnuť, ale to už som hnala preč a vnorila sa do bandy ľudí, ktorý sa pohli smerom do mesta.
Nádych, výdych.
Mala by som zmeniť prácu.
S povdzychom som išla k autu, odomkla ho a hodila na zadné sedadlo svoju kabelku, keď v tieni budovy, ktorá bola mojou prácou sa niečo pohlo.
Stuhla som a dívala sa tam, keď do svetla prešiel Sasuke.
Premerala som si ho od hlavy až po päty. Mal na sebe priveľké tričko bielej farby, naboku bolo natrhnuté. Taktiež mal aj roztrhané čierne nohavice a kecky. Prišiel mi byť zanedbaný, myslím, že mu nezáležalo na tom ako vyzerá.
Postával na okraji a díval sa smerom odo mňa, prešľapujúc z nohy na nohu.
Prišiel mi stratený. Osamelý.
"Chceš zviezť?" počula som ako zo mňa vychádzajú slová automaticky. Zasekla som sa na svojej opovážlivosti.
Sasuke sa strhol, akoby naozaj netušil, že som tam a pozrel sa na mňa. V očiach mu zasvietila zvedavosť a nedôverčivost.
Pokúsila som sa uvoľniť, pretože som mala dojem, že pôsobím nepríjemne keď je taký ostražitý.
"Nooo..." zahmkal si pre seba a prezeral si moje auto.
"To je tvoje?" vyhrkol odrazu nahlas, až som nadskočila ako hlasito sa rozľahli tie slová prázdnou ulicou.
"Áno," a pocítila som hrdosť, že si uznanlivo prezerá moje auto. Možno to dokáže oceniť lepšie ako taká Ino, ktorá mi povedala, že sa jej moje auto nepáči, vlastne mi vmietla do tváre, že je podľa nej odporné keď som ho kupovala a všetko to nadšenie z toho, že JA som si SAMA KÚPILA auto, bola vtedy fuč.
Pohol sa k nemu a prstom prešiel po laku.
"Pekné," dodal.
"Tak poď," kývla som hlavou a nasadla. Čakala som snáď minútu, než sa odvážil otvoriť dvere.
Prišiel mi ako stratené šteniatko a hoci som túžila byť doma v posteli hneď, trpezlivo som čakala.
Jednu polku tela vsúkal do auta, ale nohami bol stále vonku keď sa na mňa otočil.
"Nemusíš to pre mňa robiť," díval sa všade možne len nie mne do očí.
"Stále ma môžeš vyhodiť," začal ma ubezpečovať a rýchlim pohľadom zaletel k mojej tvári, prudkým pohybom hlavy si zhŕňajúc vlasy z tváre.
"Prečo by som to robila?" spýtala som sa mierne prekvapene, nadvihujúc obočie.
"Pretože som feťák. A takým ľuďom sa neponúka odvoz v BMW." jeho priamočiarost s akou vyslovil ten fakt ma skutočne zarazila.
Sám si je dobre vedomí kým je. Alebo kým sa stal. Kto vie aký bol predtým a čo ho k tomu dohnalo?
"Ale ja som ti ho ponúkla, tak nestrečkuj a nasadni poriadne." pokúsila som sa o ľahký úsmev, ale môj mozog mi kričal, že som šialená.
Ešte chvíľu otáľal s nohami vysiacimi von z auta a ja som začínala premýšľať nad tým, že tu strávim celú noc, keď si zrazu normálne sadol a pomaly zatvoril dvere tak, aby nimi príliš nebuchol.
Udivovalo ma ako precízne a opatrne sa choval k môjmu autu.
"Tak kam to bude, pane?" pokúšala som sa tváriť uvoľnene, dokonca som mu venovala úsmev, dúfajúc že sa uvoľní a nebude tak strnulý, akoby som ho mala zajazdy vyhodiť a pre istotu ešte prejsť kolesami.
"Rovno cez križovatku a pred kostolom zaboč doprava," zavrtel sa v sedačke a pretrel si tvár rukami.
Zapásala som sa a pozrela na neho, čakala, že to urobí tiež.
"Musíš sa zapásať, nechcem dostať pokutu," povedala som keď nič nerobil, len sa díval von oknom. Strhol sa, akoby som mu zahučala rovno do ucha a okamžite sa zapol takou rýchlosťou, až mi takmer spadla sánka.
"No... dobre," zamumlala som a naštartovala, opatrne po ňom poškuľujúc. Možno by som mala použiť detskú zámku, aby mi nevyskočil naozaj z auta.
"Mrzí ma čo sa stalo minule, nechcela som aby si sa cítil menejcenný, alebo ja neviem... urazený,"
"To je v poriadku, cítiť sa menejcenný je súčasť toho, ako sa cítim každú minútu každého jedného dňa, zvykol som si na to," poťukával rukami po palubovke a díval sa na strop, akoby tam videl milión hviezd na oblohe. A možno ich aj videl, neviem... čo robia drogy s ľuďmi?
"Nehovor tak, nie je to fér," znervózňovalo ma jeho neustále ošívanie sa, mala som dojem, že mi hádže s autom, ale pokúšala som sa nevšímať si to. Skôr ma zarazilo ako o sebe hovoril, s takou ľahostajnosťou.
"Živoť nie je fér, nikto ti to ešte nepovedal?" opäť na mňa otočil tvár a tak som to riskla a pozrela sa na neho. Jeho oči boli ako tmavá diera, čierna diera, ktorá vás pohltí a vy nájdete milíon tajomstiev a hlavne odpovedí, ktoré hľadáte.
A miliardu otázok.
"Hej, to som už niekde počula," zašepkala som a venovala sa opäť križovatke, cez ktorú som sa chystala prejsť.
"Tak nemôžeš očakávať, že sa nejaký feťák môže cítiť inak ako menejcenne," nepáčilo sa mi s akou chladnosťou hovoril tieto slová, akoby sa ho to ani netýkalo, alebo skôr akoby mu už bolo všetko jedno.
"Prečo o sebe tak otvorene vyhasluješ, že si feťák?"
"Lebo to je pravda," pokrčil ramenami a zaťukal si na spánok, stískajúc peri k sebe do hrubej linky.
"Ale nemusel by si byť," môj zmierlivý tón som veľmi kontrolovala, aby som neznela, že mu chcem niečo prikazovať. Len som mu chcela ukázať, že nikdy nie je neskoro na zmenu, že vždy je čas.
"Ale som... aj teraz v tejto chvíli mám v sebe takú dávku pika, že by sa ti z toho pretočili panenky. Kto raz skúsil drogy, navždy zostane len fetkou. Pre každého... aj pre seba." zachechtal sa a potom si povzdychol, akoby bol unavený, ale jeho telo robilo presný opak. Ešte viac so sebou točil na mieste.
"Snažíš sa ma zastrašiť?" vlastne som vedela, že práve teraz má niečo v sebe.
"Nie, snažím sa ti ukázať, že pre nás už nie je možnosť záchrany," alebo možno nechce byť zachránený?
"Nechápem to," pripustila som, s rukami som hodila o volant a krútila hlavou.
"Ak nechápeš len túto jedinú vec, potom je všetko v poriadku. Si bezstarostný človek."
"Cítiš sa takto šťastný?"
"Cítim sa znesiteľne, tuto odboč." navigoval ma.
Z jeho chladného a nezainteresovaného tónu mi naskakovali zimomriavky na krku.
"Je tvoj život taký zlý, že sa musíš utápať v drogách?" išla som maximálne triadsiatkou, vlastne som to preťahovala, lebo nejakým spôsobom som bola fascinovaná našim rozhovorom. Nebol príjemný, ale dával mi možnosť nahliadnuť do neho.
"Lepšia otázka by bola, či bol môj život taký zlý, že som do nich spadol,"
"Odpoveď znie možno... je to komplikované, neočakávam, že to niekto pochopí. Každý nás odsudzuje za to, čím sme sa stali. Nerátam s pochopením. A hlavne, je to moja chyba. NIkoho iného. Tu zastaň, prosím."
Zastala som s autom a otočila sa k nemu, už otváral dvere auta a vyskakoval von. Doslovne vyskakoval.
"Počkaj, prečo si nešiel s nimi?" možno keby sa dostal do inej partie...
"Nepoznám ich a úprimne sú mi ukradnutí, vlastne som prišiel len za Ino," dosť odporné, že sa na neho takto vykašľala, ale v jej alkoholovom opojení som sa tomu ani nedivila.
"Ale nevyzeral si, že by si s ňou chcel nejako zvlášť byť," moja úprimnosť bola na facku. Ale tak som to z neho vycítila.
"Nešlo mi o to byť priamo s ňou. Len som nechcel byť sám... aspoň raz." jeho smutný úsmev, ktorý mi venoval keď vystupoval a zatváral moje dvere vo mne vyvolal veľkú sklúčenosť.
A potrebu... potrebu mu skúsiť pomôcť.
 


Spam od Sabaku 2.

8. června 2017 v 1:29 | Sabaku no Tanaris |  Dôležité informácie ( NOVINKY )
Mesteková!! Napíš ten nový diel! ♥


Čaute ľudia, kedže Sabaku je momentálne chorá a leží v posteli furt T.T tak som si coloringovala po dlhej dobe a namalovaľovala som si smutného Sasana a vyškereného Suigetsa. ♥ ♥

Mrknite na to, čo poviete? Páči sa aspoň trochu? :/




Mešteková? DIEL!!! :D :D :D
Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt naruto please gif

Spam od Sabaku

2. června 2017 v 2:48 | Sabaku no Tanaris
PRIPOMÍNAM ti to takýmto spôsobom, lebo nie som jediná kto čaká! :D :D

NAPÍŠ nový diel Black Innocence!

PROSÍM!!!


Krátke príbehy z Azerothu V.

21. května 2017 v 14:48 | Sabaku no Tanaris |  Sabaku no Tanaris
Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt storm peaks



Dvojica stála na hrebeni vysokého vrcholu týčiaceho sa nad Barrens. Pod nie veľa stromami a ich tieňmi sa schovávali vlky, žirafy alebo hyeny. Veľká veža rušného mesta Crossroads sa týčila neďaleko. Jej pútnici a obyvatelia sa mihotali ako mravce. Krajina s nádychom medovej farby sa na nich usmievala, rovnako ako undead s krvavým elfom. Spravili si menší výlet, keďže Erosen sa konečne po niekoľkých mesiacov dostala sama na vzduch bez svojej ošetrovateľky Jandi.


"Krásny výhľad," kochal sa Sebrez a ona mu prikývla.
Otočila sa chrbtom smeru, kde sa doteraz dívala a rukou si zatienila oči. Začala žmúriť do diaľky: "Pozri, ako je pekne vidieť pobrežie Durotaru!"
Skutočne. Bolo nádherné slnečné počasie, čo bolo pre túto krajinu typické a tak mohli nerušene pozerať na vzdialené červené brehy.
"Páni," vydýchla Erosen a zložila ruku z tváre, "aj zrak sa mi zlepšil."
"Konečne vyzeráš k svetu."

Nastalo medzi nimi ticho. Erosen to vôbec nevadilo, za to rogúnu to znervózňovalo. Ešte nikdy sám s Erosen nebol, ale aj napriek tomu sa rozhodol cestovať za ňou bez doprovodu. I keď mu predtým liezla na nervy, mal predsa o ňu starosť. Jeho myšlienkové pochody boli prečítané: "Mimochodom, prečo si prišiel sám bez Rogama?"
V tú chvíľu si Sebrez uvedomil, že bolo lepšie, keď tam bolo ticho. Začal vydávať zvláštny zvuk medzi chrapčaním a hmkaním, aby oddialil ten moment, kedy začne hovoriť. Nemŕtva zdvihla obočie: "No vykokceš sa, elfisko?"
"Fajn," zadržovaný dych naraz vypustil a dlaňami sa capol po stehnách, "už to nie je môj učiteľ."
Erosen sa vtedy všetky kolieska v hlave pretočili: "Čo? Prečo, preboha?!"
"Nó...ako začať," zbrklo sa pousmial a začal si šúchať žalúdok, "tak trocha kvôli tebe."
Erosen div, že obočie nevybehlo až ku vlasom, pokrútila nechápavo hlavou a očakávala ďalšie vysvetlenia.


Sebrez porozprával o tom, čo sa dialo v Astranaare a i to, čo sa vrátili z neho. Potom, čo Rogam trocha v amoku napadol Sebreza, začalo to medzi nimi časom škrípať. Rogam ostal v posledných mesiacoch akým si menej vyrovnaným, nekľudným a Sebrez zase nemal chuť sa s ním baviť a už vôbec nie, keď bol jeho učiteľ podráždený. Erosen sa nestačila diviť tomu, čo jej hovoril. Obzvlášť, keď to zakončil randením s Relarou Whitemoon, nočnou elfkou z Astranaaru.

"...no a tak som toho ho mal plné zuby a požiadal písomne Lor'themara o jeho stiahnutie."
"No," začala splašene mávať rukami a nevedela na čo sa pýtať skôr, "jakožeeee, to už sa nebavíte?"
"Nie," povedal vážnym výrazom, "nestretávame sa. Vôbec ani neviem, čo s ním je."
"A chceš mi povedať, že si našiel nejakú ženskú z Aliancie?" jednu ruku dala v bok a druhá ukazovala prstom do zeme.
"Áno."
"Robíš si zo mňa prdel?!" zasmiala sa a trochu sa narovnala, lebo do nej zbehol zvláštny pocit.
"Nie, Erosen," ohradil sa hneď, "sám som z toho trochu mimo. Začal sa chovať divne."
"Takže henten idiot, zatiaľ, čo ja som sa parila a umierala v burinách a kade jakých sračkách, tak on si šukal nejakú elfku?!" hnev mága vyšiel na povrch, aniž by chcela.
Sebrez radšej ani nedýchal, aby ho neprizabila, tak ako pred tým Rogam. Nemŕtva spustila ramená a vydychovala sa. Rogúna chcela nejako zasiahnuť, avšak netušila, čo by jej vôbec povedala. Sebrez radšej mlčal a čakal, kým ona spraví prvý krok.


"No a...čo tvoj výcvik?" rozložila rukou a jej mimika a tón už vyzerali normálne.
"No nič, budem sa učiť sám. Veď predsa väčšina to tak robí, nie?" cez pery mu prešiel smutný úsmev.
"Tak v tom máš pravdu, ale je dosť náročné. Poznám mnohých takých, ale začiatky im trvali hrozne dlho," teraz sa na tvár Erosen dostavil vážnejší výraz, "nezabúdaj na financie. A vieš, že začiatočníci majú problém zohnať si kšeft samy, navyše ty si rogúna. To je ešte horšie. Chceš snáď bývať na ulici a jesť odpadky?"
"Pff, niečo si ulovím. Zatiaľ, čo paní Rozložená sa dávala dokopy, ja som sa učil v Silvermoone variť u Sylann," ohradil sa nepríjemne a tým do nej vlial vlnu hnevu, "čo ti na tom tak záleží?"
A už po ňom vyštartovala: "No lebo aj keď si ucho-špičatý idiot, tak za tú dobu, čo ma furt otravuješ, tak som si ťa obľúbila. No bože...to je toho!"
Odišla od neho pár krokov chrbtom a rozkladala rukami: "Keď pindám je zle, keď pomáham je zle a že my ženy nevieme, čo chceme."
"Veď ja to zvládnem!" elf dupol nohou jak malý chlapec a ona sa rozosmiala.
"Nie, nezvládneš. Nájdi si mentora alebo parťáka v Orgrimmare, tam to pôjde najjednoduchšie. Ver mi," mávla rukou a zatvárila sa pochybovačne a to ho ešte väčšmi vytočilo.
"Ou, si myslíš, že nad vás mágov nie je, čo?" šľahol do priestoru rukami až takmer nad hlavu.
So smiechom si prekrížila ruky a začala sa znova smiať: "Jasné, že nie."
"Ty si tak arogantná!" najprv použil naštvaný tón, no konci vety sa začal smiať.


Ona sa rozosmiala a postavila sa znova vedľa neho. Mala pocit, že všetci okolo nej sa menia, len ona stále zostáva rovnaká. Rogam, ktorý vždy stál po jej boku, tu zrazu nebol. Sebrez, pred Erosen večne tichý, si teraz na ňu otvára ústa. Všetko bolo divné, iné než bola zvyknutá. Zapozerala sa, ako niekto v diaľke cvála na koňovi. Všetky mágove myšlienky v tom opustili jej éter a so sviežou mysľou prehovorila: "Mali by sme sa vrátiť..."

Krvavý elf stál na balkóne. Mal na sebe saténový župan a celý bol obkrútený huňatou dekou. Mierny ranný vánok sa mu pohrával s vlasmi. Vietor sa trocha dvihol a pekne s ním zatriaslo od zimy.
"Je príjemné, chladné ráno," ozvala sa jeho spoločníčka a počúval, ako nasáva vôňu čerstvého vzduchu, "môže byť tak desať až pätnásť pod nulou."
"To je tak akurát pre takú zmrzlinu ako si ty."
Započul jej smiech a videl, ako sa objavila vedľa neho, stojac len v spodnom prádle. Otriaslo ho aj za ňu. Spokojne sa povystierala a oprela sa jedným lakťom o zábradlie a sledovala výhľad na vrcholy v Storm Peaks, ktoré susedili s lesmi Crystalsongu, kde sa Dalaran vznášal.


"Je mi zima aj za teba, Korya," snažil sa nepozerať na jej krivky, "hoď si niečo na seba aspoň."
"Nie, Evades," obrátila sa na chvíľku k nemu, "takto mi je dobre."
"Ale budeš zase potom moc ľadová a to nie je príjemné," potichu poznamenal.
Ona sa naštvane povzdychla, spúšťajúc hlavu dole: "Včera večer som sedela neprestajne dve hodiny pred krbom."
"No tak prepáč, ale normálne si ako kus ľadu," ešte len bolo ráno a už sa mu kazila nálada, "...aj vnútri."
"Bože," prevrátila očami, "lebo ja môžem za to, že som bola oživená a že vôbec mŕtva som. Ja som si to nevybrala, trapák," pridala na intenzite hlasu, "a keďže som sa parila pred krbom, aby si nehovoril, že zasúvaš do mŕtvoly, tak mám právo vyjsť do prostredia, ktoré mi je najprirodzenejšie!"
"Fajn," odfrkol jej a schválne si dal dole deku a prikryl ju ňou, odchádzajúc preč.

Počul, ako si naštvane odfukuje, pričom zo seba skladala teplú látku. Evades sa obliekol do ľahšej koženej zbroje a cez chrbát si prehodil jeho legendárny čierny luk, zdobený zlatom a kryštálmi z Un'goro. Mali svoju typickú farbu a ligotali sa až tak, že vytvárali okolo seba pútavú auru. Vždy bol pyšný na svoju zbraň a po každé, keď si ju bral, majestátne si ju obzrel. Svoju trofej. Nechýbal tulec so šípmi a už stískal pozlátenú kľučku fialovej izby.

"Evades," ozvalo sa za ním.
Mierne ho zmrazilo. Hlas, ktorý rytieri smrti vlastnili, mal ochromovať nepriateľov. Zabodával sa vám do každého kúsku tela a jeho patričná ozvena tomu dodávala hrôzy. Evades zaťal zuby a otočil sa na ňu.
"Idem za Kazraxom," venoval jej krátky zelený pohľad a potom sa dal na odchod, "mám starosť, či sa vôbec dostal domov."
"Počkaj," znova sa zastavil, nemal moc chuť tam zostať.
Hneď z rána ho hnevala a jemu sa nepáčilo, čo s ním dokáže. I v tomto stave. Ľadová postava k nemu pristúpila a v tvári mala ľútostivý pohľad. Prešla studenou rukou po jeho líci a mierne mu odhrnula čierne pramienky dlhých vlasov, ktoré tak milovala. S bolesťou mu pohliadla do tváre a vybavili sa jej spomienky...

"Si v poriadku?" Evades naraz zmenil postoj, keď videl takmer plač v jej očiach.
Dlane v temer čiernych rukaviciach stihli podoprieť jej líca potom, čo chcela zvesiť hlavu.
"Áno," zaklamala a pozrela mu do očí.
Aj idiot by videl, že nehovorí pravdu a obzvlášť to poznal Evades. Stisol pery a venoval jej dlhý bozk na studené čelo, po ktorom sa už konečne vytratil.

V hlave to moc zrovnané nemal. Bolo to príliš divoké na neho. Nemal rád neusporiadané veci i keď svojím spôsobom mu dávali pocit, že nie všetko v živote je predurčené. Že jestvujú veci, ktoré proste ovplyvníte za jazdy. Potriasol hlavou nad mŕtvou, chudou elfkou a pokračoval do Dalaranskej krčmy, v ktorej včera pil.


"Evades!" jej smiech sa rozoznieval ich rodným lesom.
Utekala pred ním a v rukách stískala sandále. Jej bosé, tenučké nohy behali po zelenej tráve, do ktorej sa občas primiešal zlatistý lístok zo stromov. Bežala a bežala. Jej smiech neutíchal dobrú chvíľu. Zastala až napokon pred rušnými bránami Silvermoonu. Opäť pohliadla na vchod do prekrásneho mesta vysokých elfov. Bola hrdá na to, odkiaľ je. Ich krajina bola neporušená. Hotová neopísateľná nádhera, ktorou sa mohli pýšiť. Večné slnko a studňa, z ktorej čerpali energiu. Vrava elfov na okolo a sláčiky šíriace sa z námestia mesta, ktoré bolo len letmo počuteľné a to iba vo vyšších oktávach. Elfka balansovala na špičkách a s rukou u ucha načúvala.

Naraz sa z lesov vyrútil Evades. V rukách držal primitívny luk a za uši králika.
"Pozri, keď nechytím teba aspoň králika," zasmial sa na ňu a ona sa obrátila na neho.
"Počuješ tú hudbu?" šťastne sledovala Evadesovu tvár, pričom mu napravila čierne vlasy, ktorých končeky siahali na plecia.
On sa započúval, no práve naokolo šla klebetná skupinka ich krajaniek a tak nič nezačul. Nesúhlasne na ňu kývol hlavou a elfka si začala nazúvať sandále. Narovnala, obzerajúc čiernovlasého.
Uškerila sa: "Na čo tak zízaš?"
"Ja len..." hlavu sklonil, aby jej lepšie videl do tváre.
Veľká hánka pohladila jej kútiky na lícach: "Si nádherná..."
Ona až od radosti vyskočila a hodila sa mu okolo krku. Evades tak upustil bieleho králika a on niekde odskákal preč. Pevne ju k sebe pritisol ľavačkou, lebo v druhej ruke stískal luk. Vtisol jej jemný bozk do vlasov a potichu zašeptal: "Už sa neviem dočkať, kedy sa vezmeme, Korya."
Na to ona ešte šťastnejšie a radostnejšie podskočila a ťahajúc ho za jednu ruku tanečným krokom, vstúpila do ich rodného mesta.

"Si nejaká zamyslená," do tichého krčenia snehu, prehovorila jej večná spoločníčka.
"Hm..." Korya jemne otočila hlavu v bok.
"Až moc mlčanlivá," nočná elfka si prešla po tmavo modrom cope a uistila sa, či má stále na sedle pripnutý kožený čierny vak, "väčšinou si ty tá ukecanejšia."
"Nie je mi dnes do reči," vietor sa zdvihol a pár kúskov ľadových krúp zaštrngalo o ich zbroj.
"Evades?" zaujato si prehliadla tvár krvavej elfky, ktorá už pozerala dopredu.

"Tie sú krásne, však?" prehovorila šedovlasá staršia elfka.
Korya sa niekoľko krát otočila okolo svojej osi v červených šatách z rúnovej látky, vyšívanej zlatom s pavúčím hodvábom. Šťastne pozrela na matku a sestry, ktoré sa na ňu žiarivo usmievali.
"Si nádherná, Korya," zapišťala jej najstaršia sestra.
Ozvala sa druhá najstaršia: "Popravde ti závidím Evadesa. Je to jeden z najkrajších vysokých elfov v meste."
Sestry sa zachichotali: "A vôbec v okolí."
Najmladšia z nich zatvorila oči a zaklonila hlavu dozadu: "Ani v Ghostland nie je nikto taký pekný."
Korya div, že sa nečervenala, keď počúvala reči okolo seba. Mala obrovské šťastie.

Najmladšia členka rodiny sa zamyslene pozrela zo stropu späť na sestru v svadobných šatách: "Ale ten jeho bratranec."
"Jak, že sa to volá?" otočila sa druhá najstaršia.
"Rogam. Ten..." nahodila potmehúdsky úsmev, "ten je dobrý."
"Počkať! To ten bielovlasý?"
"Áno, božeee...toho by so-" mladica sa zasekla, lebo videla matkin karhavý výraz.
Korya sa pousmiala nad situáciou, nad sestrinými začervenanými lícami, ktoré mimochodom mala vždy, keď si spomenula na Rogama.
Do rozhovoru sa opäť pridala matka: "Som spokojná. Budeme mať konečne v rodine niekoho, kto bude bojovníkom."
"Áno, matka," Korya svoj zrak premiestnila zo zrkadla na ňu, "Evades bude ten najobratnejší lučištník. Môj lovec..."


"Stoj!" ozvalo sa a ona sa prebrala z myšlienok.
Hlas rytierky smrti ju zastavil a Korya pohliadla pred seba do diaľky. Potiahla uzdu a jej kôň zo sveta tieňov poslušne zastal. V diaľke bojovala štvorica na pozadí hory v Storm Peaks.
"Dosť nefér súboj," poznamenala Korya a napravila si helmu na hlave.
"To áno," nočná modrými očami prižmúrila a snažila sa rozoznať rasy, ktoré bojovali.
Chvíľu bolo medzi nimi ticho, kým ho neprerušila krvavá: "Draenei."
"Mali by sme mu pomôcť."

Korya sa po nej obzrela ako po bláznovi, no nenamietala jej. Tak dlho už nemala...krv. Nepríjemná a zároveň príjemná radosť jej začala rásť v hrudi v momente, kedy temný žrebec začal svižne cválať po snehu smerom na bojisko.
Ozval sa rev nočnej elfky s napriahnutým oštepom, ktorý rozdrkotal každú jednu bunku v tele všetkých štyroch hneď ako si ich všimli. Dokonca Korya dostala pocit, že zamrznutý ľadový vodopád po jej ľavici sa chvel. Nie je treba diviť sa, že v okamihu blížiacich sa dvoch rytierov smrti, všetkým vyschlo v krku. Tie však šli len po trojici z hordy, dvoch orkov a trola. Ozvalo sa tlmené začvachtanie a trol dopadol prebodnutý skrz na skrz na biely sneh. Ihneď sa začal pod ním topiť a farbiť do karmínu. Následne na to, počas jazdy Korya vyskočila z koňa. Do snehu spravila kotrmelec, po ktorom sa prešvihla ku jednej zo zelených bytostí a vrazila mu dva malé meče do brucha. Runy, temnou mágiou vryté do mečov, sa zablysli, keď ochutnali krv orka. Stačil jeden jediný pohľad na druhého a ten zmeravel. S bolestivým krikom dopadol do snehu a trhal zo sebou zo strany na stranu, pričom Korya k nemu kráčala. Kým k nemu došla, krv mu tiekla z každého otvoru, čo mal na tele. Blažene si k nemu kľakla, zložila rukavice a prerezala tepnu. Prestal sa metať a ona si s chuťou začala do úst vkladať zakrvavený sneh.

"Konečne," vydýchla si.
Krv jej stekala po brade až ku zbroji a ruky si snažila, čo najviac omočiť v hustej orkskej krvi.
"Si odporná, keď toto robíš," zamračila sa na ňu nočná elfka a potom pozrela pred seba na draeneia.
Stál a nepohol sa. V rukách kŕčovito držal kladivo, i keď mu už doplo, že mu nechcú ublížiť.

"Lanathiel!!!" skríkla Korya v akejsi blaženosti.
Menovaná sa otočila a zhrozila sa. Korya si celú tvár pokryla krvou a šialene sa usmievala. Ruky sa jej klepali, netušila, či radosťou alebo strachom zo samej seba. Vstrebávala všetku energiu z krvi, ktorú len mohla získať.
Lanathiel pohotovo vzala Koryu popod pazuchy a odsunula ju, čo najďalej. Tá vôbec nevnímala, čo sa okolo nej dialo. Len dychčala s vypúlenými očami pred seba a nasávala energiu do seba dušou i telom.

"Och, toto sa stane vždy, keď niekoho zabije po dlhej dobe," Lanathiel sa ustarostene postavila, "ešte že som ja som zameraná na ľad, nie na toto nechuťárstvo."
"Ehm," odkašlal si draenei, "ako to, že hovoríš všeobecným jazykom aliancie?"
Otočila na neho hlavu trocha pohoršene: "Pochádzam z Dolanaaru. Nezabudla som po smrti jazyk, ktorým som hovorila."
"Prečo ste mňa nezabili?" snažil sa tváriť normálne, no stále mu tie dve naháňali trocha hrôzu...hlavne ozveny po ich hlase.
"Nó, videli sme, že sú v prevahe, tak sme sa rozhodli ti pomôcť" spočiatku sa usmievala, no potom povädla, "občas...ako rytier smrti musíš niekoho zabiť. Inak by ti preplo. Ako napríklad teraz jej."
Palcom ukázala na Koryu ležiacu v snehu. Pomaly vydychovala.
"Jej štýl boja je o dosť agresívnejší ako môj. Aspoň vždy mi to tak pripadalo."
On jej nemo prikývol: "Ďakujem."
Pokúsila sa o úsmev a zapískala na ich tieňových žrebcov.


"Mimochodom, čo si zač?"
"Paladin."
Trocha opovrhujúco skrčila nos: "Hm...dokonalo naleštená fialová zbroj. Mohla som si domyslieť."
Daroval jej krátky, no hrdý úsmev. Jej temný žrebec k nej prikráčal. Hlavou si vypýtal pohladenie a ona mu vyhovela: "Čo ty tak sám v Storm Peaks?"
"Vraciam sa domov z Ashenvale."
"Čo už len tam skúsený paladin mohol robiť?" cez pery jej ušiel smiech, no jemu pripadal furt desivý.
"Známa potrebovala pomôcť."
"Aha, tááák," opäť sa naňho pekne usmiala a zaklipkala očami, "no nič. My sa pobereme. Kým sa tí traja preberú, nech sme preč. Chvalabohu, že to ich dušiam dlho trvá."
Draenei nezainteresovane pokývol ramenom a vydal sa s pozdravom do svojej dediny...

Black innocence 4.diel

14. května 2017 v 17:21 | Mešteková
JE TO TU!!!! ĎAKUJEM :*



"No..." nevedela som čo mám povedať, nič mi neprichádzalo na um. Prišlo mi to celé trápne. Hrýzla som si pery, nepokojne som sa presúvala z jednej nohy na druhú, očami prehľadáva okolie, či tu nie je nik, kto by ma zachránil pred tým, aby tu musel zostať.
Oprel sa plecom o drevo vedľa vitríny na zmrzlinu a prešmátral si vrecká nohavíc rukami. Pozorovala som ho a na chvíľu mi do mysle prišla myšlienka, že odtiaľ vytiahne nejakú drogu a moju hlavu v tej sekunde pohltila panika.
Neviem čo som chcela v prvej sekunde urobiť, možno sa na neho vrhnúť a zmlátiť ho hoci som len slabá žena, alebo ho vyhodiť či kričať o pomoc.
Vyšla som okamžite zo stánku náhlivými krokmi a než som ho obehla, videla som ako dáva zapaľovač naspäť do vrecka. Zastala som prudko a môj dych bol odrazu plytký, akoby som zabúdala nasávať kyslík do pľúc. Čo som si myslela, že urobí? Nebol by snáď tak hlúpy.
V ústach mal cigaretu z ktorej sa mu dymilo a so stiahnutým obočím sa na mňa díval, možno premýšľal čo mala znamenať táto šaráda.
"Si okej?" zamumlal, cigaretu stále držal medzi zubami a nevadilo mu, že sa mu dym z horiaceho tabaku a papiera dostáva do nosa či očí. Ja by som už dávno prskala.
"Áno," nadýchla som sa, rýchlo premýšľajúc nad odpoveďou.
"Len mám chuť si zapáliť,"
Nečujne som si vydýchla a snažila sa uhrať to, že som ako hlupaňa vyšla von z ničoho nič, takže som vytiahla zo zástery svoje vlastné cigarety. Než som našla oheň, už šibrinkoval so zapaľovačom pred mojim nosom a zapaľoval ho. Pozrela som sa na neho a pokúsila som sa o milý úsmev, ktorý mal vyjadriť poďakovanie.
"Ďakujem," zamumlala som keď som si potiahla. Štipľavý pocit sa mi predral cez hrdlo a usídlil sa v mojich pľúcach. Trochu ma to ukľudnilo. No, niečo na tom nikotíne je.
Usmial sa na mňa a tiež si potiahol z cigarety. Nemohla som si pomôcť a nenápadne som sa na neho pozerala.
Akoby som čakala, že každú chvíľu vtiahne nejakú drogu a urobí to rovno predo mnou.
"Čo robíš celé dni, Sakura?" spýtal sa so záujmom a premeral si ma od hlavy až po päty. Cítila som sa ako pod skenerom, akoby som bola úplne nahá.
Nenávidela som ten pocit, ktorý sa mi usídlil v hrudi pri jeho pohľade na mňa. Nie len nahá, ale aj slabá.
"Pracujem, alebo študujem." Možno mu ukážem, že som iná ako on. Možno si uvedomí, že nemá význam sa so mnou rozprávať.
Pretože, ako som si začala uvedomovať, človek, ktorý podľahne droge - ten je slabý. Ja nie som slaboch, som silnejšia ako on, to rozhodne.
"A čo študuješ?" prehodil a prehrabol si vlasy, znovu si popoťahujúc z cigarety a konečne ju chytil medzi prsty a vytiahol z úst.
"Na vysokej biológiu a popritom externe nadstavbu kinológiu."
"Takže sa veľmi zaujímaš o živočíchy a rastliny?" nadvihol obočie a zabodol svoj temný pohľad do mojich očí.
"Hmm, áno... preto to aj študujem, veď kto by robil niečo, čo nemá rád a čo ho nebaví?"
"Poznám takých ľudí," zamumlal si sám pre seba keď sa zadíval na svoje topánky.
"Takže si veľmi zamestnaný človek," skonštatoval skôr ako som stihla nejakým spôsobom zareagovať na jeho predchádzajúce slová, hoci neskôr som dostala podozrenie, že ich možno nehovoril mne.
"Uh, ako sa to vezme," pozrela som sa na svoju cigaretu, mala som ešte len polku vyfajčenú, ale nikto sa k stánku nepriblížil, boli sme tu len my dvaja.
"A našla by si si občas čas, aby si išla von? Na cigaretu, porozprávať sa, prejsť sa..." nemo som na neho pozerala, v hlave mi pracovali ozubené kolieska, ktoré vymýšľali nejakú odpoveď.
"Ja, no vieš... hm," ide mi to teda výborne. Ako to urobiť tak, aby mu nebolo hlúpo z mojej odpovede? Takto rozhodne nie!
"Nie, to je v poriadku," prerušil moje myšlienkové pochody, zahadzujúc cigaretu odpinknutím pomocou prostredníka a ukazováka. Pošúchal nohou po zemi, akoby tá cigareta mala byť tam a on ju dusil a strčil si ruky naspäť do vreciek.
"Neočakával som, že by si chcela chodiť von s takým človekom ako som ja," a s týmito slovami sa rozbehol, - nedal mi šancu hocičo povedať - len proste zdúchol a ja som videla len jeho vzďaľujúci sa chrbát.
Zažmurkala som a hoci som nechcela, mala som skutočne výčitky svedomia. Myslím, že sa chcel rozprávať, dokonca som mala dojem, že bol dnes čistý, pretože sa mu triasli ruky a bol nekľudný. Možno len potrebuje niečo povedať a nemá komu.
Možno som ho odsúdila len na základe jeho zovňajšku, tak ako to robia všetci ľudia na tomto svete. A ja som si kedysi prisahala, že presne tieto chyby robiť nebudem, lebo neviem čo sa odohráva za bezdomovcom v otrhaných šatách, ktorý žobre na ulici, či čo môže byť také strašné, že človeka donúti siahnuť po droge, ktorá ho uvrhne do stavu šťastia, keď už bez nej ho prežívať nedokáže.

Prisahala som si, že ak ho niekedy náhodou stretnem, prehodnotím svoj názor na neho. Pretože práve som zo seba mala veľmi zlý pocit, že som presne taká, aká som nechcela byť.

Haaaaallooooo :3

14. května 2017 v 10:30 | Mešteková
Ahojte :) momentálne mám okrem BI rozrobený ešte jeden príbeh, ktorý si môžete prečítať tu: https://www.wattpad.com/myworks/108666028-jednoducho-zamilovan%C3%A1
Upozorňujem, že to už nie je FF, ale moje vlastné postavy a ich príbeh :)
Každopádne sa vrátim k BI a dnes, najneskôr v stredu tu bude ďalšia časť :)
Krásnu nedeľu vám prajem!

Black Innocence 3.diel

14. dubna 2017 v 18:36 | Mešteková |  Black Innocence
Neverím, že som sa skutočne po nekonečnej dobe dostala k písaniu a celkom rýchlo pridávam diely - na mňa rýchlo :D
Užite si!

Nasledujúce dni išli pomaly.
V škole na prednáškach som písala na notebooku ako o život, prsty ma boleli, mozog bol unavený z nasávania toľkých informácii a jediné na čo som sa skutočne tešila bola káva.
Popri školách som trávila čas v stánku, pretože v Madoke sa našiel vždy niekto, kto zaskakoval, no v stánku chýbali brigádničky a najhoršie bolo, že Yamanaka chceli, aby som tam bola aj keď som mala školu, čo som rázne odmietala.
Bohužial.
Aj keď... peniaze som potrebovala.
Vlastne som ani nevedela ako všetko stíham, ale stíhala som a občas som sa zamýšľala nad tým, že tie reči o tom, že čas je relatívny možno nie sú taká blbosť, lebo ako by som všetko mohla stíhať a pri tom si nájsť aj čas pre seba?
Vo štvrtok okolo tretej hodiny som sa rovno zo školy ponáhľala do stánku, pretože nejaká brigádnička musela súrne odísť do nemocnice, pretože mala astmu. Boh vedel, kedy sa vráti a či to vôbec dnes stihne.
Keď som tam dorazila, Ino tam už bola a vyzeralo to, akoby tam nastala panika, pretože bolo príliš veľa ľudí okolo stánku a rad sa nehýbal.
Musela som parkovisko obísť dva razy než som našla voľné miesto na zaparkovanie a potom som sa ponáhľala za ňou, aby som zistila čo sa deje.
Keď som otvorila dvere, zamrzla som so zdesením na tvári.
Ino kľačala, okolo seba mala narozťahovaných snáď dvadsať rolní kuchynských utierok, niečo horlivo hovorila do telefónu a na zemi bola roztečená zmrzlina.
"Do riti, dojdite už niekto, lebo ma drbne! Pokazil sa mrazák a všetka zmrzlina sa megarýchlo roztápa a už to tu vyteká!"
Hodila mobilom dozadu, vôbec sa nepozerajúc, že trafila drtičku ľadu a pozrela sa na mňa - v tvári celá červená.
"Akoby nestačilo, že Teni musela odísť, dve minúty po jej odchode odišla mraznička. Je to totálne v prdeli."
Vybehla som von k šóre ľudí, ktorí sa tak tešili na zmrzlinu, ktorá sa práve teraz zohriata váľala po linoleu v stánku.
Poslala som ich preč s ospravedlnením a vyvesila som tabulku, že máme zatvorené.
Potom sme počkali na ostatných, než sa to tu dalo doporiadku.
Večer sme sedeli s Ino v Madoke na ľadovom čaji a smiali sa tomu, ako sa pošmykla na zmrzline a zvalila sa rovno do nej. Od vlasov až po päty mala na sebe všetky príchute a trvalo jej skoro hodinu, než tú lepkavú sladkosť dostala zo svojich dlhých vlasov.
"Inak..." Ino odklepla z cigarety.
"Sasuke sa ma na teba pýtal, chcel tvoje číslo."
Skoro som sa zadusila glgom a vyprsklo mi to cez nos. Prskala som tak dlho, že som myslela, že sa asi udusím.
"Pre-prečo, n-načo..." nevedela som dokončiť vetu ako som ešte pokašliavala.
"Ja neviem," Ino pokrčila plecami, ako sa na mňa uškrnula.
"Veď ma ani nepozná," utrela som si ústa a zhlboka som sa nadýchla. V hrudi mi narastal divný stiesnený pocit. Čo odomňa chce?
"Sasuke má svoje dôvody prečo robí to, čo robí. A nik to nechápe, v jednej sekunde sa rozhodne tak, v druhej inak. A málokedy niečo o sebe povie, takže netuším aký ma zámer." Divno sa zatvárila a zadívala sa niekam do diaľky, akoby si na niečo spomenula a ja som to ani nechcela vedieť.
"V každom prípade, neočakávam, že budeš taká hlúpa a dáš mu moje čislo. Povedala som, že nechcem byť s tým človekom v kontakte, radšej by som bola, keby bol v inom meste." Možno som trochu preháňala, ale to bolo druhoradé. Podstatné bolo, že som mala tendenciu vyberať si debilných kamarátov a hlavne priateľov a ja som nemala v úmysle byť s ním v akomkoľvek v kontakte.
Nezaujímal ma.
Na druhý deň som mala byť v zmrzline celý deň a od nudy som sa utápala na facebooku. Popri tom som si písala s Hinatou, asi jedinou najlepšou kamarátkov, ktorú som poznala od plienok. Tá mala plné ruky práce a málokedy sme sa videli. Bývala v dedine neďaleko mesta, dochádzala sem autom len za robotou a potom naspäť domov postarať sa o domácnosť, lebo jej rodičia odchádzali na dva týždne do mesiaca do zahraničia za prácou a tak sme nemali na seba čas.
Zatvorila som stánok a utekala som sa vyčúrať oproti do klubu, potom som sa ponáhľala naspäť a obslúžila skupinu detí, ktoré práve išli zo školy.
Za chladiacim prístrojom bolo tak horúco, že som sa utiahla do odľahlejšej časti stánku k ventilátoru, zdvihla som si vlasy a nastavila krk na studený vzduch, aby ma trochu schladil, keď v tom niekto doslovne vyskočil na sklenenú vitrínu a buchol po tácke, čo sme mali hore: ,,Zdravím," takmer som vyskočila dva metre do vzduchu ako som sa zľakla a dobre, že som nezajačala.
Moje oči nedokázali vstrebať čo som videla. Nakláňal sa cez vitrínu a naťahoval krk, aby na mňa dovidel a ja som podišla bližšie so srdcom búšiacim v krku.
Nemohla som uveriť tomu šťastiu, že ju nerozbil.
"Ako sa máme?" Sasuke sa na mňa díval, mal na sebe čierne roztrhané rifle, biele tričko a rozopnutú čierno-bielu kockovanú košeľu.
"Čo tu robíš?" do riti. Zabili by ma, keby to rozbil...
Kurva... ON JE TU!
"Išiel som okolo a bol som zvedavý, či tu niesi."
"Aha?"
"Minule sme sa poriadne nezoznámili, tak ma napadlo, že by sme to napravili." Oh... WOW.
Nechcela som sa s ním veľmi baviť, ale nevedela som ako ho mám poslať preč.
"A zabudol som tvoje meno," rozpačito sa poškriabal na krku keď videl, že nič nehovorím.
"Môžme to skúsiť odznovu?" skúsiť čo?
Nakoniec som si povedala, že si s ním pohovorím a keď zistí aká som nudná osoba, jednoducho to nechá plavať.
"Som Sakura," snažila som sa, aby nepočul otrávený tón, ale on to asi aj tak odignoroval.
"Saky, pekné meno."
SAKURA.
Takmer som zavrčala.
"Máš priateľa?" skoro mi spadla sánka, nadvihla som obočie.
"Áno," klamala som a mala som svoje dôvody. Možno ho to odradí.
"Hmmm, to som nechcel počuť," stisol pery a potom sa usmial.
A keď sa usmial, zarazilo ma aké mal rovné, biele zuby - nie také, aké som očakávala od človeka, ktorý fetuje.
A... mal roztomilý úsmev...

A vôbec sa mi nepáčilo nad čím som premýšľala.

Black Innocence 2.diel

6. dubna 2017 v 20:14 | Mešteková |  Black Innocence
Woa, som tu, je tu aj nový diel a dúfam, že si ho užijete, taktiež že nebudete sklamaný, ale ako som povedala... Nerátajte so skutočným Naruto svetom :) ale s realitou.
Užite si to :)


Keď ráno vstanete, hlavou vám prejde... prečo človek musí vstávať aj keď nechce, len aby išiel do práce do ktorej už vôbec nechce ísť, len aby zarobil tak nenávidené ale aj milované peniaze, ktoré niekoho robia šťastným a iného osamelým.
Tak... toto prechádza v hlave aspoň mne a asi to nemá ani žiadnu pointu.


Moja ranná rutina je, že si idem zabehať so psom, mám dospievajúce šteňa menom Daira - je to pitbull, ale milujúci a nesmierne žiarlivý maznák.
Zbožňuje naše ranné behanie, ona sa vyšantí a ja sa snažím udržať si kondičku.
Som fajčiarka, takže je to vcelku zábavné.
Keď sa vrátim z lesa, idem si dať sprchu. Otec už nie je doma, takže nemusím počúvať žiadne prihlúple reči, moja mama ešte spí.
Vyfénujem si vlasy, učešem sa, oblečiem a až potom zjem misku mojich obľúbených ovsených vločiek s mliekom - jediné jedlo dňa, na ktoré sa skutočne teším.
Keď už sadám do svojho auta, pokladám si kabelku vedľa seba, naštartujem a chytím volant - povzdychnem si.
Kedy konečne začnem poriadne žiť?
Zadívam sa na modrú oblohu a zažmúrim do diaľky. Než sa mi v hlave stihne vyformovať odpoveď na moju otázku, potrasiem hlavou a zaženiem celú túto úbohú myšlienku, pretože nechcem počuť odpoveď ani od samej seba.

Keď dorazím do zmrzliny, dám na seba zásteru a precvičím si zápästie, pripravujem svoj mozog na neustále čísla, kedy budem vypočítavať koľko si kto dá kopčekov a do akého kornútka. Ruka ma bude o hodinu bolieť z toho neustáleho naberania, v kútikoch mi bude cukať ako už budú moje svaly protestovať z neustáleho úsmevu na ľudí niekoľko hodín v kuse a nehovorím o tom, ako horúco mi bude a ako sa budem každú chvíľu strhávať keď mi stešie pramienok potu po chrbte, pretože toto je malá búdka s niekoľkými prístrojmi a mraziakom, ktoré vydávajú teplo a v tejto horúčave sa môžem pripravovať na dehydratáciu a možno kolaps.
Ale inak... "milujem" svoju prácu.

Je ráno a som tu sama, zatiaľ sa všetci prebúdzajú takže nemám až tak veľa práce, ale okolo druhej poobede mi musí prísť pomôcť Ino, lebo sa to nedá stíhať.
Nemáme čas rozprávať sa medzi sebou a vôbec ma to netrápi, lebo dnes som asi vstala ľavou nohou z postele a nesmierne mi treští v spánkoch, mozog mi trieska o lebku a tupá bolesť ma ochromuje.
Prešlo niekoľko hodín, doslova som myselal, že spadnem na hubu, ale konečne už bolo okolo šiestej, poslednú hodinu tu nebýva tak veľa ľudí, tak som si mohla dovoliť sa ísť rýchlo vyčúrať oproti do kaviarne, zatiaľ čo Ino bola v stánku.
Keď som sa na seba zahľadela do zrkadla, takmer som sa zľakla. Vyzerala som unavene, tmavé kruhy som mala pod očami a líca som mala červené z toho, ako mi bolo horko. Vlasy mi z gumičky vytŕčali a všade odstávali.
Priložila som si namokrenú ruku zozadu na krk, upravila som si vlasy, vyčúrala sa a keď už som usúdila, že moja čurpauza by sa mala skončiť, vyplahočila som sa von. Cez cestu som videla, ako Ino stojí vedľa stánku tak, aby videla či niekto prichádza, alebo nie a drží v ruke cigaretu. Druhou rukou si natáčala na prst vlasy a usmievala sa na niekoho, kto stál oproti nej pod veľkou vŕbou, ktorá hrozila, že tento stánok jedného dňa zničí.
Prešla som k nej a keď ma zbadala potmehúdsky sa na mňa usmiala a pohybom očí mi ukázala, aby som sa pozrela na chalana, ktorý tam stál.

Takmer som uskočila odľaku keď som ho zbadala.
Mal na sebe čierne tričko väčšie ako on sám, bledé roztrhané nohavice, číňanky a čierne vlasy mu neusporiadane padali okolo hlavy a do očí.
Pod nimi mal tmavé kruhy, zorničky rozšírené až jeho tmavé oči boli temné a pohybovali sa tak rýchlo, že som ich nestíhala vnímať.
Bol bledý a vyzeral, akoby chcel ísť jednou nohou doľava a druhou doprava. Stále sa presúval, bol nekľudný a možno pojašený ale hlavne, vedela som, že nie je čistý. Stiahla som sa do stánku a sadla si na stoličku, usrkávala z citrónovej vody a pozrela som sa na Ino, ktorá vyzerala, že všetko to zlé čo ja vidím pred očami, ona vidí ako to najúžasnejšie a najlepšie.
"Sakura, toto je Uchiha Sasuke," potom mi naznačila, že to je on o kom mi hovorila včera.
Nemala som záujem sa na neho znova pozrieť, ale v rámci slušnosti som sa o to pokúsila. Myslím, že mu neušiel môj znechutený výraz, alebo aký som mala práve nasadený, pretože prižmúril oči.
Mala som na moment chuť na neho vyplaziť jazyk - čo očakával, že ako zareágujem na takého človeka, z ktorého priam kričí - som feťák?!
"Teší ma," prehovoril a podal mi ruku.
Na moment som zamrzla, lebo jeho hlas bol zvláštny. Hlboký a zamatový, nie taký, aký by som priradila k takému indivíduu ako je on.
Podala som mu ruku, uvažovala nad tým, či si ma k sebe nepritiahne a nepichne mi nejakú drogu. Srdce mi vyletelo do výšky a prišlo mi zle.
"Nejako si zbledla," pritiahol si ma bližšie a okamžite ma pustil. Prekvapivo jeho ruky boli tvrdé ako po ťažkej práci, mozoľnaté ale teplé. Myslela som si, že budú studené.
"Nie je mi dobre," zamumlala som a posunula som sa o niekoľko krokov ďalej, zapálila som si cigaretu aby som ukľudnila svoje nervy.
"Čo robíš večer, Sasuke?" spýtala sa Ino a udusila svoju cigaretu.
Presunul svoj pohľad na ňu a pokrčil ramenami, no jeho tvár zostala otočená na mňa.
"Neviem, asi pôjdem k Malimu," pokrčil ramenami.
"A nechcel by si ísť s nami do Frontu?" to bol jeden pub, do ktorého Ino zväčša chodila s kamarátmi a pili, ja som sa občas pridala, ale nepila som.
"Neviem čo bude neskôr..."
"Tak sa ti ozvem," usmiala sa šťastne a objala ho, no jeho ruky boli po strane jeho tela. Zadíval sa na mňa spoza jej pleca, ale okamžite odvrátil zrak.
"Rád som ťa spoznal, Sakura," povedal keď ho pustila, zamával nám pohybom ruky a odkráčal preč, miznúc medzi budovami.

Vošla som naspäť do stánku, založila som si ruky na hrudi a zamračila sa na Ino.
"S ním sa stretávaš?"
"Áno," povedala, akoby sa nič nedialo.
"Je feťák," ani to nebolo potrebné zdôrazňovať.
"Ja viem... ale nie je až taký feťák vieš... len piko."
"Tebe muselo nadobro preskočiť, čo ak si pichá? Čo ak od neho dostaneš niečo? Nedroguješ s ním?" vychrlila som a cítila som sa blbo, pretože takéto kázne by jej mala robiť mama ale tá o ničom nevie, alebo horšie, už je dospelá a mala by vedieť čo robí.
"Nie, používam ochranu a nepichá si. A vôbec nedrogujem, zbláznila si sa?" hovorila znudene a to ma fakt štvalo.
"Vieš čo? Mne je v podstate jedno čo robíš, je to tvoj život. Ale nechcem aby sa ten človek pohyboval v mojej blizkosti, tak buď taká láskavá a drž ho ďalej od stánku a od miest, kde sa práve nachádzam."
S týmto som sa otočila preč od nej a začala som ukladať veci, pretože som sa cítila nesvoja.
Boli to jeho sfetované oči, ktoré ma uvádzali do rozpakov a neistoty. Obávala som sa, že ho uvidím častejšie akoby som si želala.

Hlavne preto, lebo Ino nikdy nedodržala o čo som ju požiadala.

Kam dál